Reklama
Reklama

Pompeo s fľašou „vlastného“ vína a „Trumpove“ výšiny v Sýrii

Počet zobrazení: 1798

Na amerického ministra zahraničia Mike Pompea čakalo v židovskej osade Psogat na Izraelom okupovanom Západnom brehu rieky Jordán milé prekvapenie. Krátko na to, ako rázne vyskočil z vojenskej helikoptéry, v miestnom vinohrade ho šťastím zaslzenými očami majitelia ponúkli fľašou červeného vína. Nie hocijakou. Na vinete sa skvelo jeho meno: Pompeo wine... A dolu menšími písmenkami ešte jedna všetko hovoriaca vetička, vraj made in legality...

Nuž povedzte, nie je to nádherné gesto na uvítanie. Do osady priletí taký mocný, a to treba zdôrazniť, že americký minister, aby nielenže ochutnal „svoje“ víno, ale rovno sa zapísal do dejín. Stal sa totiž vôbec prvým US ministrom, ktorý vstúpil na palestínsku pôdu, no okupovanú izraelskou armádou a kolonizovanou židovskými osadníkmi. To je fakt veľká „historická“ vec. Ak ktosi do tej chvíle z minulého týždňa pochyboval o nerozbornom priateľstve amerických politikov so štátom Izrael a o jeho mocenských pohnútkach v celej strategickej oblasti Blízkeho východu, tak po tejto udalosti už musí pochybnosti navždy zahnať do kúta. Ak totiž minister jednej z najmocnejších krajín sveta, a Amerika je ešte fakt mocná, posvätil aj takto okupačnú moc Izraela, tak sa tým zrejme už všetko konečne uviedlo na správnu mieru. Nik by už nemal pochybovať o tom, že aj táto osada sa týmto aktom stala trvalou súčasťou štátu Izrael. Čo tam po nejakých palestínskych protestoch, či dokonca aj po nejakom fakte, že na Západnom brehu boli „kontrolovať“ pomery aj dajakí poslanci Európskeho parlamentu /ktovie, čo sú zač/ a vyjadrili to staré známe „znepokojenie“, keď v tomto prípade platí jedno: fakty diktuje okupant a ten predsa neberie ohľad na nejaké protesty, nech už ich organizuje hocikto a nech aj rovno tá slávna OSN...

Ale Mike už bol vo šfungu.

Možno, že to urobilo aj jeho víno. Zatiaľ som sa nedozvedel, po čom sa bude predávať jedna fľaša, ale ak sa raz tam dostanú nedočkaví turisti, istotne nebudú žiadni trochári a zopár fliaš takého drahocenného moku zoberú aj priateľom, alebo im aj odporučia návštevu tohto takého vychyteného vinohradu, veď nič tak predsa nechutí ako plody z cudzieho. A možno majitelia začnú produkt vyvážať aj do samotnej Ameriky, veď biznis je predsa biznis a dá sa zarobiť aj na ministrovi. Lenže jeho návšteva dala týmto a ďalším osadníkom jasne najavo, že im už nič nestojí v ceste ďalšiemu rozširovaniu či budovaniu nových osád, veď americký zmocnenec nekonal len tak z ničoho, nepriniesol mannu nebeskú bez prosenia a súhlasu zároveň. Na túto misiu mal predsa certifikát od samotného Donalda a, pravdaže, jeho zaťa Jareda Kushnera, ktorý pred časom spískal ten čudný, tzv. mierový plán, podľa ktorého si môže Izrael robiť vlastne, čo sa mu len zachce a aby nezabudol aj na pôvodných majiteľov pôdy, teda Palestínčanov, tak im zo zvyškov územia vymyslel niečo v podobe ementálu, teda ten dlho sa rodiaci tzv. palestínsky štát. No a vrelý súhlas na akciu dostal Pompeo ešte od jedného dôležitého muža, predsa od samotného izraelského premiéra Benjamína Netanjahua. Možno ste šokovaní, nielenže prekvapení, že iba na prstoch jednej ruky sa dajú porátať izraelské protesty proti tejto bezočivej okupantskej politike. Zaberanie nového a nového palestínskeho územia fakt radovým Izraelčanom nevadí? Ako sa cítia tí noví židovskí osadníci na cudzej pôde? Ja tomu vôbec nerozumiem. A nie tak dávno, je tomu len pár mesiacov dozadu, keď sa Pompeo naoko zľakol síce málo ozvučených protestov toho nášho starého tzv. medzinárodného spoločenstva. Vtedy potichu, a s figliarskym úsmevom na tvári, odporučil Netanjahuovi, aby budovanie ďalších židovských osád na ukradnutej palestínskej pôde pozdržal o také tri, štyri roky a potom sa vraj pomery upokoja, Palestínčania si zvyknú a takto to pôjde ďalej a možno až do zániku sveta... Ale to bolo ešte vtedy, keď Pompeo a spol. si boli na sto percent istí, že Donald voľby hladko vyhrá a zostanú s ním v úrade na ďalšie štyri roky. Lenže, teraz ako sa zdá, veci sa vyvíjajú inak, aj keď pre konečnú verziu tých „najdemokratickejších“ volieb na svete bude rozhodujúci štrnásty december, keď povestní tzv. volitelia zo všetkých 50 štátov sa zídu a zvolia teda konečne prezidenta a to by už malo akože platiť...

Ale, aby som veľmi neodbočoval, aj keď aj odbočenie so všetkým súvisí.

A Pompeovi forma fakt nechýbala.

To mu treba uznať.

Keď už bol na mieste činu, tak nech to stojí za to, alebo nech jednou ranou zabije aspoň dve muchy, aj keď už od dvadsiateho januára zrejme Donald v úrade nebude, ale nahradí ho ten „ospalý“ Joe. No a ten svetu ešte len ukáže, ako sa robí tá správna zahraničná politika a hneď od prvých dní vraj začne robiť veľké upratovanie vo svete a ako prvý štát, ktorý mu príde do rany bude, pravdaže, ako inak, Rusko..!

No, ale zatiaľ k tomu Mikeovi.

Sadol teda do vojenskej helikoptéry, no neviem, či s ním bola aj jeho Susan, alebo štrikovala s pani Netanjahuovou. To územie nie je veľké, z letiaceho stroja vidno kopce a údolia a po zopár dobrých okruhoch, aby pán minister videl čo najviac , pristáli na takom vyššom vrchu, ktorý sa nazýva Mount Bental. /Po arabsky Džabal al Gharam – Vrch túžby/. A tento vrch s nadmorskou výškou niečo vyše tisíc metrov je súčasťou známych Murtafát al Džawlán – Golanských výšin. Na a to je, pravdaže, vojenská zóna. Lenže ak letíte izraelskou vojenskou helikoptérou, tak je zrejmé, že máte všade dvere dokorán otvorené a ak ste k tomu ešte americkým ministrom zahraničia a teda predstaviteľom vlády, ktorá tromi miliardami dolárov ročne Izrael sponzoruje, tak ste si istí, že ste naozaj medzi najvernejšími priateľmi. Lenže tento kopec je teraz síce v rukách izraelskej armády, ale ide o sýrske územie, ktorého veľkú časť okupuje od roku1967 po známej tzv. šesťdňovej vojne práve Izrael a v roku 1981 túto časť aj anketoval a teda si ju prisvojil. No a tento Pompeo, asi aj omámený „vlastným“ vínom z vinice Psogot a obklopený hŕstkou izraelských dôstojníkov a ministrov sa zahľadel pred seba možno až smerom na Damask /hlavné sýrske mesto je odtiaľ vzdialené iba necelých 40 kilometrov a je na dostrel izraelských diel/ a vyvalil zo seba novú perlu: “Toto je časť Izraela, centrálna časť Izraela.“ Tým, pravdaže, z moci americkej vlády potvrdil okupáciu a zabratie cudzieho územia.

Čo na to svet?

Trochu tichého hrmotu... veď máme iné problémy, s vírusom, no nie, to sa bude „riešiť“ potom...

Pompeo touto návštevou na Západnom brehu a na Golanských výšinách vošiel teda do histórie, ale ktosi šikovný vymyslel ešte niečo navyše. Naraz sa na tom kopci objavila veľká tabuľa modrej farby a na nej zreteľný biely nápis. TRUMP HEIGHTS /Trumpove výšiny/! Nuž, nedajú sa nájsť priliehavé slová, iba si všeličo domyslieť. Ale zrejme nabudúce. ak sa ešte nejakí žiaci budú učiť geografiu, po slovensky zemepis, a budú preberať horstvá, kopce a údolia napr. aj na Blízkom východe, tak by mali vedieť, že v starých učebniciach nájdu nesprávny názov.

Nie Golanské výšiny, ale Trumpove...

Ako ľahko sa dajú premeniť, či vymeniť nielen dejiny, ale aj zemepis. Zaberiete cudzie územia, vyhlásite, že patrí vám, dáte tam novú tabuľu s vlastným názvom a je „vyřízeno“...

No veď čo.

Všetko vraj klape podľa mierového plánu. Pred dvoma rokmi predsa Donald daroval Izraelčanom nové hlavné mesto, Jeruzalem. Dovtedy mali Tel Aviv, ale nový darček nezaškodí, no nie. A Donald prikázal aj veľvyslancovi, aby sa tam hneď nasťahoval. Ešteže aspoň do západnej časti mesta , lebo vo východnej, arabskej /tá by mala byť hlavným mestom štátu Palestína/ mohol mať ťažkosti s úradovaním. No a len nedávno dokázal Trump ďalšiu „neuveriteľnú“ vec: Izrael nadviazal diplomatické vzťahy so Spojenými arabskými emirátmi a s Bahrajnom a čaká sa na ďalšie arabské krajiny, aby sa pripojili a aby palestínsku vec zradili. A aby, pravdaže, zacielili ostrie „svojho“ hnevu najmä voči Iránu. /Egypt a Jordánsko uzavreli diplomatické vzťahy, a teda uznanie štátu Izrael, krátko po roku 1979/. Čaká sa najmä na Saudskú Arábiu a Donald a spol. by boli veľmi šťastní, keby sa k tejto malej skupinke váhavých pridala. Veď Saudi patria medzi najvernejších arabských spojencov Washingtonu. Pompeo na záver desaťdňovej cesty Európou a Blízkym východom odskočil aj do katarskej Dohy a tam rokoval s vedúcim diplomatom afgánskeho Talibanu, mullom Baradarom o predvianočnom stiahnutí ďalších US jednotiek v rámci prehratej, skoro dvadsať rokov trvajúcej vojny. No a potom ho ešte čakala návšteva saudského mesta pod pekným názvom Noem, ktoré sa má stať akýmsi saudským Silicon Walley a  korunný princ Salman bol veľmi šťastný, lebo jeho srdce nebije len pre disidentov, ale aj pre super technológie.

Cesta mala vraj nižšiu diplomatickú úroveň a bola tak trochu polo súkromnou, v sprievode mal teda manželku Susan a možno k tomu patrilo aj to červené. Ale v každom prípade Mike Pompeo urobil pre Donalda veľmi veľa.

Postavil mu na Blízkom východe pamätník!

Nie je síce taký robustný ako  vytesané podoby štyroch US prezidentov v Južnej Dakote na hore Mount Rushmore, ale mať výšiny na sýrskom území, to sa len tak nevidí. Čo by ten Jefferson alebo Lincoln dali za to... Alebo možno, že Mikeovi išlo aj o niečo viac, o oveľa viac. Ktosi utrúsil drobnú vetičku o tom, že Pompeo túto cestu podnikol už aj či najmä kvôli sebe.

Vraj chce o štyri roky sám skúsiť šťastie v prezidentských voľbách!

Kvalifikáciu na taký post má slušnú: je bývalým riaditeľom špionážnej agentúry CIA a po boku Trumpa  minister zahraničia . A ak to Donaldovi štrnásteho decembra nevyjde, môže Mike plné štyri roky robiť biznis so svojou vínnou muškou...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama