Reklama
Reklama

Suverenita vo vzdelanosti a v knižnom trhu v nedohľadne

Pravdaže aj do slovenčiny sa prekladajú kvalitné zahraničné knihy, ale vo veľmi obmedzenom množstve, za veľkých obetí a v dôsledku obmedzeného dopytu sú stratové.
Počet zobrazení: 3451
Knihy.jpg

Pred desiatimi  a jedenástimi rokmi som písal o nedostatočnej podpore literatúry, hlavne prekladovej, či už súčasnej alebo nedávno minulej, ktorá sa stala kánonom svetovej literatúry. Odvtedy sa v tomto smere takmer nič nepohlo. Aktéri na trhu zostali v typickej pozícii a tvrdia, ako je to u nás už zvykom, že riešenie nie je možné. Zostal grantový systém, ale jeho efektivita  a smerovanie sú diskutabilné a spravodlivosť tiež.

Limity trhu a neefektívne granty

Stále sme viac-menej závislí v beletrii i v nebeletristickej literatúre (zvlášť história, filozofia, geopolitika, medzinárodné vzťahy, sociológia) od českých prekladov, ktoré na trhu z nedostatku slovenských prekladov jasne dominujú a prekladová čeština sa stala pre mnohých takmer materinským knižným jazykom. Všetci sú náramne pyšní na slovenský jazyk, ale radšej čítajú po česky a na rozvoji slovenčiny im príliš nezáleží. Žeby sme nemali v sebe zakorenenú túžbu po vzdelaní?

Za posledných 12 rokov sme mali rozlične zafarbené vlády s rôzne zameranými ministrami a ich rôznymi zámermi a plánmi. Tak či tak trh zostáva stále poddimenzovaný a pole kvalitnej literatúry chátra. Príčina tohto stavu netkvie v prístupe kníhkupcov a v platobných vzťahoch, pretože tie majú tiež svoje príčiny, ale v malom trhu. Náš malý trh sa opiera iba o 4,5 milióna občanov s materinským slovenským jazykom, teda potenciálnych čitateľov, a nemôže tak fungovať ako trh v anglosaských krajinách, v španielskych alebo nemeckých, a ani ako český trh, ktorý má navyše chtivejších čitateľov. Tomuto existenciálnemu obmedzeniu trhu musíme prispôsobiť knižný systém a model fungovania knižného trhu. Návody, ako nato, môžeme brať v škandinávskych krajinách, ale aj v Maďarsku

Ministerstvo kultúry síce podporuje rozvoj domácej literatúry prostredníctvom grantov a knižný fond obecných knižníc tiež prostredníctvom grantov, ale o tom tu nie je reč. Knižnice si môžu vybrať iba z dostupnej ponuky a tá je veľmi, veľmi obmedzená. Podporí sa tým vo väčšej miere nákup menej kvalitnej literatúry. Navyše, môže dôjsť k dvojitej grantovej podpore: slovenská kniha podporená grantom pre vydavateľstvo a následne grantom pre rozvoj  knižničného fondu.

Minister Maďarič na jar sľúbil, že podporí  knižný trh prostredníctvom nákupov knižničného fondu obecnými knižnicami z rezervy úradu vlády, ktorým poskytne nato finančné prostriedky, ale iba na diela slovenských spisovateľov a slovenskej literatúry a to iba do výšku 15 % z ich finančného fondu. Určite lepšie ako nič, len neviem, či pre kvalitu slovenskej literatúry a úrovne literárneho diskurzu nie kontraproduktívne. Lenže podľa informácii z knižníc sa takáto podpora dodnes nerealizovala.

Kánony svetovej literatúry nedostupné

Slovenskej kultúre nechýbajú iba preklady súčasných zahraničných autorov alebo niektorých práve vychytených, ako by sa niektorí mohli mylne domnievať, ale aj množstvo klasických antických diel alebo diel byzantskej literatúry, stredoveku, diel 16. až 19. storočia, ktoré  - a to zvlášť podotýkam - majú občania, študenti a literáti v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Británii k dispozícii. Sú ľudia zo Slovenska, ktorí pre svoje štúdium, poznanie, vzdelanie a rýdze estetické potešenie takú možnosť nemajú, menejcenní? Akú šancu potom môžu mať Slováci (študenti, intelektuáli) na trhu so vzdelaním  a spisovatelia na literárnom trhu presadiť sa alebo len dôstojne existovať?!
Takže v prípade podpory prekladovej literatúry musíme posudzovať všetky obdobia vývoja. Napríklad v antickej literatúre si musíme najprv zrátať, čo už je preložené, čo je preložené do českého jazyka a dostupné v našich knižniciach, čo sa v poslednom čase preložilo alebo prekladá v českom jazyku (projekt Antická knihovna), aby nedochádzalo k zbytočnej duplicite, a zamerať sa preklad diel, ktoré ešte nie sú vôbec preložené. Samozrejme, pokiaľ je dielo preložené do českého dielo, malo by sa nakúpiť do obecných knižníc. Ide o poznanie, nie nacionalizmus. Tým by sa uvoľnili zdroje na iné preklady. Celý zámer v rámci antických diel by sa dal rozvrhnúť napr. na 5 rokov dopredu.
Podobný postup zvoliť aj v ostatných obdobiach literárneho vývoja – základné diela byzantskej, arabskej, latinskej alebo francúzskej/provensálskej literatúry. Podobne podľa jednotlivých storočí v novoveku, hlavne zamerať sa na veľké jazykové skupiny, ktoré tvorili a tvoria svetovú literatúru.

Chýbajú nám preklady významných diel dnes už takmer klasikov píšucich po druhej svetovej vojne, ako sú: Cortazár, Fuentes, Céline, Aymé, Paz, Oé, Andersch, M. Walser, Goytisolo, Cabrera Infante, Singer, Hermans, Ruyslinck, Benedetti,  Dutourd, M. Bradbury, Barth, Rozanc a ďalší.  Domnievať sa, že niektoré zo súkromných vydavateľstiev vydá dielo  spomínaných autorov so ziskom, je omylom. Náklady spojené s autorskými právami, prekladom a cenou zodpovedajúcou našej kúpyschopnosti nemôže pokryť dostatočný dopyt trhu. Napríklad vydanie základného diela slávneho mexického spisovateľa Carlosa Fuentesa Terra Nostra, ktoré má viac ako 500 strán, je u nás nemožné, pretože po zrátaní všetkých nákladov vrátane autorských práv kniha vyjde na viac ako 20 eur a kúpi si ju nie viac ako 200 – 300 čitateľov. Keby však bola v knižniciach, prečítalo by ju omnoho viac ľudí. Podobne je to aj s Cortazárom alebo Martinom Walserom.

V tejto oblasti tiež musíme brať na zreteľ, ktorí autori a ktoré diela boli preložené do českého jazyka a a nachádzajú sa v našich súkromných alebo obecných knižniciach. Bolo by zbytočné a márnivé prekladať Singera alebo Célina, pretože boli nedávno kompletne preložení do češtiny a sú v našich knižniciach. Podobne Updike alebo Tabucchi. Ale napríklad z Aymého štipľavej trilógie o pred-, cez- a povojnovej francúzskej spoločnosti je preložený do češtiny iba prostredný diel Cesty školákov. Na Slovensku by mohli byť preložené ďalšie dva diely.  Nedávno vyšli dva romány od holandského spisovateľa Hermansa, ktoré sa však v našich obecných knižniciach nenachádzajú. Niektoré Goytisolove  romány boli preložené pred viac než 30 rokmi, pretože bol vtedy komunista a odvtedy sa po ňom zľahla v našich končinách zem. Andersch je preložený hlavne do češtiny. V slovenčine vyšlo do neho iba jedno dielo. Od Dutourda ani jedno dielo, okrem jedného českého prekladu. Slovinci sú naši „bratranci“, ale o Rožancovi, Zupanovi alebo Zajcovi nevieme nič.

Kritéria výberu

Pokiaľ ide o poslednú oblasť, ktorou je súčasná literatúra, dá sa v nej určiť jednoduché kritérium: preklad do 5 jazykov, z toho najmenej 3 svetových (anglický, nemecký, španielsky, francúzsky, ruský). Opäť treba brať zreteľ na české preklady, napr. nositeľov Nobelovej ceny  Oého a Gaa. Od Rouarta bola do češtiny pred vyše 30 rokmi preložená jedna kniha. Aké sú tie ďalšie? Od Vassalliho do slovenčiny nie je preložená ani jedna kniha. Od írskeho spisovateľa Johna Banvilla iba jeden titul. Hviezda zo susednej Viedne Glavinic, akoby v Bratislave neexistovala. Španielska literatúra zažíva od roku 1975 svoje „zlaté“ časy. U nás je preložený nudný a prázdny Mariás. Od Millása sa nepreložili najlepšie romány El desorden de tu nombre a La soledad era esto, ale aj iné (aj keď jeden z nich je celkom dobrý). Od Molinu  prvotina.... Od Atxagu nič, pričom píše o Baskicku, o ktorého spoločnosti a kultúre nevieme nič. Cercasove diela sa predávajú vo svete veľmi dobre, u nás nič. Villa-Matas podobne. Od Draga Jančara z neďalekého Slovinska, ktorý vystúpi na Stredoeurópskom fóre, sú preložené dva tituly. Svetové hviezdy nebeletristickej literatúry Shinad Enadi alebo Norman Finkelstein sú u nás neznáme pojmy. Atď. Atď.

Pravdaže aj do slovenčiny sa prekladajú kvalitné zahraničné knihy, ale vo veľmi obmedzenom množstve, za veľkých obetí a v dôsledku obmedzeného dopytu sú stratové.  Treba pochváliť Divadelný ústav, že sa snaží prekladať modernú svetovú drámu. Veľa z jeho publikácii sa ťažko dostáva do slovenských knižníc. Veľa  skvostov svetovej drámy je práve len v knižnici DÚ a na vidieku sú dostupné iba ojedinele.

Možné riešenia

Dlhodobé zahraničné skúsenosti v západnej Európy napovedajú, že dopyt po kvalitnej literatúre je aj tam na  hranici predajnosti. Tento stav je hlavne daný veľkou ponukou a širokou paletou porovnateľných titulov, načo nadväzuje  v slobodnej spoločnosti prirodzená rôznorodosť vkusu zákazníka.

Dajme tomu, že náklady na vydanie jednej knihy/románu zo zahraničia sú približne 5 000 eur (ak vydavateľ je normálny a snaží sa zložiť knihu z finančne náročných, až luxusných, komponentov). Priemerný dopyt po náročnejších knihách ani nie na 5 miliónovom slovenskom trhu je asi 300 - 500 kusov. Systém by spočíval v tom, že štát by odkúpil pre verejné/obecné knižnice napríklad asi 300 – 400 kus (1 kus na 10 000 obyvateľov) , čím by  sa vydavateľovi zaplatili náklady, kniha by v knižniciach bola dostupná čitateľovi a voľný predaj by išiel priamo do zisku vydavateľov. Cena knihy je asi 10 – 20 eur. Pri podpore iba 100 položiek ročne by to činilo asi 400 – 800 tisíc eur, najviac – ak počítame zvýšené náklady pri objemných románoch – do 1 mil. eur, čo je bagateľ pre štátny rozpočet.

Celková suma na podporu celej literatúry cez grantový systém je približne na rovnakej úrovni. Akvizícia knižníc, teda podpora nákupu kníh obecnými knižnicami, 342 025 eur.

V neposlednom rade granty podporujú iba to, čo už bolo preložené – všeličo, nový systém by podporil kánony svetovej tvorby, zabezpečil by finančnou podporou prostredníctvom odkupu ich prežitie a dal istotu vydavateľom.

Slovenská literatúra

Podpora domácej literárnej tvorby prebieha prostredníctvom grantového systému. Oponovať  jeho zmysluplnosti je niekedy väčším hriechom, ako označiť pred 30 rokmi Francúzsko alebo USA za demokratické štáty. Kto z odbornej aj neodbornej verejnosti však vie, ktorému spisovateľovi a ktorému vydavateľstvu bol udelený grant? Stačí si to pozrieť na webovej stránke. Kto vie, ktoré osoby udeľujú granty a podľa akých kritérií, ak nejaké majú. Grantový systém je typická záležitosť pre vybranú spoločnosť, kde sa nachádza málo spravodlivosti a celkovej veci – rozvoju slovenskej literatúry a slobode slovenských spisovateľov to napomáha málo. Prečo v grantovej komisii sedí napríklad iba 5 ľudí a nie viac: viac hláv, viac rozumu, väčšia rozmanitosť. Kto vybral práve tých piatich? Sú skutočne tí najlepší zo všetkých oblastí, aby vyberali za nás všetkých? Dali by sa zmeniť alebo nahradiť?

Mám návrh:  jednotlivé vydavateľstvá by pripravili návrh potenciálnych kníh z beletrie i z nebeletrie na nasledujúci rok. Predložili by aj svoju finančnú situáciu, rozpočty za minulé roky a potenciál na nasledujúci rok. Ministerstvo kultúry  by vyčlenilo objem finančných  zdrojov, ktorým by podporilo domácu tvorbu v oblasti beletrie, nebeletrie a kníh, kde je obrazová príloha (vyššie náklady). Následne by každému vydavateľstvu podľa celkového objemu pridelilo pevnú finančnú podporu (zvlášť by sa mohli posudzovať debuty), aby sa vyhlo zneužívania predraženosti kníh, do určitej výšky. Alebo, čo sa javí ako lepšie riešenie, ministerstvo kultúry alebo poverená agentúra by formulovalo prostredníctvom obecných knižníc, že odkúpi v danej sume toľko a toľko diel celkovo a od daného vydavateľstva. Nie je to dokonalý systém a nie na každého vyjde. Avšak každé vydavateľstvo má právo vydať, čo chce, aj bez finančnej pomoci. Vydavateľstvá by konkrétnu finančnú podporu pre ten či onen titul museli verejne deklarovať. Nie, že všetko zostane ako obvykle, zastreté a ten, kto má lepšie kontakty, prosperuje.

A navyše akákoľvek posudzovacia komisia by sa mala skladať z viacerých členov, 10 až 20, nie z piatich, a mali by v nej zastúpené všetky oblasti literatúry – kritika, pedagógovia novinári, autori a všetky generácie. 

Nechýba nám moderná národná knižnica?

Knihy, ale kam s nimi na Slovensku? Moderný národný tenisový a hokejový štadión sme vystavali bez zaváhania; futbalový sa pripravuje. Po veľkých prieťahoch a mnohých prekážkach sme vystavali nové Národné divadlo sťaby pre stomiliónový národ. Postavíme niekedy aj modernú národnú ústrednú knižnicu v hlavnom meste tak, ako je to bežné u iných kultúrne vyspelých národov?

Slovenská literatúra v zahraničí, podpora a kvalita       

Myslíte, že nejeden čitateľ v Trondheime, Štokholme, Porte, Osake alebo Montevideu nejde neraz v noci spať a zanedbáva svoje pracovné povinnosti len preto, že do noci číta fascinujúce romány a poviedky slovenských spisovateľov? Kde sa rodia tieto skvosty nekompromisne demaskujúce súčasnú spoločnosť,  odhaľujúce jedinečné osudy neznámych jednotlivcov, komplikovane dejovo vystavané, formálne novátorské, tematicky atraktívne, remeselne bezchybne zvládnuté, buď sálajúce iróniou alebo satirou alebo prestúpené melanchóliou a štipkou sentimentálnosti, pýtajú sa zahrúžení čitatelia z rôznych kútov sveta.  

Je to hlúposť. Ale tá hlúposť je zapríčinená aj tým, že my Slováci málo dotujeme preklady našich autorov. Riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová v Pravde 2. novembra si pochvaľovala záujem o našu literatúru v zahraničí. Keď sa však pozrieme, ktoré diela boli vydané v zahraničí a v akých jazykoch, optimizmus určite nie je na mieste. To, že slovenský spisovateľ je preložený a vydaný v niektorej krajine, nič nehovorí o kvalite diela a ani úspechu u zahraničnej kritiky a čitateľov a ani o tom, či je dielo nadpriemerné alebo iba priemerné, či prinieslo nové myšlienky, nové videnie sveta alebo bol objavený nový literárny svet, ako si my doma radi namýšľame. Nie je tajomstvom, že žiadny slovenský spisovateľ dieru do sveta zatiaľ neurobil. Príčin je viac.

Dal by sa tento stav zlepšiť. Ak aj nie je v zahraničí veľký záujem, mali by sme naše najúspešnejší literárne diela, napríklad za posledných 20, a možno aj 50, rokov preložiť do svetových jazykov – angličtiny, španielčiny, nemčiny, francúzštiny a ruštiny – sami a ponúknuť ich na trh. Išlo by výlučne o informovanie a propagovanie slovenskej literatúry. Bez informácií nemôže existovať premýšľanie ani analýza. Ktorí autori by žiadali byť preložení? Ťažká otázka. Určite to nie  úloha pre päťčlennú komisiu...  Mali by byť preložení starší  i mladší autori: Urban i Jesenský, Lenčo i Sloboda, Vilikovský (ten už možno nepotrebuje) i Jaroš alebo Dušek,  Pišťánek, Kopscay, Balla či Weiss; a, samozrejme, aj iní. Rozhodne takto sa dá viac pomôcť literatúre ako dotovať kaštieľ v Budmericiach pre literárnu tvorbu. Minulý týždeň sa potvrdilo, že na roky 2013 –  2014 rok sa vynaloží na rekonštrukciu kaštieľa v Budmericiach 1,5 milióna eur. Písanie ako umenie je činnosťou navyše, mimo bežný život, niečo z hĺbky, niečo zbytočné, čo snáď zbytočným nebude. U nás sa však chápe byť spisovateľom ako právo na profesiu. Kto chce byť spisovateľom, nech k tomu obetuje svoj čas a a pohodlný meštiacky život. Čo tak letnú dovolenku alebo zimné sviatky obetovať tvorbe? Josef Škvorecký svoju brilantnú novelu  Trip do Česka napísal vo vlaku z New Yorku do Toronta.

Zhrnutie

Prílivmi kánonov svetovej literatúry, súčasnej svetovej  beletristickej a nebeletristickej literatúry by sa mohla zmeniť slabá úroveň, prázdnota, slovenskej tvorby i zjemniť, prehĺbiť a rozšíriť intelektuálny a spoločenský diskurz na úroveň civilizovaného sveta.

Slovensko je konzervatívna krajina, kde sa myslenie mení ťažko. Ale keď zo dňa na deň boli schválené antihumánne liberálne ekonomické zákony, prečo by nemohli prejsť humánne kultúrne opatrenia? Či to nejde...?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama