Reklama
Reklama

O opere, umení a vzdelaní

Počet zobrazení: 1803

V glose, v ktorej som (na portáli Opera Slovakia) reagoval na otrasné znalosti Slovákov o opere, som sa vôbec nechcel dotknúť tých štyroch osobností, ktoré stovka Slovákov v zábavnej súťaži Päť proti piatim prekvapujúco označila (v poradí Kučerová, Callasová, Blahová a Sklovská) za štyri najvýznamnejšie operné speváčky. Išlo mi jednak o to, aby som demonštroval, až na akej periférii záujmov populácie sa na Slovensku nachádza operné umenie („elitné“ aj v iných krajinách, no predsa viac integrované do kultúrnych záujmov širšieho spektra ľudí), jednak som tým chcel polemizovať zo súčasným vedomostným rozhľadom ľudí a hodnotovým systémom spoločnosti. V ňom sa všeobecnej úcte teší to, čo je masovo propagované bez ohľadu na skutočnú kvalitu. Keď Mariu Callasovú poznajú ľudia na základe jej vzťahu s Onassisom, ale jej hlas nikdy nepočuli a o jej skutočnom prínose nič nevedia (alebo keď medzi operné hviezdy zaradia mediálne preceňovanú skôr v minulosti nádejnú sopranistku, často prezentovanú vokálnu pedagogičku či hviezdu muzikálu), je to tak, ako keby sme Shakespeara chválili nie za jeho skvelé tragédie a komédie, ale za erotické narážky v jeho hrách, ktoré v renesancii robili (a dodnes robia) jeho texty pikantnejšími. Ak chcem zostať na poli opery, potom, kým kedysi v milánskej La Scale či v newyorskej Metropolitnej opere mohli spievať len ozajstné hviezdy operného spevu, dnes sa síce ako-tak prihliada aj na kvalitu, ale rozhodujúce je, akého šikovného manažéra spevák má a či už z neho médiá urobili hviezdu. Podobne, ako v športe (podľa amerického vzoru) zaujímaví a adorovaní sú len tí prví, kým ostatní (väčšinou rovnako dobrí) zostávajú v tieni. V umení sa kritériá v priebehu dejinného vývoja zaiste trocha menia (napr. v speve sa dnes namiesto vokálnej techniky kladie väčší dôraz na výrazový spev a herecké danosti, ba dokonca na fyzický vzhľad umelca), ale kvalita by sa nikdy nemala nahrádzať vonkajškovou pozlátkou, ktorej strojcom je najčastejšie reklama. V knihe Herberta Georga Wellsa (Tono-Bungay) sa zhubná sila reklamy demonštruje na obchodných vzťahoch. Citujem: „Keď sa o horčici, ktorá je taká istá ako všetky ostatné, začne všade rozširovať, vykrikovať, spievať, písať do novín a kníh, že Smithova horčica je najlepšia, napokon uznáte, že je najlepšia.“ To isté by sme mohli povedať o opernom spevákovi, ale aj o akomkoľvek umelcovi a umeleckom či neumeleckom „výrobku“.

mobil.jpg
Ilustrácia: Gerd Leonhard / Flickr

Obávam sa že dnes pod vládou trhových vzťahov už pomaly zanikajú slova kultúra a umenie a nahrádzajú sa pojmom kreatívny priemysel. Hoci pri pomyslení, že kniha Petra Jaroša, symfonická báseň Čajkovského či Monnetov obraz sú priemyselným (hoci kreatívnym) výrobkom, sa mi dvíha žalúdok. Rovnako nemám rád termín zábavné umenie, pretože umenie môže byť aj zábavné len popri estetickej príťažlivosti, myšlienkovom bohatstve či umeleckom zobrazení osudov človeka i spoločnosti. Zato niečo, čo je len rýdzo zábavné, je raz lepším a úspešnejším, raz menej úspešným produktom priemyslu zábavy, ale nijako nie umením. Preto, naopak, som rád, že pri niektorých „hercoch“ (umelcoch) sa udomácnil v minulosti neznámy pojem zabávača, čím ich odlišuje od tých, čo večer čo večer nesú svoju kožu na trh na divadelných doskách.

Po roku 1990 v praxi, ale aj v niektorých teoretických statiach, sa úvahy o výchovnej funkcii umenia pokladali priam za bohorúhačstvo, znásilňovanie adresáta a schvaľovanie totality. Ak zostanem len pri mojej „opernej téme“, tak vzťah k opernému umeniu sa bez výchovy jednoducho nedá vybudovať. A podobne to môže byť aj s poéziou či výtvarným umením. Teda výchova áno a propagácia tiež, ale len ozajstného a hodnotného umenia. Treba však povedať nie vyrábaniu „umeleckých“ celebrít a kultu zábavy, vďaka čomu sú dnes moderátorky (väčšinou absolventky herectva) populárnejšie než pravé herečky. Kedysi sa na javisko milánskej La Scaly či newyorskej Metropolitnej opery dostali len naozaj tí najkvalitnejší operní speváci. Dnes je dôležité hlavne to, koľko sa už o tom-ktorom umelcovi popísalo a koľko superlatívov mu udelili médiá a pomaly sa už „starostlivo“ a mechanicky dbá aj na to, aby boli aj v umení adekvátne zastúpené menšiny. V 60. rokoch minulého storočia sa dostali na umelecké výslnie čierne operné speváčky (Leontyne Price, Grace Bumbry a ďalšie) a vo filme zažiaril skvelý černošský herec Sidney Poitier nie pre farbu svojej pleti, ale pre umelecké kvality. Dnes sa sebalepší operný umelec neuplatní, pokiaľ jeho fotky nezaplavili noviny, časopisy, televízne obrazovky či internetové portály s dobre nadneseným komentárom. Infláciu zaznamenali také pojmy ako umelec svetového mena a za veľkých umelcov sú označovaní tí, ktorí sa dobre predávajú.

V týchto dňoch zložil na rozhlasových vlnách hold talianskemu filmu a jeho protagonistom 50. a 60. rokov minulého storočia vo svojej pravidelnej sobotnej relácii Boris Filan. Porovnávajúc s dnešnou situáciou pravdivo konštatoval, že „to dobré už bolo“. Asi by som si vyslúžil označenie naivného elitára, keby som chcel, aby sa v televízii staršie výborné európske filmy vysielali v hlavnom večernom čase namiesto záľahy násilia v amerických a stereotypné ružovo sentimentálne príbehy v nemeckých filmoch. Porušoval by som zrejme dnes tak zbožňovanú zásadu voľnej súťaže „hodnôt“ a práva slobodne ohlupovať dnešného diváka. Diktát publika na rozhlasovej „jednotke“ rešpektujú tak dôsledne, že v relácii, v ktorej hosť prizná svoju lásku k vážnej hudbe, medzi jeho hovorenými vstupmi musí zaznieť hit populárnej hudby, lebo inak by (vraj) poslucháč vypol prijímač. Jedinou výnimkou je relácia už spomínaného Filana, v ktorej som tentoraz po „dlhom čase čakania“ počul namiesto anglosaskej populárnej hudby spievať aj Ritu Pavone či Adriana Celentana, ktorých som bežne z nášho rozhlasu počúval pred necelým polstoročím. Človek si môže obľúbiť len to, čo pozná a na základe toho, čo sa mu ponúka. Za trivializáciu vkusu v posledných desaťročiach nie sú teda zodpovední prijímatelia umeleckých (ale aj zábavných) programov, ale tí, čo nakupujú filmy pre kiná a televíziu, vydávajú bezcenné romány a redukujú celú ponuky ozaj umeleckých, ale aj dobrých zábavných programov podľa kritérií zisku. Čo tak uplatniť pozitívnu diskrimináciu nielen na menšiny, ale aj na ozaj hodnotné, žánrovo, štýlovo pestré a osobnosť človeka formujúce umenie. Pochybujem však, že dnešní tvorcovia koncepcie kreatívneho priemyslu doprajú mojím slovám sluchu. Boris Filan mal pravdu, ktorá neplatí len na filmové umenie, ale všeobecne. To dobré už naozaj len bolo. Kde sú tie časy, kedy sa na vlnách éteru dali počúvať ľudovky, operné a operetné melódie, skvelé nahrávky divadelných hier, poézia a lastovičky vtedy sa rodiacej populárnej hudby. Pravda, dá sa argumentovať, že dnes sa tieto obsahovo členené relácie dajú sledovať na špecializovaných programoch. Zaiste. Ale rozhlasová i televízna jednotka by mala byť pre všetkých a mala by spĺňať popri informatívnej a zábavnej funkcii aj funkciu formatívnu a zušľachťujúcu osobnosť adresáta. Potom by obyčajný Slovák vedel o svete aj čosi viac než to, kto hrá pravého obrancu za FC Liverpool, kde sa na Slovensku konajú púte a ako sa volá druhý manžel slávnej hollyvoodskej herečky. Končím citátom  z Karla Čapka: „Ak zlyhá vzdelanosť, nepríde k slovu priemerný človek, ale prihlási sa k životu čosi, čo je hlboko pod ním.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama