Stane sa Milan Rastislav Štefánik najväčším Slovákom? (2)

Počet zobrazení: 6048
kanis1.jpgO pôsobení Štefánika v prvej svetovej vojny v prospech vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov hovoríme s filozofom, historikom, právnikom, niekdajším podpredsedom SDĽ a dvojnásobným ministrom obrany SR PAVLOM KANISOM, ktorý predložil ďalšie argumenty v prospech toho, aby slávny rodák spod Bradla zvíťazil v mediálnej súťaži Najväčší Slovák.

Stane sa Milan Rastislav Štefánik najväčším Slovákom? (1)
(Dokončenie)

 

Milan Rastislav Štefánik sa na rozdiel od starnúceho profesora Tomáša G. Masaryka a exaktne úradujúceho Edvarda Beneša na bojoch prvej svetovej vojny osobne zúčastňoval. Prešiel západným, balkánskym, talianskym, rumunským i ruským frontom. Správne predpokladám, že to bude siedmym bodom vašej obhajoby, aby zvíťazil v mediálnej súťaži Najväčší Slovák?

Presne tak. Štefánika všade, ako svojho občana, oficiálne vysielala francúzska vláda, konkrétne ministerstvo zahraničných vecí alebo ministerstvo vojny. Neraz pritom riskoval holý život. Získal dôveru najvyšších veliteľov. Neobišiel ani velenia krajín Dohody na jednotlivých frontoch. Paradoxne Štefánik, ktorý pred rokom 1914 nechcel vstúpiť do politiky, v priebehu vojny ako raketa vystrelil do najvyšších kruhov, nielen vojenských, ale aj politických. Neskôr mnohí českí a slovenskí činitelia nemohli stráviť, že sa tento „apolitik“ ocitol na nebi svetovej politiky. Štefánik sa s výnimkou prezidenta Spojených štátov a premiéra Veľkej Británie stretol s predstaviteľmi najvyššej hierarchie mnohých štátov, ktoré boli súčasťou bloku Dohody, alebo sa naň orientovali.

16_stefanik_ako_vojak_francuzskej_armady.jpg
Štefánik ako vojak francúzskej armády.

Samozrejme, Štefánikova vojenská, diplomatická a politická kariéra nebola jednoznačná. Musel pri nej prekonať množstvo vážnych prekážok, ale zrejme sa mu darilo ich zdolávať...

Posledné lietadlo, ktoré v jeseni 1915 štartovalo zo srbského Nišu predtým, ako toto územie obsadili Bulhari, bolo práve Štefánikovo. Keď o rok na to 6. decembra 1916 Nemci dobyli Bukurešť, tak mal problém, ako sa odtiaľ dostať, aby nepadol do zajatia. Predtým tam stihol navštíviť viaceré zajatecké tábory, kde panovali neľudské sociálne a zdravotné pomery. Prijal ho vtedy kráľ Ferdinand I., ktorý pochádzal zo starého nemeckého rodu Hohenzollernovcov. Jeho manželka Mária bola zase vnučkou britskej kráľovnej Viktórie a sesternicou ruského cára Mikuláša II. Štefánikovi síce Ferdinand povolil verbovanie českých a slovenských zajatcov do légie, ale zakázal, aby na území jeho kráľovstva skladali novú vojenskú prísahu, lebo to už raz spravili vo svojej starej vlasti. Museli sa teda prepraviť do Kišineva, ktorý bol vtedy súčasťou ruskej ríše. Cestou mnohí dostali týfus a zomreli.

Každá Štefánikova misia bola spojená s prekonávaním obrovských prekážok. Nestačí iba informovať, že bol tam a tam a urobil to a to. Treba písať aj o tom, čo všetko musel prekonať, aby svoj cieľ dosiahol. V Rusku sa s vojenskými štruktúrami dokázal dohodnúť o osude zajatých Čechoch a Slovákoch, no ministerstvo zahraničných vecí v Petrohrade to všetko zastavilo.

Štefánikove predpoklady, že v Spojených štátoch zverbuje desaťtisíce mladých Čechov a Slovákov, boli namieste, pokým vychádzal zo stavu populácie príslušníkov týchto dvoch národov (každý po 800-tisíc osôb) v Severnej Amerike, ale na jar 1917 USA vstúpili do vojny. Vláda vo Washingtone začala kovať novodobý americký národ účasťou jeho mužov na frontoch prvej svetovej vojny. Takže nemala záujem na tom, aby sa z USA presúvali dajaké národné jednotky do svojej starej vlasti v Európe. Štefánikovi to síce nezakázala, ale ostali mu iba tí, čo neboli odvedení do americkej armády. Teda tí, ktorí nemali občianstvo USA (mnohí tam žili na čierno), alebo boli mladší či starší ako odvedené ročníky. Získal tam do légií okolo tritisíc dobrovoľníkov, no za danej situácie to nebolo „iba“, ale „až“. Mimochodom, v armáde USA počas prvej vojny bojovalo v Európe približne 40-tisíc našich amerických krajanov – Čechov a Slovákov.
 


20_stefanik_s_krajanmi_vo_washingtone_roku_1917.jpg
Štefánik s krajanmi vo Washingtone v roku 1917.

Štefánik dôrazne propagoval vytvorenie československého autonómneho vojska, čo Beneš nie vždy chápal. Čo viedlo Štefánika k myšlienke, že Česi a Slováci musia mať vlastné vojsko, ktoré bude podliehať priamo Č-SNR, a nie jednotlivým vládam krajín Dohody?

Francúzsky prezident Raymond Poincaré 16. decembra 1917 podpísal dekrét o vytvorení československého vojska. Lenže to bolo iba na papieri. Čechov a Slovákov naďalej zaraďovali do Cudzineckej légie. Tým padol predpoklad, že sa vojsko, ktoré počas vojny predstavitelia Č-SNR vybudujú v zahraničí, stane armádou budúceho štátu. Ale to bola pre Štefánika principiálna vec. Preto sa vybral s generálom Mauricom Janinom za vrchným veliteľom francúzskej armády Philippom Pétainom do jeho sídla v Compiegne. Presvedčili ho, že je nevyhnutné vytvoriť autonómne vojsko pod politickým vedením Č-SNR, a to viac nesmie byť zaraďované do Cudzineckej légie. Československé légie ako budúce vojsko budúceho štátu boli kľúčovou záležitosťou najmä od začiatku roku 1918. Štefánikovo prírodovedecké myslenie bolo exaktné a exaktnosť presadzoval aj v spoločenských otázkach.

17_francuzsky_general_milan_rastislav_stefanik.jpgFrancúzsky generál Milan Rastislav Štefánik.
 

Pristúpme teraz k vášmu ôsmemu bodu obhajoby Štefánika, prečo by mal byť Najväčším Slovákom.

Francúzi ho vysielali vďaka jeho francúzskeho občianstvu a hlavne v mene svojich cieľov, ale on vždy popritom sledoval aj československé záujmy. Presadzoval to, čo práve potreboval náš odboj. Bez tohto spájania by hnutie Čechov a Slovákov nedosahovalo úspechy. Vo vojne boli chvíle, keď obe bojujúce strany rozmýšľali, či už nebolo dosť zabíjania a či by nemali pristúpiť k uzavretiu prímeria. Lenže ak by vtedy k tomu došlo, tak by Československo nevzniklo. To sa mohlo zrodiť iba vtedy, ak vo vojne zvíťazí Dohoda a my budeme stáť na jej strane. Ak by dohodové veľmoci uzavreli dajaký kompromisný mier, Rakúsko-Uhorsko by bez zjavnej porážky existovalo ďalej, Česi a Slováci by nič nezískali. Oni sa mohli stať veľkými mierotvorcami až po víťaznej vojne, v ktorej hlavný nepriateľ – ústredné mocnosti – sklonili meč a hlavu. Keď hrozilo, že by takáto situácia nenastala, bolo to zase len Štefánikovi, aby presviedčal najvyšších predstaviteľov, aby mier s rakúskym cisárom Karolom I. neuzatvárali. Beneš si na to vôbec netrúfal. On síce mohol navštevovať a získavať na svoju stranu významných francúzskych úradníkov, čo tiež bolo potrebné, ale keď išlo o podstatu, tak nastúpil Štefánik. Skratka on bol tým najlepším „ministrom zahraničných vecí“ česko-slovenského zahraničného odboja.

Napriek tomu, že Č-SNR sídlila v Paríži, prvá veľmoc, ktorá ju uznala ako politického reprezentanta oboch našich národov a teda aj budúceho štátu, nebola Francúzska republika, ale Talianske kráľovstvo. Takže ďalší, deviaty bod pre Štefánika?

Išlo o zmluvu podpísanú v Ríme 21. apríla 1918. Jej význam sa z rozličných politických dôvodov za prvej ČSR prehliadal. Naším hlavným spojencom bolo Francúzsko a v Taliansku sa chopil moci Benito Mussolini. Pritom išlo o diplomatický prielom uskutočnený napriek veľkým prekážkam. Založenie československého vojska na Apeninskom polostrove zo zajatcov, ktorí sa postavia proti armáde „materskej“ krajiny, teda Rakúsko-Uhorska, nepripúšťali medzinárodné dohovory uzavreté v rokoch 1899 a 1907 v Haagu. Vojnu vedúce štáty ich chceli dodržiavať, lebo sa mohlo stať, že by sa napríklad z Talianov zajatých rakúskou armádou vytvorilo vojsko, ktoré by bojovalo proti Taliansku. Riešenie tohto superproblému medzinárodného práva nezáviselo len od osobných vlastností najvyšších politikov, ale predovšetkým od situácie, v ktorej sa tieto krajiny momentálne nachádzali, a od politickej únosnosti podpory československého zahraničného odboja.

To, čo prekonával Štefánik, bolo teda na úrovni štátnych záujmov Talianska a medzinárodného práva. Ako sa mu napokon podarilo prelomiť Haagske dohovory?

Taliansko, hoci bolo pôvodne členom Trojspolku spolu s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, po vypuknutí vojny zaujímalo neutrálne stanovisko. V júni 1915 však podpísalo Londýnsky pakt, podľa ktorého prešlo na stranu Dohody s tým, že dostane za to Dalmáciu a ďalšie územia pri Jadranskom mori. Taliani teda vstúpili do vojny na základe imperiálnych záujmov, nie kvôli dajakým šľachetným zásadám.

Neúspechy na bojiskách však priviedli krajinu do morálnej a politickej krízy. Vojna ju stála státisíce mŕtvych bez toho, aby dosiahla nejaké hmatateľné víťazstvo. Vypuklo politické peklo. V tom prišla na pretras požiadavka Č-SNR na povolenie zakladať v Taliansku zo zajatcov vojenské jednotky. Česi a Slováci nemali vlastný štát, ale boli odhodlaní zaň bojovať, hoci nemali žiadne záruky, že ho získajú. Stali sa tak morálnym príkladom pre Talianov, ktorí sa tak mohli odraziť od politickej mizérie a morálneho marazmu. Pre to sa aj rozhodli a československých dobrovoľníkov brali – a vyzbrojili – ako vlastných vojakov.

Zmluva Č-SNR s talianskou vládou o zriadení československej armády podpísaná Štefánikom a premiérom Orlandom, je prvou zmluvou, v ktorej veľmoc Dohody uznala Česko-Slovenskú národnú radu ako politického reprezentanta hnutia našich dvoch národov a súčasne nového štátu, ktorý ešte len mal vzniknúť. Č-SNR

9._madam_clair_boas_de_jouvenel.jpg
Madam Clair Boas de Jouvenel. Foto: Archív KANIMEX

Za pozornosť stojí aj to, že Štefánik bol majstrom presviedčania. Okrem toho, že bol úžasne vzdelaný a všestranne rozhľadený, sa na rozhovory dôkladne pripravoval. Napríklad pri stretnutiach s madam Claire de Jouvenel, ktorá bola v jeho politickom živote rozhodujúcou dámou. Pomáhala mu pri nadväzovaní kontaktov s významnými francúzskymi politikmi, vrátane spomínaného Brianda. Jej pričinením sa vážne chorý Štefánik po návrate zo svojej anabázy v Srbsku na jeseň 1915 dostal do prestížnej Nemocnice kráľovnej matky v Ríme. Po príchode do Paríža sa jej prišiel za to poďakovať. Ako hostiteľka vo svojom salóne, do ktorého chodili najvplyvnejšie osobnosti francúzskej politiky, podnikateľských kruhov, vedy, kultúry a žurnalistiky, sa ho spýtala: „V čom vám môžem ešte pomôcť?“ A Štefánik jej odvetil: „Pomôžte mi oslobodiť môj národ.“ Touto vetou na ňu zapôsobil omnoho viac ako nejakými galantnými rečami.

Predsedu talianskej vlády Orlanda si získal výrokom: „My vás žiadame iba o to, aby naši vojaci mohli prelievať krv za slobodu svojej vlasti!“ Premiér verejne citoval tieto slová na kongrese utláčaných národov Rakúsko-Uhorska v apríli 1918. Priznal sa, že keď mu to Štefánik hovoril, dojalo ho to k slzám.

V čom spočívalo majstrovstvo Štefánika, že dokázal svoje myšlienky v rozhovoroch s politikmi pretaviť doslova na emocionálnu bombu?

Vlastne všetci, s ktorými Štefánik rokoval o zásadných politických a vojenských otázkach, boli vo vyššom veku. A jeho doma vychovali k úcte voči starším, tým si medzi nimi získaval dôveru, prípadne súcit. Či už to bolo pred vojnou na stretnutiach s chýrnym hvezdárom Pierrom Janssenom, počas vojny s generálom Ferdinandom Fochom či v rodinách, kde na dcéry neraz hlboko zapôsobil prostredníctvom priazne, ktorú vyvolal u ich matiek, otcov a starých rodičov. Vedel si ich získať. A deti v týchto rodinách ho takisto obdivovali a mali radi.

Po Taliansku sa k uznaniu Č-SNR ako zahraničnej reprezentantky Čechov a Slovákov teda odhodlali aj ďalšie veľmoci. Z toho vyplývalo, že český a slovenský národ má byť po vojne slobodný. To však vari okrem Talianska ešte neznamenalo, že by sme mali mať zaručený nezávislý štát. Následné dianie na frontoch však prerástlo do cvalu dejín i v strednej Európe. Výraznejšie sa rozhýbal aj odboj v Čechách a na Slovensku. Iste, ťahúňom bola zahraničná akcia, ale keby tí doma naďalej iba mlčali, tak by sotva vznikla ČSR. Práve oni dávali povestnú bodku nad i.

6._vagon_v_ktorom_bolo_podpisane_primerie_11._xi._1918.jpg
Vagón, v ktorom bolo podpísané prímerie 11. XI. 1918. Foto: Archív KANIMEX

A prichádzame k vašej desiatej téze. Štefánika vyhlásenie nezávislého Československa a vymenovanie za ministra vojny zastihlo v Japonsku na ceste na Sibír, kam išiel riešiť zložitú situáciu s legionármi. Mimochodom, prijal ho vtedy aj japonský cisár Taišó.

Druhý raz sa vydal do Ruska cez Japonsko s tým, že sa československá légia zapojí do spojeneckej akcie zameranej na porážku boľševizmu. Rusko podpísaním Brest-litovského mieru zradilo západných spojencov. Keď ešte k tomu Vladimír Iľjič Lenin vyhlásil, že Sovieti neuznávajú dlhy, ktoré zanechal cár Mikuláš II., tak hrozilo, že Francúzsko a Británia prídu o veľké peniaze, čo tieto veľmoci nemohli pripustiť. Naša légia v Rusku v tomto čase mala už svoje najväčšie úspechy za sebou. Kým ešte v lete 1918 sa na západnom fronte bojovalo o každých sto metrov, čo si vyžadovalo tisícky mŕtvych, naši legionári za krátky čas obsadili Sibír popri železničnej magistrále. Kto sa vtedy pozrel na mapu, tak musel byť z toho všetkého paf!

Samozrejme, stalo sa tak aj v dôsledku obrovského chaosu v porevolučnom Rusku. Naši dobrovoľníci, veď nešlo o klasické vojsko, sa oslovovali „brat“ a zaviedli si priamu demokraciu – tak ako to bolo v tom čase v Červenej armáde. Mali vojenské výbory na spôsob rád, teda sovietov. Keď tam prišiel Štefánik ako minister vojny a chystala sa spoločná akcia proti boľševikom, Briti a Francúzi boli pomermi v našich légiách zhrození: „Ako môžeme spolupracovať s vojskom, v ktorom div nie že nehlasujú o tom, či pôjdu do bojovej akcie alebo nie?“

Štefánik musel dobrovoľnícke vojsko pretaviť na organizovaný expedičný armády zbor s veliteľskou právomocou a so všetkým, čo k tomu prináleží. A tak výbory v januári 1919 zrušil. Vtedy v ňom zvíťazil zmysel pre realitu. Trinásteho januára s generálom Janinom, ktorý nebol iba hlavným veliteľov československých légií, ale aj všetkého dohodového vojska na Sibíri, dospeli k  rozhodnutiu stiahnuť légiu z frontu do tyla. Dostala na starosť kontrolu a udržiavanie funkčnosti Transsibírskej magistrály. To mnohým legionárom zachránilo život. To je pre mňa desiaty dôvod, aby Štefánik získal titul Najväčší Slovák.

Zreorganizoval teda československé vojsko na Sibíri a vymenoval jeho nové politické vedenie na čele s Bohdanom Pavlů. Podarilo sa mu tak upokojiť situáciu?

Vojaci sa ďalej búrili. Po odchode ministra vojny sa rozpory ďalej vyostrovali, až napokon vyvrcholili vzburou. Legionári logicky uvažovali: „Veď už vzniklo Československo, tak čo tu v Rusku ešte dočerta robíme? Poďme domov!“ Dobre, ale začala sa mierová konferencia v Paríži a Štefánik sa obával, že légia urobí niečo neuvážené. Zodpovednosť ministra bola úplne iná ako zodpovednosť veliteľov vojenských jednotiek.

8._versailles_miesto_mierovej_konferencie.jpg
Versailles, miesto mierovej konferencie. Foto: Archív KANIMEX

Veľkosť Štefánika spočívala aj v tom, že plne chápal medzinárodné súvislosti. Ako sa budú spojenci pozerať na novozrodené Československo? Demarkačná čiara na južnom Slovensku už existovala, no ešte nešlo o medzinárodne uznané štátne hranice. Dostanú Česi a Slováci to, čo na konferencii požadujú? To znamenalo konať v súlade s predstaviteľmi víťazných mocností, ktorí v Paríži rozhodovali o podobe budúcej Európy.

Štefánik v druhej polovici januára 1919 odchádza mimoriadnym vlakom z Omska cez Novo-Nikolajevskuju (dnes Novosibirsk) a Irkutsk do Čity, kde vydal mobilizačný dekrét pre všetkých Čechov a Slovákov, ktorí sa nachádzali na Sibíri, v Číne a Japonsku, na návrat do vlasti. Do Charbinu potom prišiel „ťažko až smrteľne chorý“. V Šanghaji 1. februára vypláva loď Porthos so Štefánikom na palube na šíry oceán s cieľom Marseille. Čo bolo ďalej?

Štefánik prichádza 15. marca 1919 do Paríža a už o týždeň osobne predkladá správu o situácii na Sibíri najvyšším predstaviteľom víťaznej mocnosti – Clemenceauovi a Fochovi. Foch tento dokument predložil Rade štyroch, teda do najvyššieho grémia parížskej mierovej konferencie. V tejto situácii Beneš, ktorý tam vtedy viedol československú delegáciu na rokovaniach, píše Masarykovi o Štefánikovi. Vraj ho už v Paríži nik neberie vážne, aj francúzske dámy sú údajne sklamané, že si tam doviedol taliansku snúbenicu markízu Giulianu Benzoniovú, a podobné ohováračky.

Nuž, budúci prezident ČSR Edvard Beneš z toho nevychádza veľmi slávne... V akom stave sa vtedy nachádzal slovenský národ? Bol pripravený spojiť sa v spoločnom štáte s Čechmi?

Ľudáci a ich súčasní nasledovníci si môžu vyprávať koľko chcú, ale keby sa Česi pred sto rokmi nerozhodli, že si pripoja Slovensko, tak by sme zrejme zostali súčasťou Hungárie. Dodnes. Áno, ten výraz „pripoja“, sedí. Česká politika nebrala Slovákov ako spôsobilých nastoliť novú moc a udržať si ju. Maďari by domácich slovenských odbojárov zlikvidovali za pár dní. Ako to dokázali na jeseň 1918 v odbojnom Turci. Sám Štefánik predpokladal, že na Slovensku bude musieť byť desať rokov diktatúra, aby sa prekonali dôsledky stáročného národnostného útlaku.

22_pohlad_na_trosky_a_prvych_svedkov_havarie_lietadla_4._maja_1919_nedaleko_ivanky.jpg
Pohľad na trosky a prvých svedkov havárie lietadla 4. mája 1919 neďaleko Ivanky.

O Štefánikovi, predtým ako tragicky zahynul, sa na Slovensku veľa nevedelo. Keď však prišli kondolencie od najvýznamnejších vojenských vojvodcov a politikov, až vtedy domácim svitlo, že bol súčasťou svetovej politiky. A tak jeho pohreb nemohol byť taký, ako si ho zrejme pôvodne predstavoval minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár –, že ho stačí skromne pochovať vedľa otca na cintoríne v Košariskách. ČSR nemohla ísť pod úroveň holdu, ktorý vzdávali Štefánikovi lídri svetovej politiky.

Na Slovensku bol živý Štefánik neznámy. Čo sa nevedelo, to sa domaľovalo – slávnostnými rečami a narýchlo napísanými heroickými básňami. Charakter poslednej rozlúčky v Bratislave a pohrebu na Bradle pomohol k postupnému vytváraniu obrazu prvého národného hrdinu Slovákov, ktorý už nebol cenzurovaný Budapešťou ako napríklad po roku 1856 v prípade Ľudovíta Štúra.

Zrazu priletel z virvaru svetovej vojny slávny muž, o ktorom dokopy nič netušili, no zahynul bez toho, aby sa živý dotkol rodnej hrudy. Nastal veľký smäd po informáciách o Štefánikovom pôsobení pred vojnou a najmä počas nej. Slováci začali postupne vytvárať kompaktný národ. Napriek tomu, že rodákovi z Košarísk nevybudovali múzeum, ako sľuboval Šrobár, a že generálove zakrvavené šaty ležali zabudnuté niekoľko rokov v kumbáli pod strechou vtedajšej vládnej budovy (dnes Filozofickej fakulty UK), Štefánikova tragická smrť – a to je môj posledný, jedenásty dôvod v jeho prospech – sa napriek tomu stala jedným z hlavných integrujúcich faktorov slovenského národa. V jeho pomerne krátkych novodobých dejinách sa to týka nás všetkých. Milan Rastislav Štefánik tým neprestal žiť.

Foto: Martin Krno a archív autora

FOTOGALÉRIA

24_pomnik_na_mieste_skonu_m._r._stefanika_nedaleko_ivanky_pri_dunaji.jpg
Pomník na mieste skonu M. R. Štefánika neďaleko Ivanky pri Dunaji.

23_pietny_akt_pri_prilezitosti_99._vyrocia_tragickeho_skonu_m._r._stefanika_v_ivanke_pri_dunaji.jpg
Pietny akt pri príležitosti 99. výročia tragického skonu M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji.

26_pamatny_relief_na_namesti_v_brezovej_pod_bradlom.jpg27_pamatnik_obetiam_svetovych_vojen._autor_brastislavsy_sochar_alojz_rigele.jpg

Vľavo: Pamätný reliéf na hlavnom námestí v Brezovej pod Bradlom. Vpravo: Pamätník obetiam prvej svetovej vojny pred kostolom v Lamači. Autorom je bratislavský sochár Alojz Rigele.

28_stefanikova_mohyla_na_bradle_je_vrcholnym_dielom_architekta_dusana_jurkovica.jpg
Štefánikova mohyla na Bradle je vrcholným dielom architekta Dušana Jurkoviča.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984