Reklama
Reklama

Zatiahne Kuleba Korčoka do konflagrácie na Ukrajine?

Počet zobrazení: 1616

               1.

Pri druhom nástupe do tej istej funkcie, resp. po prvom odstúpení z nej, minister v rezorte, ktorý sa píše s predĺženým názvom ako Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, povedal na tlačovej besede (8. apríla 2021) aj niečo, čo sa podobá na programové vyhlásenie tohto úradu. Okrem iného vyhlásil, že toto ministerstvo bude odhaľovať hoaksy, fejky, polopravdy aj dezinformácie, ktoré sa ako manipulácie a nenávisť šíria v sociálnych sieťach a týkajú sa medzinárodných vzťahov a politiky. Spolu s činnosťou ministra, osobnými vystúpeniami a besedami im má pomáhať aj portál „fakty z Hlbokej“, internetový projekt rezortu.

Historicky prvá návšteva ministra zahraničných vecí Ukrajiny Dmytra Kulebu 12. 5. 2001 na Slovensku, po obdobne prvej ministra Ivana Korčoka v Kyjeve vo februári 2021, poskytla šéfom diplomacie týchto susedných krajín možnosť prezentovať aj svoj štýl komunikácie. Stalo sa tak na troch platformách, resp. úrovniach – spoločnej tlačovej konferencii slovenského Ivana a ukrajinského Dmytra, ako sa viac ako familiárne a priateľsky, asi v americkom štýle a tóne, oslovovali. Žiadne excelencie, ani „slovutní páni ministri“, ale ty Dmytro, môj priateľ, a ty Ivan, môj dobrý priateľ. Možno Dmytrovi to ruské meno Ivan nebolo srdcovkou, ale bol to nie ruský, ale slovenský Ivan, a obaja majú americkú výchovu, profiláciu a edukáciu. A dodajme, že Dmytro je po otcovi tiež Ivan, možno Rus? Nasledujúci deň, a to 13. mája 2021, po tomto vystúpení v tandeme, D. Kuleba bol pozvaný a zúčastnil sa na rokovaní a tlačovej besede ministrov stredoeurópskych štátov (Rakúsko, Slovinsko, Česko, Maďarsko a Slovensko) tiež v Bratislave s názvom ako zo šifry či kódu da Vinciho, a to formát C5. Pôvodne stredoeurópske kvinteto sa tým zmenilo na ministerské sexteto, navzájom sa oslovujúcich menom, priateľsky si tykajúcich šéfov diplomacií, kedysi excelencií. Aj Ukrajina pritom prezradila, že má stredoeurópsku identitu a históriu, prežila takýto svoj osudový príbeh, čo znamená, že nepatrí len do euroázijského priestoru. ako sa o nej vyslovovali niektorí politici, najmä ruskí, aj keď v nej žije v jednotlivých regiónoch od 18 do 40 percent Rusov.

              2.

Prvý bod ich rokovaní a tlačovej besedy sa týkal covid pandémie, informovali sa o jej stave, vývoji v ich krajinách a konkrétne vzhľadom na ich rezort debatovali o možnostiach a o úprave cestovania, vydávania covid pasov, vzájomnej pomoci. Rokovanie bolo vecné, info z nich seriózne. Druhým a súčasne hlavným bodom stretnutia bola politická a vojenská situácia najmä na východnej Ukrajine a na Kryme, jej komplikácie, možnosti riešenia, tendencie a trendy. Ministri C5 uviedli, že pri jej riešení sa riadia platným medzinárodným právom (povedali to presvedčivo) a jeho princípmi, a  to suverenitou štátu (ukrajinského), jeho územnej celistvosti v medzinárodne uznaných hraniciach. Pod územnou celistvosťou chápali a chápu aj to, že do nej patrí aj Donbas (územia východnej Ukrajiny), kde sa vytvorili samozvané republiky Donecká a Luhanská) a územie Krymu (kde v roku 2014 žilo 66 percent obyvateľstva ruskej národnosti). Obyvateľstvo polostrova  sa v roku 2014 konštituovalo na Krymskú republiku. Na základe referenda zo dňa 16. marca 2014 viac ako 96 percent zúčastnených voličov pri volebnej účasti 83 percent hlasovalo za pripojenie Krymu k Ruskej federácii. V referende si voliči vyberali jednu z dvoch možností: a) ste pre znovuzjednotenie Krymu s Ruskom s postavením subjektu Ruskej federácie? alebo b) ste pre obnovenie platnosti ústavy z roku 1992 a pre status Krymu ako súčasti Ukrajiny? Deväťdesiatšesť percent hlasujúcich občanov Krymu hlasovalo za prvú možnosť, za znovuzjednotenie Krymu s Ruskom (s nie unitárnym ani autonómnym statusom, ako ho mali v rámci Ukrajiny) ale s právom subjektu Ruskej federácie, teda ako Republika Krym. Nasledovala žiadosť zákonodarného orgánu Republiky Krym ako aj mesta Sevastopoľ na Štátnu dumu Ruska o prijatie do tejto federácie. O dva dni, dňa 18. marca 2014, bola v Kremli podpísaná Zmluva o prijatí Republiky Krym do Ruskej federácie. Krym aj Sevastopoľ sa stali dvomi federatívnymi subjektmi Ruskej federácie.

korcok_c5_plus_ukrajina37.jpg
Foto: mzv.sk

Štáty medzinárodného spoločenstva až na asi sedem štátov výnimiek, neuznali a neuznávajú legalitu tohto zjednotenia. Kvalifikujú túto udalosť ako anexiu, t. j. protiprávne pripojenie Krymu. Anexiou pritom teória medzinárodné právo rozumie pripojenie určitého územia a jeho obyvateľstva k druhému štátu proti vôli obyvateľstva tohto teritória, teda v rozpore s touto vôľou. Vôľa ľudu Krymu sa zistila a prejavila v referende, za zjednotenie sa vyslovilo 96 percent zúčastnených občanov. Dve percentá boli za status Krymu ako samostatného štátu v Ukrajine. Na základe akého medzinárodného práva sa zjednotenie na základe takéhoto referenda môže považovať za neplatné, nelegálne či nelegitímne? Pravdepodobne a určite vtedy, keď sa za právo považuje želanie, vôľa mocností, ktorým takýto stav nevyhovuje! Tvoria si a diktujú svoje právo podľa svojich záujmov aj proti vôli ľudu a národov. Stredne veľké a malé štáty sa k ich stanovisku pripájajú, pretože tieto štáty sú  veľmocami a malé štáty si ich nechcú pohnevať, chcú mať s nimi dobré styky. Medzinárodné právo a jeho pravidlá sa totiž vytvárajú, vykladajú a aj uplatňujú na základe prejavu vôle štátov a veľmoci túto vôľu, pravidlá a normy medzinárodného práva určujú. Nevytvorila ho bohyňa spravodlivosti! Ministri zahraničných vecí formátu C5 by mali mať o týchto pojmoch doktrinálne čisté, vedecky exaktné definície. Najmä však sa držia toho, ako tieto pojmy, termíny, právne inštitúty vykladajú a vynucujú si ich dodržanie príslušné veľmoci, ich únie a aliancie. Akoby to s nimi vyzeralo, keby sa odchýlili od princípu, ktorý vytvorí a presadzuje príslušná veľmoc, najmä keď tento pojem v danej definícii vyjadruje záujmy, mocenské, geopolitické záujmy superveľmoci, resp. veľmoci, solídne veľkej únie alebo aliancie? A toto stanovisko sa prejavilo napríklad aj v uznesení parlamentu EÚ aj v rezolúcii VZ OSN z marca 2014. Ministri nie sú vedcami, ktorí môžu slobodne teoretizovať, kreovať a používať pojmy v rozpore s vôľou a mocenským záujmom veľmoci (USA) a príslušného zoskupenia. Sú ich služobníkmi. V tomto zmysle a v týchto rámcoch sa uvedené konotácie prejavili aj na rokovaní a tlačovej konferencii ministrov C5.

Ukrajinská vláda, kyjevský režim rovnako ako medzinárodné spoločenstvo považuje udalosti a skutočnosti, ktoré sa udiali na Kryme a východnej Ukrajine v r. 2014 za protiprávne, Donbas za okupovaný a Krym za anektovaný Ruskom, ktoré spáchalo týmto agresiu a vedie vraj proti Ukrajine už sedem rokov vojnu. Dožaduje sa deokupácie a deanexie týchto území, ich oslobodenia a znovuzjednotenia s územím Ukrajiny. V roku 2021, teda sedem rokov od týchto udalostí ukrajinská, kyjevská štátna moc, prezident V. Zelenskyj – vyhlásili dňa 1. marca 2021 práve heslá deokupácia a deanexia za akčné, za také, ktoré práve teraz možno a treba uskutočniť. Prezident Zelenskyj navštívil aj ukrajinských vojakov v zákopoch v predných líniách – v maskáčoch a nepriestrelnej veste, a prezentoval sa bojovými prískokmi. Nasledovala ho aj madam, a to vojenský atašé USA, šarmantná vojačka stredných rokov, obkolesená skupinou vojakov tešiacich sa z prítomnosti ženského pohlavia v ukrajinskej militarizovanej stepi. Až následne, koncom marca, začiatkom apríla spustili médiá, svetové a dokonca aj slovenské, kampaň o hrozbách desaťtisícov ruských vojsk na hraniciach Ukrajiny, ktoré nacvičujú ofenzívu, inváziu, vtrhnutie. Treba vedieť kreovať aj obraz nepriateľa a dokazovať, že je to vrah. Dmytro Kuleba exkluzívne pre TA3 povedal, že ruských vojakov bolo viac ako 100 000, možno viacej preto, že keď ich údajne začiatkom mája stiahli z tohto územia, tak sa to týkalo vraj len ich 3,5 tisícky – a je ich tam stále stotisíc. Slovenské média ich počet uvádzali cifrou – 40 tisíc. Asi nemali informácie od pána ministra. Disponoval fejkmi? Možno do toho počtu minister Dmytro rátal aj ruských vojakov, ktorí sa nachádzali v prostredí na severe od Fínskeho zálivu Baltského mora, od Estónska pozdĺž hraníc popri Lotyšsku, za hranicami  Bieloruska, až po sever východnej Ukrajiny. Tam bolo asi 40 tisíc vojakov NATO orientovaných na nástup na východ. A v rámci nich boli a sú aj „synovia slovenských mamičiek“. Sú tam vraj na misii.

Ruská federácia má pozdĺž svojho teritória kompletne vyzbrojené vojská, ktoré ju obkolesujú a aj obkľučujú. A asi ich nemôže privítať. Ohrozujú ho. Vojská Ruska sa teda prezentovali na svojom území, na svojich hraniciach, kde sa proti nemu cvičia vojská najväčšieho vojenského spoločenstva sveta NATO, tisíce míľ od svoje domoviny, pričom neuvádzajú svoje zámery a ciele. Vie sa však o nich.

V týchto súvislostiach treba vnímať výzvy a rozumieť požiadavkám dodržiavať medzinárodné právo, atribúty suverenity a územnej celistvosti nie Ruskej federácie, ale Ukrajiny so statusom osobitného partnera NATO. Dané výzvy vyslovovali všetci prítomní ministri stredoeurópskych štátov (C5), resp. ich podporovali. Najhlasnejšie sa ich naplnenia v tomto duchu dovolával minister SR I. Korčok, na druhom mieste český čerstvý minister – Jakub Kulhánek, asi aj pre vrbětickú explóziu spred siedmich rokov, ktorá ho opäť ohlušovala. Ďalší dvaja ministri (rakúsky a slovinský) svoj súhlas vyjadrili akoby mlčky. Minister Péter Szijjártó z Budapešti sa vyslovene za tieto požiadavky nevyjadril, ani ich neodmietol. Aj na tlačovej besede hovoril o vakcinácii a vakcínach bez ohľadu na ich geopolitickú genézu a ideologický pôvod, nie ako o nástroji ruskej hybridnej vojny, ďalej o covid pasoch, o tom, že stredná Európa je v bezpečnej zóne. Už predtým sa Dmytro o Péterovi vyjadril, že rokovať s ním a s Maďarmi vôbec je ťažké pre ich neústupčivosť. S ústretovosťou jemu vlastnou spomenul, že Slováci to poznajú z vlastnej historickej skúsenosti. Ukrajinci však nie sú maďarizovaní, ale Maďari sú práve v súčasnosti ukrajinizovaní. P. Szijjártó totiž poukázal na porušovanie jazykových práv Maďarov na Zakarpatskej Ukrajine, znemožňovanie ich vzdelávania v rodnom jazyku, a to všetko vzhľadom na imperatív ukrajinizácie celej populácie. Maďarsko týmto postojom, že Ukrajina porušuje národnostné práva, nielen sťažuje, ale vlastne blokuje, či vetuje vstup Kyjeva do EÚ a NATO.

              3.

Najlepším partnerom a najväčším podporovateľom cieľov Ukrajiny pri tom, čo menujú za deokupáciu a deanexiu, je jej najmenší sused, a to Slovensko. Podľa I. Korčoka slovenská diplomacia vytvára priestor, principiálne sa usiluje o právo Ukrajiny smerovať do NATO. Takže sme najlepší! Podľa výrokov Dmytra Kulebu je Slovensko pre Ukrajinu dobrým susedom, spoľahlivým partnerom, ktorý dôrazne podporuje jej územnú celistvosť a pre dosiahnutie tohto cieľa Slovenská republika podporuje aj sankčnú politiku Európskej únie proti Rusku, proti Ruskej federácii, aj územne ju ochraňuje, izoluje od nej. Takže Slovensko nemá strach, dokonca nemá ani rešpekt pred ruským medveďom. Ubráni nás od neho Ukrajina obdobia po majdane. Podľa I. Korčoka – slovenská diplomacia sa pri rozhodovaní o svojich krokoch, zámeroch riadi tým, čo je pre Slovensko výhodné, prospešné, čo je preň lepšie. Môže to byť niečo ako obdoba filozofie a praxe štátneho utilitarizmu. Má to byť snaha ťažiť zo všetkého prospech (prospechárstvo), alebo je to teória, ktorá pokladá prospech, užitočnosť za kritérium mravnosti, slovenskej, pochopiteľne? Z týchto tvrdení a viet teda môžeme a máme usudzovať, že pre Slovensko je výhodná, prospešnejšia sankčná politika voči Ruskej federácii! Kto nás asi za túto výhodu, za náš utilitarizmus bude oceňovať, kto nás zaň pochváli?

Trestáme, penalizujeme, pokutujeme Rusko – je to pre nás vo vzájomných (bilaterálnych vzťahoch) výhodné? Uplatňovanie penále vo vzťahu k inému štátu skutočne pozná medzinárodné právo, ale Rusko tvrdí, že ich uplatňovanie „kolektívnym Západom“ je nelegálne a nelegitímne. Sankcie sa môžu používať podľa Ruska len na základe rozhodnutia OSN, jej Bezpečnostnej rady. Z tohto hľadiska RF považuje prax uvaľovania penále štátmi EÚ, aj Slovenskej republiky, voči RF za protiprávnu, za konanie v rozpore s medzinárodným právom. Pritom minister SR zdôrazňuje, že Slovensko sa riadi medzinárodným právom. Asi právom výhodným len pre kolektívny Západ, t .j. EÚ a USA vrátane NATO, o ktorom sa hovorí ako o tieňovom štáte severoamerickej únie.

Podľa ministra D. Kulebu doterajšie trestanie a pokutovanie Ruska, ako štátu, aj penalizovanie jej predstaviteľov, on nepovažuje za sankcie. Dožadoval sa toho, aby si EÚ dokonale premyslela toto trestanie Ruska s cieľom dosiahnuť, aby RF ako neposlušný žiak zmenila svoje správanie, polepšila sa. Treba si vraj pripraviť zoznam týchto ekonomických sankcií, ich hierarchiu, kaliber ich sily, závažnosti, postup ich uplatňovania, pretože ak príde ku kríze a konfliktu, eskalácii, nie je už čas o tom uvažovať, ale treba protiruské sankcie spustiť, realizovať a tvrdo zasahovať nimi tohto protivníka. Strata spomínaných území Ukrajinou, podľa Kulebu nebola len výsledkom majdanu v Kyjeve a v západnej Ukrajine, ale aj výsledkom nepripravenosti NATO. Vraj zasiahlo, ale nedostatočne a ešte aj neskoro (Dmytro Kuleba si NATO a EÚ dovolil kritizovať!) Analogicky to platí aj pre EÚ, ktorá nie je ani v súčasnosti pripravená na sankcie, ktoré by po prvé odstrašili a po druhé demotivovali RF. Neváhal ani použiť výrazy z prostonárodnej diplomacie, že „Rusov treba biť po rukách“, konkrétne pri vydávaní pasov (udeľovaní štátneho občianstva RF) osobám žijúcim v Doneckej a Luhanskej republike, etnickým Rusom. Práva človeka a občana rozhodnúť sa pre zväzok s iným štátom nie sú mu posvätnými. V myslení mu dominuje iba „deržavnyj“ interes Ukrajiny. A to aj v tom prípade, keď tento štát uplatňuje represiu proti týmto občanom a špeciálnym zákonom ich kvalifikuje ako „protištátnych teroristov“ aj s dôsledkami trestnoprávnymi. V genéze, v etymológií týchto slov ministra Kulebu už zaznel tón radikálnych prívržencov, bojovníkov za nezávislú Ukrajinu. Artikulujú tak predstavitelia „pravého centra“, tzv. „baťkovčiny“ či Stepana Banderu? Možno má svetlejší a hlbší historický vzor a motiváciu, a to slávny príbeh (1676) a obraz ukrajinských záporožských kozákov, ktorí píšu tureckému sultánovi do Istanbulu. Bol to tiež svojsky ladený list s nediplomatickým slovníkom. Treba ho poslať aj do Kremlinu, ako pomenoval Moskvu.

              4.

Domnievame sa na Slovensku, že trestaním Ruska, ekonomickými sankciami ho donútime, naučíme sa správne chovať, správať sa podľa našich predstáv, modelu EÚ a NATO? Rusko má tiež svoje záujmy. A Krym a Donbas, nielen toto územie, ale najmä obyvateľstvo týchto teritórií, tvorí životné, vitálne záujmy Ruska. Konanie iných štátov, ktoré ohrozujú tieto jeho životné záujmy považuje pre seba za nebezpečné, za konanie s prvkami a s cieľom územnej agresie. Má právo na uplatnenie sebaobrany, právo na ochranu svojich krajanov, rodákov, spoluvlastencov. Robí tak v súlade s tými zásadami, inštitútmi, ktoré mu poskytuje medzinárodné právo – na ochranu svojich občanov, ale aj spolurodákov, ktorých život, práva, sloboda sú ohrozené na území iného štátu, aj toho, v ktorom majú trvalý pobyt, v ktorom žijú. Ktorá zásada medzinárodného práva je závažnejšia, prioritnejšia – celistvosť územia štátu alebo životy občanov, ich sloboda a práva národné, teda aj jazykové?

Práve v čase krízy, v čase Majdanu v Kyjeve (november 2013 – február 2014) na Ukrajine vôbec, boli postupom kyjevských orgánov ohrozené životné záujmy Ruska. Hrozilo, že stratia námornú základňu v Sevastopole, flotilu na Čiernom mori, ktorú mali dovtedy v nájme od Ukrajiny. Hrozilo, že stratia vstup, prístup k Čiernemu moru. Že tento bazén, aquatórium sa stane morom NATO a USA a že práve odtiaľ budú mať najlepší vojenský prístup (od Krymu) do vnútra Ruskej federácia. Vojnové prípravy, získavanie územných, geopolitických podmienok na uplatnenie prevahy a podriaďovanie si iného štátu rozhodne medzinárodné právo neuznáva. Reálne bolo, že Rusko stratí Sevastopoľ, mesto spojené v ruskými dejinami od čias pokresťančenia Rusov (krst sv. Vladimíra, od oslobodenia Krymu od tureckého sultána (1783), vrátane hrdinskej obrany tohto mesta v druhej svetovej vojne, vo Veľkej vlasteneckej vojne). Hrozila situácia obdobná tej, ku ktorej prišlo v krymskej vojne v r. 1853 – 1856 (kedy koalícia Osmanov, Francúzov, Britov porazila Rusko, ktorému zakázali držať v Čiernom mori vojnové loďstvo, nemohlo byť ani pobrežným štátom, pretože muselo ustúpiť niekoľko sto kilometrov na sever, na líniu vzdialenú od Černomoria. To bol geopolitický, vojensko-strategický dôvod, ale aj historicky a morálny titul, pre postup Ruska v roku 2014, ktorý vyvolal vlastenecký entuziazmus. Primárnym dôvodom boli osudy Rusov, ruského obyvateľstva na Kryme ako aj v Donbase. Vojská Ukrajiny viedli proti tomuto obyvateľstvu trestnú výpravu, protiteroristickú operáciu. V bojoch za obsadenie Donecka, za získanie Mariupolu sa vyznamenali také vojská, ako batalión Azov, légia Galicia hlásiace sa k svojej fašistickej minulosti, kolaborácie s jednotkami SS. Zaznamenaná sú ich pogromy, vraždenie, rabovanie, vypaľovanie a znásilňovanie žien na tomto území, ktoré obýva  ruské obyvateľstvo. Útočili aj na územie Krymu, s rovnakými pogromistickými cieľmi. Zabránili im v tom jednotky RF, ktoré podľa zákona Štátnej dumy boli oprávnené vstúpiť na územie iného štátu s humanitárnym poslaním brániť životy, slobodu a materiálne hodnoty na Kryme, proti tejto radikálne nacionalistickej, oživenej fašistickej, neonacistickej brutalite. O niečo neskoršie už nazvali politici túto situáciu ako vojna na východnej Ukrajine. Kto ju začal a kto v nej bránil práva a slobody?

Ani minister Dmytro Kuleba, ani minister Ivan Korčok, ani ďalší ministri formátu C5 nevidia, nevideli a neuvažujú o tomto probléme – z historického pohľadu, aj vývojovo, z dejinného významu pre ruské národné vedomie, ruskú dušu, t. j. pre ruskú identitu. Aj právo, aj medzinárodné právo má svoju minulosť, pri jeho uplatňovaní, rozhodovaní podľa neho kvalitný diplomat musí poznať genézu jeho noriem, inštitútov, ustanovenia, zásady a vykladať, interpretovať ich historicky. Inak sa dopúšťa dezinterpretácií, chýb, v lepšom prípade omylov, v horšom nekompetentnosti. Ak poznajú to, čo bolo, ako sa vyvíjali ustanovenia, zásady medzinárodného práva, akú evolúciu vykonali, môžu potom aj tzv. kariérni diplomati hodnotiť, aká je súčasná podoba týchto inštitútov, a v súlade s ich stavom riešiť aktuálne udalosti, celkové skutočnosti. V opačnom prípade ich činnosť je násilná, je to znásilňovanie reality, v súlade s mocenskými globálnymi záujmy momentálnych hegemónov, a to, samozrejme, pod titulom, hávom, zámienkou dodržiavania medzinárodného práva, suverenity a územnej celistvosti dotknutého, inkriminovaného štátu. Neporušiteľnosť štátnych hraníc, suverenita, územná celistvosť štátu v medzinárodne uznaných hraniciach to sú dva základné princípy medzinárodného práva. Sú imperatívne. Patrí sa ich však interpretovať a uplatňovať v kontexte všetkých ďalších princípov medzinárodného práva, v ich komplementarite. Sú tu totiž aj ďalšie princípy medzinárodného práva, a to princíp rovnoprávnosti národov a právo národov na sebaurčenie, t. j. ruskojazyčného obyvateľstva Krymu, ktorý svoje sebaurčenie vyjadril v referende. Ďalej je to princíp rešpektovania ľudských práv a základných slobôd (prejavil sa v rozhodnutí vyhnúť sa likvidácii týchto práv, ktoré hrozilo z extrémistických pogromistických konaní ukrajinských pravicových síl. Platný je tiež princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí štátu, t. j. nepodnecovať násilný a protiústavný prevrat na Ukrajine, pretože práve ten spôsobil to, čo dnes NATO a EÚ odmieta a vyhlasuje za konanie v rozpore s medzinárodným právom, a to uzavretiu zmluvy o zjednotení Krymu s Ruskom.

Súčtom dvoch poloprávd nie je jedna skutočná pravda. Možno to ľahko vidieť a spoznať. Minister I. Korčok povedal, že on a jeho rezort sa riadia princípom utilitarizmu toho, čo je najvýhodnejšie pre Slovensko, resp. jeho štát. Druhým fejkom, ako sa zdá, je skutočnosť, že aj postup podľa princípu utilitarizmu treba zakomponovať a posudzovať vo všetkých súvislostiach princípov medzinárodného práva. Ak nechceme konflagráciu, treba tieto princípy vidieť vývojovo, byť empatický pri posudzovaní záujmov iného štátu, aj momentálneho odporcu či dokonca nepriateľa, ako to vyplýva z toho, že RF už títo ministri formátu C5 považujú za agresora. Povedať treba, a to s dôrazom, že ministri C5 sa riadia princípom utilitarizmu a výhodnosti –a to iba z toho z toho pohľadu, čo je výhodné pre euroatlantickú alianciu, čo je výhodné pre jej inštitúcie, t. j. pre Európsku úniu a Severoatlantickú alianciu. Obe inštitúcie – z hľadiska členstva –sa dostali v rokoch 1990 – 2014 na územie Estónska, Lotyška, Litvy, na východné hranice Poľska. Uvedené štáty sa po vstupe do týchto zoskupení stali najrusofóbnejšími, najmilitantnejšími aj pre prítomnosť vojsk štátov NATO na ich území, s častými vojenskými cvičeniami na hraniciach RF. Fóbia proti Rusku pobaltským štátom nielen zostala, ale stala sa priamo zúrivejšou, aj keď Západ presviedčal Rusko, že to pominie, keď stratia pocit ohrozenia a bezpečnostne sa uspokoja v EÚ a Severoatlantickom spojenectve. Opak sa stal pravdou. Ťahajú euroúniu priamo do agresívnej protiruskej paranoje.

V auguste 2020 v súvislosti s prezidentskými voľbami v Bielorusku sa dalo sledovať otvorené úsilie týchto štátov o zmenu režimu v ňom (A. Lukašenko a protikandidátka S. Tichanovská) a orientácie tohto štátu na EÚ a NATO. Baťka Lukašenka vyhlasovali už za odpísaného, delegitimovaného a pani S. Tichanovskú vyhlasovali za víťaza volieb, za legitímnu prezidentku Bieloruska a ako takú ju vítali v prezidentských sídlach v štátoch Európskej únie. Obdobne podujatie sa rozohralo vo Venezuele, kde v januári 2019 prepukla prezidentská kríza a opozícia namiesto socialistu Madura vyhlasovala za dočasného prezidenta predsedu parlamentu J. Guaidóa. Za hlavu štátu ho uznalo viac ako 50 štátov. Slovensko ho uznalo až za ministra I. Korčoka, a to tesne pred stroskotaním tohto protiústavného experimentu, ktorý sa použil ako titul pre realizáciu štátneho prevratu. Zatiaľ to nevyšlo. Z Minska do Moskvy je 675 km. Z Kyjeva je to o sto kilometrov viacej. Je to blízko, temer na skok. Len Slovensko poskytlo bieloruskej opozícii 700 tisíc eur. Niekoľkonásobne vyšší obnos poskytla EÚ ako celok. Je to vraj v súlade s medzinárodným právom, jeho zásadami. Akými? Platí krédo či vierovyznanie, že princípy právneho štátu a ľudských práv, pre ktoré vraj usilovali o štátny prevrat v Bielorusku, majú väčšiu relevanciu ako medzinárodné právo, menovite jeho zásada nezasahovania do vnútorných záležitostí? Európska únia a ďalej orgán, ktorý vznikol na platforme záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1975 – OBSE, sídli v každom štáte, monitoruje situáciu, osobitne porušovanie ľudských práv, hodnotí to a vyslovuje súdy, priamo rozsudky o danom štátnom režime. Na tomto základe sa potom rozvíjajú mediálne kampane, organizujú sa občianske iniciatívy, hýbu sa ľudsko-právni aktivisti, ktorí manipulujú s ľuďmi, verejnosťou. Majú podporu a pomoc od medzinárodných inštitúcií. Princípy právneho štátu a ľudských práv sú povýšené euroatlantickými spoločenstvami na vyznanie viery. Povýšili ho na inštitút, na základe ktorého má tzv. medzinárodné spoločenstvo právo a dokonca povinnosť presadzovať tieto svoje ľudsko-právne pravidlá do reality, napomáhať, priamo pripravovať a organizovať prevraty v príslušných štátov a vyhlasovať a dosadzovať toto svoje vierovyznanie v nich. Konkrétne gender agendu, LGBTI pravidlá a iné tzv. európske hodnoty. A to bez ohľadu na stupeň vývoja krajiny, kultúru, morálne a náboženské hodnoty a tradície v nich. Treba ich podľa týchto konštrukcií právneho štátu a ľudských práv – westernizovať! Postup je naprojektovaný, odskúšaný vo viacerých krajinách, s pripravovanými cvičenými hercami a bábkohercami, aj algoritmom krokov. Sú nimi:

  1. informačné pôsobenie na obyvateľstvo, predovšetkým na mládež, ktoré má za cieľ podlomiť ich historické, duchovné a vlastenecké tradície, najmä v oblasti obrany vlasti;
  2. vyvolávanie národnostného a sociálneho napätia, extrémizmu, roznecovanie etnickej a náboženskej nenávisti;
  3. činnosť tzv. ľudsko-právnych združení, širšie občianskej spoločnosti, s cieľom vytvoriť paralelné inštitúcie k štátnym, oslabovanie ich autority, ako aj pôsobenia a vplyvu dôležitých štátnych, vojenských inštitúcií  a informačnej infraštruktúry s cieľom pôsobiť, vytvárať štátnu vôľu a napokon prevziať štátnu moc;
  4. činnosť  jednotlivých osôb, spolkov a združení zameraná na ochromenie suverenity, narušenie jednoty a celistvosti štátu so subsidiárnou možnosťou pôsobenia teroristických organizácií.

Taký je scenár farebných revolúcií, ktoré sú podporované zložkami tzv. mäkkej sily aj činnosťou silových zložiek štátov zainteresovaných na týchto farebných revolúciách, na prozápadných štátnych prevratoch.

V harmónii s týmito úlohami euroatlantického spoločenstva zaznela aj jedna z hlavných priorít rezortu slovenskej diplomacie, ktorú prezentoval jej šéf, minister I. Korčok na tlačovej besede 8. apríla 2021. O ľudské práva sa musíme starať, dodržiavať a uplatňovať ich aj v zahraničí. Všade tam, kde podľa nášho názoru sa tieto práva nedodržujú, neuplatňujú, kde dochádza k diskriminácii človeka a občana. Teda, po prvé – presadzovať ich musíme nielen doma, ale aj v zahraničí. A komplexne musíme presadzovať dva piliere demokracie, a to ľudské práva a právny štát. A treba ich presadzovať naplno. Pre globálny ľudsko-právny posun a progres musíme pracovať a uplatňovať ich aj so sankčným mechanizmom voči tým štátom, ktoré ich porušujú. Minister I. Korčok ohlásil aj novú schému pre slobodu, demokraciu a ľudské práva s tým, že Slovensko nebude mať v ňom zanedbateľnú úlohu. Vyzval na to, aby sa slovenská verejnosť pripravila na tieto zmeny, na nový pohyb, na nové procesy, ktoré od nás očakáva EÚ a NATO.  Slovensko dostalo novú úlohu, novú misiu v tomto mechanizme ľudsko-právnom a v zápase presadzovania dobra, aj za cenu uplatňovania sankcie, trestov, pokút iným štátom. Určite je to svetová misia, revolúcia v dejinách ľudstva. Možno o tom vysloviť pochybnosti.

Pri historickom exkurze možno v tomto inscenovanom procese prípravy farebných revolúcií vidieť analógiu napríklad s procesmi pokresťančovania Európy (Karol Veľký r. 800 a pokresťančenie kmeňa Sasov vraždením, hrubým násilím, ďalej postup teutonských rytierov, ktorí úplne vyvraždili národ či etnikum Prusov, pritom si prisvojili ich meno, christianizácia domorodých Indiánov v Latinskej Ameriky (conquistadormi), križiackej výpravy do Svätej zeme – od 10. do 13. storočia). Nasledovala opätovná a prehĺbená evanjelizácia v podobe stíhanie bogomilov, valdejských, katarov (z tohto názvu pochádza slovo – „kacírov“), potom prenasledovania bosoriek, náboženské vojny katolíkov s protestantmi až po prijímanie tolerančných patentov koncom 18. storočia s protestantizmom ako tolerovaným náboženstvom a katolicizmom ako štátnym náboženstvom. Zo začiatku 20. storočia je v historickej pamäti „vývoz revolúcie“, revolúcie proletárskej , jej vývoz aj na kopytách podľa L. D. Trockého, urýchľovania revolučných zmien v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy po roku 1945. Dnes tento postup, tento export možno najpresnejšie nazvať ako vytváranie postkresťanskej Európy, a vytvárania postnárodnej Európy – teda Európa bez kresťanstva a bez svojbytných a svojprávnych národov.(pozri V. Orbán, interwiev pre portál „Postoj“).

              5. 

Ako po tejto skúsenosti, po vstupe pobaltských štátov možno prognózovať správanie Ukrajiny – po tom, ako bude prijatá do EÚ a NATO? Možno očakávať, že to bude postup výlučne podľa záujmov Ukrajiny a v súlade s jeho vôľou a sebaurčovacím právom a že to vôbec nebude namierené proti RF, ako to vyhlásil minister I. Korčok? To je obrovský news fake, big fejk! Nepovažuje slovenskú verejnosť za dospelú a svojprávnu?

To by mohli prijať za svoj názor a uveriť mu asi len niektorí stredoškoláci na Spiši, Zamagurí, Zemplíne, možno ešte na Záhorí, kam minister avizoval svoje návštevy, rozhovory a diskurzy, a to s mládežou, študentmi, tínedžermi. Pravdepodobne sa tým nadchnú niektorí intelektuálne zabrzdení študenti našich „prestížnych“ vysokých škôl a pritom oboch európskych: a to Stredoeurópskej VŠ v Skalici (ktorej excelentným absolventom je predseda nášho parlamentu), resp. Paneurópskej VŠ (odkiaľ je nielen minister školstva, ale aj vedy, ktorý na nej ako absolvent obuvníckej strednej školy zvládol jej najnáročnejšiu fakultu, fakultu práva). Napokon do geopolitickej eufórie sa môžu dostať aj študenti niektorej z fakúlt našej najstaršej a najväčšej – teda Univerzity Komenského (na jej excelentných fakultách hrdo sa hlásiacich k tomu, že ich kolegom absolventom je aj osobnosť formátu I. Matoviča). Foreign minister je na takúto prácu „zaúkolovaný“ centrami z euroatlantiku a asi aj sám sa považuje za takéhoto apoštolského evanjelizátora. Na rozdiel od iných má minister Ivan Korčok čisté úmysly a ciele v súlade s európskymi hodnotami, teda nebude to „Drang nach Osten“. Tak postupoval so svojimi „kamarátmi v zbrani“ pred ôsmimi desaťročiami klérofašistický slovenský štát pod heslom „Za Boha a za národ“, na čele so slovutným profesorom medzinárodného práva Vojtechom Tukom, predsedom vlády a súčasne aj ministrom zahraničných vecí. Platí, že ak robia dvaja to isté, nie je to a nemôže to byť to isté. Dvakrát sa človek v Slovenskej republike môže stať v  priebehu roka ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale v medzinárodnej politike a tiež v tomto práve nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. To, čo bolo pred chvíľou, už nie je. Prúd vody ťa môže strhnúť do nebezpečného víru hroziaceho záhubou alebo do rieky už toxikovanej vojenskou chémiou.

Druhá úloha, po kampani od Baltu, Bieloruska a Ukrajiny na východ je západný Balkán. Slovinský zahraničný minister Anže Logar, jeho „apoštolská“, konsolidačná misia EÚ so zástavami právneho štátu a ľudských práv, je zacielená na Tiranu a Skopje (Albánsko a Severné Macedónsko, Čiernu Horu). Ministri nielen formátu C5, ale EÚ vôbec sa tejto témy majú zmocniť v júni tohto roku na samite EU o bezpečnosti za slovinského predsedníctva. O spojenectve štátov od Baltského mora (Fínsky záliv) po Jadranské more, ako o nárazníkovej zóne (cordon sanitaire) proti sovietskemu, boľševickému Rusku, sníval T. G. Masaryk pri uvažovaní o bezpečnosti Československa ako novovzniknutého štátu v roku 1918. Dnes po viac ako sto rokoch to nebude sanitárny kordón, ale vojensko-politická avantgarda proti Rusku, a to proti Rusku akémukoľvek, aj kapitalistickému, s oligarchami a mocipánmi. Rusko je však podľa svojej ústavy tiež právny a sociálny štát (dokonca nie iba sociálne orientovaný ako Slovensko, ktoré je pritom aj členom EÚ a NATO). Treba to preveriť, či je to tak! Nie sú v tejto pojmológii zrady, nášľapné míny, odlišnosti a bludy a to v tejto dogmatike ľudsko-právnej viery a náboženstva?

V roku 1054 totiž rímsky kardinál exkomunikoval konštatínopolského patriarchu a všetkých kresťanov rovnako zmýšľajúcich zo všeobecnej katolíckej cirkvi a uvalil na nich kliatbu. Príčinou bol teologický spor o „filioque“, o tom, či boží Syn, pochádza z Otca, alebo z Ducha svätého alebo z oboch. Herézia vo vierouke (pojmológii) o tajomstve viery spôsobila schizmu, znamenala rozkol, rozdelenie európskeho kresťanstva, ktoré jestvuje doteraz, schizmu na viac ako tisíc rokov na katolícke a pravoslávne kresťanstvo a cirkev. Môže to byť opäť tak, ale z iného titulu.

Dnes je na stole EÚ a NATO problém, či RF je právnym štátom na základe ľudských práv, ako aj ďalšia otázka, či RF dodržala medzinárodné právo. Teda či pri zjednotení Krymu s Ruskom došlo k anexii polostrova alebo nie, ďalej či možno vyriešiť otázku územia a obyvateľstva Donbasu (Doneckej a Luhanskej republiky), ako to žiadajú minské dohody (2015) v rámci Ukrajinskej ústavy, jej zmenami, s autonómnym až federatívnym postavením týchto teritórií v súčasnosti údajne okupovaných Ruskom. Opatrenia patriace do súboru minských dohôd prijala Bezpečnostná rada OSN a majú teda záväznú medzinárodnoprávnu relevanciu. Ich plnenie sabotuje ukrajinská vláda, ktorá odmieta realizovať jej body na dosiahnutie tohto autonómneho, samosprávneho postavenia Donbasu (historicky od čias Kataríny Veľkej nazývaného Nové Rusko), národnostné práva jeho obyvateľov. To zamlčuje aj Kyjev (a pri návšteve Bratislavy aj minister Kuleba), ktorý vytláča tieto subjekty (vzbúrené republiky Donecko a Luhansko) z práva zúčastniť sa ako štvrtý partner na realizácii minských dohovorov. Dohodu sabotuje Ukrajina, ale EÚ obviňuje z nedosiahnutia dohôd Rusko.

Zreteľné však je, že EÚ a NATO a USA chcú vyriešiť tieto otázky nie ďalšou schizmou v oblasti právneho štátu a ľudských práv, ale prísne, rigorózne jednotným vyznaním tejto medzinárodnej a ľudsko-právnej viery, a to tak, že si adoptujú Rusko (urobia ho svojím) ešte za čias V. Putina, ale bez neho, alebo to dokážu až neskôr, po skončení éry putinovského Ruska, a to po skončení akomkoľvek (požiarom Moskvy po obsadení Napoleonom v roku 1812; zatopením, vytvorením jazera na mieste Moskvy podľa svetovládnej paranoje A. Hitlera, 1941).

Ak po schizme kresťanstva platilo, že po Ríme a Carihrade sa Moskva stala tretím Rímom, dnes bude podľa týchto euroatlantických geopolitikov iba jedno centrum – a to Washington D. C., možno s Bruselom ako filiálkou. Taká by mala byť postkresťanská a postnárodná Európa, euroatlantický svet všehomíra.

              6.

Zasadanie piatich ministrov stredoeurópskych štátov v Bratislave, formát C5 so šiestou Ukrajinou, jeho výsledky, posilnil aj ďalší formát. Stalo sa ním virtuálne stretnutie krajín B9, medzi ktoré patria Bulharsko, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko, ktoré sa uskutočnilo dňa 10. 5. 2021. Krajiny Bukureštskej deviatky (B9) odsúdili Rusko za zhromažďovanie vojakov pri ukrajinských hraniciach a za „sabotáž“ vykonanú na území členských štátov Severoatlantickej aliancie (NATO). „Agresívne činy Ruska a posilňovanie jeho vojenských kapacít v bezprostrednom susedstve NATO, vrátane nedávnej eskalácie v Čiernom mori, na ukrajinských hraniciach a na nelegálne anektovanom Kryme naďalej ohrozujú euroatlantickú bezpečnosť,“ vyhlásili hlavy štátov B9 vrátane slovenskej hlavy. Účastníci prezidentského summitu B9, ktorého sa zúčastnili virtuálne aj americký prezident Joe Biden a generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ďalej odsúdili aj „akty sabotáže spáchané Ruskom na území Aliancie,“ čím podľa AFP mysleli výbuch muničného skladu v českých Vrběticiach, z ktorého Praha obvinila ruské tajné služby. Českí kontrašpióni majú na to, kto bol páchateľom, „dôvodné podozrenie“. Na Slovensku by to stačilo na netermínovanú kolúznu väzbu. Pre NATO je toto „dôvodné podozrenie“ istota o spáchaní zločinu sabotáže, rovnako ako v časoch teroru jakobínov podľa zákona o podozrivých odsudzovaných na gilotínu.

Budeme ostražití, podľa slov Zuzany Čaputovej, ktoré zazneli na formáte B9, v zbore deviatich hláv štátov. Na konci druhej vlny covidovej pandémie dúfajme, že pred treťou vlnou nás ochránia početné stretnutia, konferencie, samity euroatlantických štátnikov – a medzi nimi 24. a 25. mája aj 2021 Európska rada, ktorá určuje celkové politické smerovanie a priority EÚ, teda aj vzťah k Rusku. Koncom mája sa stretnú aj predsedovia vlád. Kulmináciou bude  14. jún 2021, samit všetkých členov NATO v Bruseli. Máme sa prečo držať zvolania pani prezidentky SR – buďme nielen ostražití, ale buďme aj bdelí! Aby nás nezatiahli do vojny, ani do akejkoľvek konflagrácie na Ukrajine.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama