Reklama
Reklama

Viliam Plevza a „rehabilitácia“ M. R. Štefánika (2)

Počet zobrazení: 975

v._plevza150.jpgm_r_stefanik.jpg

Štefánik dialektický (január – marec 1988)


Ďalším zdokumentovaným krokom bolo publikovanie „zásadného“ článku, v ktorom sa prvý raz verejne publikuje oficiálne prehodnotenie roly Štefánika. Prípravu článku zabezpečoval opäť Plevza, zo známych zdrojov nevieme povedať nakoľko z vlastnej a nakoľko z cudzej iniciatívy. Prvá jeho poznámka o tom pochádza z 29. januára 1988 a znie „prepísaný text o MRŠ: [...] upraviť“. Poznámka neuvádza, kto bol autorom tejto prvej verzie textu. Mohlo ísť o text, ktorý v lete 1987 Plevza pripravoval so Štvrteckým, ale teoreticky jeho autorom mohol byť aj niekto iný. Na vysvetlenie problému treba uviesť, že v tejto dobe bolo u funkcionárov vyššej úrovne bežnou praxou, že svoje prejavy a články vypracovali na základe tzv. podkladov. Tie im pripravili podriadení pracovníci v rámci náplne práce, alebo iní kolegovia po dohode. Dotyčný vedúci pracovník potom podklad viac či menej upravil a zredigoval. Nad niektorými oficiálnymi prejavmi a významnejšími textami najvyšších funkcionárov sedávali aj celé komisie. Články podpísané vysokým funkcionárom tak fakticky bývali akýmsi kolektívnym dielom, pri ktorom podpísaný autor plnil len funkciu poslednej inštancie. Uznanie za článok (a často aj celý honorár), ale aj politická zodpovednosť, patrili tomu, pod koho menom článok vyšiel. Tak sa mohlo stať, že napríklad radový dokumentarista na Ústave marxizmu-leninizmu, alebo aj vylúčený bývalý člen KSČ, ktorý si privyrábal písaním podkladov pre starého kamaráta z lepších čias, odrazu počul svoju formuláciu z úst Pezlára, Lenárta či dokonca prezidenta Husáka. Hoci takáto prax z čisto vedeckého pohľadu pôsobí zle, treba si uvedomiť, že napríklad konkrétne Plevza bol vtedy funkcionárom organizátorom, a nie historikom, v opisovanom období riešil najmenej sto (nepreháňam) všelijakých podobných iniciatív a projektov. Tieto všetky musel zastrešiť svojou autoritou, ak mali mať nádej na úspech, a teda prakticky sa ničomu nemohol venovať do hĺbky.

socha_m._r._stefanika_na_bratislavskom_namesti_pomenovaneho_po_nom_v_pozadi_nova_budova_snd.jpgPrvá časť: Viliam Plevza a „rehabilitácia‟ M. R. Štefánika (1)












Socha M. R. Štefánika na bratislavskom námestí pomenovanom po ňom, v pozadí nová budova SND.
Foto: Martin Krno

Podľa spomínania Plevzu tento článok písal on spoločne so Štvrteckým, asi na troch sedeniach nad ním strávili veľa hodín. Predpokladám, že tento prvotný text (resp. najstarší variant) je 17-stránkový text s pôvodným názvom „Vytvorenie štátu Čechov a Slovákov a význam osobnosti M. R. Štefánika“, zachovaný v Plevzovom archíve veľmi husto zredigovaný.[1] V ďalších dňoch Plevza robil redakciu tohto textu, ako si doň poznačil, „pre ÚV KSS“.

V televíznom príhovore 7. februára 1988 Plevza spomenul túto prebiehajúcu iniciatívu aj verejne: „V polovici septembra minulého roku vyvolalo zaslúžený ohlas vedecké, objektívne zhodnotenie činnosti T. G. Masaryka v zápase za utvorenie buržoáznodemokratického Československa. Rovnako pravdivo, v súlade s princípmi historizmu a straníckosti, zhodnotíme aj M. R. Štefánika, Milana Hodžu, Vavra Šrobára a ďalších v buržoáznodemokratickom tábore, ale aj tých, ktorí stáli na buržoáznych konzervatívnych pozíciách.”[2]

Návrh článku bol predložený na rokovanie Predsedníctva ÚV KSS 16. februára 1988. V 5. bode programu predsedníctvo prerokovalo „Návrh na publikovanie článku Utvorenie štátu Čechov a Slovákov a význam osobnosti M. R. Štefánika“, oficiálne predložený ideologickým tajomníkom Ľ. Pezlárom.[3] Plevza na rokovanie nebol prizvaný, hoci o to prejavil záujem (8. februára sa na to pýtal Helmuta Váchu).[4] Dokumenty z tohto rokovania som neštudoval, no záver bol zrejme ten, že článok treba ešte prepracovať a potom sa môže publikovať.

23. marca Plevza prerokoval ďalší variant textu postupne s prvým tajomníkom ÚV KSS Jozefom Lenártom, ideologickým tajomníkom ÚV KSS Ľudovítom Pezlárom a vedúcim Oddelenia propagácie a agitácie ÚV KSS Igorom Škoricom.[5] Charakter zásahov jednak Plevzu, jednak vedúcich funkcionárov ÚV KSS, si v tejto chvíli z dostupných dokumentov netrúfam zodpovedne popísať. Čosi konkrétnejšie vypovedá len poznámka Plevzu z rokovania s Lenártom a Pezlárom, ktorá dokladá, že text sa posudzoval na celkom najvyšších miestach a sporné boli najmä názory na akcentovanie slovenskej otázky. Plevza si poznačil: „S niekt[orými] úpravami Fojtíka som nesúhlasil – napríklad [vypustiť] pasáž o stanovisku americ[kých] Slovákov k utv[oreniu] Českoslov[enska] a Štefánikovom čechoslovakizme.“[6]

Článok vyšiel v Pravde 25. marca 1988 (zhodou okolností v deň, kedy sa v Bratislave odohrala Sviečková manifestácia). V ten deň Škorica informoval Plevzu, že článok vyjde aj v Rudom práve a Új Szó. Išlo teda o typický zásadný článok udávajúci oficiálnu líniu pre nasledujúce obdobia.

V článku sa predstavoval nový pohľad na Štefánika, ktorý skĺbil kritiku za antikomunizmus s uznaním zásluh o Československú republiku. Rôzne „previnenia“, ktoré boli dovtedy Štefánikovi vyčítané, článok skôr ospravedlňoval a podľa môjho dojmu pre Štefánika vyznieval skôr pozitívne, nie však oslavne. Odsúdená bola prvorepubliková „štefánikovská legenda“, ale aj „antilegenda“ z 50. rokov. Hlbšie sa tu článok nebudem pokúšať charakterizovať, každý si ho môže prečítať a spraviť si vlastný názor.

[Príloha 08: Článok V. Plevzu o M. R. Štefánikovi, Pravda 25. 3. 1988 (kópia z osobného archívu V. Plevzu)]
 

Štefánik zafúľaný (leto – jeseň 1988)
 

Článok historickej aj ideologickej autority, publikovaný v denníku ÚV KSS, schválený na najvyšších miestach, bol v danej situácii prelomom a otváral dvere ďalšiemu prehodnocovaniu. Lenže to sa nedialo automaticky ani hneď. Ešte aj dlhšiu dobu po jeho uverejnení bola verejná publicita v súvislosti s M. R. Štefánikom dosť rozpačitá. Napríklad v máji 1988 časopis Sloboda (týždenník Strany slobody) uverejnil krátky článoček o Bradle ako kultúrnej pamiatke, aj s jeho fotografiou. Vzápätí šéfredaktorovi telefonoval pridelený pracovník Slovenského úradu pre tlač a informácie a súdružsko-priateľsky (v Strane slobody sa používalo oslovenie priateľ namiesto súdruh) ho napomenul, že fotografie Bradla sa nemôžu publikovať.[7]

No predsa len sa postupne začali objavovať ďalšie pozitívne zmienky o M. R. Štefánikovi a o jeho zásluhách pri vzniku ČSR.

V rozhovore s Vladimírom Mináčom v Slovenských pohľadoch v auguste 1988 (čiže rozhovor sa odohral asi pred júnom 1988) šéfredaktor časopisu Rudolf Chmel nadhadzoval: „Aj naše dejiny ,čakajú‘ na návrat či príchod mnohých historických osobností do panteónu, no návrat sa stále, z nie celkom pochopiteľných príčin, odkladá.“ Mináč na to reagoval: „Štefánik (generál, Milan Rastislav) síce ako by už aj bol, ale akýsi je celý zafúľaný od dejín, je to stále ešte ,pán v tŕní‘, nie je to najmä osobnosť, ktorá sa v rozhodujúcej miere zaslúžila o prvý (moderný) štát Čechov a Slovákov. Veď vôbec nie je isté, či bez závažnosti jeho diplomatickej práce, odvíjajúcej sa od jeho postavenia francúzskeho generála, bez výsledku tejto práce, t. j. činnosti československých légií na všetkých frontoch prvej svetovej vojny, by bolo došlo k definitívnemu rozpadu Rakúsko-Uhorska. Aj v Rusku neslúžili československí legionári len svetovému imperializmu, ale aj národnému štátu Čechov a Slovákov. Sú totiž situácie, ktoré nepripúšťajú optimálne, ale iba jediné riešenie. Revolucionári by to mali vedieť.“[8] Takéto „ospravedlňovanie“ postupu légii nachádzame aj v mnohých ďalších článkoch tohto obdobia a stalo sa štandardným, zakiaľ autori ešte považovali za potrebné ho uvádzať.

Ešte otvorenejšie sa Mináč pohoršoval nad dehonestovaním Štefánika v besede vznikajúceho Literárneho týždenníka „Slováci a Česi v roku osemnástom“, ktorá sa odohrala 20. júla 1988: „Bol som nahnevaný, keď som čítal IV. zväzok Dejín Slovenska, ako dehonestujúco sa tam odbavil M. R. Štefánik. Raz a v jednej vete sa spomína v celom zahraničnom odboji.“[9]

Moderátor diskusie potom nastolil tému podlžností historikov i spisovateľov pri historickom hodnotení Štefánika. Literárny vedec Stanislav Šmatlák túto úlohu pripisoval historikom, a historik Plevza s ním polemizoval, že literatúra dokáže oveľa účinnejšie dostávať poznanie do vedomia ľudí než rigorózna historiografia. Šmatlák nástojil na tom, že s prehodnocovaním musí začať historická veda, Plevza mu kontroval, že aj historická veda na to potrebuje vhodnú spoločenskú atmosféru, ktorú zase spoluvytvára literatúra. Šmatlák na to v podstate povedal, že historici majú byť odvážnejší. Plevza potom túto časť diskusie uzavrel kompromisom, že história aj literatúra majú pôsobiť spoločne a komplexne. I tak si neodpustil poznámku „Vedu si spravidla každý vysoko váži, ale vedecké diela takmer nikto nečíta.“ Aj preto Plevza v posledných rokoch už tvoril svoje historické diela len v beletrizovanej forme (a nielen kvôli podstatne vyšším honorárom vyplácaným za literárne diela než za vedecké práce).

V tejto diskusii zo strany Plevzu odznela aj dosť tvrdá kritika do vlastných radov, hoci len neosobná. Najprv ju formuloval v preňho charakteristickej, extrémne všeobecnej a zaobalenej podobe. Povedal, že veda mala v našich časoch smolu, že bola až tak „rigorózne determinovaná pri plnení svojich poznávacích a ideologických funkcií“, až tieto funkcie splynuli. V preklade: Veda bola prinútená („determinovaná“) namiesto skutočného skúmania („poznávacie funkcie“) robiť propagandu („ideologické funkcie“). Potom sa však Plevza rozhovoril aj netypicky priamočiaro (a redakcia to zase netypicky nevyškrtala): „Nevyhli sme sa legendám, naša mladá, rodiaca sa marxistická historiografia ublížila Štefánikovi najviac. Nie tým, že by o ňom najviac písala...“. Povedal, že už aj v 50. rokoch „mnohí historici vedeli, že súvislosti sú zložitejšie, no nemali dosť síl, odvahy, skúseností ani statočnosti, aby postupovali taktickejšie [! – MM] a snažili sa prebojúvať vedeckú pravdu“. Chvíľami Plevza znel takmer ako iný známy slovenský historik (o ktorom čochvíľa tiež bude reč): „historiografia plnila úlohu slúžky zdeformovanej ideológie, neplnila svoju hlavnú - poznávaciu funkciu.“[10]

Po publikovaní tejto debaty koncom roku 1988 sa rozbehla už aj ozajstnejšia vyhrotenejšia polemika, čo dovtedy bývalo v oficiálnej tlači dosť ojedinelé. Na rôzne kritické výpady z diskusie odpovedal iný popredný funkcionár historickej vedy, riaditeľ Historického ústavu SAV Samuel Cambel. Všeobecne mal medzi historikmi povesť ortodoxnejšieho komunistu než „liberál“ Plevza.

Cambel vo svojej polemike písal, že aj pri perestrojke sa treba vyvarovať extrémov v prehodnocovaní, nepresoľovať hneď historické súdy pod vplyvom novej atmosféry, keď sa za to isté kritizujú minulé obdobia. Vyjadril sa aj k 4. zväzku Dejín Slovenska, teda tomu, čo v debate Mináč zvozil práve za miniatúrnu pasáž o Štefánikovi. Cambel náznakom pripomínal politickú situáciu v dobe zostavovania knihy: „zvažovalo sa, a to nie náhodne, až priveľmi úzkostlivo každé slovo, každé meno i proporcie hodnotiaceho textu“. Najmä však zmyslom Cambelovej polemiky bola argumentácia, že triedne princípy a marxisticko-leniská teória v histórii majú zostať platné aj napriek tomu, že v predchádzajúcom období boli absolutizované a popieralo sa všetko ostatné.[11]

Na Cambelovu polemiku prišla Literárnemu týždenníku jedna reakcia hodná citovania. Ilustruje, ako bola vtedy prinajmenšom niektorými ľuďmi vnímaná nejednotnosť v rámci toho, čo sa dnes často označuje za monolitnú oficiálnu či marxistickú historiografiu. V reakcii autorka nehistorička písala, že až pri čítaní Cambelovej polemiky si uvedomila, že „je jedna obec slovenských historikov, a predsa sú dve obce“. Písala, snáď trošku preafektovane, že pri čítaní diskusných príspevkov Plevzu jej „priam srdce plesalo, že na takom vysokom poste máme historika nielen vysoko erudovaného, ale i históriu logicky ponímajúceho, nezanedbávajúceho detaily, nuansy len zdanlivo zanedbateľné – skrátka marxistického historika podľa môjho ponímania.“ Pri Cambelovej polemike sa jej „krivák vo vrecku otváral“ a označila celú jeho polemiku za „rukavicu hodenú prestavbe“.[12]

Na Cambelovu polemiku prišla ešte ďalšia pozoruhodná reakcia, celkom z iného súdka. Napísal ju vyhlásený „pravičiar“ z roku 1968 Vladimír Maňák[13], budúci člen tzv. bratislavskej päťky. Maňákovi bol istým spôsobom sympatickejší Cambel, pevnejšie zotrvávajúci na svojich stanoviskách, než „mantinelista“ Mináč, u ktorého videl najmä „preventívnu sebaobranu […] – mimikri“, aj než „večne žoviálny amicenko“ Plevza. K Plevzovmu „nariekaniu nad osudom chudáčika našej mladej marxistickej historiografie“ pripomínal, že „ponižujúcu úlohu slúžky a prostitútky – už aj ako nemladá – plnila [...] preochotne“. Najmä však kritizoval, že sa stále obchádza jasné pomenovanie rokov 1968-69 a ich následkov, ktoré má na problémoch najväčšiu zásluhu. Na podporu svojho názoru, že pes je zakopaný práve v roku 1968, Maňák pripomenul aj nedávny článok bývalého slovenského ministra kultúry Miroslava Válka.[14]

Po tom, ako Maňákovu reakciu Literárny týždenník neuverejnil ani nereagoval („ak nepočítam vykrúcačky zástupcu hlavného redaktora Štrpku“ – Maňák), zaslal svoju reakciu priamo Cambelovi. Cambel napísal list redakcii LT v prospech Maňáka („pevne verím, že redakcia zaujme verejné stanovisko a to v duchu prestavby a demokratizácie, po ktorej [...] volá“), aj priamo Maňákovi („Hoci nemáme na všetky otázky rovnaké názory, forma dialógu, ktorú ste zvolili, je mi sympatická. Prekvapuje ma postoj redakcie k Vášmu príspevku, [...]“).[15] Či bola Maňákova reakcia napokon publikovaná, neviem, uvádzam ju najmä ako pozoruhodný príklad kuriózneho dialógu, vymykajúci sa rôznym zjednodušujúcim hodnotiacim škatuľkám, s akými často pristupujeme k histórii tohto obdobia.

[Príloha 09: Sprievodný list V. Maňáka S. Cambelovi, 30. 1. 1989]

[Príloha 10: Odpoveď S. Cambela V. Maňákovi, 1. 2. 1989]

[Príloha 11: List S. Cambela redakcii Literárneho týždenníka, 1. 2. 1989]
 

Na mohyle prestavba (1988 – 1989)
 

V roku 1988 sa konečne pohli ľady aj okolo rekonštrukcie mohyly na Bradle, omieľanej už najmenej od roku 1982. Nevieme presne, čo sa dialo v komisii alebo komisiách, ktoré to mali na starosti. V rozhovoroch mi Plevza spomínal, že kým ľudia na ÚV KSS dávali od veci ruky preč, rekonštrukciu podporoval západoslovenský Krajský výbor KSS. S jeho ideologickým tajomníkom vraj dokonca bol osobne na Bradle rátať poškodené kamene ako argument pre rekonštrukciu. Spomínal tiež, že rekonštrukciu významne podporoval bývalý vedúci tajomník Zs KV KSS Ivan Knotek, najmä potom, ako prešiel z kraja do vyšších funkcii. Niekedy na prelome rokov 1987 a 1988 Plevza v texte o úlohách historických vied uviedol, že rekonštrukcia Bradla už bola schválená „z iniciatívy ÚML ÚV KSS“.[16] V priebehu roku 1988 bola spracovaná prípravná a projektová dokumentácia. Realizácia sa mala začať od leta 1989 prípravnými prácami, vlastná rekonštrukcia od roku 1990 a mala byť ukončená v septembri 1993.[17]

Po novembri 1989 vyšiel článok Marty Rechtorisovej o problémoch s presadením rekonštrukcie Bradla, v ktorom pozitívne ocenila úlohu Plevzu: „Až v roku 1985 bolo vedenie ÚV KSS ochotné zaoberať sa týmto problémom. Zdôvodnenie na nevyhnutnú obnovu tejto kultúrno-historickej pamiatky sme si museli vyžiadať od riaditeľa Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS akademika Viliama Plevzu. Na základe priaznivého stanoviska V. Plevzu na ÚV KSS súhlasili so začatím rekonštrukcie mohyly. Plevzovo vyjadrenie pomohlo prekonať aj názor straníckych orgánov, aby sa na Bradle vytvoril pamätník národného oslobodenia, ktorý mal zdôrazniť historický význam SNP a Štefánikova pamiatka mala byť len súčasťou celého komplexu. [...] Miestne a krajské orgány však presadili, aby tu bola umiestnená tabuľa pripomínajúca odkaz Štefánika počas SNP.“[18] Odhliadnuc od nepresností (stranícke orgány riešili rekonštrukciu prinajmenšom od roku 1982, štátne od 1983, a Plevza bol do veci zainteresovaný už vtedy po straníckej linke, …), jej článok zostáva externým potvrdením Plevzovej zásluhy na schválení rekonštrukcie.

Spomenuté plány na rozšírenie symboliky Bradla ako „pamätníka oslobodenia“ sa nakoniec zredukovali len na pamätnú tabulu, ktorej text pripomínal, že podľa Štefánika sa počas SNP pomenúvalo množstvo partizánskych jednotiek a skupín. Tabuľa bola odhalená počas oficiálnych osláv na Bradle 28. októbra 1988 delegáciou Národného frontu.[19]

K autorstvu jej textu sa tiež hlási Viliam Plevza. V spájaní Štefánikovho odkazu so SNP vidím sčasti ďalší typický kompromis, ktorý pomáhal legitimizovať tradíciu Štefánika z hľadiska oficiálnej ideológie. Opäť to môžeme hodnotiť ako politickú účelovosť na úkor historicity. No opäť platí, že v danej politickej situácii až do revolúcie to bola práve takáto taktika mierneho pokroku v medziach zákona, ktorá dosahovala výsledky a otvárala dvere ďalším, aj dôslednejším zmenám. A domnievam sa, že aspoň sčasti tu išlo aj úprimné zdôraznenie kontinuity pozitívnych národných tradícií, ku ktorým sa vtedajší predstavitelia hlásili.

12_tabula_na_bradle.jpg
Pamätná tabuľa na Bradle z 28. 10. 1988.

Môžeme ešte spomenúť, že Bradlo nebolo jediným Štefánikovým pamätníkom, ktorého rekonštrukcia sa začala ešte pred novembrom 1989. V Plevzovom osobnom archíve sa zachoval ďakovný list, ktorý v apríli 1989 dostal od Františka Hässlera z Ivanky pri Dunaji. Autor listu vyjadril presvedčenie, že Plevzov článok o Štefánikovi v Pravde pomohol tomu, že dostali súhlas a peniaze na rekonštrukciu tamojšieho Štefánikovho pamätníka. Autor (mylne) pokladal Plevzov článok za odpoveď na svoj list z konca februára 1988, v ktorom vraj Plevzu žiadal „ako politika i historika“ o zaujatie stanoviska k osobe M. R. Štefánika. Zároveň Plevzu pozval na pietny akt pri pamätníku 3. mája 1989, čo však Plevza nestihol, pretože tento list dostal oneskorene.[20]

[Príloha 12: List Františka Hässlera V. Plevzovi, 24. 4. 1989]


Štefánik sa vracia (október 1988)
 

Z mnohých článkov z roku 1988 sa zdá, že práve oficiálna rekonštrukcia mohyly na Bradle bola ďalším medzníkom v publicite o Štefánikovi. Od nevinnej témy obnovy kultúrnej pamiatky sa už nebolo ťažké premostiť aj k pripomenutiu osobnosti pochovanej v mohyle. Ďalším faktorom istotne bolo napredovanie „glasnosti“ v kultúrnej politike, konkrétne, že v septembri 1988 konečne začal vychádzať dlho pripravovaný Literárny týždenník, ktorý otváral široký priestor rôznym dovtedy upozadeným témam. Kým prvý Plevzov článok z marca 1988 ešte obsahoval veľa „vyvažovacích“ kritických pasáží na adresu Štefánika, z ďalších článkov iných autorov o Štefánikovi sa tieto vytrácali. Postupne sa o Štefánikovi začalo čoraz viac písať tým pietnym tónom, na aký sme zvyknutí aj dnes. Z mne známych rozsiahlejších článkov spomeniem Ľuboša Juríka o rekonštrukcii Bradla i o Štefánikovi[21], Dušana M. Janotu v Slobode[22], či českého historika Jana Galandauera v časopise Kruhu priateľov českej kultúry[23]. Istotne boli aj ďalšie, o ktorých neviem. Televízia odvysielala dokumentárny film o Štefánikovi od Karola Bohunického a Ireny Roháčovej.[24]

Plevza v rokoch 1988 – 1989 vyprodukoval množstvo článkov, rozhovorov, vystúpení straníckych funkcionárov a podobne k širšie poňatej téme vzniku 1. ČSR. V nich spravidla obhajoval a podopieral význam návratu k niektorým prvorepublikovým tradíciám, veľmi často aj už spomenutou formuláciou, že Česi a Slováci sú „jediné národy, ktoré vznik vlastnej štátnosti prijímajú s rozpakmi“. Za všetky spomeniem len dva najväčšie populárno-historické počiny, knihu Rok osemnásty a televízny seriál Muži s plnou mocou. Obe diela pripomínali domáce udalosti a dlho obchádzané osobnosti pôsobiace pri vzniku ČSR. Ich historický prínos, vzhľadom na vtedajší i terajší stav poznania, bude musieť zhodnotiť niekto iný.

Pri seriáli Muži s plnou mocou stojí za zmienku, že v novembri 1987 Plevza odmietol návrh režiséra Martina Hollého doplniť seriál o zahraničný odboj, a to, ako si poznačil, „kvôli úlohe Štefánika v danom období“.[25] Vysvetľujem si to tak, že by sa v takomto diele musel zdôrazňovať boj Štefánika proti ruským boľševikom, čím by z hľadiska oficiálnej ideológie dával Štefánika do zlého svetla, a podkopával by vtedy ešte ledva iniciované znovuprijatie Štefánika do oficiálneho národného príbehu. Pripomínam, že to bolo viac ako 4 mesiace pred uverejnením prvého prehodnocovacieho článku o Štefánikovi v Pravde. Opäť to bol účelový prístup, ktorý z prísne historiografického hľadiska neobstojí. Avšak vtedy pri opisovaní histórie nešlo len o históriu, ale bol to aj zápas o politickú prítomnosť a budúcnosť, pri ktorom sa historické diela hodnotili vždy aj podľa politicko-ideologického hľadiska. Možno bol Plevza zbytočne opatrný, a možno týmto zachránil seriál, ktorý po dlhej odmlke konečne približoval aspoň domáce osobnosti októbra 1918. Konečný verdikt prenechávam tým, ktorí sa naň cítia.

(Pokračovanie)

 


[1]     AVP, č. 1763; Pozri tiež AVP, č. 283.

[2]     AVP, č. 1813, V. Plevza: Prečo si pripomíname historické výročia.

[3]     Archív autora, Prehľad rokovaní PÚV KSS 1988.

[4]     Diár V. Plevzu 8. 2. 1988.

[5]     Diár V. Plevzu 25. 3. Variant textu v AVP, č. 275 obsahuje poznámku „s. Škorica“, takže zrejme ide o tu prerokovaný text.

[6]     Diár V. Plevzu, poznámka k rokovaniu s Lenártom a Pezlárom 23. 3. 1988.

[7]     D. M. Janota: Mohyla M. R. Štefánika na Bradle, in: Sloboda č. 19/88 z 12. 5. 1988; Rozhovor s Antonom Balážom, vtedajším šéfredaktorom časopisu Sloboda.

[8]     Rudolf Chmel: Na slovo s Vladimírom Mináčom, in: Slovenské pohľady na literatúru a umenie, č. 8/88, s. 2 a nasl.

[9]     Slováci a Česi v roku osemnástom, in: Literárny týždenník, č. 2/88, s. 1, 10-11 a č. 3/88, s. 10-11.

[10]   Tamtiež.

[11]   Samuel Cambel: Historická pravda a prestavba, in: Literárny týždenník 13/88, s. 13.

[12]   Literárny týždenník 3(?)/89 z 20.10.1988, s. 16; Citované podľa kópie v ASAV, os. f. Samuel Cambel, kr. č. 54, inv. č. 925

[13]   K událostem v Československu. Fakta, dokumenty, svědectví tisku a očitých svědků, Moskva 1968, s. 17; Oto Ončák: Strategie a taktika pravicových sil na Slovensku, Rudé Právo 18. a 23.9.1968; Citované podľa: Fakta nelze zamlčet. Svědectví lidí a dokumentů I, Rudé Právo : Praha, 1971, s. 156-164; O ilúziách, čo smerovali ku katastrofe. Rozhlas na Slovensku v kritických rokoch 1968-69, Pravda 16., 19. a 20.5.70; Citované podľa: Svedectvo dokumentov a faktov, Pravda : Bratislava, s. 373.

[14]   S veľkou pravdepodobnosťou myslel článok, ktorý mal vyjsť najprv v Rudom Práve neviem kedy, a následne vyšiel aj v Literárnom týždenníku. Pozri Miroslav Válek: Neznehodnotiť morálny a politický kapitál, in: Literárny týždenník, č. 10/88, s. 3.

[15]   ASAV, os. f. Samuel Cambel, kr. č. 54, inv. č. 925

[16]   AVP, č. 1731, Úlohy historických vied pri príležitosti 70. výročia vzniku Československa. Kontext a účel tohto textu sa mi zatiaľ nepodarilo identifikovať. Tipujem, že ide o prejav na zasadnutie niektorého orgánu SAV.

[17]   Viliam Apfel: Obnovujeme Bradlo. Rekonštrukcia mohyly M. R. Štefánika, in: Pravda 21.4.1989, s. 5; Jozef Jablonický: Štefánikova mohyla na Bradle, in: Pamiatky-príroda č. 3/89, s. 46-47.

[18]   Smena na nedeľu, 11.5.1990, s. 3.

[19]   Drahoslav Machala: Vedieť vidieť. Oslavy 70. výročia Československa na Bradle, Pravda, 31.10.1988, s. 2.

[20]   AVP, č. 998, List Františka Hässlera z 24.4.1989; Viliam Apfel: Obnovujeme Bradlo. Rekonštrukcia mohyly M. R. Štefánika, in: Pravda 21.4.1989, s. 5;

[21]   Ľuboš Jurík: Stojí vysoká pyšná mohyla. Pred rekonštrukciou kultúrnej pamiatky na Bradle, in: Literárny týždenník 6/88 z 28.10.88, s. 12-13.

[22]   Dušan M. Janota: Legenda a veda. Neznámy Milan Rastislav Štefánik, Sloboda, č. 43/88 z 25.10.1988, s. 7.

[23]   Jan Galandauer: Jeden z tvorcov československej samostatnosti, in: Kruh. Spravodaj Kruhu priateľov českej kultúry, č. 2/88, s. 29-33.

[24]   Drahoslav Machala: Otvorenosť vzbudzuje dôveru Pravda 9.11.1988, s. 5.

[25]   Diár V. Plevzu 8.11.87. Neskôr bol Hollý z réžie seriálu uvoľnený. Diár V. Plevzu 29.3.1988.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama