Reklama
Reklama

Načo je nám, občanom, takýto systém?

Počet zobrazení: 1549

Je nepochybné, že Slovensko, podobne ako iné krajiny v Európe i vo svete, sa rozšírením nového koronavírusu ocitli v zložitej situácii. Vlády museli prijímať opatrenia na elimináciu šírenia nákazy, ale aj na udržanie fungovania krajín a dôstojný život ľudí. Slovenské vlády, tá „dosluhujúca“ i tá „novo štartujúca“ sa snažili robiť, čo sa dalo a čo vedeli v takejto neobvyklej situácii. Treba priznať, že sa svojej úlohy zmocnili celkom dobre, zodpovedajúco či primerane. Napokon výsledky opatrení, v porovnaní s inými okolitými krajinami, hovoria sami za seba.

Treba zdôrazniť, že podiel na dobrých výsledkoch mali hlavne odborníci, ako virológovia, epidemiológovia, lekári, hygienici, ale aj občania, ktorí sa v prevažnej miere správali disciplinovane a organizovane, plnili stanovené opatrenia a mnohí aktívne prispievali k zlepšovaniu situácie.

Zaujímavé však bolo sledovať správanie ľudí spojených s podnikateľskou sférou – od ministra hospodárstva počínajúc, cez podnikateľov, majiteľov veľkých podnikov, súkromných zamestnávateľov. Odborníci prejavovali hlavný záujem o zdravie ľudí, zastavenie šírenia epidémie, navrhovali a vysvetľovali opatrenia na zníženie nakazených a liečbu postihnutých. Tých druhých zaujímalo hneď od začatia prijímaných opatrení hlavne to, ako im prispeje štát, keď nastanú obmedzenia vo výrobe produkcie, v jej predaji a v službách. Akoby epidémiu spôsobil štát a ten mal povinnosť pokryť straty vzniknuté v jej dôsledku.

Ministri hospodárstva, financií i sociálnych veci a rodiny sa od samého začiatku snažili až nápadne zdôrazňovať, že ekonomická pomoc zo strany štátu pomôže hlavne zamestnancom. Pod zámienkou, aby zamestnávatelia neprepúšťali svojich zamestnancov, im štát uhradí až 80 percent mzdy na zamestnanca.

Táto vláda a pravdepodobne aj parlament vychádzajú z presvedčenia, že uvedená pomoc je správna, potrebná a spravodlivá. Štát nahradí 80 percent nákladov na mzdy zamestnancov v súkromných firmách, ktoré museli obmedziť alebo prerušiť prácu v dôsledku karantény, zamestnávatelia ich neprepustia z práce a zamestnanci si udržia (aspoň zatiaľ), pracovné miesto.

Je opatrenie naozaj také správne a spravodlivé, ako sa to zdôrazňuje?

Na internetovej stránke financer.com je zverejnených TOP 25 najbohatších Slovákov v roku 2020. Ten „najchudobnejší“, teda na 25. Mieste, má odhadovaný majetok vo výške 120 miliónov eur. Boháč na 20. mieste má odhadovaný majetok 160 miliónov, na 15. mieste 340 miliónov, na 10. mieste 500 miliónov, na 3. mieste 680 miliónov, na 2. mieste 960 miliónov a na 1.mieste je to 1,2 miliardy eur.

Na Slovensku je veľa ďalších podnikateľov, ktorí majú na svojich kontách i v nehnuteľnostiach niekoľko desaťmiliónový či stomiliónový kapitál. Pokladajme za prirodzené, že podnikali a pracovali čestne a svoje peniaze a majetok získavali poctivo. Že odvádzali všetky odvody a platili poistenia, zamestnancom vyplácali zodpovedajúce mzdy. Investovali do inovácie a rozvoja firmy. Zo zisku odviedli štátu 21 percent dane, teda zhruba jednu pätinu. To znamená okolo 80 percent zisku si ukladali v banke alebo investovali do nákupu nehnuteľného i hnuteľného majetku. To sú dnes ich majetky, ktoré ich radia do kategórie „bohatých a úspešných“. Bolo by zaujímavé mať k dispozícií podobné čísla o kapitále u ďalších podnikateľov na Slovensku, aby ľudia mohli vidieť, kde sa „kapitál“ na Slovensku nachádza.

Teraz, keď vznikla krízová situácia v dôsledku vírusovej nákazy, podnikatelia netrpezlivo očakávajú, ako štát uhradí 80 percent mzdy ich zamestnancom. Vlastne už to aj veselo využívajú, pretože vláda i parlament takto nasmerovali opatrenia.

Štát, ktorý už nevlastní takmer žiadne podniky, z ktorých zisk by bol k dispozícii jeho občanom, musí okrem bežných plánovaných výdavkov na chod štátu a jeho inštitúcii, na zabezpečenie života občanov, hľadať prostriedky na mimoriadnu situáciu, ktorá vznikla z dôvodu pandémie. A z týchto prostriedkov pokrývať mzdy zamestnancov, zamestnaných u týchto „najbohatších a úspešných“, ale aj ďalších, dostatočne bohatých zamestnávateľov.

V období normálnej situácie a normálneho vývoja si vlastníci podnikov pokojne zarábajú tisíce, milióny a desiatky miliónov, hromadia kapitál. Niektorí aj špekulujú, korumpujú a podvádzajú, aby ich kapitál bol ešte väčší. Predvádzajú sa sami pred sebou i pred občanmi na televíznych obrazovkách v „smotánkach“, na plesoch, na charitatívnych akciách i inde.

Avšak keď príde problémová situácia, ako je napríklad táto, hneď „natŕčajú ruky“ a čakajú pomoc od štátu. A mnohí ľudia a ich zamestnanci ich ešte ľutujú a podporujú.

Napadne niekomu, prečo títo „úspešní ľudia“ nesiahnu na svoj kapitál, na svoje úspory a nepodržia a nezabezpečia svojich zamestnancov, ktorí im vlastne dopomohli k ich kapitálu a bohatstvu? Veď niektorí majú na svojich kontách a kontách svojich najbližších príbuzných toľko prostriedkov, že „prekrytie“ krízového obdobia z týchto prostriedkov na dočasnú dvoj- či trojmesačnú dobu by ich nepriviedlo na mizinu.

Z toho vyplýva, že riziko podnikania vlastne za nich nesie štát, hoci jemu odvádzajú zo zisku len jednu pätinu. Ich našetrené peniaze a nadobudnutý majetok, mnohokrát v miliónových hodnotách, ostane im a ich rodinám. A oni môžu neohrozene, blahobytne a spokojne žiť aj počas trvania krízy, aj po jej ukončení.

Ak by boli ostali podniky štátu, teda občanom, a štát s nimi podnikal, neodvádzal by len jednu pätinu dane, ale mal by k dispozícií aj značnú časť z ostatného zisku. Okrem časti, ktoré by nechával podnikom na stimuláciu a motiváciu. V takom prípade by bolo prirodzené očakávať, že štát v prípade krízy bude hradiť zamestnancom časť ich mzdy. Tak, ako by bolo prirodzené, že rozumný štát by sa na takéto situácie pripravoval a prostriedky by aj šetril „na zlé časy“.

Komu teda hlavne pomáha štát dnes?

Podobným podnikateľom, ako sú zverejňovaní v časopisoch i na internetových stránkach ako „úspešní“, z ich úspor neubudne ani euro, respektíve len malá čiastka. Štát bude ich zamestnancom uhrádzať 80 percent mzdy. Zamestnanci budú žiť ako-tak, ale podnikateľom krízový stav nijako veľmi život neovplyvní. S kapitálom podobným, ako uvádzajú poradia „úspešných“, môžu pohodlne žiť aj ich deti aj vnúčatá.

A čo štát?

Štát sa bude zadlží. Sumou, ktorej výška bude závisieť od doby, počas ktorej bude núdzový stav trvať. Pretože on nemá zisky z podnikania, ktorého sa vzdal, alebo o ktoré ho pripravili tí, ktorí po v rokoch novembri 89 nastavili to, čo tu dnes máme.

Ako k tomu príde väčšina ostatných občanov, pracujúcich, dôchodcov, detí a mladých ľudí, keď dlhy štátu opäť narastú a na nich ostane, aby sa s nimi vyrovnali?

Čo sa týka malých živnostníkov, tam je podpora štátom  nepochybne oprávnená z mnohých dôvodov. Jedným z významných je aj ten, že väčšinu z nich okolnosti donútili, aby sa stali živnostníkmi, ak si chceli nájsť prácu, ktorú stratili rozložením veľkých štátnych podnikov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama