Reklama
Reklama

Pedro Castillo – nová hviezda na politickom nebi Peru a Latinskej Ameriky

Počet zobrazení: 2556

Dokonca ani skúseným analytikom politickej situácie v Latinskej Amerike, koniec koncov ani v Peru ešte krátko pred konaním prvého kola prezidentských volieb 11. apríla tohto roku, meno Pedro Castillo prakticky nič nehovorilo. V množstve potenciálnych kandidátov na úspech sa strácalo, lebo ho považovali za outsidera a pozornejším znalcom sa začalo privrávať až tesne pred voľbami. Niekedy vtedy viacerí spozorneli pri názve politického subjektu Slobodné Peru (Perú Libre), za ktorý kandidoval relatívne mladý politik, čo sa nečakane stal novou žiarivou hviezdou na politickom nebi Latinskej Ameriky. Mohli pritom zistiť, že ide o pomerne neznámu stranu, reprezentujúcu v Peru prúd podobný politickému smerovaniu v krajinách, ako sú Bolívia, Nikaragua, čiastočne dá sa povedať i Venezuela a podobne, ktorý je možné označiť aj termínom autentická ľavica. Dodajme: nepoznačená v kultúrno-etických otázkach tendenciou k rôznym podobám liberalizmu, ako je to napríklad v Argentíne a v Uruguaji či v Brazílii a sčasti v Chile atď. A na úvod pridajme ešte jednu menšiu lingvistickú poznámku: Peru sa v slovenčine píše s krátkym „u“, v španielčine naopak s dlhým „ú“ – teda Perú, čiže táto dvojpodoba neznamená nedôslednosť autorov.


pedro_castillo_inauguracia.jpg
Pedro Castillo, nový prezident Peru po svojej inaugurácii v parlamente s typickým sombrérom.
Foto: Flickr / Presidencia Perú

Prieskumy spočiatku na prelome rokov favorizovali ako možného úspešného prezidentského kandidáta mladého pravicového politika a niekdajšieho známeho futbalistu Georgea Forsytha. Neskôr sa do popredia dostalo meno kandidáta strany Ľudová akcia (Acción Popular) – Yonhyho Lescana. Ide o tradičnú stranu, ktorú založil bývalý prezident Peru Fernando Belaúnde Terry. Svojou súčasnou orientáciou sa považuje skôr za stredovo-pravicový politický subjekt, Lescano osobne však inklinoval od stredu o niečo doľava. Spektrum ľavicových kandidátov dopĺňala Verónika Mendozová z hnutia Nové Peru (Nuevo Perú), ktoré je súčasťou koalície Spoločne za Peru (Juntos por el Perú). Je to mladá politička vo veku 40 rokov a prvé ostrohy z prezidentského súboja získala už v predchádzajúcich voľbách, kde neuspela. Nepomohlo jej ani to, že sa v kultúrno-etických otázkach vyprofilovala do výrazne liberálnej polohy, podporujúcej LGBTI. Na pravej strane politického spektra bolo viacero osobností, ktoré mali šancu postúpiť do druhého kola. Jednou z nich bola Keiko Fujimoriová, čo sa o prezidentský úrad uchádzala už po tretí krát. Je to dcéra bývalého prezidenta Alberta Fujimoriho, v súčasnosti vo väzení za zločiny spáchané počas svojej vlády. V roku 2011 tesne prehrala v druhom kole s Ollantom Humalom a v roku 2016 s Pedrom Pablom Kuczynskim.

 

Peniaze a úplatné médiá nemusia vždy garantovať úspech

Prvé šance Pedra Castilla, ktorý sa celým menom volá José Pedro Castillo Terrones, získať sympatie voličov sa objavili v predvolebných debatách, kde zaujal pokojným, rozvážnym tónom a rétorikou zrozumiteľnou jednoduchým ľuďom. Z takmer nulových hodnôt začali jeho preferencie rásť na úroveň okolo sedem percent. Médiá začali prinášať prvé zmienky z jeho biografie, ktoré hovorili, že ide o bývalého učiteľa, ktorý sa narodil 19. októbra 1969, syna negramotných rodičov z osady Puña v nadmorskej výške 2688, teda niečo nad úrovňou nášho Gerlachu, v provincii Chota a v departmente Cajamarca v severnej časti peruánskych Ánd smerom na Ekvádor. Zhodou okolností Cajamarca je miesto, kde španielsky conquistador Francisco Pizzaro a jeho vojská zajali v roku 1532 inkského panovníka Atahualpu, čo viedlo k zániku ríše Inkov. Niektorí pozorovatelia úsmevne dodávajú, že sa možno začína obrátený pochod k moci potomkov bývalých domorodcov z éry Inkov. Nech už je to myslené akokoľvek – položartom, či polovážne –, v každom prípade sa za úspechom Pedra Castilla skrývajú aj veľké sympatie domorodého indiánskeho obyvateľstva.

Tento aspekt sa dal v podtóne cítiť i na jeho druhej, symbolickej prezidentskej inaugurácii, ktorá sa pri príležitosti osláv 200. výročia vyhlásenia nezávislosti Peru konala 29. júla tohto roku v pampe Ayacucho. Práve tam v roku 1824 definitívne porazili bojovníci za nezávislosť Peru koloniálne španielske vojská. Celé toto slávnostné podujatie sa nieslo v antikoloniálnom duchu. V niečom to pripomínalo atmosféru nálad domorodého indiánskeho obyvateľstva, aké prevládali v susednej Bolívii, keď sa dostal k moci Evo Morales. Nový peruánsky prezident vo svojom inauguračnom prejave okrem iného zdôraznil, že sa do úradu hlavy štátu v jeho osobe dostal jednoduchý človek z ľudu roľníckeho pôvodu. Dáva to najavo aj štýlom svojho obliekania, najmä pokrývky svojej hlavy, ktorá ho výrazne charakterizuje. Jeho svetlé sombrero so širokou obrubou je pre neho také typické, že sa stalo symbolom jeho podporovateľov. Napríklad keď Keiko Fujimoriová rozpútala sériu obvinení voči výsledkom volieb a ulice ovládli demonštrácie obidvoch proti sebe stojacích strán, voliči Pedra Castilla vytvorili početný zástup plný klobúkov v jeho štýle. Znalci marketingovej politiky to považujú za skvelý ťah, ako jednoduchým spôsobom vyvolať u obyčajných ľudí veľké sympatie. Paradoxom pritom je, že volebný štáb Pedra Castilla na rozdiel od jeho konkurentky vonkoncom nemal k dispozícii toľko prostriedkov, aby mohol projektovať nákladnú a sofistikovanú prezidentskú kampaň. Opäť sa raz ukázalo, že peniaze a úplatné médiá nemusia vždy garantovať úspech.
 

Svetlé sombrero a žltá ceruzka – symboly kampane

S miernym zveličením by sme túto kampaň mohli označiť ako revolución de sombreros (klobúková revolúcia). Ďalší symbol, ktorý sa okrem sombrera s novým prezidentom a jeho stranou Slobodné Peru (Perú Libre) spája, je žltá ceruzka v červenom poli, a to pre zmenu súvisí s jeho pôvodným povolaním učiteľa, kvôli čomu sa ujala v médiách jeho prezývka El Profesor alebo Maestro.

peru_libre_logo.svg_.pngŽltá ceruzka – ďalší symbol víťazných volieb.
Foto: 
Wikipedia.org / Perú Libre

V prostredí svojich kolegov sa po prvý raz výraznejšie zviditeľnil v roku 2017 ako jeden z organizátorov veľkého štrajku peruánskych učiteľov pod záštitou Národnej federácie pracovníkov v oblasti vzdelávania (Federación Nacional de Trabajadores en la Educación – Fenate Perú). V politike sa však začal aktivizovať už oveľa skôr. V roku 2002 sa stal členom strany Perú Posible, za ktorú bol prezidentom Alejandro Toledo, prvý mestic, presnejšie cholo (miešanec mestica a Indiánky) v tomto úrade v histórii Peru. Pracoval v jej regionálnych štruktúrach v rámci departmentu Cajamarca prakticky do roku 2017. V tomto období došlo k vážnym zmenám v tejto strane, ktorej stredovo-ľavicové postoje boli dosť vágne, čo dokonca viedlo po opakovaných volebných neúspechoch k jej zániku. O tri roky neskôr vstúpil do strany Perú Libre s jasnejšou ľavicovou orientáciou. Založil ju Vladimir Cerrón, povolaním lekár, ktorý vyštudoval medicínu na Kube. Známy je skôr z regionálnej politiky v pozícii guvernéra departmentu Junín na severe krajiny po roku 2014. Ako ľavicový politik sa stal cieľom útokov vplyvných pravicových kruhov, ktoré vyvrcholili za nejasných okolností obvinením z korupcie, čo sa riešilo súdnou cestou a skomplikovalo mu možnosť zúčastniť sa volieb ako kandidátovi na úrad druhého viceprezidenta po boku hlavného prezidentského kandidáta Pedra Castilla. Kandidátkou na úrad prvej viceprezidentky sa stala Dina Boluarteová. V. Cerrón si, pochopiteľne, ako líder víťaznej strany zachováva značný vplyv na aktuálne dianie v Peru.

Perú Libre je strana socialistickej orientácie a v tomto duchu sa hlási k línii politiky takých krajín, ako sú Bolívia, Nikaragua, čiastočne Kuba, Venezuela a Ekvádor v časoch, keď bol prezidentom Rafael Correa. Subjekt tohto typu v Peru doteraz absentoval a v predvolebnom období nečakane zažiaril na politickom nebi Peru i Latinskej Ameriky ako kométa. Sympatizanti ružového prílivu ľavicových síl, ktorý na tomto kontinente vrcholil na prelome prvej a druhej dekády nášho storočia, no po impeachmente prezidentky Dilmy Rousseffovej v Brazílii a viacerých voľbách v krajinách regiónu od roku 2015 vyhratých pravicou sa prechodne oslabil – takéto prirovnanie počúvajú do istej miery s nevôľou. Nechcú, aby nové smerovanie v Peru, ktoré predstavuje Pedro Castillo, iba nakrátko zažiarilo ako kométa a po čase pohaslo. Ich želaním je skôr, aby išlo o príbeh novej hviezdy trvácneho charakteru. Pochopiteľne, časy, keď sa rodili také politické stálice na ľavicovom nebi Latinskej Ameriky a Karibiku, ako boli Fidel a Raúl Castro, Hugo Chávez a Daniel Ortega sa nedajú naprogramovať na želanie. Pedro Castillo skôr pripomína svojím pôvodom a štýlom komunikácie ďalšieho významného politika Južnej Ameriky, bývalého bolívijského prezidenta Eva Moralesa, čo je celkom dobrá devíza a dáva nádej, že by jeho hviezda mohla žiariť dlhšie.
 

Koniec chudoby v bohatej krajine (No más pobres en un país rico)

Jeden z článkov, ktorý charakterizoval boj Pedra Castilla o víťazstvo vo voľbách, mal názov „Contra viento y marea“, čo sa dá preložiť ako „Proti vetru a prúdu“ alebo voľnejšie „Proti vetru a dažďu“. Symbolizoval nežičlivú atmosféru médií a politických síl v Peru voči nemu, kde obrazne povedané všetci svätí skôr fandili Keiko Fujimoriovej. Iné priliehavé prirovnanie, vystihujúce jeho odolnosť voči týmto tlakom, čo napokon viedlo k víťazstvu, vyslovil bývalý ekvádorský prezident Rafael Correa, ktorý povedal, že „jednoduchá ceruzka zvíťazila nad miliónmi. Dolárov“, dodal ironicky. V rýchlokurze španielčiny dodajme ešte jeden slogan Pedra Castilla, ktorý bol obyčajnými ľuďmi prijatý s veľkými sympatiami: „No más pobres en un país rico“, čo voľne preložené znamená „Koniec chudoby v bohatej krajine“. Táto jednoduchá formulácia vystihuje tvrdú pravdu o životných reáliách v Peru, kde popri veľkom nerastnom bohatstve, úrodnej pôde, rozsiahlych horách Ánd a lesoch tropických nížin s ich flórou a faunou, závideniahodných vodstvách horských riek a oceánskych šíravách, historických pamätihodnostiach a turistickej príťažlivosti každého druhu – napriek rozvinutému priemyslu a poľnohospodárstvu, ako aj sieti vplyvných bánk a poisťovní možno stretnúť aj ponižujúcu biedu, či už priamo na ulici alebo v kartónových satelitných štvrtiach miest. Autori týchto riadkov Peru pred rokmi navštívili a mohli sa osobne presvedčiť o výstižnosti tohto sloganu, ktorý fakticky platil už vtedy, a rozumejú prečo mohol byť taký účinný.

V kampani sa osvedčil aj jeho akcent na tému vzdelávania. Symbolizovala ju maketa obyčajnej žltej ceruzky, ktorú zvyčajne držal v zdvihnutej ruke na svojich mítingoch. Pre niekoho možno odťažitá téma zabrala najmä v období pandémie. V Peru podobne ako u nás sa skomplikovalo chodenie do škôl a na univerzity a sociálne slabšia mládež v rodinách bez počítačov bola prakticky odrezaná od vzdelávania. Okrem toho aj za normálnych okolností je pre deti z chudobných rodín možnosť prístupu ku vzdelávaniu často jediná šanca, ako sa vymaniť z biedy. V jednoduchých ľuďoch jeho apel na spoločnosť s obyčajnou ceruzkou vyvolával pozitívne emócie, zatiaľ čo symbol strany Fuerza Popular (Ľudová sila) Keiko Fujimorovej – veľké K – zanechával v ľuďoch skôr pocit vlažnosti. Prejavilo sa to aj vo výsledkoch prvého kola prezidentských volieb, ktoré spochybnili väčšinu dovtedajších prieskumov. Tie nepredpokladali ani len postup Pedra Castilla do druhého kola, nieto ešte, že získa takmer 19 %, čo predstavovalo najvyšší počet hlasov medzi zúčastnenými kandidátmi. V prvej chvíli po zratúvaní výsledkov nebolo dokonca jasné, kto z vytypovaných pravicových politikov na víťazstvo skončí s odretými ušami na druhom mieste. Nakoniec sa to podarilo Keiko Fujimorovej, ktorá získala vyše 13 %. A práve to sa ukázalo pre víťaza prvého kola ako dosť rozhodujúce. K rodine Fujimoriovcov prevláda v peruánskej spoločnosti rozporuplný až kontroverzný postoj. Časť politických a finančných elít samotnú Keiko vníma ako svojho človeka, no mnoho Peruáncov ju – ako sa dnes hovorí – „nemusí“. Akumuluje dosť veľký odpor obyvateľstva. Je to spojené s dedičstvom po otcovi, ktorý vládol autoritatívne, čo sa prejavilo porušovaním ľudských práv pri potláčaní povstania maoistických geríl Svetlý chodník a rebelov z Revolučného hnutia Túpaca Amarua. Došlo až k excesom voči obyvateľstvu zo strany silových zložiek. Počiatkom 90. rokov Fujimori zorganizoval samoprevrat, v rámci ktorého rozpustil Kongres a dal podnet k vypracovaniu ústavy z roku 1993 predovšetkým v zmysle svojich vlastných politických záujmov, medzi ktorými dominovala možnosť uchádzať sa o ďalšie znovuzvolenie do funkcie prezidenta republiky, čo sa dovtedy nedalo. Tento základný zákon krajiny platí dodnes a Pedro Castillo práve na tom získaval pozitívne body, že jedným z jeho hlavných proklamovaných programových cieľov bolo nahradiť ho novou ústavou.
 

Pravica má v peruánskom parlamente väčšinu
 

Do akej miery sa to aj podarí zrealizovať pri aktuálnom zložení parlamentu, sa ešte len uvidí. Skladba tohto zákonodarného orgánu si zaslúži osobitnú poznámku. Súčasne s prvým kolom prezidentských volieb sa totiž konali v Peru aj parlamentné voľby, v ktorých tiež vyhrala strana Perú Libre a získala 37 mandátov zo 130 celkových. Na druhom mieste skončila strana Keiko Fujimorovej Ľudová sila (Fuerza Popular) so ziskom 24 mandátov a na ďalších miestach boli strany s menším počtom nadobudnutých kresiel v parlamente, čo má za následok jeho značnú fragmentáciu, rozdrobenosť na väčší počet frakcií. Celkovo sa dá však skonštatovať, že prevahu v ňom získali skôr pravicové strany a z ľavicových subjektov je v ňom už len koalícia Spoločne za Peru (Juntos por El Perú) s piatimi poslancami, za ktorú v prezidentských voľbách kandidovala Verónika Mendozová. Ľavica tak má v parlamente spolu 42 mandátov, centristické strany otvorené spolupráci s vládou 9 mandátov a pravicová opozícia 79 mandátov. To sa, pochopiteľne, prejavilo od samého začiatku existencie nového parlamentu pri voľbe jeho riadiacich orgánov a nepochybne sa bude prejavovať aj v nasledujúcom období. Bolo zvolené jeho nové vedenie, ktoré sa bez výnimky skladá so zástupcov opozičných strán. Predsedníčkou sa stala María del Carmen Alvová z pravicového krídla strany Ľudová akcia (Acción Popular). Kandidátov ľavicových a stredovo-ľavicových strán pravica ani nepripustila k hlasovaniu, pričom treba však zdôrazniť, že aj keď má väčšinu 79 hlasov, nie je to väčšina, ktorá by stačila na schválenie uprázdnenia prezidentského úradu. Tento postup sa v novembri 2020 uplatnil proti prezidentovi Martínovi Vizcarrovi (2018 – 2020), dokončujúcemu mandát svojho predchodcu Pedra Pabla Kuczynského (2016 – 2018). Vizcarru vtedy v úrade nahradil dovtedajší predseda parlamentu Manuel Merino – tiež z radov pravicového krídla Acción Popular, ktorý bol však už po piatich dňoch nútený rezignovať v dôsledku protestných demonštrácií. Za Merinovho nástupcu parlament za podpory ľavice zvolil centristu Francisca Sagastiho (2020 – 2021), ktorý pôsobil ako posledný z prezidentov minulého obdobia. Zdá sa, že María Alvová to s veľkým zmyslom pre revanš Sagastimu zrátala pri formálnom odovzdávaní moci 28. júla 2021. Nedovolila, aby svojmu nástupcovi odovzdal prezidentskú šerpu v priestoroch parlamentu. Musel si ju zložiť už pred budovou Kongresu a slávnostný akt odovzdania úradu hlavy štátu a jeho symbolu – šerpy uskutočnila v parlamente sama.

Za tohto rozloženia politických síl sa 6. júna uskutočnilo druhé kolo prezidentských volieb. V uvedenej atmosfére sa postupne oslabovala pozícia víťaza prvého kola Pedra Castilla a čoraz viac posilňovali šance pravicovej prezidentskej kandidátky Keiko Fujimoriovej, ktorá navyše mohla počítať s pomocou prieskumných agentúr a masívnou mediálnou podporou. Vyvrcholilo to tesne pred druhým kolom volieb, keď sa sily dlhodobého favorita a jeho vyzývateľky vyrovnali a v niektorých prieskumoch dokonca podozrivo začala mať Keiko prevahu – hoci nie veľkú. To sa prejavilo aj v samotných voľbách, kde sa po sčítaní hlasov najmä väčších miest ocitla na prvom mieste a určitý čas to vyzeralo, že naozaj zvíťazí. Potom však nastúpil faktor hlasov vidieka, ktorý sa predtým prejavil napríklad v bolívijských voľbách pred prevratom z roku 2019, ako aj v posledných z roku 2020, keď vyhral Luis Arce. A ten sa prejavuje v záverečnej fáze sčítavania, keď do centra prichádzajú výsledky z odľahlejších volebných okrskov, ktoré sú spravidla v prospech ľavicových kandidátov. To sa aj stalo. Po dlhých hodinách sčítavania hlasov sa potvrdilo víťazstvo Pedra Castilla. Tentokrát však Organizácia amerických štátov, na rozdiel od toho, ako to bolo v prípade Eva Moralesa v Bolívii, nezasiahla a uznala výsledky volieb, ktoré koniec koncov organizovala centristická peruánska vláda prezidenta Francisca Sagastiho za účasti medzinárodných pozorovateľov.
 

Nekonečné naťahovačky o výsledok volieb s dobrým koncom pre Pedra Castilla

Priebeh sčítavania hlasov sa odrážal i vo verejných vystúpeniach Keiko Fujimoriovej. Spočiatku pod dojmom črtajúceho sa víťazstva bol ich tón zmierlivý v duchu: rešpektujme výsledky volieb, vôľu ľudu, nevyhral ani jeden, ani druhý, vyhrala túžba po zmene. Snažila sa zároveň vytvoriť dojem harmónie a zmierenia peruánskej spoločnosti. No keď sa začali výsledky preklápať v jej neprospech, sama svoje slová následne poprela a zrazu nabádala k dôslednejšej kontrole zratúvania hlasov. To sa ako šibnutím čarovného prútika krátko na to aj stalo. Sčítavanie posledných percent sa začalo nekonečne vliecť a oznámenie výsledkov nasledovalo až po niekoľkých dňoch, aj to po etapách. Najprv víťazstvo Pedra Castilla oznámil Národný úrad volebných procesov (Oficina Nacional de Procesos Electorales), čím sa to však nekončilo. Výsledky druhého kola, kde Pedro Castillo získal 50,13 % a Keiko Fujimoriová 49,87 % následne po ďalších týždňoch preverovania definitívne potvrdila až Národná volebná porota (Jurado Nacional de Elecciones), čo sa stalo 19. júla 2021.

Toto bezprecedentné zdržanie súviselo so skutočnosťou, že Keiko Fujimoriová odmietala uznať porážku a pustila sa do zdĺhavého boja o anuláciu výsledkov v jednotlivých volebných okrskoch, kde podľa jej absurdných obvinení došlo k zvýhodneniu jej konkurenta. Napadla veľké množstvo okrskov predovšetkým v regióne Ánd a amazonských oblastiach Peru. Dotkla sa tým cti veľkého počtu voličov v týchto regiónoch, ktorí verejne protestovali proti tomuto jej prístupu. Odmietli možnosť, že by takýmto spôsobom mohli prísť o svoje právo voliť kandidáta, čo vyjadruje ich postoje. Právnik strany Slobodné Peru Aníbal Torres k tomu ironicky poznamenal, prečo v tomto duchu nežiada Fujimoriová anulovať aj výsledky v bohatých štvrtiach hlavného mesta Miraflores a San Isidro, kde v niektorých okrskoch, čuduj sa svete, nezískal Pedro Castillo ani jeden hlas. Pedro Castillo v celej tejto situácii zachoval veľkú mieru trpezlivosti a k tomu nabádal i svojich sympatizantov, ktorých varoval pred tým, aby reagovali na akékoľvek provokácie. Aj v tom veľmi pripomínal svoj politický vzor Eva Moralesa, s ktorým ho spája puto priateľstva, čo bolívijský politik vyjadril osobnou účasťou na jeho slávnostnej inaugurácii.
 

lima_prezidentsky_palac_843.jpg
Sídlo prezidenta v Lime je aj obľúbeným miestom domácich a zahraničných turistov.
Foto: archív autorov

Nekonečné naťahovačky o výsledok volieb dali tiež podnet k špekuláciám, či nie je za tým niečo viac a či dokonca nehrozí prevrat v Peru. Boli totiž aj takí, čo chceli anulovať výsledky volieb, lebo sa vraj nedorátajú do 28. júla, kedy má nastúpiť nový prezident, pričom zároveň navrhovali nové voľby, a nechala sa počuť skupina bývalých dôstojníkov na čele s takmer storočným exprezidentom z druhej polovice 70. rokov generálom Franciscom Moralesom Bermúdezom, že by situáciu mala riešiť a vziať moc do svojich rúk armáda. Postoj tohto veterána neudivuje, lebo to bol on, čo už takto moc v rukách mal. Najprv ako premiér vlády prezidenta generála Juana Velasca Alvarada (1968 – 1975) známeho svojimi ľavicovými postojmi, neskôr ako jeho nástupca, ktorý prevratom prevzal moc od svojho predchodcu, stal sa prezidentom a uskutočnil odklon peruánskej vlády smerom doprava. Našťastie sa situácia v tomto smere nevyvinula a aj vďaka pokoju a rozvahe Pedra Castilla mala pre neho dobrý koniec. Poprední politici Latinskej Ameriky už v tomto období neistoty nečakali na výsledok a zagratulovali mu k víťazstvu. Urobili tak z úradujúcich hláv štátov prezidenti Argentíny Alberto Fernández, Bolívie Luis Arce, Nikaraguy Daniel Ortega (spolu so svojou viceprezidentkou  Rosario Murillovou), ako aj bývalí brazílski prezidenti Luiz Inácio Lula da Silva a Dilma Rousseffová, ako aj koalícia Frente Guasú, vedená exprezidentom Paraguaja Fernandom Lugom a predstavitelia strany Podemos zo Španielska. Ku gratulácii širokého spektra predstaviteľov krajín z celého sveta došlo, pochopiteľne, až po oficiálnom vyhlásení výsledkov volieb 19. júla 2021, ktoré napokon uznala aj Keiko Fujimoriová. Zhodou okolnosti v tento júlový deň si pripomína víťazstvo v roku 1979 aj sandinovská revolúcia v Nikarague, v krajine, ktorú starší z autorov tejto analýzy pravidelne navštevoval a udalosti v nej počas občianskej vojny sandinovcov a contras spravodajsky pokrýval pre ČST.
 

Prezident dvojstoročnice (Presidente del Bicentenario) a jeho program

Na vlastnú prezidentskú inauguráciu tak zostalo minimum času – iba deväť dní. Stanovený dátum tohto slávnostného aktu 28. júl 2021 má pre Peru veľký symbolický význam, lebo v tento deň si krajina pripomínala 200. výročie vyhlásenia nezávislosti spod španielskej nadvlády. Pedro Castillo tak dostal prívlastok: „Presidente del Bicentenario“ (prezident dvojstoročnice). Prípravy na slávnosť sa udiali v dosť veľkom zhone, čo sa síce napriek tomu stihlo, ale nie tak, aby v rámci inaugurácie bolo – ako v podobných prípadoch v minulosti – uskutočnené aj menovanie novej vlády. Slávnostný rámec podujatia podčiarkla prítomnosť vládnych predstaviteľov celého kontinentu bez ohľadu na politické zafarbenie reprezentantov jednotlivých štátov s výnimkou Madurovej Venezuely, ktorých nepozvalo funkčne dobiehajúce ministerstvo zahraničných vecí dovtedajšej vlády Peru, uznávajúce samovyhláseného prezidenta Guaidóa. Až keď to bolo aj formálne možné – na druhej inaugurácii v Ayacuche sa potom zúčastnil oficiálny predstaviteľ venezuelskej vlády minister zahraničia Jorge Arreaza, inak zať zosnulého Huga Cháveza, čo svojím spôsobom aj naznačuje predpokladanú zmenu zahraničnej politiky nového prezidenta Peru voči Venezuele.

Politický program novej peruánskej hlavy štátu je, pochopiteľne, oveľa širší. Jeho základné črty pomenoval vo svojom inauguračnom prejave, kde sa prednostne venoval vnútropolitickým a ekonomickým témam. Upokojujúci signál vyslal voči podnikateľským kruhom s tým, že bude rešpektovať súkromné vlastníctvo, pričom však bude dávať dôraz aj na záujmy štátu. Zároveň dodal, že jeho vláda nemá v úmysle znárodniť ekonomiku, ani robiť politiku výmen a čistiek v štátnych inštitúciách. Osobitne zdôrazňoval dôležitosť hospodárskeho oživenia a tvorbu nových pracovných miest v Peru, čo je obzvlášť dôležité – podobne ako v iných krajinách kontinentu – v období pandémie. S tým ruka v ruke súvisí riešenie problémov v oblasti zdravotníctva. Chce presadzovať očkovanie obyvateľstva a razantný boj proti Covidu-19. Plánuje prijať národný program pre podnikateľky určený najmä ženám, ktoré počas pandémie prišli o prácu. A posilní národný systém starostlivosti o sociálne závislé a odkázané osoby, ktoré v dôsledku zdravotnej krízy vo veľkom počte zostali bez ochrany a pomoci. Jeho srdcovou záležitosťou naďalej zostáva oblasť vzdelávania. Hlási sa k politike slobodného prístupu k štúdiu na univerzite a k podpore vyššieho vzdelávania. Podobne vyjadril potrebu širšieho internetového pripojenia a inovácií a označil ju ako prioritu vzdelávacích centier. V neposlednom rade bude klásť akcent i na antikorupčnú agendu. Uvedený program začne napĺňať nová vláda, ktorá sa sformovala po druhej inaugurácii v Ayacuche. Už na nej prijal prísahu nového premiéra, ktorým sa stal pôvodom domorodý Kečuánec Guido Bellido Ugarte, pochádzajúci z departamentu Cusco. Symbolicky sa tak stalo, že prezident reprezentuje severnú a predseda vlády južnú časť Peru. Prísahu zložil kresťanskou formou v ceremónii s rukou na Biblii a na pozadí s krucifixom. Potvrdil tým nepriamo, že v kultúrno-etických otázkach bude dominovať krídlo ľavice, pre ktoré je typický sociálny konzervativizmus.
 

Perú Libre oslovuje značnú časť veriacich

Tu treba zdôrazniť, že tento postoj je zásadne odlišný od toho, ako vnímajú vzťah k cirkvi a k jej obradom pri podobných príležitostiach napríklad strany socialistov a sociálnych demokratov v Európe, v Severnej Amerike, v Austrálii, na Novom Zélande a inde. Už to svedčí o pozitívnom vzťahu tejto novej ľavicovej garnitúry v Peru ku kresťanstvu. Tesne pred inauguráciou bola svätá omša, na ktorej sa zúčastnil odchádzajúci prezident Sagasti. Celebroval ju limský arcibiskup Carlos Castillo, bývalý žiak jedného zo zakladateľov teológie oslobodenia Gustava Gutiérreza a koncelebrantom bol peruánsky kardinál Pedro Barreto, tiež sympatizant tohto hnutia, predseda Peruánskej biskupskej konferencie Miguel Cabrejos a osobitný vyslanec pápeža, apoštolský nuncius v Kostarike arcibiskup Bruno Musarò, ktorý bol v minulosti veľvyslancom Svätej stolice v Peru a na Kube. Sám pápež František v závere svojho pravidelného nedeľného príhovoru veriacim po modlitbe Anjel Pána vo Vatikáne 1. augusta osobitne pozdravil peruánskych pútnikov, spomenul nástup nového prezidenta a zaželal im doslova: „Nech Boh žehná vašu krajinu!“ V prevažne katolíckom Peru sa to vníma nielen ako formalita, ale má to aj svoj hlbší význam, ak sa vzťahy novej vlády stretajú s pozitívnou odozvou v radoch cirkvi.

inauguracia_v_ayacucha.jpg
V Ayacuche sa prisahalo aj na Bibliu. Foto: Presidencia de la República del Perú

Tu treba upozorniť na jeden z osobitných aspektov, ktorý podobné hodnotenie nadobúda v kultúrno-etických otázkach, kde je postoj cirkvi výrazne konzervatívny. To sa prirodzene premieta do spoločensko-politických vzťahov a postojov niektorých ľavicových politických strán, a to tak v Peru ako i v celej Latinskej Amerike, ktoré majú sociálno-konzervatívny charakter. Aj Slobodné Peru, hoci patrí ku stranám ľavicového typu, sa opiera o členskú základňu podobnej orientácie. Sám Pedro Castillo je kresťan-katolík, jeho manželka a deti sú protestanti. V istom období sa zúčastňoval spolu s nimi na protestantských službách Božích, no neskôr vrátil k tradíciám katolíckej cirkvi. V jeho rodnom kraji v Andách je známy ako ctiteľ miestneho kultu Panny Márie Bolestnej (Virgen de los Dolores), čo by sa dalo prirovnať k uctievaniu Božej Matky, aké poznáme u nás v Šaštíne. Celkovo možno povedať, že Perú Libre touto svojou politikou úspešne oslovuje značnú časť peruánskych veriacich, čo prinieslo aj vo voľbách viditeľný benefit, z ktorého môže dlhodobejšie profitovať.
 

Očakáva sa zmena orientácie zahraničnej politiky Peru

V novom kabinete v množstve menej známych politikov vyčnievala osobnosť ministra zahraničných vecí, takmer 86-ročného Héctora Béjara Riveru, ktorý je pôvodným povolaním sociológ. Znalcom problematiky je známy ako komentátor a analytik z obrazovky medzištátnej latinskoamerickej televízie Telesur. Bol to on, čo ešte v čase volieb s istou dávkou humoru prognosticky predpovedal, že z protivenezuelskej skupiny štátov Grupo de Lima sa môže ľahko stať Grupo de Bogota, alebo ak aj v Kolumbii v budúcoročných voľbách vyhrá ľavica, bude musieť situáciu zachraňovať Grupo de Quito z dnes pravicového Ekvádora. Jeho ľavicová trajektória vedca a publicistu sa počíta ešte od začiatku 60. rokov, keď sa ako mladý intelektuál stal na Kube účastníkom výchovno-vzdelávacieho kurzu, formujúceho novú generáciu revolucionárov pre Latinskú Ameriku, teda prešiel akousi inštruktážou guerillera. Tam prišiel do kontaktu aj Che Guevarom a v polovici 60. rokov sa pokúšal prenášať svoje poznatky do praxe ako vodca menšej gerilovej skupiny v Peru. V roku 1966 bol zatknutý a odsúdený za vzburu (sedición). Za ľavicovej vlády prezidenta generála Velasca Alvarada ho začiatkom 70. rokov z väzenia v rámci amnestie prepustili a dokonca sa stal pracovníkom aparátu vládnych inštitúcií. Pôsobil v rámci systému mobilizácie obyvateľstva, čo mal nahrádzať funkciu zázemia strany, ktorú vojaci po prevrate nemali. To bola v podstate jeho jediná politická skúsenosť, lebo potom sa pohyboval už len vo vedeckom a intelektuálnom  prostredí. Publikoval množstvo prác, politologických štúdií a knižných titulov, z ktorých sa jeden z posledných v roku 2020 dotýkal aj histórie Peru spojenej s touto ľavicovou vojenskou vládou.

Už prvé kroky tohto muža vo funkcii ministra zahraničných vecí avizovali zmenu orientácie doterajšej zahraničnej politiky Peru, ktorá bola niekedy až servilne podriadená záujmom USA. Dá sa to ilustrovať na vzniku skupiny štátov podporujúcich pochybné samovymenovanie Juana Guaidóa za prezidenta Venezuely, ktorá podľa hlavného mesta krajiny dostala názov Limská skupina (Grupo de Lima). Predpoklad, že k zmene tejto politiky dôjde pomerne skoro po nástupe novej vlády k moci, sa už naplnil. Béjar Rivera oznámil vystúpenie Peru z tejto organizácie. Okrem Venezuely dá sa predpokladať aj zlepšenie vzťahov s Kubou, Nikaraguou, Bolíviou, Argentínou, Mexikom a ďalšími doľava smerujúcimi krajinami a medzinárodnými organizáciami predovšetkým v Latinskej Amerike. Nepriamo svoj postoj k budúcemu smerovaniu vo vzťahoch s Čínou vyjadril samotný Pedro Castillo, ktorý sa s náležitým propagandistickým efektom nechal očkovať vakcínou Sinopharm.

Na druhej strane sympatizanti novej vlády predčasne nejasajú, lebo si uvedomujú, že zmena jej politickej orientácie nielen v zahraničnej politike, ale ešte viac v oblasti vnútornej politiky narazí na tuhý odpor pravicových síl, najmä finančných a ekonomických kruhov. Svetová informačná agentúra Reuters sa napríklad už pri prvom oznámení mena nového predsedu vlády Guida Bellida Ugarteho nechala počuť, že to značne môže ovplyvniť postoje a nálady zahraničných investorov voči Peru. Prvou obeťou nekompromisného postupu pravice sa stal len po 18 dňoch vo funkcii ministra zahraničia práve spomenutý Héctor Béjar, ktorý bol donútený podať demisiu, aby predišiel vážnej hrozbe nevyslovenia dôvery novej vláde. Pedro Castillo ju prijal. Odhaduje sa, že nový minister zahraničných vecí bude známy v najbližších dňoch. Béjarova rezignácia nastala po tom, čo médiá objavili a zneužili niektoré jeho vyhlásenia, keď ešte nebol šéfom diplomacie. Vyslovil v nich názor o účasti CIA a peruánskych rozviedok na rozdelení ľavice, ako aj o možnej účasti námorníctva na terorizme v Peru. Doslova povedal: „Som presvedčený, no nemôžem to dokázať, o dvoch veciach: po prvé, že Svetlý chodník je do značnej miery dielom CIA a spravodajských služieb; a po druhé, veľká časť operácií, ktoré viedli k rozdeleniu ľavice, má do činenia s nepriateľskými spravodajskými službami. Terorizmus v Peru v skutočnosti začalo námorníctvo, čo sa dá historicky dokumentovať.“ Nevediac, že raz bude ministrom, prekročil svojím názorom rubikon, ktorý vyvolal hnev vojenských kruhov a spravodajských služieb a rozpútal doslova búrku v médiách ako aj v radoch opozície.

Pedro Castillo si zrejme riziko podobných atakov opozície pri každej príležitosti určite uvedomuje a bude sa snažiť, aby zmiernil ich ostrie. Naznačuje to okrem iného menovanie ministra hospodárstva a financií, ktorým sa stal Pedro Francke, jeden z poradcov Veroniky Mendozovej, známy skôr s väzbami na ekonómov liberálnej orientácie z čias jeho pôsobenia vo Svetovej banke a tým, že za svoj vzor považuje uruguajský model riadenia hospodárskej politiky. Či tento pokus o pacifikáciu pravicových finančných a ekonomických síl v Peru prezidentovi vyjde, v tejto chvíli nemožno jednoznačne potvrdiť. Mediálne útoky a politický tlak tiež na premiéra pod falošným obvinením zo sympatií k bývalým teroristom Svetlého chodníka, aby odstúpil ešte predtým, ako ho potvrdí parlament vo funkcii, skôr naznačujú, že to nebude jednoduché.
 

Pravica bola víťazstvom Pedra Castilla neobyčajne silne zaskočená

Treba brať do úvahy najmä to, že ľavicové strany nemajú väčšinu v parlamente, ktorý bude rozhodovať o zákonoch a schvaľovaní štátneho rozpočtu, v neposlednom rade tiež o dôvere vláde. Pri hlasovaní o jednotlivých zákonoch čaká Pedra Castilla komplikovaná situácia. Bude musieť taktizovať a od prípadu k prípadu loviť vo vodách pravicových strán, čo asi nebude zadarmo a bude sa očakávať protihodnota v ústupkoch z jeho strany. Ak však bude chcieť trvať na princípoch svojej avizovanej sociálnej politiky, bude jeho manévrovací priestor dosť zúžený. To sa týka aj jeho sľubu usporiadať referendum o možnosti vypracovania a prijatia novej ústavy. Ďalší problém súvisí s tým, že podľa ústavy z roku 1993 parlament – čo je dosť netypické pre prezidentskú formu vlády – potvrdzuje hlasovaním prijatie alebo neprijatie nového kabinetu. Peru je v systéme štátneho práva v Latinskej Amerike tak trochu hybrid – má znaky jednak prezidentského systému ako aj parlamentnej formy vlády, o čom svedčí, že má napríklad premiéra. Prakticky by tak mohol parlament rozhodnúť o osude vlády už teraz. Odmietnutie má však jeden háčik – ak ho Kongres uskutoční dvakrát, umožňuje to prezidentovi rozpustiť ho a vyhlásiť nové parlamentné voľby. V súčasnej situácii, keď napriek mediálnemu a inému odporu sympatie spoločnosti k Pedrovi Castillovi – ako to potvrdzujú posledné prieskumy – naďalej rastú, by sa to opozícii nemuselo vyplatiť, lebo slabší výsledok v ďalších voľbách by mohol ešte viac zhoršiť jej postavenie. Dá sa teda oprávnene predpokladať, že s vyhlasovaním nedôvery voči novej vláde bude zachádzať opatrnejšie, ako to možno bude znieť v médiách.

foto_sao_paolo.jpgPolitická mapa Latinskej Ameriky sa opäť začína farbiť do ružova

Celkovo sa však už teraz dá povedať, že to vláda nebude mať na ružiach ustlané. V súčasnosti napríklad kulminuje spomenutá kampaň voči navrhnutému premiérovi, ktorého médiá označujú za homofóbneho a transfóbneho, lebo citoval a neodsúdil Fidela Castra za jeho výroky na túto tému ešte z roku 1963. Dokonca ho obviňujú z mizogýnie – a navyše z nadržiavania terorizmu. Stačilo na to, že vyjadril pochopenie pre jednoduchých ľudí z vidieckych oblastí Ánd, ktorých nespravodlivý spoločenský poriadok a útlak priviedli podľa jeho jednoznačného vyjadrenia na nesprávnu stranu k podpore Svetlého chodníka. Jeho slová pochopenia v zmysle, veď aj to sú podľa neho Peruánci, sa stali spúšťačom mediálneho lynču. Pochopiteľne, za každou podobnou kampaňou treba hľadať skutočné dôvody. A tie sa skôr skrývajú za tým, že peruánska a koniec koncov aj latinskoamerická pravica bola víťazstvom strany Slobodné Peru neobyčajne silne zaskočená. Viac ako si je ochotná priznať. Tým skôr, že ide o autentickú ľavicu a skutočne ľavicového lídra, ktorý svoje postoje nielen verbálne prezentuje, ale sa chystá naozaj ich aj realizovať. V kontexte vzťahov na celom kontinente Latinskej Ameriky sa v súvislosti s tým začínajú objavovať názory o oživení ružového prílivu, čo sa začalo víťazstvom Andrésa Manuela Lópeza Obradora v Mexiku (2018), prehĺbilo nástupom vlády Alberta Fernándeza v Argentíne (2019), návratom ľavice k moci v Bolívii (2020) a terajším výsledkom volieb v Peru. A to sa ešte tohto roku očakávajú voľby v Nikarague, kde sa zrejme potvrdí zotrvanie Daniela Ortegu v úrade prezidenta, ako aj v Chile a v Hondurase, kde silnejú ľavicové nálady. V podobnom tóne sa dá hovoriť o Brazílii a Kolumbii, kde obyvatelia pristúpia k urnám v budúcom roku. Slovom kontinent sa opäť začína farbiť do ružova a sily ľavice a pravice sa po veľkom odlive smerom doprava v druhej polovici minulej dekády opäť začínajú vyrovnávať.

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku

JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama