Reklama
Reklama

Obete heroickej obrany Leningradu

Počet zobrazení: 2781

Posledný januárový víkend si Petrohradčania pripomenuli 75. výročie definitívneho prelomenia takmer dva a polročnej blokády Leningradu vojskami nacistického Nemecka.

Veliteľ Leningradského frontu 27. januára 1944 generál Leonid A. Govorov posla do Moskvy hlásenie, v ktorom sa okrem iného konštatovalo: „Vojenské jednotky zlikvidovali odpor nepriateľa, kontrolujú jeho niekdajšie dôležité strategické uzly a vytlačili nepriateľa na celom úseku frontu do hĺbky 65 až 100 kilometrov.“
 


Pomník obrancom Leningradu na Námestí Víťazstva. Foto: Martin Krno

Podrobnosti o vojenských operáciách a o takmer nepredstaviteľných pomeroch života v ťažko skúšanom druhom najväčšom meste v Sovietskom zväze nechám na historikov. Ale iste by sa mal pri tejto príležitosti každý zamyslieť nad neuveriteľným hrdinstvom nielen obrancov, no najmä jeho obyvateľov, ktorí napriek viacerým absurdným chybám mestského a oblastného politického vedenia sa nevzdávali a nevzdali.
 

Dojímavý denník Táni Savičevovej
 

3_devat_stran_dennika_tane_savicevovej.jpgDeväť strán denníka Táni Savičevovej. Foto: Múzeum blokády Leningradu.

V histórii ľudstva počnúc prinajmenšom od legendárnej Tróje bolo tisíce miest dlhodobo obkľúčených nepriateľom, ale sotva nájdeme taký počet obetí, ako si vyžiadala heroická obrana kolísky troch ruských revolúcií. Počas 872-dňovej blokády podľa oficiálnej štatistiky zahynulo od hladu a zimy 632 253 ľudí (niektorí historici hovoria až o 850-tisícoch). Mnohí, čo najkrutejšie časy aj prežili, zomreli na následky utrpenia a chorôb po presune do vojenského tyla. Napríklad mladučká autorka dojímavého denníka Táňa Savičevová.

Hoci tento dokument obsahuje iba deväť strán, prirovnáva sa k smutným zápiskom holandskej Židovky Anny Frankovej. Tánička si zaznamenávala dátumy, niekedy aj hodinu skonu svojich najbližších. Počnúc sestrou Žeňou, ktorá zomrela v továrni za sústruhom na presilenie, nasledovala babička, strýkovia, brat. Po zápise o úmrtí mamy z 13. mája 1942 si môžeme prečítať už iba strohé slová: „Savičevovci zomreli. Zomreli všetci.“

Vzápätí dievčatko zamdlelo. Našli ju sanitári, ktorí kontrolovali domy. V lete 1942 Táňu evakuovali. Mala však tuberkulózu, trpela podvýživou a zlým psychickým stavom. Prvého júla 1944 zomrela. Jedna osoba z rodiny Savičevovcov ale hrôzy vojny predsa len prežila – Nina, ktorá našla sestrin denník. Ten potom figuroval na Norimberskom procese ako dôkaz proti nacistickým vojnovým zločincom.

Počet sovietskych vojakov, ktorí zahynuli pri obrane Leningradu a následnej protiofenzíve proti Nemcom, sa odhaduje až na pol milióna. Nielenže sa vďaka nim zachránilo mesto na Neve, ale viazali na seba nacistické sily, ktoré preto nemohol Hitler nasadiť proti Moskve. Určite to prispelo k tomu, že hlavné mesto vyhlo svojmu osudu z napoleonských vojen, keď ľahlo popolom, a aj to rozhodlo o celkom víťazstve Spojencov nad fašizmom v druhej svetovej vojne.
 

Pamätný cintorín pri Piskareve
 

Okolo 50-tisíc červenoarmejcov pochovali na Piskarevskom cintoríne (rusky Пискарёвское мемориальное кладбище), kde našlo miesto svojho odpočinku aj približne 470-tisíc Leningradčanov, ktorí zahynuli počas blokády. Veľký pamätný komplex s viacerými masovými i jednotlivými hrobmi pomenovali podľa dedinky Piskarevo, ktorá sa nachádzala na severovýchodnom predmestí Leningradu. Pôvodný cintorín tu založili v roku 1939. Ten súčasný, ktorému dominuje socha Matka Vlasť a večný oheň, otvorili v roku 1960.

1_piskariovsky_cintorin_so_sochou_matka_vlast._foto_vladimir_mikunda.jpg
Piskarevský cintorín so sochou Matka Vlasť. Foto: Vladimír Mikunda.

Súčasný prezident Ruskej federácie aj tohto roku položil kyticu červených ruží k mohyle, pod ktorou spočíva aj jeho starší brat Viktor. Vladimir Putin sa narodil v Leningrade osem rokov po oslobodení (jeho mama mala vtedy už 41 rokov). Obliehanie mesta nemeckými nacistami sa tragicky dotklo i jeho rodiny. Matku Mariu Šelomovovú zastihol začiatok blokády v Petrodvorci. Keď sa k nemu priblížil front, evakuovali ju aj s maličkým synom do Leningradu. Raz od hladu upadla do bezvedomia. Mysleli si, že zomrela a tak ju položili k mŕtvym. Ale potom počuli, ako zastonala.

2._sovietski_delostrelci_na_namesti_pre_izakyjevskym_chramom._foto_muzeum_blokady_leningradu.jpgSovietski delostrelci na námestí pred Izakievským chrámom. Foto: Múzeum blokády Leningradu.

Putinovmu otcovi Vladimirovi sa podarilo v bojoch pri Leningrade so skupinou vojnových druhov prebiť z nepriateľského obkľúčenia. Potom ho zaradili k obrancom mesta na tzv. Nevský päták, posledné sovietske predmostie na ľavom brehu rieky. Bol to doslova mlynček na mäso. Výbuch granátu mu takmer odtrhol nohu. V zúrivej paľbe zostal bezmocne ležať na území nikoho, až kým ho spoznal bývalý sused a uprostred najhustejšej paľby ho odtiahol cez zamrznutú Nevu.

Niekoľko mesiacov ležal v nemocnici, kde ho našla manželka. Vysilená k nemu prichádzala každý deň a on jej potajomky dával svoju stravu. Lekári na to prišli, až keď od hladu stratil vedomie. Napokon však obaja blokádu prežili. Oslobodenia sa však nedočkal ich dvojročný syn Viťa. Roku 1941 im ho zobrali úrady s tým, že malé deti z rodín prevzal pod svoju starostlivosť štát s cieľom zachrániť ich. Chlapec zomrel v júni 1942 v detskom domove na záškrt, no rodičom neoznámili, kde ho pochovali. Obaja zomreli v roku 1999.

Vladimir Putin mladší sa začal ako prezident zaujímať o osud svojho brata. Nijaký chlapček s týmto priezviskom sa v záznamoch piskarevského pohrebiska nenašiel. Viktor Vladimirovič Putin totiž nemá samostatný hrob, ale dobrovoľní pátrači napokon zistili, v ktorom z viacerých masových hrobov leží.

Životné podmienky Leningradčanov po 8. septembri 1941, keď nemeckí nacisti zovreli okolo mesta kruh, boli naozaj kruté. Elektrinu im v bytoch odpojili 21. novembra, dodávku vody 6. decembra, zastavila sa aj dodávka tepla a mestská hromadná doprava. Zaviedol sa prídelový systém na potraviny, denná dávka chleba predstavovala iba 125 gramov! Po otvorení cesty života cez Ladožské jazero sa situácia trocha zlepšila, blokádu sa však podarilo prelomiť až 27. januára 1944.
 

Sankt Peterburg, Petrograd... Piter
 

Málo sa vie o tom, že sa druhé najväčšie ruské mesto sa oficiálne nevolá po svojom zakladateľovi Petrovi I., ale na počesť apoštola Petra, ktorý bol patrónom slávneho ruského cára. Pôvodne – od 27. mája 1703 – sa nazývalo Sankt-Piter-Burch (hrad) , jeho jadro totiž tvorila pevnosť na Zajačom ostrove. Potom nemeckú formu mena zmodernizovali na Sankt Peterburg, čo platilo až do 31. augusta 1914, keď samoderžavie vstúpilo do vojny s nemeckým cisárstvom a názov poruštilo na Petrograd.

4_aj_zeny_sa_podielali_na_obrane_leningradu._mfoto_muzeum_blokady_leningradu.jpg
Aj ženy sa podieľali na obrane Leningradu, jeseň 1941. Foto: Múzeum blokády Leningradu.

Druhý všezväzový zjazd sovietov ZSSR 26. januára 1924, päť dní po smrti vodcu Októbrovej revolúcie Vladimíra I. Lenina, schválil žiadosť Petrosovietu o premenovanie mesta na Leningrad. Pod týmto názvom svetová verejnosť poznala aj heroický boj Leningradčanov proti nemeckým okupantom. V máji 1965 mu sovietske vedenie udelilo titul Mesto hrdina za „masové hrdinstvo, odvahu a obranu vlasti“.

Na sklonku prezidentovania Michaila S. Gorbačova v referende 12. júna 1991 sa 54 percent zúčastnených obyvateľov Leningradčanov vyslovilo za návrat k historickému, nemeckému názvu Sankt Peterburg. Potvrdilo to osobitným výnosom zo 6. septembra toho roka prezídium Najvyššieho sovietu RSFSR. U nás sa však používa jeho normovaný slovenský ekvivalent – Petrohrad. Miestni ho však volajú familiárne Piter.

6_centralne_susosie_pomnika_obrancom_leningradu.jpg
Centrálne súsošie Pomníka obrancom Leningradu. Foto: Martin Krno

Dnes v tomto ekonomickom, priemyselnom, vedeckom kultúrnom, a ako som sa vlani v lete presvedčil, aj turistickom centre severozápadného Ruska žije 5,25 milióna obyvateľov, teda viac ako má Slovenská republika. Z toho je približne stotisíc veteránov druhej svetovej vojny a priamych účastníkov blokády. Paradoxne je administratívnym centrom regiónu, ktoré nepremenovali – Leningradskej oblasti.
 

Múzeum opäť otvoria až roku 2020
 

Tamojšia mladá sprievodkyňa, ktorá nás zo tri dni sprevádzala po historických pamiatkach, sa raz rozčúlila, že sa aj ich oblasť nevolá Petrohradská. Vedela slušne po česky, hoci s typickým ruským akcentom, takže predpokladám, že strávila niekoľko semestrov i na dajakej vysokej škole v Čechách. Možno si na základe skúseností s českými študentmi myslela, že slovenských turistov blokáda vôbec nezaujíma. Jej vo svojom predslove o bohatej histórii mesta totiž venovala asi iba dve vety.

Viac sme sa dozvedeli od jej staršej kolegyne, keď sme vyše hodiny stáli v dlhánskom rade do Kunstkamery, najstaršieho múzea, založeného Petrom Veľkým. Keď sme sa jej na túto kapitolu dejín mesta spýtali, prerozprávala nám spomienky starej mamy. Bolo to strašné, ako vtedy živorili, čo všetko jedli a ako umierali ľudia, aj jej príbuzní, na každom kroku...

Na Piskarevskom cintoríne som bol pred devätnástimi rokmi, keď som ako redaktor Slova so skupinou novinárov sprevádzal delegáciou vtedajšieho predsedu Národnej rady SR Jozefa Migaša na oficiálne návšteve Ruskej federácie. Slovenské turistické kancelárie zväčša pomníky venované druhej svetovej vojne ignorujú, tak som sa sám predposledný deň zájazdu v čase voľného programu vydal na Moskovský prospekt. Tam som si prezrel na Námestí Víťazstva monumentálny pomník postavený v polovici 80. rokov minulého storočia (ešte že to stihli).

7_memoralne_priestroy_pod_pomnikom_obrancom_leningradu.jpg
Výstavné priestory pod Pomníkom obrancom Leningradu. Foto: Martin Krno

Pod ním sú rozsiahle reprezentačné priestory obložené mramorom a leštenou žulou, ako i moderne poňatá expozícia artefaktov viažucich sa na blokádu v rokoch 1941 až 1944. Okrem mňa tam bol iba zrejme manželský pár z Talianska s ruským sprievodcom. Asi dve autobusové zástavky odtiaľ je pekný Park Víťazstva, kde som objavil pomník pionierom, ktorých oddiely taktiež pomáhali počas blokády Leningradu.

Zaujímal som sa aj o Múzeum blokády, dokonca som stál pred jeho bránou, ale mohutná moderná budova bola beznádejne zamknutá. Až dodatočne som sa dozvedel, že pôvodné múzeum (a jeho predstaviteľov) zavreli koncom roka 1952, lebo nedostatočne zdôraznili zásluhy generalissima Josifa V. Stalina na obrane mesta.

Rozhodnutie o jeho opätovnom zriadení padlo až 24. apríla 1989! Od 4. júna 2018 je však neprístupné pre verejnosť, pretože prebieha jeho celková rekonštrukcia. Mali by ho otvoriť budúci rok pri príležitosti 75. výročia konca druhej svetovej vojny. Takže tí, čo sa zaujímajú aj o dejiny druhej svetovej vojny, tak do Sankt Peterburgu, tak až o rok.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama