Prečo vznikol komunizmus?

Zamýšľanie sa nad ideami nášho sveta
Počet zobrazení: 4622

Keď sa tak zamýšľam nad našim „nepochopiteľným“ svetom, našou civilizáciou, ktorá splodila dve svetové vojny a novú formu – „studenú vojnu“, tak sa mi zdá, že majú pravdu astrofyzici, ktorí tvrdia, že vo vesmíre niet miesta pre náhodu. V určitých časových dimenziách sa vlastne všetky javy zdajú náhodné, no s hlbším poznaním a časovým priblížením vidíme vysokú mieru nevyhnutnosti. Tá môže byť spôsobená fyzikálnymi zákonmi a v ľudskej pospolitosti vedomým programovaným správaním.

Žijeme v dobe, kedy jedna generácia zažíva rôzne formy spoločenskej existencie aj vtedy, keď nikde neemigruje. V nedávnej minulosti zažili ľudia monarchiu, republiku, okupáciu, vojnu aj mier, pričom sa nepohli z miesta. Neskoršia generácia zažila okupáciu, ideologický prevrat, pokus o regeneráciu komunizmu a napokon jeho nahradenie ekonomickým kapitalizmom a politickým liberalizmom. Prečo nastali na malej ploche označovanej Európa také zásadné premeny? Načo boli potrebné dve veľké vojny, ktoré prerástli aj mimo jej hranice?

robotnik_a_kolchoznicka.jpg
Moskva: Robotník a kolchozníčka. Foto: AlexanderKonov / Creative Commons

Poďme však po poriadku, podľa historických súvislostí.

V prvej polovici devätnásteho storočia vznikli dve zásadné teoretické zdôvodnenia spoločenského vývoja: liberálno-kapitalistický a revolučno-proletársky. Na prvý pohľad išlo o nezmieriteľné varianty, ktoré boli odsúdené k vzájomnému boju a zániku jedného z nich. Aké boli súvislosti obidvoch teoretických zdôvodnení: vznikli na jednom mieste (začínajúca sa industrializovaná časť Porýnia, etnicita tvorcov bola skoro identická, kultúrne zázemie tvorcov bolo úplne rovnaké. Feudálno-aristokratický model bol vyčerpaný, ponúkal sa nový model na báze industrializácie, čomu zodpovedala aj nová mocenská štruktúra založená na konštitucionalizme. Tvorcovia nového modelu spoločnosti si však neboli istí, či ide o dlhodobejšie realizovateľný spôsob spoločenského usporiadania a tak dali vzniknúť dvom spomenutým alternatívam. Cieľ bol spoločný: rýchla a systematická industrializácia, podporovaná štátnou mocou. Preto museli zaniknúť tradičné monarchie, ktoré boli nahradené konštitučnými systémami (išlo o konštitučné monarchie a republiky). Tak zanikli spoločenské triedy pôsobiace vo feudalizme. Vznikli nové, ktoré najprv sociológovia nazývali „priemyselníkmi“, zaužívalo sa však ich rozdelenie na vlastníkov (kapitalistov a pracujúcich – proletariát).

Problémom však bolo odštartovanie dvoch variantov vývoja – K. Marx situoval kapitalizmus aj komunizmus už do industrializovaných spoločností a tie boli iba v západnej Európe. Tu však nebol uskutočniteľný revolučno-proletársky variant vývoja – mestské obyvateľstvo bolo proti nemu. No ukázal sa iný priestor pre pokusy: Rusko. Tam však vládla cárska despocia a podmienky pre industrializáciu boli mizerné. Tradičná monarchisticko-feudálna, čiže poľnohospodárska krajina vytvárala zároveň dobré podmienky pre pokus s úplne odlišným systémom – nič ho paralelne nenarušovalo.

Aké sú základné podmienky pre nový variant spoločenského vývoja? V prvom rade ide o organizačné podmienky, ktorými sú charakter a štruktúra štátnej moci. Znamená to premenu tradičnej monarchie na konštitučný model, v ktorom je rozhodovanie prenesené na mestské vrstvy. Pre európsky typ konštitucionalizmu je charakteristická existencia politických strán, ktoré zo začiatku bazírujú na ideologických zásadách a z nich odvodených politických programoch. Keďže vládnuce triedy sa v monarchiách nemienili jednoducho vzdať moci a výhod z tohto postavenia plynúcich, nastal čas na ozbrojené násilie. Na západe aj na východe tohto „kontinentu“ bolo potrebné násilím odstaviť aristokraciu od moci a inak prerozdeliť národné bohatstvo. Pre istotu sa ešte zdalo užitočným odstrániť stredoeurópsky štát, ktorý by mohol byť ohrozením nových hegemónov vývoja na obidvoch stranách Atlantického oceánu. Už Bismarck upozorňoval na to, že kto ovláda strednú Európu, ovláda celý starý kontinent. USA ešte neboli dostatočne silné na to, aby mohli krotiť európske vášne hneď od počiatku.  

Takto sa zrodila idea realizácie dvojvariantnosti vývoja založená na spoločnej industriálnej myšlienke a rovnakej štruktúre moci s odlišným obsahom. Je to jednoduché: ak sa nepodarí rozvinúť jeden, príde na rad druhý variant. Ak to nepôjde po dobrom (liberálne), tak to pôjde po zlom (diktátorsky).

Na západe Európy sa vládnuce vrstvy vzopreli novému trendu vývoja. Pripustili vznik parlamentov, ktoré sa však stali iba doplnkom vládnutia, neboli jeho jadrom. Aj politické strany boli rôznym spôsobom limitované, takže nastal politický boj o občianske práva (sloboda zhromažďovania, združovania a prejavu). Išlo o to, aby sa skončila privilegovanosť aristokracie v politickej, aj sociálnej sfére. Inak povedané, musela nastať rovnosť medzi rodovou šľachtou a mestskými podnikateľmi. Rovnako museli dostať neohraničenú možnosť finančníci. Parlament nebol určený na zastupovanie šľachty, ani chudoby, ale na šancu podnikateľov sformovať nové zákony na rozvoj kapitalizmu ako ekonomického systému, ktorého nosným faktorom bola industriálna revolúcia, teda ukončenie vlády zemepánov a raketový rast fabrických, finančných a následne aj obchodných podnikateľov. Zároveň sa úplne uvoľnila migrácia pracovnej sily. To sa však udialo v priebehu niekoľkých desaťročí, a ak zarátame čas od Veľkej francúzskej revolúcie, tak to bolo viac ako jedno storočie.

Okrem ukončenia západoeurópskej éry monarchií bolo potrebné „dopraviť“ potrebné podmienky na experiment aj do Ruska. Najefektívnejším spôsobom je vždy vojna – tá ničí existujúci poriadok a pripraveným poskytuje šancu získať podporu trpiaceho obyvateľstva. Vojna na východe narušila cárske samoderžavie do takej miery, že bolo možné najprv ukázať obyvateľstvu, že je možný aj život bez báťušku cára. Februárová revolúcia naštartovala politické podmienky pre experiment. Nebola však určená na vytvorenie nového vládcu. Ideálnou bola vláda boľševikov, ktorí chceli diktatúru a potrebovali industrializáciu kvôli vzniku robotníctva. Priebeh vojny ukázal, že nastal vhodný čas na prepravu revolucionárov zo západu na východ a oni boli pripravení, aj ochotní experiment spustiť. Niektorí revolucionári síce chceli s Nemeckom bojovať aj naďalej (L. D. Trockij), no zámer bol iný, a tak boli ich predstavy nahradené mierom.

Podľa niektorých historikov bola prvá svetová vojna nezmyselnou, vlastne všetci iniciátori prehrali. Táto vojna však dáva veľký zmysel v duchu nahradenia jedného spoločenského systému iným. Veľká francúzska revolúcia ukázala úskalia ojedinelej premeny systému – všetci ostatní vládcovia sa zjednotia v úsilí odstrániť systémové nebezpečenstvo. Navyše sa môže objaviť ambiciózny jednotlivec, ktorý prevezme revolúciu a použije ju na vlastné zámery, pričom nepomôže vytvoriť novú spoločenskú triedu. Vytvorenie nového organizačného prostredia – konštitučného štátu – sa teda odložilo na takú dobu, kedy bude možné zrealizovať zámer vo väčšine relevantných štátov Európy. Prvá svetová vojna úplne premenila Európu z hľadiska vládnych systémov a umožnila rozsiahlu industrializáciu.

Čo bol ďalší hnací motor rýchlej industrializácie po prvej svetovej vojne? Samozrejme, príprava a realizácia druhej svetovej vojny. Rozbité Nemecko sa industriálne spamätalo a stalo sa impulzom aj pre iné krajiny, dokonca aj v Tichom oceáne. Vojna je taký stav, ktorý je pripravovaný v období mieru – to platí nielen o výcviku vojakov a veliteľov, ale aj o technike. Často sa hovorí, že civilná technika je pre štát vtedy najužitočnejšia, ak sa dá aplikovať aj v armáde. Nehovorí sa o tom, že to platí aj opačne. Veď aj internet bol vytvorený ako armádny komunikačný systém a rýchlo našiel uplatnenie v nevojenskej sfére – vo sfére podnikania, ale aj zábavy.

Mohutná industrializácia priniesla veľký prelom v nasledujúcej mierovej ére najmä v doprave a vo výskume. Najefektívnejšou formou dopravy je lodná a letecká doprava. Vojna ukázala možnosti vytvorenia veľkokapacitných dopravných prostriedkov. Ukázala možnosť vytvárania alternatívnych zdrojov energií, ale aj komponentov nahradzujúcich nedostatok kovov. Nastala ďalšia technická revolúcia. Vojaci vyskúšali programovanie a počítačové riadenie vojenských operácií a výroba s obchodom to neuveriteľným spôsobom využili.

No vráťme sa k ruskému variantu industrializmu. Tu zohrala úlohu aj „náhoda“ – odstavenie Lenina od rozhodovania, neskôr aj jeho smrť a následná sakralizácia. Nebudeme rozoberať mieru náhodnosti atentátu na Lenina a jeho podivné „uzdravovanie“. Venujme sa najmä organizačným podmienkam industrializácie. Revolucionári správne vytýčili úlohu elektrifikácie mestských aglomerácií a následne celej krajiny. Potrebné bolo aj mocenské odstavenie bývalých vládcov, čo umožnil vznik parlamentu – dumy. Lenin ho síce premenil na stranícky kontrolovaný parlament – systém sovietov –, no to bola súčasť experimentu. Ak malo isť o neliberálny variant, tak nemohol v ňom existovať liberálny element. Preto sa aj západ rýchle „zmieril“ s boľševickým Ruskom, teda so Sovietskym zväzom. Stali sa z nich konkurenti, nie nepriatelia. Išlo o zachovanie základnej idey o industriálno-konštitučnom spoločenskom systéme. Vládcovia v Sovietskom zväze ukázali rýchly „ťah na bránu“, premenili roľnícke hospodárstvo vo vyspelý industriálno-ekonomický systém. Pri riešení otázok základov priemyslu však zabudli na otázku obrany a tak sa stalo, že na začiatku druhej svetovej vojny mali pomerne zastaraný arzenál zbrojných systémov (mimochodom to isté sa zopakovalo počas Jeľcinovho prezidentovania).

V priebehu rozvíjania obidvoch variantov industrializmu sa vyskytli dva nevysvetliteľné excesy: gulagy v Sovietskom zväze a vyhladzovacie tábory v Nemecku. Nezapadajú do industriálneho rozvoja, nebránia mu, ani ho nepodporujú. Sú vysoko antihumánne a ani výrazne nepodporovali existujúce režimy. Tie by sa zaobišli aj bez nich. Kto a prečo „poradil“ vládcom, aby uskutočnili také bezprecedentné politické rozhodnutia? Išlo snáď o potrebu znemožniť mýtus o veľkosti Hitlera a Stalina? Dostatočne ich ľudsky a humánne kompromitovať, aby sa v budúcnosti nikto neodvážil glorifikovať ich industriálne úspechy? Je možné, aby obrovské ľudské obete niekomu stáli za dosiahnutie takéhoto cieľa? Touto otázkou sa však nebudeme zaoberať a vrátime sa k vývoju komunizmu ako politického systému. Skutočnosťou je, že idea novodobej formy diktatúry sa šírila Európou dosť nebezpečne – ak by sa presadila ako väčšinový model politického usporiadania, nahradila by ideu liberálno-kapitalistického modelu spoločenského systému. Takže nacistické a fašistické modely vládnutia boli historicky odsúdené k neúspechu (našťastie).

Obidve formy diktatúr (nacistická a komunistická) narazili na seba vo forme vojnového konfliktu, ktorý prerástol hranice Európy. Akoby išlo o legendárny boj dvoch titanov, z ktorých bol jeden definovaný ako akceptovateľnejší, a preto bol podporovaný k víťazstvu. Nasvedčuje tomu povojnový vývoj. Opätovne vstúpil do európskeho vývoja americký prezident. Po prvej svetovej vojne Woodrow Wilson prispel k tzv. národnému deleniu Európy a vzniku tzv. národných štátov. Po druhej svetovej vojne Franklin Delano Roosevelt „daroval“ Stalinovi časť Európy, aby v nej mohol konečne rozšíriť komunistický variant industrializmu. Stalinovi sa dovtedy nedarilo získavať ďalšie krajiny do experimentu, a preto bol experiment menej odôvodniteľný. Keď sa však rozšírilo sovietske impérium na ďalšie štáty Európy a neskôr aj na niektoré štáty Ázie a Afriky, bolo možné sledovať industriálny vývoj v rôznych podobách. Ukázalo sa, že v európskej časti sovietskeho impéria to ide, poľnohospodárske krajiny sa rýchle menili na industrializovaný svet. Československo do tohto variantu veľmi nezapadalo, pretože malo vyspelú časť, čo sa v 60. rokoch ukázalo ako nebezpečenstvo pre pokus. Myšlienky o „socializme s ľudskou tvárou“ narušovali experiment – bol by to tretí variant a v prípade úspechu by boli ohrozené aj liberálno-kapitalistický, aj komunistický variant. Preto bolo umožnené Sovietskemu zväzu, aby si urobil poriadok „na svojom dvorčeku“ a Západ sa tváril ako nevidiaci, s výnimkou Švédska. Po vysporiadaní sa s myšlienkami demokratizácie vládneho systému v Maďarsku a Československu nastala záverečná fáza pokusu s dvomi variantmi industrializmu. Zvolenie poľského pápeža a vyvolanie nepokojov v Poľsku bolo počiatkom konca dvoch variantov vývoja. Exodus východných Nemcov bol druhým dejstvom a kvázi ľudové revolúcie tretím a záverečným dejstvom pokusu. Prečo skončil?

Potrebné je všimnúť si, že obidva varianty sa dostali na prelome 50. a 60. rokov do určitej krízy. Nedalo sa povedať, ktorý variant je úspešnejší. Obidva boli úspešné, aj neúspešné. Masové protikapitalistické hnutia hippies a revolučnej mládeže v západnej Európe ohrozovali liberálno-kapitalistický vývoj. Myšlienky liberalizácie sovietskeho modelu zase erodovali túto podstatu politického vývoja. Zvláštnosťou obidvoch kríz je ich podstata – spočívali v oblasti morálky. Morálne hodnoty sa ukazovali stále zreteľnejšie ako zastierací manéver vládnutia. Navyše sa stupňovala „studená vojna“ ako ochranný manéver proti vnútorným kritikom.

Kríza hodnôt vyplývala z toho, že obidva systémy boli vytvorené teóriami z devätnásteho storočia v čase začiatkov industriálnej revolúcie a radikálneho liberalizmu. Industriálne ciele boli dosiahnuté, radikalizmus zostal, no bol pretavený do spomenutej „studenej vojny“. Keďže „studená vojna“ bola v podstate mocenskou hrou, mnoho ľudí ju prekuklo a postavilo sa proti nej. Tým bolo spochybnené vládnuce postavenie súborov mocných (politické strany, politbyro a pod.). Narastala kríza dôvery, čo je najväčším nebezpečenstvom nielen pre vládcov, ale aj pre vládny systém, a môže sa stať krízou dôvery aj pre celý spoločenský systém. Vládcovia obidvoch systémov museli vynaložiť mnoho úsilia pre ich zachovanie, čo ukázalo na jednej strane odhodlanie mocných držať sa svojich palácov a kresiel, na druhej strane spochybnilo nevyhnutnosť existencie práve takých mocenských systémov a skupín vládcov. Vtedy sa po prvýkrát začalo uvažovať o možnosti ich nahradenia – ale čím? Teórie spoločnosti sa rozvíjali zásadne lineárne, nenavrhovali iné paradigmy. Takže bolo potrebné pokračovať v nastolených líniách. Dokedy?

Už v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia významný americký sociológ Pitirim A. Sorokin porovnával spoločenské systémy ZSSR a USA a vyšlo mu, že sa po čase budú k sebe približovať – stal sa duchovným otcom teórie konvergencie. Tvrdil, že v Sovietskom zväze nastane čas pre určité demokratické, možno až liberálne kroky. V Spojených štátoch sa zase široký liberalizmus bude zužovať, teda viac rozhodovacích právomocí bude prenesených do centra. Tým vlastne nepriamo tvrdil, že medzi obidvomi systémami sú prienikové body, ktoré ich môžu zbližovať.

Niečoho podobného sme svedkami dnes, po rozpustení sovietskeho variantu prevzali prvky centralizmu a nekritickosti ústredné orgány Európskej únie, kým „potomok“ Sovietskeho zväzu, Rusko, hľadá použitie prvkov demokracie vo svojom mocenskom systéme a kapitalizmus prevzalo v úplnosti a vo vulgárnom chápaní. Tým sa Rusko priblížilo liberálno-kapitalistickému modelu a úplne sa vzdalo revolučno-proletárskeho. Ide určite o prechodné obdobie, pretože súčasnosť nie je pozitívnym signálom pre obyvateľstvo. Aká má však byť budúcnosť Ruska? Má prevziať úplne liberálno-kapitalistický model, alebo sa pokúsiť o ďalší variant už postindustrializmu? Samotný postindustrializmus sa v západnom svete sformoval do podoby, ktorá najprv umožnila vznik sociálneho štátu, no neskôr ho výrazne zdeformovala – chce ho zrušiť? Ide o vyvolanie takej spoločenskej krízy, ktorá bude musieť byť riešená radikálnym spôsobom? Ide o koniec industrializácie a teda aj obidvoch variantov (liberálno-kapitalistického aj revolučno-proletárskeho)? Je postindustrializmus novým typom spoločenského usporiadania, v ktorom je miesto pre oligarchov?

Aká je budúcnosť komunizmu? Komunizmus ako forma spoločensko-ekonomického zriadenia sa prežil, jeho obnova nie je nikomu prospešná. Cieľ –industriálny pokrok – sa dosiahol a zdá sa, že ostatný málo industrializovaný svet je vytláčaný do pozície dodávateľa materiálov a ľudskej sily. Pokus s predindustriálnym Ruskom je nezopakovateľný. V predindustriálnych krajinách Afriky, Strednej Ameriky a časti Ázie chýba subjekt revolučno-kapitalistickej formy industrializmu. Tieto krajiny si buď vytvorili vlastnú trajektóriu vývoja (banánové republiky v Strednej  Amerike), majú možnosť rýchlej a masovej migrácie, alebo sa nachádzajú ešte v „predstraníckom stave“ (najmä v Afrike). Už Lenin tvrdil, že na revolúciu sú potrební profesionálni revolucionári. V Afrike sa, žiaľ, tzv. bojovníci za pokrok formujú takmer výlučne z banditov, schopných okrádať a masakrovať vlastný ľud. Navyše sa ešte nesformovali národy a mestá, ktoré mohli byť „hýbateľmi dejín“, stratili sa v záplave vidieckeho prisťahovalectva. Veľkomestá nedokážu šíriť kultúru do priestoru aj preto, že diktátori nemajú predstavu o rozvoji kapitalizmu, takže moc využívajú iba vo vlastný prospech.

Pokus implantovať komunizmus do Afriky stroskotal na silnej náboženskej (islamskej) sebaobrane, ktorá po čase prešla do zničujúceho protiútoku a presadila islam ako určujúcu ideológiu a z nej vyplývajúci zdroj stratégie vývoja. Tým sa skončila (zatiaľ?) možnosť industrializácie krajín Afriky. Pokus o liberálno-kapitalistický variant industrializmu – tzv. arabská jar – bol iba pseudopokusom vopred predurčeným ku krachu a k fundamentalisticko-islamskému pokračovaniu. Akoby sa ktosi obával industrializácie Afriky, čo by asi znamenalo významnú konkurenciu celej Európe.

Liberálno-kapitalistické krajiny akceptujú vznik brutálnych diktatúr v Afrike, ale aj v Ázii, pričom neiniciujú ekonomický rozvoj. Diktatúra v antike chránila Rím pred katastrofou. Diktatúry v súčasnosti ochraňujú iba samotných vládcov. Nie sú užitočné pre verejnosť aktuálne, ale ani do budúcnosti. Preto by mali byť silnejšie izolované a krajiny euroatlantickej civilizácie by mali podporovať také sily (zoskupenia ambicióznych jednotlivcov), ktoré by mohli vniesť usporiadanosť a industriálny pokrok v týchto krajinách. 

Dve formy industrializmu nezaručovali svetový mier. Je vôbec záujem na svetovom mieri a iba občasných lokálnych konfliktoch? Podstata pojmu „liberalizmus“ obsahuje ako jadro „slobodu“. Ide o slobodu zvoliť si cestu vojny či mieru? To je nebezpečný výklad pojmu.

Postindustrializmus nepotrebuje revolučno-proletársky variant vývoja. Postindustrializmus marginalizoval robotníctvo sociálne a teda aj vplyvovo. Výroba sa presunula na tretie miesto vplyvu: za obchod a financie. „Priemyselníci“ devätnásteho storočia vyhynuli, ich miesto obsadili oligarchické nadnárodné skupiny – viditeľne ide o formu brutálneho darwinizmu. Zdá sa, že prechádzame do novej éry pokusov s ľudstvom: namiesto dvoch variantov industrializmu (liberálno-kapitalistického a revolučno-proletárskeho) nastáva éra iných dvoch variantov postindustrializmu: euroatlantického a východoázijského. To je však už mimo pôvodne zamýšľanej témy.

Nabudúce: Drsné premeny liberalizmu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984