Ukrajina – dva roky po

Medzinárodné spoločenstvo na konci novembra zachovalo výrečné ticho pri pripomínaní dvojročných „osláv“ začiatku Euromajdanu v Kyjeve. Iste na tomto postoji (podobný bol aj v médiách hlavného prúdu na Slovensku) majú svoj veľký podiel dramatické udalosti posledných mesiacov a týždňov – najmä vlna migrácie do EÚ, teroristické akcie v Paríži a nakoniec nečakané skomplikovanie situácie v boji s Islamským štátom.

Rozšíril sa aj názor, že Západ je už z Ukrajiny unavený a nevie, ako by sa tohto nepríjemného bremena zbavil. Ak sa na vývoj na Ukrajine pozrieme ani nie kriticky – postačuje aj realisticky –, ťažko nájsť za uplynulé dva roky zmeny k lepšiemu, či už v ekonomike, politike, bezpečnosti, nehovoriac o každodennom živote širokých vrstiev obyvateľstva. Ide o špecifický, pritom typický príklad neželaných následkov „historicky veľkých“ udalostí, žiaľ, málo premyslených a narýchlo spustených procesov, ktoré sa vymkli spod kontroly a začali žiť vlastným životom, aj keď to zrejme tak nik nechcel.    

Veľmi negatívne pôsobí čudná politická zaslepenosť časti ukrajinských politikov, ktorú nechápu už ani na Západe. K jej vrcholným výplodom patrí na pozadí teroristických útokov v Paríži vyjadrenie A. Geraščenka (poslanec ukrajinského parlamentu za stranu Národný front a poradca ministra vnútra A. Avakova), ktorý na svojej facebookovej stránke už druhý deň po udalostiach odporúčal francúzskym vyšetrovateľom venovať dôkladnú pozornosť zisťovaniu, či za nimi nie je stopa ruských tajných služieb.

Nenávisť voči Rusku a všetkému ruskému, ktorá Ukrajine už dlhšie škodí, sa zrejme stupňuje a nik netuší, kde sa môže skončiť. K najnovším kontroverzným krokom v tejto oblasti patrí zákaz tranzitných letov všetkých ruských leteckých spoločností cez ukrajinský vzdušný priestor, ktorý vláda schválila 25. novembra 2015. Vraj z obáv z ruských provokácií...

Politické „investovanie“ päť miliárd dolárov, o ktorých spupne hovorila prostoreká „tetka“ Majdanu V. Nulandová (ktorá akiste z tejto sumy dojemne roznášala v chladnom počasí „na pľaci“ aj koláčiky), zisk, aký sa očakával, s veľkou pravdepodobnosťou už neprinesie. Ak nedôjde k zlepšeniu situácie, hrozí dokonca, že Ukrajina sa vzhľadom na prehlbujúcu politickú i sociálno-ekonomickú krízu môže stať pre týchto „investorov“ podobnou čiernou dierou, ako je Bosna a Hercegovina na západnom Balkáne. Ukrajina je však veľký štát, bohatý na rôzne suroviny a tak treba predpokladať, že „investorský“ záujem o ňu sa  neskončí, budú sa hľadať cesty, ako jej pôdu, prírodné bohatstvo, suroviny (a bezpochyby aj obyvateľstvo) využiť a vyťažiť čo najviac a ako vždy bez ohľadu na dôsledky.

Možno vymenovať viacero príčin, ktoré sa stali aj medzníkmi „posteuromajdanovského“ krízového vývoja na Ukrajine s prvkami násilia, vrátane ozbrojeného. Všetko (ak neberieme do úvahy čudesné okolnosti, ktoré sprevádzali udalosti na Euromajdane) sa začalo nelegitímnym odvolaním prezidenta V. Janukovyča. Vzápätí došlo k rozdúchavaniu nacionalizmu – návrhu na zrušenie účinnosti zákona o základoch štátnej jazykovej politiky z roku 2012. Zmena sa schválila, no dočasný prezident O. Turčynov vyhlásil, že rozhodnutie parlamentu nepodpíše, pokiaľ nebude prijatý nový zákon. Džin sa však už z fľaše vypustil a za necelý mesiac od zmeny vlády v Kyjeve sa Krym a Sevastopoľ stali súčasťou Ruskej federácie.

Ponecháme bokom puristické medzinárodnoprávne diskusie a dovolíme si predpokladať, že tento fait accompli sa aj napriek kritike už zachová. V EÚ aj inde v Európe sa najmä v dôsledku vývoja na Blízkom východe objavili nové medzinárodnoprávne a politické komplikácie, ktoré na program dňa postavili riešenie pálčivejších problémov.  

Možno chápať ukrajinskú frustráciu z tejto udalosti, no kroky, ktoré nasledovali v prinajmenej zvláštnej antiteroristickej operácii na východe štátu, sprevádzanej odbornou i organizačnou nepripravenosťou, situáciu len ďalej skomplikovali. Priniesli obrovské škody, nesmierne utrpenie a mnoho nezmyselných obetí na životoch, a to tak v radoch príslušníkov ozbrojených zložiek zapojených do bojov ako aj medzi nevinnými, bezbrannými civilistami. Stojí politická márnomyseľnosť novej moci a jej neschopnosť reálne zhodnotiť situáciu a svoje možnosti za túto cenu? Čo sa tým chce dokázať či dosiahnuť?

Starostí a ťažkostí sa nakopilo príliš veľa a v poslednom čase, zdá sa, začínajú pribúdať. Ich riešenie však nevedie tadiaľ, ako sa to predviedlo pri svojráznej blokáde Krymu, ktorá po poškodení elektrického vedenia nadobudla už kriminálny charakter, od ktorého nemusí byť ďaleko ani k terorizmu.

Je predovšetkým v záujme Ukrajiny a na prospech Európskej únie i Ruskej federácie, aby sa napĺňal duch i litery dohôd, ktoré získali pomenovanie Minsk II. Nie je to jednoduché, ale ukrajinská kríza sa prekoná iba vtedy, ak sa bude postupovať racionálne, pragmaticky, cestou kompromisov pri zohľadňovaní záujmov všetkých zainteresovaných strán.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 41 – 42/2015

SÚVISIACE:
Václav Bělohradský: Prokletí majdanismu