Reklama
Reklama

Trápenie v céčku

Nielen o štvrtom zápase v 3. skupine C-divízie Ligy národov vo futbale Kazachstan – Slovensko
Počet zobrazení: 881

To, čo sa už aj na mediálnych sieťach dlhšie rozoberá, Slovenský futbalová zväz starostlivo ignoroval. Tento lapsus a totálny  výbuch je „prekvapením“ maximálne pre všetkých zainteresovaných; fanúšikovská obec videla celú katastrofu už vtedy, keď oni nemali najmenšej potuchy. Za stav, v akom sa ocitol náš futbal, by mali zákonite padať hlavy. Dve ponižujúce prehry s Kazachstanom, ako i vytrápené chudobné víťazstvá s Bielorusmi a Azerbajdžanom, sú zrkadlom neutešeného stavu v našom populárnom športe.

Výber trénera len podčiarkol neodbornosť a diletanstvo celého zväzu. Predošlého najprv jednomyseľne odobrili, onedlho potom zase jednomyseľne odvolali... Samotnému trénerovi došla hĺbka osobnej tragédie, ktorej bol sám viac ako poľutovaniahodnou obeťou, príliš neskoro.  

Úplne logicky sa natíska otázka svojprávnosti a spôsobilosti členov výboru. Posledný vývoj udalostí nie je žiadnou náhodou, ale vyústením dlhodobého „plátania” a zakrývania očí. Zväz prepadol pri posúdení spôsobilosti trénera, pri hľadaní výhodnejších a najmä viacerých kandidátov, pri predčasnom spoľahnutí na kandidáta, ktorý nebol k dispozícii. Už dlhšie mám pocit, že zväz funguje veľmi dobre – teda pre istú skupinu ľudí, ktorí si z toho spravili „ryžu”. Pre futbal ako taký je ich prístup doslova vražedný a znamenal ústup z pozícií.  Reprezentácia nefunguje ako VÝBER a uznanie za výkonnosť na trávniku, ale akási burza. Úplne všetko sa odvíja od stratégie „Predať čo najskôr, najdrahšie a všetko, čo sa len dá.“

Ako sa pri takom prízemnom parazitnom vnímaní môžeme vôbec niekam posunúť a niečo budovať? Šedá eminencia má v našom futbale slovo kmotra. Tieto štruktúry hovoria o veciach, ktoré by mali byť výlučne v kompetencii realizačného tímu. Opak je však pravdou; ako ináč sa dajú vysvetliť neustále rošády s rovnakými hráčmi? Niektorých nemáme problém zaradiť do zostavy i so „zlomenou nohou”, iným nepomôže ani momentálna forma. Ľudia by sa poriadne čudovali, keby ozaj vedeli, ako to funguje, i keď si už kde-čo dali dokopy... 

Problémom je vplyv agentov hráčov a ich celkové postavenie v každej dôležitejšej štruktúre. Keď sa tréner vyhovára na slabé vyťaženie hráčov v klube, asi to nebol z hľadiska ďalšieho napredovania hráča správny výber pôsobiska. Perspektívny hráč sa má, aj s ohľadom na potreby reprezentácie, neustále  zlepšovať, napredovať, posúvať vyššie. Mnohí z tých, čo predčasne odišli do zahraničia, sú iba odleskom predošlej „slávy”. „Niekto” im úspešne nahovoril, že prerástli rozmery doterajšieho zamestnávateľa a je čas ísť ďalej, aby konečne dostávali, čo si už dávno zaslúžili. Výsledkom sú osobné tragédie, strata sebadôvery a prepad športovej formy. V minulosti bolo nepísaným pravidlom, že v reprezentácii hrali hráči s vyťaženosťou v klube. Veď čo by asi tak mohli ponúknuť výberu reprezentantov, keby sa nevedeli presadiť ani „doma”? Reprezentácia má mať každý post spoľahlivo nie zdvojený, ale „strojený”. Tréner má v období medzi asociačnými termínmi sledovať hráčov, komunikovať a hoci aj cestovať, keď si to žiada konkrétny prípad. Napriek chabým výsledkom máme solídnu hráčsku základnú a potenciál poskladať viac ako len priemerné mužstvo, ktoré nemá žiadne sebavedomie.

Rozkol cítiť aj z kabíny. Reprezentácia už dávnejšie nie je výkladnou skriňou, skôr slúži ako „farma”, kde sa chodia hráči rozohrať a naštartovať po zranení či strate formy. Už po Majstrovstvách Európy sa žiadal radikálny rez, súvisiaci s generačnou obmenou. Je smutné, že takmer všetci hráči museli ohlásiť koniec reprezentačnej kariéry sami. Škrteľ, Ďurica, Hubočan (hneď 2x), Nemec, Ďuriš, Hamšík sú živým dôkazom skostnatenia nereálnych predstáv. Spolu s nimi bol najvyšší čas rozlúčiť sa s Pekaríkom i Kuckom. A tiež ďalej nepozývať priemer v podobe Gyömbera, Dudu, Rusnáka –  ak však výkonnostne opäť povyskočia, dvere sú otvorené. Podobne vynechať Strelca a Boženíka, nech sa presadia v kluboch a dokážu, že do výberu patria. Dovolím si tvrdiť, že po tom, čo sa tu divákom ponúklo, Regáli by nebol horšou voľbou, skôr naopak. Dokonca si myslím, že s danými súpermi by na ihrisku „kraľoval”.

Nielen v širšom kádri bola starostlivo chránená istá hierarchia, ktorá laboratórne eliminovala súťaž o jednotlivé posty. V širšej nominácii nemajú čo robiť hráči starší ako 23 rokov; ak sú a majú výkonnosť, patria jednoznačne do užšieho kádra. Reprezentácia nie je limitovaná súpiskou, môže a MÁ sa meniť podľa potreby a FORMY. Lobotka je unikátny hráč, no keď sa mu nedarí, má tam ísť, pripadne od začiatku nastúpiť niekto iný, trebárs Hrošovský alebo Hromada. Ak to hráč nedokáže akceptovať, v reprezentačnom výbere nemá čo hľadať. Štartovné za posledné štyri zápasy navrhujem rozdať na mládežnícky futbal a ligu národov dohrať bez nároku na akúkoľvek odmenu. Mrzí ma aj skutočnosť, že aj keď mnohí už na začiatku pôsobenia kričali, že „Cisár je nahý”, nenašiel sa nikto z trénerskej obce, kto by to tiež povedal nahlas. Podobne u mňa prepadli novinári, keď nežiadali od trénerov logickejšie väzby zdôvodnení a sami prisluhovali alibizmu a kolaborovali s nefunkčným systémom.

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama