Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

„Panslavizmus“ a predvolebné strašenie Ruskom

Počet zobrazení: 1424

Jednou z tém, o ktorých sa pred voľbami 2020 objavilo veľa nepravdivých informácií, bola téma Ruska. Viacerí politici zneužívajú túto tému a snažia sa vytvoriť dojem, že ich politickí oponenti sa usilujú o vstup Slovenska do Ruskej federácie. Takýmito dezinformáciami už dlhšie strašil napr. J. Naď: „To, že marxistický pomätenec a fašistickí blázni v parlamente by ruka v ruke najradšej Slovensko začlenili do Ruskej federácie, to už tiež vieme.“ Vstup Slovenska do RF pritom v skutočnosti nikto nenavrhoval… Žiaľ, hľadanie nepriateľa a strašenie Ruskom podporujú i mainstreamové médiá, najmä RTVS, kde sa práve pred parlamentnými voľbami začala zvyšovať intenzita protiruskej propagandy.
 

Panslavizmus a Večera s Havranom
 

Vrcholom strašenia Ruskom pred parlamentnými voľbami 2020 bola diskusia „Večera s Havranom“, v ktorej sa RTVS „vysporiadala s panslavizmom“. Zaujímavé bolo, že hoci podľa vyjadrenia hostí diskusiu natáčali o niekoľko týždňov skôr, odvysielaná bola až tri dni pred voľbami (25. februára). A keďže celá relácia skončila útokmi na tých, ktorí si želajú zbližovanie s Ruskom, nemožno sa ubrániť podozreniu, že išlo o zámerné zaradenie na predvolebný týždeň… Diskusia pritom nebola ani vyvážená, ani objektívna. Tradičným problémom bol predpojatý moderátor M. Havran. Ten je známy svojimi  agresívnymi a vulgárnymi výpadmi proti oponentom v otázke Ruska a nedokáže zaujať pozíciu nestrannosti. Je to asi tak, ako keby RTVS zverila moderovanie diskusie o Rómoch M. Kotlebovi. Na zmierenie jednostranného dojmu si M. Havran do „diskusie“ pozval jedného človeka s odlišným názorom (Ľ. Gúzi), ktorý navyše vystupoval dosť nekonfrontačne. Celkovo však išlo o „presilovku“ 3:1 (Havran, Mesík, Kodajová vs. Gúzi) pri jednom viac-menej neutrálnom diskutérovi (M. Vojtech).

Za tendenčný možno považovať už názov diskusie. Pojem „panslavizmus“ nesie mnohé negatívne konotácie z minulosti: ide o „-izmus“, ktorý sa často používal na diskreditáciu oponentov. Naopak, pojem „slovanská vzájomnosť“ by pôsobil menej negatívne, predvolebný účel by však zrejme nesplnil. Neserióznosť Havranovej relácie sa prejavila aj pri tradičnej prezentácii kníh na konci programu. Ako je známe, hostia tam majú priniesť nejakú knihu, ktorú odporúčajú aj pre divákov. Zmysluplný by mohol byť azda poukaz na nejaké významné dielo, nemalo by sa to však zvrhávať na reklamu kníh kamarátov, ktoré sa nepredávajú. Tento krát udrelo do očí ako J. Mesík, veľmi kontroverzný kritik Ruska, dostal široký priestor na reklamu svojej vlastnej knihy…

Moderátor v diskusii povedal viaceré nepravdivé informácie, napr. o vojnách a iných konfliktoch, „ktoré od druhej svetovej vojny viedli v Európe iba slovanské štáty medzi sebou“. Faktom pritom je, že vojnu v Európe už viedlo aj NATO, keď pomáhalo Albáncom v Kosove (1999). Taktiež časť Cypru, členského štátu EÚ, je od roku 1974 okupovaná Tureckom a aj medzi Britániou a Írskom prišlo k pohraničnému konfliktu (ostrov Rockall). J. Mesík zasa tvrdil: „od čias Ivana Hrozného sú dejiny Ruska dejiny geografickej expanzie“. V niektorých obdobiach to síce platilo, ale zďaleka nie vždy. Napr. keď sa v diskusii spomínala snaha Ruska o expanziu do Osmanskej ríše, opomenulo sa, že v roku 1833 práve Rusko zachránilo celistvosť Osmanskej ríše, ktorá sa po drvivej porážke od egyptského chedíva rozpadala. Podobne v roku 1849 nevyužilo Rusko problémy Habsburgovcov v Uhorsku a miesto územnej expanzie pomohlo obnoviť integritu monarchie.

Na popísanie všetkých pochybných tvrdení, ktoré sa v diskusii objavili, nie je dosť miesta, takže len stručne. D. Kodajová: „ten argument, že tá ruská armáda niekedy pomôže, on vlastne zlyhával dve storočia“. Uvedená interpretácia dejín je veľmi pochybná, hoci sa dnes pretláča. V skutočnosti práve Rusko zásadne pomohlo pri dvoch hlavných hrozbách pre Európu v 19. a 20. storočí (Napoleon, Hitler). J. Mesík zasa uviedol: „keby im išlo o zachovanie slovanských národov, tak by dnes Bielorusi nebojovali o etnické prežitie… toto by bol osud slovanských národov, keby sa nám pošťastilo stať sa súčasťou ruského mira … impéria“. Faktom je, že Slováci boli súčasťou „impéria“ pred 1989 a nepredstavovalo to problém pre ich „etnické prežitie“, práve naopak. Vzťah Rusov, Ukrajincov a Bielorusov je iný než vzťah Rusov a Slovákov: medzi východnými Slovanmi sa dlho hľadala odpoveď, či tvoria jeden alebo viac národov. Teóriu jedného (ruského) národa východných Slovanov presadzoval o. i. aj známy ukrajinský spisovateľ N. V. Gogoľ a v 20. storočí sa k nej klonil dokonca i T. G. Masaryk.
 

Európska a slovanská identita
 

Základným posolstvom celej Havranovej relácie bolo tvrdenie, že slovanská vzájomnosť je „vysnívaný mýtus“, „mystická predstava“, „výraz pocitu menejcennosti“, „sme súčasťou niečoho veľkého“. Lenže čosi podobné by sa dalo tvrdiť aj o „európskej identite“, zvlášť pri súčasnom náraste euroskepticizmu. Mohli by sme tvrdiť, že sme si vytvorili „vysnívaný mýtus“ o Európe a nebol by problém ukázať mnoho príkladov z histórie, kde európska solidarita „zlyhala“. Nemecko a Francúzsko tradične sledovali svoje egoistické mocenské záujmy miesto európskych záujmov a napr. Francúzsko pod zámienkou slobody znevoľnilo aj väčšinu Európy. Mohli by sme poukázať na krvavé konflikty, ktoré sa v minulosti objavili medzi európskymi štátmi, dokonca i medzi nemeckými štátmi navzájom. Lenže ani fakt, že európske štáty sa v minulosti správali „neeurópsky“ a viedli proti sebe najstrašnejšie vojny, ich európsku identitu neruší. Aj my Slováci si musíme byť vedomí svojej európskej identity. Podobné je to však aj s našou slovanskou identitou: niet dôvodu, aby sme sa za ňu hanbili alebo ju popierali.

Uznanie našej slovanskej identity či slovanskej vzájomnosti pritom vôbec neznamená „panrusizmus“ alebo vstup do ruského štátu. V diskusii M. Havrana sa za účelom strašenia Ruskom používal Štúrov spis „Slovanstvo a svet budúcnosti“ z r. 1851, ktorý hovoril o splynutí Slovákov s ruským národom. J. Mesík dokonca povedal: „k tomuto sa hlásia všetci, ktorí sa odvolávajú na Štúra“. V skutočnosti však treba Štúrov spis zaradiť do kontextu, v ktorom bol napísaný. Ľ. Štúr sa dlho pokúšal presadiť slovenské požiadavky v rámci habsburskej monarchie, jeho úsilie však stroskotalo. Práve kvôli tomu začal uvažovať o iných alternatívach. Dielo bolo pokusom o nájdenie odpovede, ktorá reflektovala i volanie po zjednocovaní malých štátov Európy v polovici 19. storočia. Celkovo, v prípade politického chápania slovanskej vzájomnosti treba spomínať najmä česko-slovenskú vzájomnosť, ktorá dominovala i v 20. storočí. Táto idea mnohých oslovovala, hoci Slováci mali historicky bližšie k Maďarom a Česi zasa k Nemcom. Uvedená téma by však vytvorila iný obraz problematiky, a preto sa o nej u M. Havrana nediskutovalo.
 

Slovensko ako „most“?
 

Našu slovanskú identitu a slovanskú vzájomnosť netreba vnímať ako prekážku z minulosti, ale ako príležitosť do budúcnosti. To pritom platí tak pre oblasť kultúry, ako i politiky. Práve v súčasnosti môžeme zohrávať pozitívnu úlohu „mosta“ a významne prispievať k zmierneniu napätí medzi Ruskom a EÚ. Máme veľkú výhodu ľahšieho preniknutia do ruského myslenia, jazyka a kultúry než Nemci a to môže byť obohatením Európy, ktoré prinesieme. Okrem toho, SR môže významne prispieť aj zmierneniu napätí medzi slovanskými štátmi, zvlášť medzi Ruskom a Ukrajinou, čo je potenciál, ktorý by nemala premrhať ani nová vláda.

Pre porovnanie, pre malé Portugalsko sú vzťahy s veľkou Brazíliou výhodou a to napriek tomu, že medzi EÚ a Brazíliou existujú dosť komplikované politické rozpory. Portugalsko sa svoje väzby nepokúša popierať, naopak rozvíja ich, ale súčasne sa kvôli nim nevzdáva ani svojho členstva v EÚ. Podobne to platí aj v prípade Írska a donedávna i V. Británie, ktoré pociťovali silné väzby so superveľmocou USA a tvorili určitý most medzi kontinentmi. Na rozdiel od iných členov EÚ, Slovensko nebude nikdy plniť úlohu „mosta“ ani voči Latinskej Amerike, ani voči USA, ani voči Afrike či Blízkemu východu. Mali by sme však byť schopní využiť svoj potenciál vo vzťahu k Rusku.

Paradoxne, možnosť využitia Slovákov v bývalom ZSSR pochopili práve americké mimovládne organizácie a preto našich aktivistov radi vysielali do tzv. farebných revolúcií. Pre Slovensko je však nešťastím, ak nás niekto stavia proti Rusku. Fakt, že Rusko má iný politický systém než SR, by nemal byť dôvodom na oslabovanie vzájomných vzťahov. Iste, že si nechceme od RF nechať predpisovať politické vzory, ale nemali by sme ich ani my predpisovať Rusku. Slovami P. O. Hviezdoslava sa nemusia „stiecť – zliať v ruskom mori tie naše bystré slavian – potoky“ naopak, „má osve ich vždy čerstvé bytia vzory; no trvá aj ich poťah hlboký..“
 

Rusko a Európska únia
 

Jedným zo zásadných dôvodov, prečo dnes politici a médiá strašia slovanskou vzájomnosťou, je fakt, že niektoré vplyvné skupiny na Západe sa pokúšajú hľadať nepriateľa, ktorého možno obviniť za vlastné zlyhania – tým je Rusko. To je však zásadná chyba: EÚ musí voči Rusku vystupovať priateľsky a mierovo. Zo vzájomnej konfrontácie profitujú len USA a Čína. Treba tiež konečne doceniť to, čo urobila Moskva po roku 1989, keď sa dobrovoľne stiahla z krajín strednej a východnej  Európy. Rusko navyše celkom pokojne akceptovalo aj prvé vlny rozšírenia EÚ a NATO na východ. Význam týchto krokov narastá, keď si uvedomíme, že podľa historických skúseností predstavovala Európa pre Rusko hrozbu práve vtedy, keď sa zjednotila. Pritom Napoleonovi i Hitlerovi čelilo Rusko, ktoré bolo väčšie a mocnejšie, než je dnes. Aj preto by mal byť projekt európskej integrácie voči Rusku od začiatku priateľský a mierový.

Zvlášť dôležité je to, aby sa EÚ pokúšala s Ruskom dohodnúť spoluprácu namiesto konkurencie v oblastiach, kde sa vzájomné záujmy stretávajú, najmä na území bývalého ZSSR. Veľkou chybou zo strany EÚ bolo vnucovať Ukrajine v roku 2013 asociačnú dohodu bez predošlého dorozumenia s Ruskom. Taká politika nutne vyvolala ruské obavy a reakciu. Priateľský vzťah s Ruskom je však dôležitý aj pre členské štáty EÚ, pretože mnohé z nich (najmä na Balkáne) sa cítia s Ruskom historicky spriaznené a nepriateľská politika voči Moskve ich vnútorne rozdeľuje. No napr. Lotyšsko a Estónsko si v politike udržujú protiruský kurz vďaka tomu, že väčšine miestnych Rusov odňali po roku 1991 volebné právo. Kvôli historickým obavám si tak vytvorili deliace čiary dovnútra, z tretiny obyvateľov urobili odporcov a tým si skomplikovali i vnútornú integritu.

Medzi krajiny, pre ktoré konflikt EÚ a Ruska prináša vnútorné napätia, patrí aj Slovensko. Na Slovensku má veľká časť populácie záujem o úzke vzťahy s RF, čo miestni rusofóbi pripisujú „ruskej propagande“ a „hybridným hrozbám“. Takéto nepochopenie následne vedie aj k hlbokým vnútorným konfliktom v spoločnosti. Mnohí Slováci považujú za kľúčovú svoju európsku identitu, mnohí však vnímajú aj svoju slovanskú identitu. Lenže snaha zbaviť sa jednej časti identity nás stavia do vnútorného konfliktu a robí nás slabšími. Práve preto by sme obe identity nemali stavať proti sebe, ale vnímať ich ako komplementárne, dokonca ako komparatívnu výhodu. Najlepším riešením by bolo spojiť našu európsku i slovanskú identitu a využiť ich pri úsilí o naplnenie univerzálnych všeľudských hodnôt, napr. hodnoty mieru.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama