Reklama
Reklama

Stredoázijskí tridsiatnici

Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan majú tridsať rokov svojej novodobej histórie
Počet zobrazení: 1485

To, čo sa dialo v Sovietskom zväze pred tridsiatimi rokmi, je síce časovo veľmi ďaleko (pre niekoho) a súčasne (pre niekoho) emocionálne veľmi blízko.

Zmyslom ďalších riadkov nie je hodnotiť, ale pripomenúť, komentovať a pozrieť sa na to, kam sa to všetko (niekde v Strednej Ázii) dostalo.

Čo má po frenetickom úteku neporaziteľnej US army (+ poskokovia z NATO) z Afganistanu, ktorý priamo susedí so Strednou Áziou, novú – poznávaciu, ale aj edukačnú – príchuť.

Zlomový rok 1991

Takže rok 1991 bol v dejinách Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) rokom fatálnym.

Ostatný generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a prvý (a posledný) prezident tohto mimoriadne vážneho a dôležitého subjektu medzinárodného práva, ktorý nechápal ani vnútro sovietske, ani geopolitické súvislosti svojho politického správania, dnes žije spolu s postsovietskym oligarchami v Londýne a užíva si to, čo rozvaril.

Len pre poriadok a odzbrojenie naivných dogmatikov. Demontáž Sovietskeho zväzu bola v zásade možná aj do éry M. S. Gorbačova.

Ak si pozrieme text Ústavy ZSSR, jej článok 72 hovorí jasne a nedvojzmyselne: „... každá zväzová republika má právo slobodného vystúpenia zo ZSSR...“ (ak chcete a pre právnych puritánov v origináli: „... за каждой союзной республикой сохраняется право свободного выхода из СССР...“).

Len pripomíname (pre mladšie ročníky slovenských neomylných akože analytikov), že ide o text Ústavy ZSSR prijatý Najvyšším sovietom ZSSR (deviate volebné obdobie) 7. októbra 1977.[1]

Môžeme pokračovať v historických faktoch. Dňa 3. apríla 1990 bol prijatý Zákon ZSSR O pravidlách riešenia otázok spojených vystúpením zväzovej republiky zo ZSSR (Закон СССР от 03.04.1990 „О порядке решения вопросов, связанных с выходом союзной республики из СССР“)[2].

Ďalej. Gorbačovovská klika v roku 1991 nereagovala ani na to, že po ukončení existencie Varšavskej zmluvy (31. marca 1991) vtedajší generálny tajomník NATO (1988 – 1994), rodák a edukačný odchovanec hitlerovského Nemecka, Manfred Wörner oznámil mestu a svetu, že NATO sa zmeny vo svete to netýkajú, lebo „... potreba NATO ostáva...“ Škoda, že sa M. Wörner nedožil mesiaca august 2021 a slávnostného odchodu NATO z Afganistanu.

V prípade, že má rád niekto symboly, potom si treba jeden pripomenúť. Jednotky sovietskej armády odišli z Afganistanu (15. februára 1991) nie chaoticky, ale ako sa na vojakov (potomkov cárskych dôstojníkov) patrí. Vo vojenskej kolóne a so vztýčenou zástavou svojho štátu a so vztýčenou hlavou.

Po tom, čo posledný sovietsky vojak opustil cez Most družby (ponad rieku Amudarja) pri uzbeckom (dnes) Termeze, veliteľ 40. armády generálporučík Boris Gromov, s ktorým som neraz na túto tému diskutoval (ako som diskutoval aj s gen. L. Rochlinom alebo gen. A. Lebeďom), po prejazde mosta povedal: „Za mojím chrbtom niet ani jedného sovietskeho vojaka.“

Lenže M. Gorbačov (už vtedy mal nulový kredit dôvery svojich ľudí v Sovietskom zväze) sa dnes dožil aj toho, že NATO je tam, kde mu (naivnému vodcovi superveľmoci) sľúbili, že nikdy nebude.

On však vtedy nevedel (ale mal vedieť, pokiaľ nebol len geopolitický hlupák a geopolitický zradca), čo už z medzinárodnopolitickej praxe vieme my. Liberálny sľub mal, má a vždy bude mať len cenu fajky močky!
 

Byť, alebo nebyť Sovietsky zväz

Predtým bolo na území (zväčša) ZSSR referendum o tom, či byť, alebo nebyť Sovietsky zväz. Konalo sa 17. marca 1991.

soviet_union_referendum_1991.jpg

Ako videli vtedy svoju budúcnosť stredoázijské subjekty Sovietskeho zväzu? Ústredný tlačový orgán, denník ПРАВДА o desať dní, 27. marca 1991 informuje verejnosť o výsledkoch tohto referenda.[3]

Ak si z dobovej informácie vyberieme len stredoázijské sovietske subjekty, z tabuľky je jasné, ako vtedy (marec 1991) videli svoju budúcnosť.

Podčiarknuté a zrátané. Nevideli sa mimo Sovietskeho zväzu (autentického, moderného, iného...) – na tom však už dnes nezáleží, pretože realita je iná a menili ju tie isté elity, ktoré predtým horovali za Sovietsky zväz. Čiže referendum hore-dole, priama demokracia hore-dole, dôležitejší bol, je a bude mocenský záujem!

Takže tabuľka, kde: 1) je počet voličov v zoznamoch; 2) počet zúčastnených v referende; 3) % účasti; 4) počet odpovedí „ÁNO“; 5) % odpovedí áno; 6) počet odpovedí „NIE“; 7) % odpovedí nie; 8) počet neplatných lístkov; 9) % neplatných lístkov – dokumentuje, že plus/mínus skoro 94 % účastníkov referenda v Strednej Ázii bolo vtedy (hovoríme o roku 1991) za zachovanie Sovietskeho zväzu. Za celý Sovietsky zväz (kde sa referendum konalo) to bolo 76,4 %.

30tab1a.jpg

Potom však  prišiel august 1991, posledná snaha o udržanie Sovietskeho zväzu – nešťastné a krátke kreovanie samozvaného Štátneho výboru pre mimoriadnu stav v ZSSR (GKČP –  Госудaрственный комитeт по чрезвычaйному положе́нию в СССР, ГКЧП) – keď prví tajomníci ÚV republikových komunistických strán (aby sa stali „demokratickými“ prezidentmi, teda ostali pri moci, a nie všetkým to vyšlo) roztrhali výsledky marcového referenda.

Že vtedy nešlo a ani dnes nejde o jednoznačný akt, ako sa nás pokúšajú presviedčať slovenské médiá na jedno použitie, dokresľuje aj ostatný výskum centra LEVADA[4], kde sa hovorí pri dôvodoch neúspechu o. i. o  dysfunkčnosti, resp. paralýze zväzovej byrokracie a straty podpory regionálnych elít.
 

Špecifikum Strednej Ázie

Pretože stredoázijskí lídri poznali technológiu a pravidlá moci a ako vidno z ďalšej tabuľky, koncom augusta 1991 začali proces vyhlasovania nezávislosti bývalých zväzových republík, ktorým ako prví tajomníci ÚV KS vládli a ku ktorému sa hlásili.

Nehľadiac na to, že skôr spomenuté právne normy (Ústava ZSSR a zákon z roku 1990) im to kedykoľvek umožňovali, tak nekonali. Ani po prvom januári 1991;  spúšťačom bol práve neúspešný augustový pokus GKČP.

30tab2.jpg

Najodvážnejší boli v Kirgizsku a štandardne najdlhšie mali hlavu strčenú v piesku v Kazachstane. Tam totiž prvý tajomník ÚV Kazašskej SSR N. Nazarbajev mávol na to, aby bol Kazachstan aktérom nezávislosti, až pochopil, že nebude predsedom rady ministrov Sovietskeho zväzu (vrchol kariéry nomenklatúrneho homo sovieticus).

Inak v rámci Strednej Ázie ten rozdiel medzi rozhodnutím Biškeku a vtedy Alma-Aty (ako hlavného mesta Kazachstanu a neskôr Almaty)  bol zhruba 106 dlhých dní v krátkom 20. storočí.

Ak si zoberieme na stôl oficiálne vyhlásenie nezávislosti dnešného Moldavska (17. augusta 1991), ktoré sa nevie vymotať zo svojej histórie, tak potom to je až ešte dlhších 129 dní!

Takže krajiny vtedajšej sovietskej a dnešnej postsovietskej Strednej Ázie: Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan majú dnes za sebou tridsať rokov svojej novodobej histórie, ktorú miestne elity s obľubou nazývajú obdobie nezávislosti.

L'important dans la vie ce n'est point le triomphe, mais le combat,
l'essentiel ce n'est pas d'avoir vaincu mais de s'tre bien battu.

Preklad tohto medzititulku je:  Dôležité v živote nie je víťazstvo, ale úsilie, podstatné nie je zvíťaziť, ale statočne bojovať.

Tak sa skúsme na tridsaťročnú nezávislú existenciu krajín Strednej Ázie pozrieť nie cez všeobecne známe a ľahkom manipulovateľné kritériá pri ich vysvetľovaní (HDP, výška exportu, úroveň migrácie...), ale cez fenomén baróna Pierra de Frédy Coubertina a práve ukončené letné (a divné) olympijské hry v Japonsku. Pričom však a ani západná (ne)civilizácia nezmení nič na tom, že športové zápolenie je alternatíva súboja so zbraňou v ruke.

Ich vnútorná politika, zahraničná politika a podobne nás na pár hodín nebude zaujímať. Jednoducho COVID-olympijské hry v Tokiu sa skončili. Sviatok športu je z nami, takže môže byť na mieste otázka, ako dopadli krajiny Strednej Ázie – čo budeme verifikovať[5], kam sa posunul ich národný šport od toho (akože zlého) sovietskeho, čo si z pohľadu športu za nepochopiteľného potlesku slovenských olympionikov odniesli ich kolegovia z Ruska (bez vlajky a hymny, ale so špičkovým umiestnením). Inak sa vraví, karma je zdarma!

Pretože pomoc, podpora a viera v národný šport je viac než výsledky koaličnej rady a plagiátorská nedotknuteľnosť. Len pre zaujímavosť, Slovensko má bilanciu: zlato – 1, striebro – 2, bronz – 1 (zjavne všetko individuálne športy, ak je streľba z brokovnice alebo golf vôbec šport), čiže nie masové, resp. kolektívne  športy, ktoré napomôžu olympijskému fyzickému ideálu a zdraviu jednotlivca) – hovoríme o roku 2021. No a v krajinách Strednej Ázie to bolo nasledujúce:

30_tab_3.jpg
A už sú tam vnútorné diskusie.

Ak Tadžikistan nemá žiadnu medailu, tak okrem športového šťastia je otázkou, kto defraudoval štátne prostriedky?

Alebo, Uzbeci s úspechmi v „bitkárskych“ disciplínach, ktoré dosiahli s naturalizovanými (zväčša Rusmi) športovcami. Tento naturalizačný športový koncept je priamom rozpore s nacionalistickou politikou Uzbekistanu ostatných tridsiatich rokov. Prečo? Nuž preto, lebo v roku 1989 v Uzbeckej SSR mala ruská národnostná menšina viac ako 1,63 mil. obyvateľov. K 1. januáru 2021 sa tento počet „upravil“ na 720 tisíc[6]. Gróf A. Appónyi by bledol závisťou.

Pre Kirgizsko boli OH v Japonsku, vzhľadom na jeho finančnú nedostatočnosť a politickú deštrukciu športovým úspechom – historickým kvantitatívnym športovým úspechom.

Turkménski športovci sa po rokoch dostali mimo svojich skleníkových podmienok a úlohy tajného favorita splnili – prvá medaila z OH v tridsiatom roku nezávislosti krajiny!

Najhoršie v tridsiatom roku svojej (aj športovej) nezávislosti (delegácia 93 športovcov a účasť v 19-tich športových odvetviach) dopadol Kazachstan.

Šport je šport, ale jeho (ne)podpora a (ne)výsledky naznačujú v Strednej Ázii v roku 30-teho výročia nezávislosti naznačujú, že okrem jeho mizerného financovania sa prejavuje aj generačný zlom.
 

Tridsať rokov nezávislosti

Generačný zlom v športe prejudikuje aj generačno-hodnotový zlom v sfére politickej, nábožensko-filozofickej.

Nakoniec, k moci sa dostávajú aj v Strednej Ázii ľudia, ktorí si zo Sovietskeho zväzu maximálne pamätajú nič.

Samozrejme, to platí aj vice-versa, lenže teraz bude pre Strednú Áziu hlavnou témou nie šport, nie COVID-19, ale ako zvládnuť to, čo bolo za posledných dvadsať rokov deštruované v susednom Afganistane.

To je asi najproblémovejší darček k tridsatinám od gratulanta, ktorý sklamal na celej čiare (USA+NATO+EÚ), ale aj možnosť prehodnotiť svoju nehodnosť a znovu sa zveriť tomu, kto už približne od roku 1813 pomáha a bojuje za Strednú Áziu.

To znamená, že o chvíľu budeme v Strednej Ázii oslavovať 210 rokov skutočnej, a nie fiktívnej nezávislosti.

A teda oslobodenia od islamského stredoveku. Samozrejme, pokiaľ sa niektorí nechcú vrátiť do temna a je im jedno, tak ako na Slovensku dnes, čo pre pätolizačov znamená nezávislosť!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 


[6] Pozn. Posledné sčítanie ľudu bolo v ZSSR v roku 1979. Oficiálne sčítanie ľudu (prvé od roku 1991) v Uzbekistane je plánované na rok 2022. Doteraz sú všetky čísla ako oficiálne odhady.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama