Reklama
Reklama

Venezuela a labutí efekt

Počet zobrazení: 2809

Úvod

Nie je zvykom začínať politickú analýzu alegóriou zo živočíšnej ríše, no v prípade aktuálneho vývoja v súčasnej Venezuele sa to nevdojak vnucuje. Ako autorom nám čosi z nej totiž pripomína obrázok z nedávnej minulosti pri prechádzke popri Chorvátskom ramene v bratislavskej Petržalke, kde početný kŕdeľ labutí dlhodobo terorizoval dominantný a agresívny samec labutieho páru. Podstatnú časť sezóny húževnato zo svojho vyhliadnutého teritória prenasledoval každú labuť, ktorá sa k nemu hoci aj nechtiac priblížila. Tvrdo ju atakoval, štípal a dlhý kus naháňal, pričom kulisu celému tomuto divadlu robilo publikum ostatných vystrašených labutí. Obete šikanovania sa striedali, no nikdy sa nestalo, že by sa niektorá z labutí aspoň symbolicky chcela brániť. A pritom stačilo tak málo. Ak by sa bolo našlo hoci len zopár jednotlivkýň, ktoré by spojili sily, musel by agresívny „labutiak“ ustúpiť. To sa však nikdy nestalo, a preto nie náhodou tento jav, keď väčšina s istou dávkou zbabelosti ustupuje dominantnému indivíduu, či už je takouto scénou politická aréna, podsvetie, obyčajné pracovisko alebo partia školákov, dostal v našom rodinnom žargóne pomenovanie – labutí efekt.

labuti_efekt_or.jpg
Foto: wikimedia.org

V tomto zmysle možno tiež charakterizovať vývoj udalosti, ktoré sa v súčasnosti síce spájajú s Venezuelou, ale veľmi silne pripomínajú podobný priebeh dramatických zápletiek svetovej politiky posledných desaťročí napríklad v Iraku, Líbyi, Sýrii a v ďalších krajinách. Zakaždým ide viac-menej o ten istý obraz – dominantný samec svetovej politiky určí tón voči vybranej krajine a suita poslušných „labutí“ ho – možno aj s tichou radosťou, že tentoraz je na rade niekto iný – nerušene nechá pôsobiť, v prípade potreby ho až podporuje.
 

Vo Venezuele Trump iba naskočil do rozbehnutého vlaku

V súvislosti s tým sa mimovoľne ponúka otázka: je v súčasnosti takýmto „labutiakom“ svetovej politiky americký prezident Donald Trump? Milovníkov jednoduchých riešení a jednoznačných kritikov aktuálneho šéfa Bieleho domu zrejme neuspokojí odpoveď, že je to oveľa zložitejšie, ako by sa to na prvý pohľad niekomu mohlo zdať. Predovšetkým si treba uvedomiť – a celé obdobie doterajšieho výkonu funkcie najvyššieho predstaviteľa USA to potvrdzuje –, že sloboda amerického prezidenta konať napriek pomerne veľkým formálnym právomociam výsostne podľa vlastného uváženia, či už ide o vnútornú alebo zahraničnú politiku krajiny, je viac ako limitovaná. Obidve tieto línie zásadne usmerňujú skôr Snemovňa reprezentantov a Senát, ich výbory, ako aj stranícke elity demokratov a republikánov, finančné kruhy, tajné služby, lobistické záujmové zoskupenia, médiá a podobne – a prezidentovi často nezostáva nič iné ako podriadiť sa tlaku a pohybovať sa v stanovených mantineloch. Otázka, kto v hlbinách moci (deep state) usmerňuje tieto vplyvné sily a s akými pokynmi konať v tomto období prichádza – je nad rámec tejto analýzy.

Z uvedeného však vyplýva, že považovať Trumpa za akéhosi agresívneho „labutiaka“ sui generis, ktorý na všetkých útočí a nečakane robí, čo si zmyslí, nezodpovedá realite, hoci niektoré jeho postoje a činy v oblasti svetovej politiky, ako napríklad formátovanie nových vzťahov na planéte vo svetle jeho ústredného hesla „USA the first“, by tomu zdanlivo mohli nasvedčovať. Pravdou však je, že oporné piliere veľmocenskej americkej politiky sa formujú celé desaťročia a že samotný Trump je iba jedným kamienkom tejto dlhodobej mozaiky vzťahov. Pokiaľ ide o Venezuelu svojím spôsobom naskočil do rozbehnutého vlaku. Rozhodnutie radikálne sa vyrovnať s chávizmom, dá sa povedať, vzniklo už v období nástupu Huga Cháveza do funkcie prezidenta na sklonku minulého storočia. Podobu neúspešného – iba dva dni trvajúceho – vojenského prevratu dostalo v roku 2002. Verejná mienka vo Venezuele bola vtedy však na strane muža, ktorý svojou charizmou, tlakom na posilnenie úlohy štátu v ropnom priemysle i celej ekonomike a presadzovaním filozofie socializmu 21. storočia ovplyvnil na celé desaťročie vývoj v Latinskej Amerike, ktorý dostal pomenovanie ružový príliv.
 

Prečo Venezula a prečo práve teraz?

Uvedený trend značne ovplyvnilo aj presadzovanie sa hospodárskeho giganta – Číny v siločiarach latinskoamerickej ekonomiky, ktorej investície majú navyše podprahový ideologický (komunistický) efekt, ako aj obnovený strategický záujem o návrat Ruska do sfér vplyvu na západnej pologuli cez Kubu, Venezuelu a Nikaraguu. Akiste nie náhodou poradca amerického prezidenta John Bolton, keď koncom minulého roka predstavoval politiku pre Latinskú Ameriku, hovoril presne o týchto krajinách a označil ich ako tzv. „trojicu tyranií“, ktoré sú socialistické a musia byť odstránené zo západnej sféry. Architekti prevratov na zadnom dvore Spojených štátov, ako vidieť, v uplynulom desaťročí neodpočívali. Uvedomili si, že ponechať vývoj vo Venezuele i na celom kontinente sám na seba, je príliš veľké riziko a pravidlá hry rámcované Monroeovou doktrínou nefungujú automaticky. Začali preto postupne zaťahovať brzdy. Využili na to patričné mocenské páky, najmä súdnictvo – pozri napríklad manipulácie spojené s uväznením predpokladaného volebného víťaza prezidentského duelu v Brazílii L. I. Lulu da Silvu, ale i jemnejšie metódy postupnej erózie cez tretí sektor a mediálny vplyv v štýle amerického ideológa mäkkých prevratov Genea Sharpa, ktorého zvyknú politológovia označovať za Clausewitza novej éry hybridných vojen.

A tak sa krok za krokom podarilo zvrátiť vývoj smerom doprava najmä v Hondurase, Paraguaji, Argentíne, Ekvádore, Brazílii, Chile, Peru a v ďalších krajinách. Jedinou výnimkou v tomto smere je Mexiko, kde po dlhých desaťročiach zvíťazila v prezidentských voľbách ľavica na čele s A. M. Lópezom Obradorom. Z hľadiska potenciálneho tlaku na Caracas boli však oveľa dôležitejšie prezidentské voľby v Kolumbii a v Brazílii. V plánoch vojenských stratégov sú to pravdepodobné nástupiská možných podvratných akcii z blízkeho zahraničia voči nepohodlnému prosocialistickému susedovi. Venezuela tomto tlaku však naďalej – i po smrti H. Cháveza a nástupe N. Madura do funkcie prezidenta – odoláva. Preto politické zadanie pre tím nového amerického prezidenta pokiaľ išlo o Latinskú Ameriku bolo jednoznačné – Venezuela sa musí vrátiť do sféry vplyvu Spojených štátov a hegemónia USA sa musí na ich zadnom  dvore bezodkladne obnoviť. Formálnym dôvodom bolo spochybnenie oficiálneho nástupu Nicolasa Madura do jeho druhého funkčného obdobia začiatkom tohto roka, ktoré má pri pohľade na réžiu iniciátorov prevratu veľké právne defekty. Skôr sme svedkami toho, že zhruba po dvoch desaťročiach rozmachu ľavicových síl sa v období obnovujúcej sa studenej vojny aj Latinská Amerika znova stáva jedným z ohnísk strategických stretov najvplyvnejších svetových veľmocí.
 

Každý americký prezident musí mať svoju vojnu

Netreba tiež pochybovať o tom, že rozsah akcií a intenzívny nápor na zmenu politických pomerov v súčasnej Venezuele má v Spojených štátoch aj svoj vnútropolitický aspekt, hoci nemusí zohrávať najdôležitejšiu úlohu. Faktom je, že postavenie Donalda Trumpa je v mocenskej konštelácii USA vo viacerých ohľadoch chúlostivé. Prudká reakcia v radoch Demokratickej strany na prehru Hillary Clintonovej v prezidentských voľbách a následný dramatický atak médií zo všetkých strán umocnený nie práve žičlivým postojom tajných služieb a značnej časti Kongresu voči nemu ani po dvoch rokoch stále nepoľavuje. Visí nad ním hrozba impeachmentu a zverejnenie výsledkov pátrania po ruskej stope v jeho volebnej kampani. Za týchto okolnosti je ostrý postup proti Venezuele svojím spôsobom vodou na Trumpov mlyn, ktorý môže oslabiť ostrie kritiky jeho odporcov. K dlhodobej tradícii amerických prezidentov totiž patrí, že väčšina z nich musí buď rozohrať svoju vlastnú vojnu alebo prinajmenšom pokračovať vo vojenskom konflikte zdedenom po svojom predchodcovi. V tomto smere istú mieru nezávislosti prejavil svojho času prezident B. Clinton, ale po afére s Monikou Lewinskou a hrozbe impeachmentu pomerne rýchlo pochopil, kde je sever a poslušne vykonal, čo sa od neho čakalo. V živej pamäti majú ešte aj dnes mnohí súčasníci napríklad bombardovanie Juhoslávie zo strany síl NATO pod jeho vedením. Želania vojensko-priemyselného komplexu sú jednoducho príkazom .

Táto paradigma je Trumpovi ako rodenému podnikateľovi veľmi dobre známa. Okrem toho vojenský priemysel je v USA najväčším ťahúňom americkej ekonomiky a odvetím s najvyššou mierou zisku, ktoré je zároveň najvýznamnejším exportérom zbraní a zbraňových systémov vo svete. Nie náhodou úlohou číslo jeden od nástupu Trumpa k moci bolo plniť funkciu najvplyvnejšieho agenta presadzujúceho v rámcoch svetovej politiky záujmy tohto mocenského komplexu. Jeho obrovský tlak na plnenie záväzku 2 % výdavkov DPH členských krajín NATO na obranu je do istej miery symbolom tohto úsilia. Pochopiteľne, nie jediným. Ešte viac ho možno cítiť v podobe rastu rekordných vojenských rozpočtov Spojených štátov. Aby ich však daňoví poplatníci, ktorých životná úroveň stagnuje alebo až začína klesať, boli ochotní akceptovať – musia byť presvedčení, že je to so zreteľom na rast napätia a presadzovanie amerických záujmov nevyhnutné. Nie náhodou je trvalou úlohou vrcholových  politikov a najmä mainstreamových médií vyvolávať také nálady vo verejnosti, ktoré živia obavy z možného vypuknutia ozbrojených zrážok v rôznych regiónoch sveta a dlhodobo hrozia svetovou vojnou. To je tá správna atmosféra, ktorú potrebuje vojensko-priemyselný komplex na realizáciu cieľov nekonečného rastu. Samozrejme, pod zámienkou šírenia demokracie a slobody. Rozhorievajúci sa konflikt vo Venezuele okrem iného plní aj túto funkciu. Navyše poskytuje Trumpovi možnosť ukázať, že je ako vodca najmocnejšej krajiny na svete schopný rázne konať z pozície sily, čo v radoch amerických voličov stále zaberá.

Jeho odporcom najmä v radoch Demokratickej strany, ktorí pri štarte do tohto roku avizovali Trumpovi možné odstavenie od moci, to začína spôsobovať značné komplikácie. Podľa niektorých analytikov je pre Trumpa súčasné dianie vo Venezuele win-win situácia. Ak sa americkej politike podarí v nej presadiť svoje záujmy, bude to jeho víťazstvo. Ak nie, ponesú za to zodpovednosť jastrabi, ako Bolton, Abrams a ďalší. Tu kdesi možno hľadať aj odpoveď na otázku: kto určuje pravidlá vo svetovej politiky. Názor, že sú to atlanticky orientovaní neokonzervatívci je pravdivý len do istej miery – otázkou je totiž, dokedy. Ilustrovať to možno na pozícii Trumpa v súčasnej politike Spojených štátov, ktorému médiá z počiatku prisúdili úlohu outsidera, div nie fackovacieho panáka a malo byť otázkou krátkeho času jeho zosadenie z funkcie. Tí, čo to čakali, sú asi sklamaní. Vojensko-priemyselný komplex na tom, zdá sa, zatiaľ záujem nemá. Platí to aj vo vzťahu k Venezuele – nech už to v ďalšom vývoji situácie v tejto krajine dopadne akokoľvek.
 

Hra o čas s Guaidóom Američanom nevychádza

Odpočítavanie hodiny H, ktorá následne mala vyústiť do plne organizovaného prevratu vo Venezuele, bolo stanovené na deň inaugurácie prezidenta Madura do funkcie – 10. januára 2019. Plánovači prevratu mali na to vážny dôvod. Najvyšší predstavitelia USA a suita „labutích“ štátov z Európy, Latinskej Ameriky a ďalších častí sveta, podriaďujúcich sa poslušne vôli lídra svetovej politiky, totiž oficiálne potvrdili, že tento akt so zreteľom na údajne nedemokratický charakter prezidentských volieb vo Venezuele z mája 2018, neuznávajú. V množstve informácii uvedeného dňa správa tohto druhu vo svetových agentúrach ani veľmi nezaujala. Legálnosť či nelegálnosť toho alebo onoho politika (či štátu), ktorého USA uznávajú alebo neuznávajú, predsa nie je v mediálnom toku až takou vzácnosťou. Šidlo z vreca sa vykľulo v okamihu, keď 23. januára svet obletela informácia, že vo Venezuele existuje akýsi dovtedy neznámy Juan Guaidó, ktorý sa vyhlásil za prezidenta Venezuely a že následne túto jeho autodeklaráciu uznali za legálnu aj najvyšší predstavitelia Spojených štátov. Jeden z nich – viceprezident Mike Pence ju podľa agentúrnych zdrojov v osobitnom nočnom telefonáte s menovaným dokonca deň predtým dohodol. Krátko pred tým mu zverejnil Wall Street Journal článok pod názvom „Venezuela, Amerika je s tebou“. Dôvod bol vraj daný tým, že post prezidenta sa stal so zreteľom na spomínaný argument venezuelskej opozície, USA a ďalších krajín o údajnej nedemokratickosti prezidentských volieb vakantným a že sa tým údajne naplnilo skutkové opodstatnenie obsadiť uprázdnené miesto v súlade s § 233 venezuelskej ústavy.

mapka_podpora_venezuela.jpg
Foto: wikimedia.org

Realita je, pochopiteľne iná, ale o tom neskôr. Na základe toho sa sformovala skupina okolo 50 štátov, ktorá pod egidou USA v štýle labutieho efektu uznala J. Guaidóa za samozvaného prezidenta Venezuely (na mapke modré). Patrí do nej väčšina krajín Európy (s výnimkou Srbska, Bieloruska, Talianska, Grécka, Cypru,  Slovenska, Nórska a ďalších), ďalej Kanada, Austrália, Japonsko a Južná Kórea, z Latinskej Ameriky tzv. Limská skupina s výnimkou Mexika a Uruguaja. Naopak Madura za riadne zvoleného prezidenta naďalej považuje Rusko, Čína, Bolívia, Kuba, Nikaragua, Salvador, Surinam, Dominika a ďalšie karibské štáty (na mapke červené). Z krajín v iných častiach sveta tiež napr. Irán, Sýria, Turecko, Severná Kórea, Laos a Kambodža, ako aj  Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC), združujúce 16 krajín. Zaujímavé pritom je, že na mainstreamových mapách sa zo SADC v tejto súvislosti uvádza len Juhoafrická republika.

Detaily plánu sa rodili na sklonku minulého roka za účasti amerických predstaviteľov a expertov na podvratné akcie spolu s poprednými zástupcami venezuelskej opozície vrátane samotného Guaidóa. Zo strany Spojených štátov úloha hlavných organizátorov prevratu pripadla viceprezidentovi Mikeovi Penceovi, ministrovi zahraničia Mikeovi Pompeovi, senátorovi Marcovi Rubiovi a jastrabom z Rady pre otázky národnej bezpečnosti na čele s Johnom Boltonom. V predvečer prípravy tzv. protestného otvoreného zhromaždenia (Cabildo Abierto) v Caracase s cieľom protiprávne inštalovať novú hlavu štátu –  o niečo ďalej – vo Washingtone pod vedením prezidenta Trumpa sa popri uvedených celebritách americkej politiky s výnimkou M. Pencea zišli na kľúčovom stretnutí v Bielom dome, kde sa rozhodovalo o ďalšom postupe voči Venezuele, aj republikáni za Floridu senátor Rick Scott a poslanec Mario Diaz-Balart. Z vládnej administratívy boli tiež prítomní minister obchodu Wilbur Ross a minister financií Steven Mnuchin. Zúčastnení na tomto stretnutí predložili Trumpovi možnosť uznať Guaidóa za prezidenta, čo sa následne stalo. Trump vraj návrhy svojich radcov akceptoval a jediné, čo ho zaujímalo, bola otázka, či sa dá v budúcnosti garantovať dominancia amerického kapitálu aspoň nad 50 % venezuelskej ropy.

Podľa denníka Washington Post ukazuje sa však, že slabinou uvedeného plánu je zloženie samotného poradného tímu, v ktorom majú prevahu politici, ekonómovia a finančníci, no absentujú špecialisti ministerstva obrany a Južného veliteľstva armády USA (Southcom), hoci sa dá dôvodne predpokladať, že rozbehnutá akcia bude mať svoje vojenské pokračovanie. Navyše vychádzal z optimistického predpokladu sily venezuelskej opozície a z pravdepodobnej možnosti, že výrazná časť príslušníkov armády prejde do protimadurovského tábora. Jednoducho povedané – plán sa zakladal na rýchlom prevzatí moci Guaidóom a spontánnom prechode väčšej časti obyvateľstva na jeho stranu. Nemal však dôsledne premyslený variant, čo robiť v prípade, ak sa tak nestane a ak Maduro kapituláciu napriek sústredenému ekonomickému, diplomatickému, medzinárodnému, propagandistickému a mediálnemu tlaku odmietne, čo ďalší vývoj svojím spôsobom potvrdzuje. Je totiž veľký predpoklad, že ak sa Spojeným štátom nepodarí presadiť pozíciu paralelného prezidenta v prvých dvoch mesiacoch po jeho autoinštalácii – konflikt vo Venezuele naberie charakter dlhodobej pozičnej hry s neistým výsledkom. Inak povedané – hra o čas ani Guaidóovi, ani USA zatiaľ nevychádza.
 

Vojenské aspekty pokusu o prevrat      
 

Svedčí o tom napríklad vývoj situácie okolo tzv. humanitnej pomoci Venezuele, ktorej násilné presadenie na hraniciach Kolumbie a Brazílie malo byť rozbuškou iniciácie občianskej vojny. Podľa denníka New York Times (NYT) plánom bolo doviezť dodávky k hraničným prechodom a vynútiť si konfrontáciu s Madurom, ktorého obraz malo poškodiť jeho predpokladané odmietnutie pomoci krajine sužovanej podľa opozičných lídrov rozvrátenou ekonomikou, kde mnoho ľudí trpí hladom a nedostatkom lekárskej starostlivosti. Žiadna dramatická konfrontácia sa však nekonala. Opozícia podľa NYT vytvorila síce naliehavé očakávanie, no nie je vôbec jasné, či mala aj plán, ako ho naplniť. To rovnako platí aj na adresu poradcov prezidenta Trumpa, ktorí jednoznačne vedia len to, že cieľom Američanov je zmeniť režim vo Venezuele za každú cenu. Podľa Boltona zvažujú vraj všetky varianty riešenia, čo v diplomatickom jazyku bez inotajov pripúšťa možný vojenský konflikt. Vyslanie amerického kontingentu päťtisíc vojakov do Kolumbie naznačil aj jeho nedbalo uložený fascikel pod pazuchou, ktorý doslova podstrčil do záberu okolo stojacím kamerám. V tomto zmysle sa pre americkú spoločnosť CBS vyjadril samotný prezident Trump, nechcel však bližšie danú situáciu komentovať. Niet sa mu čo čudovať, lebo vojenský variant riešenia je spojený s viacerými rizikami. Vojenskí experti, ktorí zvažujú, aké sú možnosti Američanov v prípadom konflikte, upozorňujú na webovom portáli RusVesna najmä na to, že Venezuela má jednu z najmodernejších armád v Latinskej Amerike. Okrem toho má k dispozícii dva milióny domobrancov, čiže je viac ako isté, že potenciálne invázne jednotky bude čakať množstvo problémov.

Podľa ruského experta Nikolaja Kalašnikova v prípade, ak Američania naozaj zaútočia vo Venezuele, očakávajú ich vysoké straty. Venezuelské vojenské jednotky za pomoci tajnej služby nedávno v tomto zmysle dali príučku zástupným americkým proxy-silám, keď rozstrieľali skupinu nájomných zabijakov z Kolumbie, ktorú dodali narkokartely. Táto skupina mala podľa vzoru ukrajinského Majdanu útočiť v Caracase a radikalizovať situáciu. Likvidácia celej bandy znamená, že Američanom nevyšiel jeden z dôležitých krokov. Podľa ruských expertov najpravdepodobnejšie útok voči Venezuele príde z Kolumbie, odkiaľ je lepšia možnosť logisticky pokryť potreby útočiacich jednotiek. Z územia Brazílie by bolo útok ťažšie uskutočniť, pretože tu je pomerne kompaktná džungľa a riedke osídlenie. Aby Američania zvýšili svoju vojenskú prítomnosť v regióne, museli by však stiahnuť bojové jednotky z iných oblastí. No na Blízkom východe sa situácia vyvíja pre Američanov nepriaznivo, ak sa stiahnu zo Sýrie, Iraku, Afganistanu či Líbye, bude to znamenať koniec americkej dominancie v tejto oblasti, takže tomu sa kritici Trumpa zúrivo bránia. Sťahovanie vojsk z Európy by zase vyvolalo hystériu Ukrajincov, Pobaltia, Poľska a Rumunska, takže ani odtiaľto Američania veľmi bojové jednotky sťahovať nemôžu, musia tu predsa „chrániť Európu a zadržiavať Rusko“. Podľa ďalšieho vojenského experta na RusVesna Vladimíra Batjuka by vpád Američanov viedol vo Venezuele ku vzniku partizánskej vojny, išlo by o hybridnú vojnu strednej intenzity. Takýto konflikt by Američania mohli vyhrať len vtedy, ak by mali podporu a pomoc obyvateľstva, ktoré pozná miestny terén. Vidiek a indiánske obyvateľstvo však stoja za Madurom, rovnako ako veľká časť armády. Kolumbijčanov Venezuelčania nemajú veľmi radi, smerom na Brazíliu je džungľa, odtiaľ reálny útok nehrozí. Takisto útok z oblasti Guyany by mohol priniesť so sebou hrozbu, že vojna zasiahne aj túto oblasť, takáto destabilizácia celej severnej časti Južnej Ameriky Američanom veľmi nevyhovuje.

Nepríjemným faktom je tiež to, že nálady obyvateľstva Latinskej Ameriky vonkoncom nie sú naklonené vojenskej invázii do Venezuely, na čo politici dokonca v „labutích“ krajinách reagujú tak, že síce prejavujú slovnú solidaritu s postojmi USA a venezuelskej opozície, ale fakticky odmietajú participovať na vojenskom riešení, ktoré by bolo navyše v rozpore s platným medzinárodným právom. V plnej miere sa to prejavilo na poslednom zasadnutí tzv. Limskej skupiny v Bogote za účasti Juana Guaidóa, kde sa mu síce dostalo priateľského poklepkávania po pleci a vyjadrenia sympatií, no tým sa to zhruba skončilo. Brazílska generalita jednak naznačila prezidentovi Bolsonarovi, že nesúhlasí s jeho nápadom vybudovať v krajine americkú vojenskú základňu, ale rovnako ho nabáda k zdržanlivosti, pokiaľ ide spoluúčasť na vojenskej operácii voči Venezuele. Ani kolumbijský prezident I. Duque neprejavuje nadšenie pre podobný krok. Krajina má za sebou desaťročia trvajúcu občiansku vojnu, ktorá sa iba vlani skončila a nemá chuť ocitnúť sa v ďalšom ozbrojenom konflikte. Predstavy amerických plánovačov, že ho rozbehnú podobne ako v Sýrii pomocou zástupných síl zo zahraničia a rozdúchaním občianskej vojny po prechode časti armády na stranu Guaidóa tak dostávajú značné trhliny. Ďalší tlak na spoluúčasť spojencov sa však nedá vylúčiť.
 

Právne pozadie aktuálnych pomerov v krajine

Guaidóove činy, pravdaže, nie sú v rozpore iba s platným medzinárodným právom, v rovnakej miere porušujú princípy a zásady platného práva v súčasnej Venezuele, ktorého obraz v mediálnom mainstreame je viac ako skreslený. Nie veľmi známym aspektom venezuelského politického a právneho systému i štátnej organizácie napríklad je, že ide jednu z mála krajín, kde neexistuje systém trojdelenia moci len na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ale má – podobne ako v Čínskej republike na Taiwane – päť mocí. Tieto systémy nie sú, pravdaže, identické. Pokiaľ ide o Venezuelu, treba však zdôrazniť, že v tomto systéme je zakotvený prepracovaný princíp bŕzd a protiváh, ktoré jednotlivé moci vzájomne vyvažujú. Okrem spomenutých troch základných mocí – zákonodarnej, výkonnej a súdnej – tvoria ho ďalej občianska moc a volebná moc. Osobitné postavenie v mocenskej štruktúre súčasnej Venezuely má Ústavodarné národné zhromaždenie ako najvyšší orgán krajiny s právom meniť ústavu a právny poriadok, pričom jeho rozhodnutia nemôžu byť zablokované žiadnou z piatich mocí v štáte, vrátane parlamentu (Národného zhromaždenia), čo má veľký význam. Celé spochybňovanie legality aktuálneho mocenského systému vo Venezuele sa totiž odvíja od situácie v oblasti zákonodarnej moci – konkrétne od výsledkov volieb do Národného zhromaždenia v decembri roku 2015, v ktorom zvíťazili opozičné sily vedené koalíciou Platforma (stôl) demokratickej jednoty (Mesa de Unidad Democratica – MUD) nad provládnou koalíciou Veľký vlastenecký pól (Gran Polo Patriotico-GPP). Bolo to víťazstvo zhruba v pomere 56% ku 41%, ale vzhľadom na kombinovaný volebný systém, v ktorom dominuje väčšinový princíp, to znamenalo výrazný zisk 112 mandátov zo 167 poslaneckých miest, čo tesne stačilo na dvojtretinovú väčšinu. Malo to však jeden háčik. Pri voľbe štyroch poslancov v štáte Amazonas na juhu Venezuely pri hraniciach s Brazíliou, kde má silné zastúpenie domorodé indiánske obyvateľstvo, sa zistili nezrovnalosti. Následne Volebný senát Najvyššieho súdu rozhodol – kvôli podozreniam z volebného podvodu spojeného s kupovaním hlasov, s ktorým sa občas stretáme aj u nás na východnom Slovensku –, že títo štyria poslanci nemajú oprávnenie byť pripustení do parlamentu zložiť prísahu (španielčina má na to odborný termín „juramentados“) a ujať sa mandátu, pokiaľ sa v danej veci nerozhodne. Provládne zvolený poslanec to akceptoval, opozičná trojica odmietla.

To malo dosť vážne dôsledky. Opozíciou ovládané predsedníctvo parlamentu totiž umožnilo spomínaným trom poslancom v podstate nelegálne zložiť prísahu a vykonávať poslanecký mandát. Následne Najvyšší súd rozhodol, že pokiaľ bude trvať tento stav neuposlúchnutia (desacato) zo strany Národného zhromaždenia, budú akty parlamentu nulitné. Tento stav – napriek jeho dočasnej náprave v roku 2016 – trvá dodnes. Odoprieť poslušnosť najvyššiemu justičnému orgánu je v právnickej obci každej krajiny neakceptovateľný precedens. Vie si napríklad niekto predstaviť, že by sa tak stalo v Spojených štátoch? Vo Venezuele to však, zdá sa, nevadí. Naopak, zákonodarný orgán s nulitnou právomocou má s pochopením USA dokonca „právo vymenovať“ zo svojich radov prezidenta krajiny, čo porušuje zásady akejkoľvek právnej logiky. Treba si totiž uvedomiť, že venezuelský prezident je podobne ako americký najvyšším predstaviteľom výkonnej moci zvoleným vo voľbách ľudom. V obidvoch krajinách sa podobne ako vo väčšine latinskoamerických štátov uplatňuje prezidentská forma vlády. Prezident a vláda sa nezodpovedajú parlamentu a ten – aj keď by jeho rozhodnutia neboli nulitné – nemá kompetenciu rozhodovať o platnosti volieb hlavy štátu, v tomto prípade N. Madura, ktorý 20. mája 2018 získal takmer 68 % hlasov v súboji  s tromi opozičnými kandidátmi. Neobstojí ani argument, že sa tak stalo vo voľbách s relatívne nízkou účasťou 46, 1 %, čo je na Západe pomerne bežný jav. Zaujímavé údaje o tom priniesol uruguajský minister zahraničia Rodolfo Nin Novoa, ktorý sa nepovažuje za obdivovateľa Madura a viackrát sa kriticky vyjadril na jeho adresu. Tentoraz však šéf uruguajskej diplomacie uviedol, že Maduro má právo byť považovaný za legitímne zvoleného prezidenta, lebo vo voľbách získal 31 % hlasov všetkých registrovaných voličov v krajine, čo následne porovnal s volebnými výsledkami iných svetových štátnikov: „Donald Trump mal 27%, Theresa Mayová 29% a Pedro Sánchez 15% hlasov registrovaných voličov“. Spochybňuje vari niekto mandáty našich europoslancov len preto, že sa na voľbách do parlamentu EÚ zúčastnilo iba 13 % oprávnených voličov?

Čo sa týka tretej moci – súdnictva, vo Venezuele je najdôležitejším orgánom Najvyšší súd (Tribunal Supremo de Justícia). Ten plní – podobne, ako je to v USA – aj funkciu ústavného súdu. A potom sú tam ďalšie dve špecifické moci – občianska moc (Poder Ciudadano) a volebná moc (Poder Electoral). Prednosťou uvedených piatich mocí je najmä to, že sa vzájomne kontrolujú a spolupôsobia, čím výrazne posilňujú princíp bŕzd a protiváh. Občiansku moc vykonáva orgán so zvláštnym názvom Republikánska morálna rada (Consejo Moral Republicano), ktorú tvorí ombudsman (Defensor del Pueblo), generálny prokurátor a generálny kontrolór republiky. Volebnej moci zasa prislúcha agenda organizovať volebné procesy. Pod jej dohľadom sa konali aj parlamentné voľby v roku 2015, prezidentské voľby v roku 2018, regionálne a komunálne voľby v posledných rokoch na rôznej úrovni. Zaujímavé pritom je, že parlamentné voľby organizované tou istou Národnou volebnou radou (Consejo Nacional Electoral) boli v roku 2015 v poriadku, ale prezidentské v roku 2018 sú „neplatné“. Dvojitý meter ako vyšitý – legálne sú len tie voľby, v ktorých vyhráme. Seriózne sa k tejto téme a k volebnému systému vo Venezuele vôbec vyjadril bývalý americký prezident Jimmy Carter: na základe osobných skúseností a členov Carterovho nadačného centra z monitorovania 92 volieb v rôznych krajinách môže povedať, že Venezuela má najlepší volebný systém na svete. Vyvinula plnoautomatizovaný hlasovací skríning, ktorý využíva dotykovú technológiu kontroly odtlačkov prstov a potvrdzuje výber hlasujúcich voličov.
         

Za všetko môže socializmus – sankcie, nízke ceny ropy a sabotáže sa nerátajú

Po neúspešnom pokuse odstaviť H. Cháveza od moci v apríli roku 2002 opozícia podporovaná USA pochopila, že v úsilí o mocenský zvrat musí vyvíjať tlak na bolivariánsku vládu na oveľa širšom základe. Významné miesto v ňom osobitne po rozbehnutí svetovej finančnej krízy v roku 2008 pripadlo ekonomike a najmä v poslednom období zahraničným sankciám voči Venezuele zo strany USA, Európskej únie a ďalších západných krajín, napríklad Kanady. Ako riešenie sa ponúka oprášený model ekonomických podvratných akcii v štýle z roku 1973 v Chile. Rozdiel je azda len v tom, že v súčasnosti v ňom nedominuje úloha autodopravcov, ale skôr ovplyvňovanie nálad obyvateľstva vytváraním umelého nedostatku základných spotrebných tovarov, vrátane takej „legendárnej komodity“, ako je toaletný papier. Jednoduché schémy majú v propagande najmä na naivných, zvyčajne, prekvapivo silný účinok. Pripomína to ošúchaný argument, ktorý sa napríklad u nás dodnes využíva pri typizácii ekonomického zaostávania v časoch socializmu. Museli sme vtedy vraj čakať v radoch na banány. Podľa tejto logiky – dnes už nemusíme a tak sa máme skvele. A najúspešnejšie krajiny sveta sú v súlade s touto teóriou asi banánové republiky v Strednej Amerike a možno aj v Afrike.

Diskreditácia všetkého ľavicového v hlavnom mediálnom prúde sveta beží na plné obrátky pomaly už vyše storočia. Preto neudivuje tvrdenie, že za všetky terajšie problémy vo Venezuele môže socializmus. Predtým – pred nástupom Cháveza k moci na sklonku minulého storočia – bolo údajne všetko skvelé, div nie raj na zemi. Ono to však bolo celkom inak. Ako jeden z autorov tejto analýzy som zhodou okolnosti na konci 80. rokov pracoval v tomto teritóriu na pozícii spravodajcu ČST pre Latinskú Ameriku a stretal som sa s úplne inou realitou. „Zlaté časy“ prosperity vo Venezuele z konca predchádzajúcej dekády spájané s prezidentom Carlosom Andrésom Pérezom sa vyčerpali, zisky z ropy plynuli do USA a jeho nástupcom Luisovi Herrerovi Campinsovi, Jaimemu Lusinchimu a ďalším zostalo len dedičstvo problémov, ktoré sa mali riešiť podľa receptov Medzinárodného menového fondu. Nasledovali nepokoje, stovky zabitých a zranených. Čiže nebola to žiadna idylka, ale vážne problémy spoločnosti po druhom návrate Carlosa Andrésa Péreza ako „záchrancu“ do funkcie prezidenta, čo postupne priviedli Huga Cháveza a mladých dôstojníkov k moci. Práve v tomto období – v prvej dekáde marca si pripomenuli vo Venezuele 20. výročie povstania, ktoré dostalo pomenovanie caracazo. Noví vodcovia krajiny vyjadrovali odpor najmä proti prelievaniu ziskov z ropy do USA. Fígeľ bol pomerne jednoduchý – koncesie úplatných venezuelských politikov umožňovali dovtedy americkým ťažobným  firmám určovať výrazne nižšie ceny vyťaženej ropy exportovanej do dcérskych petrochemických závodov v USA oproti vysokým svetovým trhovým cenám. A navyše, až z takto stanoveného nižšieho základu odvádzali Venezuele len okolo 8 – 12% za barel. USA mali z toho trojnásobný úžitok – nižšie ceny ropy oproti svetovým a nižšie odvody do venezuelskej štátnej kasy, ktorá upadala do hlbších a hlbších deficitov a krajina sa musela viac a viac v bankách v tých istých USA zadlžovať. Potvrdzuje to okrem iného štúdia Torontskej univerzity. Do tretice – výrobky zo spracovanej ropy v Spojených štátoch sa, pochopiteľne, na trhoch predávali za vysoké svetové ceny.

Chávez sa ujal úradu na platforme cesty, ktorá je alternatívou medzi kapitalizmom a socializmom. Nezrušil súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, a pokiaľ ide o ropu, iba zreorganizoval spoločnosť Petróleos de Venezuela S.A. (PDVSA), ktorú teraz vlastní vláda. Zisky sa tak namiesto do sejfov v USA dostali do rúk venezuelského štátu, ktorý konečne mohol začať financovať ambiciózne sociálne programy. Aj vďaka tomu má v súčasnosti krajina vyše tridsať vysokých škôl, čo je takmer trojnásobne viac ako v roku 1998. K zásadnej zmene pomerov prišlo v oblasti gramotnosti. Pomoc kubánskych lekárov zasa výrazne prispela k zlepšeniu situácie v zdravotníctve, ktoré začalo poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť najmä nízkopríjmovým skupinám obyvateľstva. Maduro aj po smrti Cháveza v tomto trende pokračoval. V rámci bolivariánskeho programu sa rozvinula infraštruktúra bývania so širokou sieťou sociálnych bytov, ktorá vytvorila podmienky pre dôstojný život chudobných vrstiev. Zo zóny chudoby sa vymanili milióny obyvateľov.

V roku 2014, najmä potom, čo prišlo k masívnemu poklesu cien ropy na svetových trhoch, sa však ukázalo, že štátna pokladnica na takto nasadené tempo investovania do sociálnych programov nemôže stačiť. Koordinovaný postup finančných kruhov USA, Izraela a Veľkej Británie za pomoci Saudskej Arábie, v dôsledku ktorého cena čierneho zlata postupne padla zo 110 na 28 dolárov, mal očividne širší zámer. Jeho cieľom bolo dostať na kolená predovšetkým Rusko, no počítal i s vedľajšími efektmi v ďalších krajinách, kde patrilo popredné miesto práve venezuelskej ekonomike. Tento cieľ v kombinácii so „smrtiacimi“ sankciami voči vláde prezidenta Madura – ako ich označil bývalý spravodajca OSN vo Venezuele Alfred de Zayas v rozhovore pre denník Independent – sa v podstate darí realizovať. Zníženie cien ropy má závažný vplyv na štátny rozpočet, čo vedie k negatívnym následkom na celé venezuelské hospodárstvo. Umocňuje to finančná blokáda USA, ktorá komplikuje splácanie dlhov a získavanie pôžičiek, nehovoriac o zablokovaní venezuelského zlata v Londýne a účtov v zahraničných najmä amerických bankách. Priame útoky smerujú i na celý ropný priemysel, najmä štátnu ropnú spoločnosť PDVSA. A nielen na ňu. Typickou ukážkou tohto druhu je v podstate zablokovanie činnosti spracovateľskej ropnej spoločnosti CITGO vo vlastníctve venezuelského štátu, ktorá sa nachádza na území USA. Výnosy sa odvádzajú na osobitný účet, ktorým má vraj právo disponovať len samozvaný prezident Guaidó. Jemu má tiež patriť právo menovať nové riadiace orgány spoločnosti.

Podobné opatrenia finančných kruhov USA a ďalších západných krajín, čosi ako krádež vo veľkom za bieleho dňa, majú významný pridaný efekt. Umožňujú prevádzať obrovské prostriedky na kontá Guaidóovej opozície, ktorá tak má na dlhý čas zabezpečené financovanie svojich podvratných akcií priamo zo zdrojov ukradnutých štátu. Navyše, situáciu v krajine dlhodobo zneužívajú majitelia súkromných spracovateľských a importných firiem, ktorých konanie nadobúda charakter koordinovanej kampane vyvolávania nedostatku a možno ho označiť až za sabotáž. V podstate dosť úspešnú. Tým skôr, že časť sympatizantov opozície zo strednej triedy – aj keď nie rozhodujúca – sa nachádza na dôležitých postoch nielen v súkromnej sfére, ale aj v štátnych podnikoch. Dokazuje to aj nedávny blackout – výpadok elektrickej energie prakticky v celej Venezuele, ktorý bol podľa Madura ako kybernetický útok zorganizovaný z USA a musel mať aj domácich pomocníkov. Ďalšou logickou otázkou  je – ako je možné, že v krajine, kde nikto nezrušil súkromný sektor, neplatí zákon ponuky a dopytu. Trhová ekonomika by podľa liberálnych teórií mala vzniknutý stav disharmónie ekonomiky predsa automaticky riešiť. Pravda, pokiaľ jej v tom niekto úmyselne nebráni. Priznať to sa však nepatrí: za všetko predsa môže socializmus – sankcie, nízke ceny ropy a sabotáže sa nerátajú. Rozhodujúci je predovšetkým bojkot všetkých finančných aktivít spojených s ropou. Podčiarknuté a zrátané, všetky uvedené formy ekonomického nátlaku vo významnej miere prispeli k hrozivej inflácii a obrovskému znehodnoteniu meny bolivar, čo by si zaslúžilo osobitnú analýzu. Venezuela sa to za pomoci pravdepodobne ruských odborníkov snaží riešiť využívaním digitálnej kryptomeny – PETRO, ktorej hodnotu garantuje strategická surovina ropa.

Stupňovanie akcií tohto druhu zo strany USA a venezuelskej opozície – v štýle čím horšie, tým lepšie – možno očakávať aj naďalej. Výsledok je zatiaľ nejasný, ale aj keby to Guaidóovi & Co. nebodaj vyšlo, nebude to dôvod pre radosť. Dlho potrvá, kým sa krajine podarí vyrovnať sa so záškodníckymi akciami proti jej ekonomike. Pri spravodajských reportážach ČST z občianskej vojny v Nikarague koncom 80. rokov minulého storočia som už podobnú hyperinfláciu zažil. Technológie prevratov sa v princípe veľmi nemenia. Zaujímavou zhodou okolností vtedy i dnes bol za organizáciu podvratných akcií v Latinskej Amerike na ministerstve zahraničia USA zodpovedný ten istý muž – Elliot Abrams. Aká náhoda.

milionari_z_cst_v_nikarague-or.jpg
„Milionári“ z ČST v Nikarague v rokoch hyperinflácie. Autor, vľavo,
s kameramanom Luďkom Jedličkom. Foto: Archív autora

 

Rusko a Čína nechcú vo Venezuele lacno vzdať svoj boj o Latinskú Ameriku

A vtedy i dnes, a podobne ako v Nikarague 80. rokov a teraz vo Venezuele, sa pokusy o prevrat dejú na pozadí širšieho medzinárodného zápasu, do ktorého sú zainteresované svetové veľmoci – popri USA najmä Rusko a Čína. V prípade Nikaraguy tvrdý postoj voči sandinovskému režimu zdôvodňovali Spojené štáty potenciálnym rizikom domino efektu, ktorý by mohol viesť k šíreniu socializmu sovietskeho typu a ohroziť ich záujmy v celej Strednej Amerike. Dnes ide o viac – o celú Latinskú Ameriku, len s istou obmenou, že Sovietsky zväz nahradilo síce už kapitalistické Rusko, ktoré však oprašuje svoje strategické vzťahy na zadnom dvore USA najmä v ľavicových krajinách, ako sú Kuba, Nikaragua i Venezuela, a pre zmenu americkým ekonomickým záujmom na celom kontinente veľmi silno konkuruje Čína. Navyše, môže v budúcnosti slúžiť ako nebezpečný príklad socializmus tretej cesty. Nie náhodou sme v prípade Venezuely svedkami komplikovanej geopolitickej šachovej hry, ktorej výsledok nie zatiaľ jednoznačne jasný, aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že Spojené štáty rozohranú partiu smerujú k víťazstvu. Protiťahy Ruska a Číny nie sú zatiaľ výrazne, no aj tak naznačujú, že nechcú vo Venezuele lacno vzdať svoj boj o Latinskú Ameriku. Je k tomu viacero dôvodov, a nie sú len ekonomického charakteru, hoci nejde o zanedbateľné čiastky. V prípade Číny o zhruba 60 mld. a Ruska okolo 6 mld. dolárov. Podstata však nespočíva v dolároch a ich množstve. To sú straty, s ktorými sa dá časom vyrovnať. Otázkou je, či možno Rusko ľahko vytlačiť z jeho záujmovej sféry v karibskej oblasti Latinskej Ameriky s vojenským dosahom na teritórium USA a bez odozvy nechať Spojené štáty ohrozovať jeho bezpečnosť cez pôsobenie v bývalých postocialistických a postsovietskych republikách, najmä v pobaltských krajinách, na Kaukaze, v Strednej Ázii a na Ukrajine. Pre Čínu je zasa ako kontrapunkt háklivým bodom Taiwan, oblasť Juhočínskeho mora a svojím spôsobom i Severná Kórea.

Vnímané optikou šachovej hry kombinujú sa tu ťahy obranného a útočného charakteru na jednom i druhom krídle. Citlivým bodom pre obidve veľmoci je tiež osud spoločenstva BRICS a najmä pre Čínu  možnosť rozširovania ďalších investícií v krajinách Latinskej Ameriky. Sú na to skvelé predpoklady – tento región prejavuje enormný hlad po investíciách a Čína má predpoklad ho uspokojovať. Z tohto pohľadu je povšimnutia hodnou skutočnosť, že ani v krajinách, kde sa podarilo zvrátiť ľavicový vývoj, ako sú Argentína a Brazília, neklesá záujem o hospodársku spoluprácu s Čínou. Spojené štáty to pozorujú s dosť veľkou nevôľou, preto sa s takou intenzitou usilujú o strategické víťazstvo vo Venezuele s cieľom oslabiť na kontinente nepríjemnú konkurenciu pre americké nadnárodné spoločnosti. Naráža to však na odpor; namiesto „rýchlovky“ šach-mat na tri ťahy sa partia začína premieňať na pozičnú hru. Rusko a Čína napriek veľkým dlhom Venezuely voči nim dávajú Madurovi najavo, že ak dokáže zvládnuť prvý nápor útoku a následne je pripravený odolávať za pomoci armády vernej vláde a ľudu pokusom o rozvrat v podobe občianskej vojny – môže počítať s ich ďalšou pomocou. Vladimir Bruter z Medzinárodného inštitútu humanitárno-politických štúdií v Moskve v interview pre portál „Pravda.ru“ hovorí, že to nemusí byť tak rýchlo. Má byť podľa neho však jasné, kto krajinu vedie a že Guaidó prehral. Politická časť tajničky by sa mala vyriešiť do dvoch mesiacov. Obidve strany však chápu, že to nebude jednoduché. Striedajú sa metódy cukru a biča. Na jednej strane má Guaidó v rezerve pozývací list pre prípadnú vojenskú zahraničnú intervenciu, na druhej ponuku na spoluprácu s Čínou a Ruskom, ktorým sľubuje postupné riešenie dlžôb a iných záujmov. Sľuby rozdáva i príslušníkom venezuelskej armády a polície, ak prejdú na jeho stranu. Problém je len v tom, že jeho autorita sa pohybuje na úrovni blízkej skromným číslam a nabádanie k vojenskému zásahu zvonka do udalosti vo Venezuele jeho popularitu nezvyšuje. Kontraproduktívne najmä v radoch príslušníkov armády pôsobí to, že ak prejdú na jeho stranu, budú ušetrení od postihov tak oni ako aj ich rodiny. To už je len perspektíva – veriť opozícii, že ich obídu represálie. Ani dôvera v slovo amerického tútora nie je veľmi vyššia. Skôr sa dá očakávať, že vo Washingtone začnú strácať trpezlivosť a v najbližšom období budú všestranne eskalovať napätie a hrozby. Či nájdu aj odvahu na vojenské riešenie, ukáže čas. Už teraz sa však dá povedať, že od udalostí vo Venezuele bude veľa závisieť, či Američania potvrdia svoju autoritu v Latinskej Amerike a na celej našej planéte, alebo naopak, o ňu začnú prichádzať v prospech multipolárneho sveta.
 

Záver

Známy americký politológ George Friedman, zakladateľ a riaditeľ súkromnej spoločnosti Stratfor, o ktorej sa hovorí, že je čosi ako tieňová CIA, vo svojej prognóze vývoja v 21. storočí v publikácii „Nasledujúcich sto rokov“ okrem iného píše:  „Spojené štáty sú veľmi mladá krajina a ešte kratšie zaujímajú pozíciu dominantnej celosvetovej veľmoci. Podobne ako mladý a mocný dospievajúci jednotlivec zaujímajú nadmerne emocionálny postoj, na ktorý si o niekoľko rokov neskôr sotvakto spomenie...Pre krajiny, ktoré sú však predmetom amerického záujmu, je každá intervencia transformačnou udalosťou. Štát, ktorý sa ohradzuje, je často bezmocný zoči-voči americkým akciám a tento pocit šíri hnev, dokonca aj za najlepších okolností. Tým väčší, čím viac je jeho je jeho predmet, t. j. Spojené štáty americké, nezraniteľný a ľahostajný.“

Spolutvorca americkej politiky G. Friedman, ktorý sa úspešne živí aj vďaka objednávkam tajných služieb a Pentagónu jeho súkromnej spoločnosti, má akiste dôvod pre zhovievavý postoj voči agresívnym atakom svojej krajiny voči o triedu slabším súperom. Jeho prirovnanie Spojených štátov k mladému a mocnému dospievajúcemu jednotlivcovi má takmer sympatizujúce konotácie k správaniu, ktoré pripomína labutieho samca na Chorvátskom ramene v Petržalke. Aj ten sa zdal dlho neporaziteľným a dominujúcim pánom nad kŕdľom labutí v jeho dosahu. Jedného pekného dňa labute odleteli a rameno Dunaja osamelo. Objavil sa však ďalší pár a začalo sa zvláštne divadlo. Obidvaja labutí samci sa najprv pozorovali, potom okolo seba krúžili a vydávali podivné zvuky. Trvalo to dlhú chvíľu a nemalo to konca. Na druhý deň sa ukázalo, že agresívny „labutiak“ to asi vzdal a nový pár po nejakom čase vysedel v zátočine šesť mladučkých labutí. Či to s takým happyendom skončí aj vo Venezuele, nie je zatiaľ známe. Známe je skôr, že pred časom prileteli na návštevu do Venezuely aj iné Biele labute – ruské strategické lietadlá. Ale to už by mohlo signalizovať celkom iný príbeh...

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama