Reklama
Reklama

Vojna na juhu Slovenska (2)

Počet zobrazení: 1891

Najviac v súvislosti s druhou svetovou vojnou na našom území vieme o udalostiach na teritóriu Slovenského štátu. Lenže Slovensko, to je aj jeho južná časť, ktorá od roku 1938 patrila Maďarsku. Ani mnoho tamojších Maďarov sa z toho netešilo, ale najhoršie toto obdobie prežívali Slováci na zabraných územiach. Na druhej strane ich Červená armáda oslobodila skôr než väčšinu severnejšieho slovenského územia.

Vojna na juhu Slovenska (1)

Obsadzovanie južného Slovenska vyzeralo, ako obsadzovanie Sudet: regenta Milkósa Horthyho veľkolepo privítali v Košiciach, v Leviciach postavili honvédskym oddielom slávobránu a miestne noviny Bars vydali slávnostné číslo, prvý a posledný raz vo farbe.

Pre mnohých iných to však boli dni smútku a strastí. Pod tlakom húfne odchádzali tisícky ľudí slovenskej, rusínskej a českej národnosti. Už 5. novembra 1938 maďarský generálny štáb nariadil veliteľom, aby bezodkladne vyhostili všetkých, ktorí prišli na pripojené územie ako kolonisti, ich potomkov a rodinných príslušníkov. Často čelili títo ľudia prejavom otvorenej nenávisti i útokom. V Komjaticiach sa vzbúrili proti maďarskej správe a žiadali opätovné pričlenenie k Slovensku. Takmer 2-tisíc sa ich 18. decembra 1938 zhromaždilo pred kostolom a ustúpili až pred bodákmi. Dvanástich zatkli. V Šuranoch Slováci pri polnočnej omši odignorovali spev maďarskej hymny a zaspievali Hej, Slováci, k čomu sa pripojil celý kostol. Privolaná žandárska hliadka rozohnala dav streľbou do vzduchu. Nasledovala séria nočných zatýkaní a výsluchov spojených s bitím a týraním. Na druhý sviatok vianočný sa situácia opakovala a pri zásahu po omši maďarskí žandári zastrelili 18-ročnú Máriu Kokošová. Vzápätí maďarské orgány zatkli asi 50 ľudí, ktorých obvinili z prípravy vzbury.

Pritom 11. novembra Miklós Horthy po príchode do Košíc vyvolal pozornosť tým, že časť prejavu čítal po slovensky. Vrúcnou láskou pozdravil tých, ktorí sa prinavrátili do svojej tisícročnej vlasti. Jej chlieb dávajúcu pôdu nielen obrábali, ale spolu ju aj bránili. Sľúbil, že chápajúca láska celého maďarského národa Slovákom zabezpečí okrem zvyšovania životnej úrovne aj absolútnu slobodu jazyka a kultúry.

Avšak 12. novembra šéf generálneho štábu maďarskej armády rozpustil politické strany na zabratom území. Skupina okolo advokáta z Nových Zámkov JUDr. Ľudovíta Obtuloviča začala zakladať Slovenskú kresťanskú ľudovú stranu. Na zasadanie prípravného výboru do Levíc prišlo 27. decembra 100 ľudí. Ale začiatkom roka 1939 úrady založenie strany zakázali a organizátorov začali vyšetrovať. JUDr. Obtulovič ušiel do Bratislavy a ďalších zatkli. Až v lete 1941 vznikla Strana slovenskej národnej jednoty okolo týždenníka a neskôr denníka Slovenská jednota. Vychádzal v náklade 20-tisíc kusov a do jeho redakcie sa postupne dostali aj viacerí antifašistickí publicisti a novinári (M. Topoľský, A. Sirácky a i.). Strana mala 10-tisíc členov, ale na jar 1944 ju zakázali a Slovenskú jednotu „očistili“.
 

Bombardovanie Košíc ako zámienka na vojnu
 

Keďže Maďarsko zatiaľ nevstúpilo po boku Nemecka do vojny, na jeho územie ušlo až 45-tisíc poľských vojakov. „Podľa správy slovenskej finančnej stráže zo začiatku októbra 1939 došlo do Levíc asi 600 poľských vojakov, ktorí priviezli dve delá, dve obrnené autá, množstvo cukru a múky,“ píše historička Marta Švoliková. Väčšinu poľských vojakov internovali v opustených kasárňach na juhu Slovenska, kde sa pripravovali na presun do Francúzska cez Juhosláviu.

Hoci historik Východoslovenského múzea Vojtech Kárpáty zdôrazňuje, že Košice neboli maďarským, ale mnohonárodnostným mestom, práve v nich sa odohrala najdôležitejšia udalosť vojnovej histórie vtedajšieho Maďarska. Hoci deň po napadnutí ZSSR s ním Maďarsko prerušilo diplomatické styky, do vojny sa na rozdiel od Slovenského štátu a Rumunska nezapojilo. Nemecká vláda o to oficiálne nikdy nežiadala, takže Horthy, ani premiér Bárdossy neboli naklonení dobrovoľnému vstupu do vojny. Ale iní sa obávali, že to Maďarov v Hitlerových očiach znevýhodní oproti susedom. Zámienkou sa napokon stalo bombardovanie Košíc 26. júna 1941, z ktorého Maďari obvinili ZSSR.

V tento deň sa od juhovýchodu nad mestom objavili tri dvojmotorové bombardéry vo výške asi 800 – 1 500 metrov. Sedem minút po 13. hodine začali dopadať na západnú časť Košíc bomby. Dokopy 29 bômb a hoci vojenské ciele neboli zasiahnuté, zničených bolo vyše 20 budov. Po nálete sa lietadlá otočili doľava a odleteli na juhovýchod. Útok si vyžiadal 29 obetí (medzi nimi dve maloleté deti), 14 ľudí bolo vážne, 48 ľahko zranených. Materiálna škoda dosiahla podľa Légoltalmi Közlemények (Spravodaj protivzdušnej obrany) z 15. júla 1941 tri milióny pengő (dnes asi milión eur).

Bárdossy pritom pred regentom, ako aj parlamentom utajil správu veliteľa košického letiska o útočníkoch na nemeckých strojoch. Dokonca vyhlásil, že ak by aj útočili nemecké lietadlá, je to evidentná žiadosť Nemecka, aby Maďarsko vstúpilo do vojny. ZSSR kvôli prerušeným diplomatickým stykom nemohol reagovať. A tak 27. júna napadli maďarské vojenské lietadlá sovietske mestá a 40-tisícová maďarská armáda prekročila sovietske hranice.
 

Rastúci odpor proti fašistom
 

Život na odtrhnutom území bol čoraz ťažší. Najmä sociálne slabších silno a negatívne zasiahla výmena peňazí v pomere 7 korún za jedno pengő. Reálna hodnota bola 5 korún za pengő, takže ľudia prišli o značnú časť úspor. Záťažou boli aj zvýšené, alebo úplne nové dane. V ČSR sa napríklad zopár rokov po kolaudácii neplatila daň z nehnuteľnosti, lenže v Maďarsku áno. Ľudia (i armáda) z pôvodného Maďarska za pár dní zúrivo vykúpili obchody, lebo v kráľovstve už dávno vládol veľký nedostatok. M. Švoliková uvádza, že v Leviciach sa začalo hovoriť Minden drága, vissza Prága (Všetko je drahé, naspäť k Prahe), pretože pre náhly nedostatok všetko zdraželo: okrem potravín aj obuv, odevy, priemyselný tovar, elektrina, ba i cestovné na železnici.

Rastúce ceny, chudoba a zásobovacie problémy viedli k rastu nespokojnosti ľudí. Rožňava sa síce stala sídlom Gemersko-malohontskej župy, ale chudoba a nezamestnanosť neklesali. Bane síce dávali ľuďom prácu, ale boli strategicky významnými podnikmi pre „obranu vlasti,“ takže v nich vládla vojenská disciplína a problémy so zásobovaním potravinami pociťovali aj ťažko pracujúci baníci.

Od januára 1942 zaviedli lístkový systém na mnohé potraviny, čo podporilo čierny obchod. A keď zúfalí ľudia prejavili nespokojnosť, úrady ich trestali. M. Švolíková uvádza príklad Levičana, ktorý sa na dva mesiace dostal za mreže, lebo v (cenzurovanom) liste bratovi do USA napísal: „... vláda nič nezlepšuje, len kŕmi Nemcov ako husi, ľudia sú nespokojní, búria sa, neveria vláde, dôvera vo fašizmus veľmi kolíše a dnes už nadávajú aj tí, ktorí fašistov zbožňovali“. Čoraz aktívnejší komunisti začiatkom roka 1943 rozširovali letáky s nápismi Aj v novom roku prázdny žalúdok a Maďarský národ hladuje, ani kilo chleba pre Hitlera. Na baníckych vozíkoch na Gemeri sa čoraz častejšie objavovalo písmeno S – štrajk. A skupina vedená Jánom Šubovičom prepílila oceľové lano na lanovke na prevoz železnej rudy. Keď ho chytili, kruto ho mučili a poslali do koncentráku v Dachau, kde zahynul.

(Dokončenie zajtra)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama