Pravda a lož o Novembri 89

Druhá časť
Počet zobrazení: 5628

Hneď na úvod upozorňujem, že nejde len o môj subjektívny názor, ale o výsledok najnovšieho sociologického prieskumu SAV. Úprimne „ľutujem“ mainstreamové média, ktorým nezostalo nič iné, len pod titulkom Za socializmu bolo lepšie komentovať holú pravdu, vyplývajúcu z vyjadrení ľudí v prieskume názorov na November 89. Ľudia v socializme oceňovali najmä sociálne istoty, zamestnanosť, starostlivosť o ľudí a ich zdravie, kvalitné školstvo, dostupnosť bývania, bezpečnosť či nízke ceny a kvalitu potravín. Všetko to im v dnešnej dobe chýba, preto nejde o nostalgiu, ale o realitu súčasnosti, ktorú sa nám snažia vyvrátiť mystifikátori a falzifikátori dejín. Je preto dobré, že aspoň Slovo dáva priestor na vyjadrenie aj iných, ako len populistických názorov na novembrové udalosti a ich dôsledky. Dokumentujú to napríklad články, ako Vladimír Blaho – Kedy bolo lepšie, či Jozef Hrdlička – Napravme demokraciu, je hrbatá!.

Prvá časť: Rozporuplný November 89

Pravda, je nesporné a všetci vítame, že November 89 nám priniesol osobnú slobodu, vyššiu formu demokracie, slobodné voľby, možnosť slobodne podnikať, študovať i cestovať. To, ako to môžeme využívať, je však podmienené našimi ekonomickými možnosťami, ktoré sú až extrémne rozdielne. Tie rozdeľujú spoločnosť na tých, čo na to majú a tých, ktorým sú tieto výdobytky k ničomu. Nečudo preto, že aj názory na November sú diametrálne rozdielne, čo však nevidia, či skôr nechcú vidieť médiá hlavného prúdu zvelebujúce našu súčasnosť.
 

Má vôbec kto a čo oslavovať?
 

Pripravujú sa veľké oslavy 30. výročia „nežnej revolúcie“ z Novembra 1989. Zdá sa však, že organizátori, ktorí v absolútnej väčšine s novembrom nemajú nič spoločné, si ani len nedali tú námahu, aby odpovedali občanom na otázku – máme vôbec čo a kto oslavovať? Alebo, čo sa zrealizovalo z ideálov Novembra 89? Keďže títo hochštapleri to, samozrejme, nevedia, mohli by sa aspoň oprieť o prieskumy. Dozvedeli by sa, že víťazmi a tými, čo najviac získali v ponovembrových udalostiach boli podľa respondentov predovšetkým podnikatelia, až 69 percent. Na druhom mieste sú to disidenti, odporcovia režimu, 58 percent a až na treťom mieste mladí ľudia a po nich relatívne najmenej, získali veriaci.

Porazenými a tými, čo najviac po novembri 89 stratili boli najmä starší ľudia, viac ako 60 percent. Druhou najohrozenejšou skupinou boli slušní a pracovití ľudia, pracovníci v poľnohospodárstve, ktorých „odborníci“ v prieskume nazývajú „farmári“ ,a to 56 percent. Výrazne tiež stratili robotníci a radoví komunisti.

Ak si však porovnáme počty ľudí zaradených medzi víťazov a na druhej strane počty porazených, čo už pre istotu prieskum nehovorí, tak sa absolútna väčšina občanov Slovenskej republiky stala obeťou ponovembrových udalostí. Môžeme si preto položiť otázku, koľko ľudí bolo tým či oným spôsobom obmedzených, pred a koľko po Novembri 89. Niektorí sociológovia a politológovia odhadujú, že za socializmu bolo postihovaných 15 až 20 percent občanov. Dnes je v našej spoločnosti obmedzovaných, tou či onou formu, najmä však ekonomicky, viac ako 80 percent našej populácie.
 

Ľudia v Novembri 89 chceli zmenu...
 

Táto historická udalosť je od samého začiatku sprevádzaná polarizovanou diskusiou, zahmlievaním skutočnosti, glorifikáciou jej cieľov a aktérov, s evidentnou snahou o manipuláciu verejnosti a zavádzania, najmä mladých ľudí. 

Napriek tomu, November 89 považujú mnohí za podvod storočia. Ľudia boli oklamaní a  zneužití tým, že boli naivní a chceli zmenu. To je fakt, ktorý nevyvrátiteľne potvrdzuje naša súčasnosť. Podľa niektorých zdrojov, len asi tri percentá z tých, čo stáli na námestiach, či len ticho čakali doma, čo bude, chceli v tom čase kapitalizmus. Absolútna väčšina chcela zmenu v podobe vylepšenia socializmu. Chceli odstrániť vedúcu úlohu strany, slobodne cestovať a podnikať, chceli svetonázorovú slobodu. Z demokracie sa však stala pseudodemokracia, z ľudskosti sebectvo až hyenizmus. Vytratili sa hodnoty i morálka. Presadil sa individualizmus a konzumný spôsob života. Výstižne to možno dokumentovať na prerode Karla Kryla, ktorý bol jedným zo symbolov odporu voči socializmu a boja za demokraciu, no po jeho skúsenostiach s ponovembrovým vývojom stal sa výrazným kritikom nového systému. Dokonca i Václav Havel v Novembri 1989 sľuboval lepší socializmus, ale ako vždy, oklamal ľudí a zaviedol zdierajúci kapitalizmus.

Revolúcia, ako táto, bola typická i tým, že „požierala“ svoje deti, svojich lídrov. Jedných odstavila na slepú koľaj, ako Milana Kňažka, či Ján Budaja (ten sa však vždy prediera na cudzích chrbtoch dopredu). Iní sami utiekli pred zodpovednosťou a oprávneným opovrhovaním občanov do zahraničia, emigrujúc najmä do Českej republiky, ako Fedor Gál a Martin Milan Šimečka. Uznania sa nedočkali ani katolícki disidenti Ján Čarnogurský a František Mikloško, ktorí sú dnes mimo reálnej politiky. To všetko, našťastie.
 

Ukradnutý November i náš štát
 

Nesporne vznešené ideály Novembra 89 a našu vlasť nám po prevrate neukradla táto posledná vláda, ale doslova všetky predchádzajúce vlády bez rozdielu. Konkrétne, od Mečiarových, cez Dzurindove vlády, vládu Radičovej a, samozrejme až po vlády Ficove. Príčiny možno hľadať v zložení poslancov NR SR, ktoré kopíruje situáciu v dnešnej spoločnosti. Z osobných skúseností poslanca národnej rady môžem konštatovať, že do roku 2002 tam zasadalo približne 80 percent serióznych politikov, poslancov zastupujúcich rôzne sociálne, vekové a zamestnanecké skupiny a podnikatelia, zbohatlíci tvorili okolo 20 percent. Dnes je zloženie úplne opačné, sedí, či skôr nesedí, tam až 80 väčšinou podnikateľov, biznismenov, farizejov, hochštaplerov a ľudí s pochybnými hodnotami a minulosťou. Čo preto môžu očakávať občania od takéhoto parlamentu a z neho sa odvíjajúcej vlády?

Po Novembri 89 to išlo veľmi rýchlo, žiaľ, dolu vodou. Najskôr divoká privatizácia, nástup mafiánskych skupín, prostitúcie, bezdomovcov, až po privatizáciu strategických podnikov, skorumpované politické strany a ich vodcov. Drogy, prepady, násilie, vraždy sa stali bežným sprievodným javom tejto „slobodnej“ doby. To všetko viedlo k oslabeniu demokracie, sociálneho štátu, k strate pracovných i životných istôt.

Tieto tvrdenia potvrdzujú nie ľavičiari, ale súčasná nová i stará opozícia, ktorá o Slovensku hovorí ako o mafiánskom, zločineckom štáte, o porušovaní demokracie, o korupcii. Tvrdia, že nie sme právnym štátom. Hovoria to ľudia, ktorí sú spájaní s podvodmi, drogami, korupciou a dokonca i s mafiou. Výsledkom tohto kapitalistického spoločenského systému je nedozerná korupcia a dnes už i Gorila či Threema, ktorá sa týka takmer všetkých. Práve tento ponovembrový systém stvoril také kreatúry, ako je Kočner a jemu podobní. Potvrdzuje sa tak, že to nie je v jednotlivostiach ani v jednotlivcoch, ale v celom politickom systéme. Nie lídrov, či vládu treba meniť, treba zmeniť celý systém. Na to však nemá nik odvahu a ani moc.

Takmer všetky nové strany chcú uchopiť moc a uskutočniť slovenský majdan. Tak ako všetkým ponovembrovým lídrom nejde ani im o ľudí, ale len o ich vlastné korytá. Najnovšie to dokumentovala Nadácia Milana Šimečku, keď prirovnala bývalú Verejnosť proti násiliu  k dnešnému hnutiu Za slušné Slovensko a dnešnú situáciu k situácii tesne pred Novembrom 89 a z toho vyvodila záver, že treba zmenu režimu. Inak povedané na Slovensku treba podľa nich nový prevrat.

Napriek tomu sú starí i noví lídri populárni a ľudia ich znovu a znovu vo svojej nedozernej naivite volia. Chcú totiž zmenu, čo je prirodzené. Len tak, ako pred tridsiatimi rokmi, nevedia akú a čo im táto zmena prinesie. Je preto pravdepodobné, že Slovensko dopadne tak, ako v roku 1989 – zle.
 

Mystifikátori a príživníci Novembra
 

Nové heslo 17. novembra v roku 2019 by mohlo znieť – „Pravda a láska musí zvíťaziť, lžou a nenávisťou, a to za každú cenu“. V tomto duchu sa na 30. výročí Novembra 89 idú priživovať politickí paraziti zo všetkých starých i nových opozičných strán. Hlavní iniciátori sú OĽaNO a SaS, ktoré s týmto výročím nemajú absolútne nič spoločné. Podobne je absurdné, ak sa aktivizujú ľudia z Kiskovej Za ľudí a Trubanovej PS/Spolu, ich predstavitelia totiž žijú v príkrom rozpore s ideálmi Novembra. Nikto z nich nielenže nepôsobil v tom čase vo verejnom priestore (okrem Budaja), ale väčšina sa ešte, ak vôbec bola na svete, hrala s autíčkami a medvedíkmi. Preto je tragikomické, ako sa tieto strany pasujú do role vykladačov novembrových udalostí s cieľom manipulovať našu novodobú históriu. Je evidentné, že túto významnú udalosť si chcú privlastniť a sprivatizovať, tak ako si ich predchodcovia privlastnili, sprivatizovali a v konečnom dôsledku, ukradli občanom celú krajinu.  

Socializmus, podľa ľudí, ktorí v ňom žili, bol lepší, no ľudia ho nepochopili. Mali sa príliš dobre a chceli sa mať ešte lepšie, čo každý pochopí. Kapitalizmus, ako zjednodušene hovorí Jožo Ráž, „je horší, je to cesta do pekla. Je to len honba za ziskom, za peniazmi. Aj v socializme sa kradlo, ale málo a smiešne veci, dnes sa kradne veľa a v obrovských rozmeroch.“ Oprávnene možno konštatovať, že v socializme si väčšina národa žila na slušnej úrovni, dnes sa má dobre desať percent majetných. Ilustruje to aj najnovšia štatistika, kde sa uvádza, na Slovensku máme desaťtisíc dolárových milionárov. Čo tých ďalších päť a pol milióna občanov? Tá väčšina prežíva, či dokonca žije biedne.
 

November nás rozdeľuje
 

November 89 stále rozdeľuje  našu spoločnosť. Svedčí o tom i fakt, ako si jeho 30. výročie budeme pripomínať. Prvý začali, samozrejme, tí, čo ním najviac získali. Umelci, celebrity a rôzne politické kreatúry, ktoré sa stretli v SND. Našli ste tam, okrem iných Richarda Stankeho i Magdu Vášáryovú, Hríba i Bútoru. Na minulom režime, ako oni tvrdia, „im vadilo úplne všetko“, no pritom boli celé desaťročia tichučko. Práve oni totiž v tom režime všetko mali. Bolo im oveľa lepšie ako väčšine občanov za socializmu a je im tak aj teraz.

Kritika socializmu by bola úplne opodstatnená a autentická, ak by o nej hovorili postihnutí politickí väzni, mníšky, ktorým zavreli kláštory či aktívni disidenti. Kritika je však falošná, ak o nej hovoria ľudia, ktorí ho nezažili, či napríklad umelci, ktorí si žili za socializmu, s prepáčením, ako „prasce v žite“. Aký to rozdiel, keď bežní ľudia rozmýšľajú, ako slušne prežiť a oni budú týždne oslavovať. To je ten údajný „výkvet a svedomie“ nášho národa?

Polarizáciu vidieť i v tom, že tí čo v ňom vyhrali a získali, ho budú oslavovať na Námestí SNP v Bratislave, z ktorého už medzi tým, stihli ukradnúť jeho súčasť a premenovať ju na svoj obrazu Pravdepodobne bude to „ukradnuté“ námestie plné postarších disidentov a odporcov bývalého režimu, príživníkov zo starých i nových opozičných strán a mladých ľudí, čo nevedia, ani čo oslavujú, len sa chcú k niečomu, údajne pozitívnemu, pridať a zúčastniť tohto cirkusového predstavenia. Toto výročie budú zvelebovať a donekonečna oslavovať mainstreamové média a ich presstitúti, tí istí, ktorí pri výročiach najväčších historických udalostí v novodobých dejinách Slovenska, ako je SNP, oslobodenie našej vlasti či vznik SR, stupídne mlčia. Mediálne šialenstvo sa už začalo, prežije to Slovensko?

Tí ľudia, čo novembrom stratili a považujú ho za prevrat, ktorý im poškodil, budú proti nemu protestovať v srdci SNP Banskej Bystrici. Iste tam bude oveľa menej ľudí aj preto, že sa obávajú znevažovania a mediálneho lynču. Sú aj starší, chorľavejší a nepotrebujú sa presviedčať o tom , čo je a čo nie je dobré. Ak by to tak nebolo, tak nie námestie, ale Banská Bystrica by praskala vo švíkoch. Média to predpokladám budú úspešne sabotovať, veď ich zaujímajú celebrity, a nie bežný občania s ich každodennými problémami.

No a vláda, tá predpokladám, ako vždy, strčí hlavu do piesku bojac sa vysloviť svoj názor, a opatrne, neutrálne si ho pripomenie na impotentných akciách. Aj to len možno.

Socializmus nebol celkom iste vo všetkom dobrý, ale  naša dnešná pseudodemokracia nie je o nič lepšia. Možno by bolo preto dobré, aby mladí ľudia poznali aj odvrátenú tvár Novembra 89. Tú sa však, podobne ako pravdu o tzv. nežnej revolúcii nemajú kde, dokonca ani od koho (okrem svojich rodičov a starkých), dozvedieť. Aj preto vznikli tieto riadky i keď si uvedomujem, že psí brechot sa do neba, a už vôbec nie k mladým ľuďom, nedostane. Za pokus to však stojí.
 

Čo dodať na záver
 

Výsledkom ponovembrového vývoja sú tri významné straty. Strata sociálnych a životných istôt, strata hodnôt a strata morálky. Ak to rozmeníme na drobné, máme tu extrémne vysokú mieru korupcie i kriminality a rozdiely v príjmoch občanov i medzi regiónmi. Zdevastované životné prostredie i poľnohospodárstvo a vysoké ceny potravín. Nízku kvalitu školstva, zdravotníctva a bezpečnosti občanov. Rusofóbiu a jednostrannú proamerickú orientáciu v zahraničnej politike. Máme  aj obmedzenú formu slobody i demokracie.

Ak toto niekomu vyhovuje, tak nech 17. novembra oslavuje, ak nie, tak nech sa to pokúsi zmeniť pri voľbách 2020.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984