Clementisovou cestou štyridsiaty raz

„Čieže to ovečky hore grúňom idú? Sú to Janíčkove, čo ho vešať budú...“ Slová jednej z obľúbených piesní Vladimíra Clementisa, ktorú mu často spievala jeho mamka, si počas 40. ročníka turistického pochodu Clementisovou cestou nôtili viacerí jeho účastníci.

Sobota 18. septembra 2021: Je slnečné ráno. Občasné bielosivé mraky pripomínajú, že ľudský život, podobne ako počasie, má aj obdobia dažďov a búrok. Tak ako ich mával aj známy rodák z Tisovca.

Pred chatu Zbojská postupne vychádzajú účastníci tohto tradičného podujatia. Ide najmä o mladých, no i o čosi starších ľavičiarov zo všetkých kútov Slovenska, ktorí na tento pochod cestujú už desaťročia pod neoficiálnym vedením Braňa Ondruša. Akurát tentoraz chýbal pre svoje pracovné povinnosti v zahraničí.

Oni si pamätajú aj na ročníky plné dažďa a sivej oblohy. Oblohy akoby smútiacej za popraveným Vladimírom...

Tak už sme pripravení. Povinná fotografia pred obnovenou chatou a tri desiatky ľudí rôznorodého veku začína odkrajovať prvé metre vyše 15-kilometrového pochodu.

„Na tento pohľad sa teším každý rok,“ vyhlási na najvyššom bode túry zvanom Kučalach Braňova dcéra Katka, ktorá de facto prevzala celú organizáciu akcie. Pod nami sa rozpína romantické údolie, ktoré rozprestiera svoju náruč podobne ako tí, čo žijú v Clementisovom rodnom kraji. Tento pochod je totiž najmä o nich.

Ale aj o nebohom zakladateľovi tejto tradície Milanovi Vojtkovi z Brezna, či bývalom, no dlhoročnom primátorovi mesta Tisovec Petrovi Mináčovi, ktorý jej dal spoločenský i ľudský rozmer.

O nebohom básnikovi Vojtechovi Kondrótovi, ktorý viackrát prišiel na túto akciu s množstvom nádejných básnikov z literárnej prílohy Nového slova Dielňa mladých.

O ľuďoch, ako sú členovia rodiny Vraňákovcov z Košíc, ktorí sa už v druhej generácii vždy tešia na turistov zastavujúcich sa pri ich chate, aby ich pohostili a porozprávali sa s nimi.

A v neposlednom rade o tých, čo sem každoročne zavítajú, aby sa s úctou poklonili pred pomníkom ľavicovému politikovi a publicistovi Vladimírovi Clementisovi na námestí v Tisovci, nesúcom jeho meno. Tohto roku i za účasti predstaviteľov hnutia Socialisti.sk.

Nedeľa: Deň vyzerá ešte slnečnejší ako ten predošlý. Mraky z oblohy zmizli, ale v myšlienkach lúčiacich sa priateľov ostávajú. Mraky smútku. „Tak zase o rok,“ zaznieva neveselo zo všetkých strán pri pevnom stisku rúk a objatiach.

Posledný pohľad z odchádzajúceho auta na krajinu ako z obrazu Martina Benku. Hore grúňom smutne kráčajú Janíčkove ovečky...

Foto: Martin Krno