Reklama
Reklama

Sociálno-typologická črta o prípade beztvarého I. Matoviča ako nevyhnutnom a zákonitom dôsledku politického vývoja po roku 1989

Počet zobrazení: 2338

I.

Predpremiérske obdobie


Vývoj po roku 1989 je plný anomálií a absurdít, pri ktorých sa na vysoké pozície v štáte dostávajú podivné typy osôb. Prípad I. Matoviča ako predsedu vlády na prvý pohľad vyzerá ako politická kauza sui generis, ktorá vznikla ako zhluk náhod (inú takúto kauzu súčasnej politiky predstavuje B. Kollár).

Nikto s tým, že voľby na konci februára 2020 dopadnú takto, nepočítal. Aj I. Matovič sa priznal, že o poste premiéra ani neuvažoval. Malo to byť ináč (ale nikto nevie ako, lebo kohútov na opozičnom bojisku bolo viac). Takto to zomleli mlyny nemilosrdného času, ktoré sa často vŕšia na nevinných. Je viacero skutočností, ktoré nasvedčujú, že I. Matovič sa na toto miesto dostal nielen vlastným pričinením, ale že ide predovšetkým o nevyhnutný a zákonitý dôsledok ponovembrového vývoja na Slovensku.
 

Vzostup I. Matoviča a jeho sociálno-typologické súvislosti
 

Prípad I. Matoviča je síce individuálny, ale vznikol v konkrétnych spoločenských podmienkach. Na tomto mieste – aj v prípade jeho výraznej individuality spojenej s podivnou charizmou, ktorá mu už tretie volebné obdobie ako politickému lídrovi priniesla kreslá v parlamente – sa mohol ocitnúť aj iný politik. Má v sebe pritom črty, ktoré sme tu už zažili, najmä v negatívnych podobách. Nie je preto ani „Spasiteľom“, ani ním nebude – veľmi pravdepodobne zohrá opačnú rolu.

matoprem843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Ako sa mohol stať predsedom vlády človek, ktorý na to nemá takmer žiadne predpoklady? Ak by sme sa pridŕžali „klasiky“ – výroku, ktorý sa pripisuje rôznym autorom – každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, bolo by po probléme. Za všetko môžu vlastne „nepodarení“ občania (vzhľadom na to, že až dve zo súčasných koaličných strán do svojho názvu zakomponovali pojem „ľudia“, nebudeme ho v príspevku používať, hoci ľud, ľudia sú základom demokracie), ktorí „volili takto“.

Pri biede volebných programov slovenských politických strán (napriek ich potrebe by bolo asi útokom na zdravie jednotlivca, keby by ich chcel všetky preštudovať, porovnať a až potom sa rozhodnúť, koho voliť), nedostatku charizmatických politikov a v zamorenej spoločenskej atmosfére dlhodobo deformovanej médiami hlavného prúdu, sa I. Matovičovi podarilo  presvedčiť neočakávane veľa voličov, že on je dnes „najlepší“, najvhodnejší. Nešlo tak ani o protestnú voľbu, ale o voľbu, ktorá sa uskutočnila v dôsledku vytvorenia pokrivených, anomálnych podmienok. Jej dôležitou súčasťou (jadrom?) je dlhodobý, systematický, nevyberaný mediálno-politický útok voči ľavici, socialistickým subjektom.
 

Prevracia sa celý svet aj so Slovenskom hore nohami?
 

Prípad má aj medzinárodné súvislosti, lebo s populistickými politikmi s neštandardným správaním, ktorí sa ničoho neštítia, sa v upadajúcom kapitalizme stretávame kdekade. Toľko chaosu, nevypočítateľnosti i neistoty v medzinárodnej politike, ekonomike či bezpečnosti ako dnes zrejme nikdy nebolo. O tom, že doba sa vymkla z kĺbov, meditoval už Shakespearov Hamlet, takže to nie je až taký unikátny fenomén. Treba však vidieť, že k súčasnému stavu sveta výrazne – a prevažne negatívne – prispievajú západné médiá hlavného prúdu, ktoré rozosievajú priveľa chaosu, ale svoje prinášajú aj sociálne siete.

Covid-19, Trump, rusofóbia, sinofóbia, migranti, hybridné hrozby, dezinformácie, Sýria, Líbya... Len vymenovanie všetkých tém sugestívne a strašidelne mediálne prezentovaných a diskutovaných aj na sociálnych sieťach by vydalo možno i na kratší článok.

Politický, právny, ekonomický a ďalší chaos, ktorý sa rozšíril aj na Slovensku, najhoršie pociťujú chudobnejší a slabší. Tí sa stávajú hlavným cieľom pozornosti populistov. Vo februárových voľbách ich paradoxne najúspešnejšie, kvôli rozdrobeniu liberálov, konzervatívcov, socialistov i národniarov oslovil svojou neštandardnou kampaňou I. Matovič a na poslednú chvíľu „nahrabal“ neočakávane veľa nerozhodnutých, dezorientovaných a frustrovaných voličov.

Vráťme sa teda k našej „záujmovej osobe“, ktorá do týchto pomerov vynikajúco zapadla a dosiahla v nich veľký volebný úspech. Nepatrila síce k volebným outsiderom, ale na konci roku 2019 to na jej víťazstvo (teda ňou vedeného politického subjektu) vôbec nevyzeralo.
 

Niečo o hre čísiel – o vývoji volebných preferencií a výsledku volieb
 

 prieskumoch volebných preferencií malo matovičovské OĽANO v roku 2019 od 5,1 % do 10,1 %, teda ani raz nekleslo pod hranicu zvoliteľnosti. Priemer jeho preferencií do začiatku volebnej kampane bol 7,24 % a po ňom sa do konca roka mierne zvýšil na 7,76 %.

Podľa výšky preferencií sa OĽANO nachádzalo na štvrtom až siedmom mieste. V posledných dvoch prieskumoch na konci roku 2019 sa však umiestnilo už na treťom mieste – po „koalične nulových“ stranách Smer-SD a ĽSNS.

Preferencie OĽANO od začiatku roku 2020 narastali. Boli od 8,9 % do 16,3 % (na začiatku februára v jedinom výskum firmy Kantar) a v priemere išlo o 11,42 %. Významnejšie však bolo to, že OĽANO sa už vo väčšine výskumov dostalo na druhé miesto a doťahovalo sa aj na vedúci Smer-SD. Vznikala hypotetická situácia, že bude najsilnejšou stranou po Smere-SD a v prípade, že ten nebude vedieť zostaviť vládu (čo sa očakávalo), bude formálne na rade OĽANO na čele s I. Matovičom – strana mohla síce na túto funkciu nominovať aj niekoho iného, čo však v súvislosti s jeho osobnostnými vlastnosťami bolo takmer nemožné.

Prišlo víťazstvo OĽANO, ktoré bolo menším prekvapením. Väčším prekvapením bol totiž počet hlasov odovzdaný za matovičovskú štvorkoalíciu, ktorá vystupuje ako strana (od 20. novembra 2019 má oficiálny názov OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, NOVA, Kresťanská únia, ZMENA ZDOLA) 25,02 % hlasov (aj pre ňu samotnú to bolo prekvapením). Pre víťaza volieb do SNR a NR SR od roku 1990 to bol však napriek jasnému víťazstvu druhý najnižší zisk hlasov. S menším ziskom zvíťazilo len HZDS v roku 2002 (malo 19,50 %).

Doplníme, že v parlamentných voľbách v marci 2016 OĽANO získalo 11,02 % hlasov. V marci 2012, keď prvýkrát kandidovalo ako samostatný subjekt (na Ministerstve vnútra SR bolo hnutie zaregistrované 11. novembra 2011) ho podporilo 8,56 % voličov. Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 OĽANO získalo 7,46 % a v roku 2019 to bolo 5,25 % hlasov, čo znamenalo v oboch prípadoch jedno poslanecké miesto.

Hranicu 25 % vo voľbách do NR SR prekročili len Smer-SD (4x), HZDS (2x) a Slovenská demokratická koalícia. Zloženie voličstva OĽANO nemožno presne identifikovať, je to však amorfná, náhodná štruktúra. Nechceme byť zlým prorokom, ale je len minimálna pravdepodobnosť, že sa mu podarí tento zisk zopakovať (podobne to je aj s jeho možným víťazstvom v nových voľbách).
 

„Pomoc“ slovenskej politickej scény I. Matovičovi
 

Hypoteticky cestu k premiérskemu kreslu I. Matovičovi pomohli „prerúbať“ aj vodcovia iných strán. OĽANO sa nepridalo k tzv. Paktu o neútočení, ktorý podpísali PS-SPOLU – občianska demokracia, KDH, ZA ĽUDÍ a SaS. I. Matovič kritizoval stranu ZA ĽUDÍ, že svojím vznikom rozbíja opozíciu. Jeho pozíciu posilnilo aj to, že sa nevytvorila „opozičná“ koalícia. Nahrali mu najmä traja politici, keď preferencie strán, ktoré viedli, klesali a ich volebné výsledky boli zlé.

Prvým bol M. Truban na čele koalície Progresívne Slovensko a SPOLU – občianska demokracia. Iracionálne sa začal považovať už za predsedu vlády po zvolení Z. Čaputovej za prezidentku, keď koalícia mala 15 i viac percent. Nakoniec sa ani nedostala do parlamentu.

Druhým sa stal A. Kiska, ktorý sa zas novým predsedom vlády cítil preto, lebo bol už raz prezidentom (za výraznej pomoci médií, ktoré však teraz už tak v jeho prospech nepôsobili). Preferencie ďalšej „proľudskej“ strany, ktorá po svojom etablovaní na politickej scéne mala od augusta 2019 skoro do konca januára spravidla vyššie preferencie ako OĽANO v závere kampane upadali. V súčasnom parlamente je najmenšou stranou.

Napokon išlo o A. Hlinu na čele KDH, ktoré však pod jeho vedením prepadlo a znovu sa nedostalo do parlamentu. Zaujímavé je, že vo voľbách v roku 2012 bol zvolený za poslanca OĽANO, ale už 25. októbra 2012 z neho odišiel kvôli slabej demokracii v hnutí, o. i. aj preto, lebo tento názov vlastní jeho predseda ako súkromná osoba.

Čo je veľa, je veľa aj pre dezorientovaných slovenských voličov a tak možno matovičovská rétorika „zabrala“ aj v cudzích rybníkoch. Vzhľadom na tajný charakter volieb sa dá len hypoteticky tvrdiť, že časť elektorátu KDH a možno aj ZA ĽUDÍ mohla hlasovať nakoniec za OĽANO. Sú aj domnienky, že OĽANO mohlo získať aj časť hlasov pôvodne podporujúcich ĽSNS.
 

Nelichotivý obraz beztvarého populistu I. Matoviča
 

Neexistuje dôveryhodná analýza toho, ako mediálno-politická scéna a verejnosť hodnotia I. Matoviča. Možno povedať, že ani ako opozičný politik nepatril k „miláčikom“ médií. Dnes ho však prekvapujúco médiá hlavného prúdu šetria a odpúšťajú mu väčšinu jeho evidentných politických, morálnych i spoločenských prešľapov. Stúpa však kritickosť vyjadrení politikov i verejnosti na jeho adresu.

O I. Matovičovi sa za roky jeho pôsobenia na slovenskej politickej scéne vytvoril protirečivý obraz, ktorý má však beztvarú podobu. Objavuje sa v ňom veľa názvov a prívlastkov, lebo ide najmä o politického šaša (či komediálneho politika), ktorý hrá viacero rol niekoľkými spôsobmi, čo sťažuje jeho zaradenie do jednoznačného rámca. Do popredia v hodnoteniach sa dostáva populizmus spojený s neštandardným vystupovaním a často sa ukazuje aj na jeho samoľúbosť, infantilnosť a psychickú labilitu.

Ponecháme bokom stránky osobnosti I. Matoviča, ktoré viacerých autorov vedú k záverom majúcim psychiatrický charakter. Zvýrazníme, že napriek vysokoškolskému vzdelaniu, zakončenému podivnou diplomovou prácou (ak aj v iných prípadoch, keď má splniť stanovenú úlohu, im venuje takú „pozornosť“ ako tejto práci, nič dobré to ani charakterovo ani vôľovo neveští), žiadnu odbornosť, morálku ani prenikavý intelekt v politike nepreukázal. Jeho podnikanie bolo spojené s aférami, z ktorých sa vykrúca siahodlhými prázdnymi rečami. Preslávil sa exaltovanou kritickosťou a nekonečnými rozprávaniami o jestvujúcich problémoch a určovaním ich vinníkov podľa svojich domnienok, ktoré neraz spája s vulgarizmami na ich adresu, pričom si často vymýšľa i klame.
 

Komediálny politik alebo politický šašo
 

Otázkou je aj to, ako I. Matovič chápe „obyčajných ľudí“, pre ktorých robí svoje „predstavenia“. Vrátime sa preto ešte k jeho „hereckému“ pôsobeniu, pri ktorom sa nevie, či ide o politické šašovstvo alebo komediálnu politiku. Svojimi aktivitami, najmä viacerými extravagantne prezentovanými diletantskými vystúpeniami, neraz prehnane sugestívnymi, zväčšoval chaos, ktorý existuje aj na Slovensku.

Pri svojom pôsobení I. Matovič využíva zmätky, nejasnosti, neistoty (sú to znaky postmoderny, ale nie je žiadny dôkaz o tom, že by vedel, o čo v nej ide), lebo môže donekonečna tárať – viesť lyotardovské jazykové hry – o tom, čo všetko je zlé a ako to zmení. A ak to nevyjde, na vine sú len a len okolnosti a ľudia, ktorí mu robia zle...

Sám I. Matovič, presvedčený o svojom mesiášstve, umocňuje (vedome?) kontroverzný, ale beztvarý pohľad na seba správaním, ktoré predstavuje strojenú zmes politickej teatrálnosti, šašovských kúskov, narcizmu, detinskosti, mlátenia prázdnej slamy atď.

Rozpráva veľmi veľa (zrejme často povie, „čo mu slina na jazyk prinesie“), a preto sa sám do svojich rečí občas zamotáva. Jeho mantrou sa stala mafia. Potom sú to Smer-SD, R. Fico a P. Pellegrini i iné politicky odhaľujúce závery, ktoré majú byť šokujúce, na čom stavia svoje spasiteľské poslanie.

V prípade I. Matoviča ide o modelového populistu – politického samorasta (možno aj selfmademana), ktorý sa hrá na enfant terrible slovenskej politiky. Štýl jeho politiky „zaberá“ predovšetkým v radoch viackrát oklamaných voličov bez vyhranenej orientácie, pričom má vzácne až závideniahodné schopnosti ukážkovo nimi manipulovať.

Osudová otázka znie preto, či možno zo šašovských kúskov politika vytrhnúť. To asi veľkým problémom nie je, ale ťažšie je, ako a či vôbec sa politik po dlhoročnom vystupovaní dokáže zbaviť šašovstva.
 

V čom sa skrýva jadro prípadu I. Matovič
 

Je skutočne časť občanov voličov I. Matoviča a jeho prešpekulovanej strany-štvorkoalície – hlavným tvorcom jeho prípadu? Alebo to celé treba vidieť síce ad hoc ako fait accompli teda dokonanú udalosť, ale predsa len vnímať opatrnejšie a v širších súvislostiach. To, čo sa zdá na prvý pohľad jasné, je zložitejšie. Kľúčom k odpovedi je, ako sa vytváral slovenský politický systém s jeho sociálno-ekonomickou a kultúrnou podmienenosťou po roku 1989.

V slovenskej politike, ktorá je až príliš dôsledne a neochvejne kapitalistická (čoho sa tvrdo pridŕžali všetky vlády od júna 1990), sú, žiaľ, občania až na poslednom mieste. Zopakujeme bonmot, že nikdy sa tak nevymýšľa (neklame) ako pred voľbami a po poľovačke.

Pri voľbách sú občania lákaní a zavádzaní – na každom hlase záleží (ale len ich masa má význam). A tak sa na nich útočí, ako so svojím hlasom, o ktorý sa uchádza veľa záujemcov, naložiť. Časť voličov si pamätá, že ich niektorí záujemcovia už oklamali, niektorí zase prebehli pod inú „zástavu“, ale aj tak dúfajú, že tentoraz vyberú lepšie. Len niektorí sú o svojej voľbe presvedčení už dlhší čas a časť z nich sa rozhoduje na poslednú chvíľu, pričom niektorí odborníci tvrdia, že tak robia až pri ceste do volebnej miestnosti či priamo v nej.

To, čo rozhoduje o dianí v štáte po voľbách, možno zaradiť do dvoch okruhov faktorov, ktoré sú navzájom prepojené. Prvý okruh predstavujú mocenské mechanizmy, ktoré rozhodujú na slovenskej politickej scéne a majú subjektívnu povahu – ide o pôsobenie politikov (generovaných vládnucimi elitami a politickými stranami) a s nimi spojené (neraz aj skryté) sily. Druhým okruhom je politický systém, s relatívne objektívnou povahou, v ktorom dominuje právno-finančno-informačná dimenzia fungovania štátu, čoraz viac získavajúca podobu diktátu. Do tohto priestoru je štát aj medzinárodnopoliticky „zaháňaný“, najmä členstvom v EÚ a NATO. Pri dôkladnejšom zamyslení nad týmito faktormi, by sme ich členili podrobnejšie, lebo ich pôsobenia má mnohé dimenzie.
 

Záverom – možno I. Matovič je celkom dobrý človek, ale čo s jeho politikou...
 

Ešte raz zdôrazníme, že príspevok má sociálno-typologický charakter – ináč povedané hodnotí osobnosť najmä vo vzťahu k sociálnym procesom a podmienkam a ich politickým aspektom. Zopakujeme aj to, že prípad I. Matovič mohol vzniknúť len v určitých podmienkach. Možno načrtnutý obraz vyzerá negativisticky a neprívetivo. V súkromí to môže byť dobrý „obyčajný človek“. Politik však nie je silný „obyčajnoľudskosťou“, tobôž, keď sa stane premiérom a je viditeľné, že táto rola sa mu príliš nedarí a pridlho hľadá cesty, ako sa v nej „usadiť“.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama