„Nemám tému, mám len rytmus“ (Cristina)

Lucía Etxebarria: Láska, zvědavost, prozac a pochybnosti (Garamond, Praha, 2007, preložila Hana Kloubová) Román baskickej spisovateľky Lucíe Etxebarrie má dvadsaťosem kapitol, teda toľko, koľko je písmen v abecede. Každá kapitola sa začína písmenom, ktoré odráža jej atmosféru, a kapitoly sú zoradené chronologicky, v abecednom poradí (A jako atypická, K jako kořist, Z jako zenit). Okrem toho má každá kapitola vlastnú rozprávačku. Striedajú sa výpovede troch sestier, Cristiny, Any a Rosy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, prepletajú a poskytujú pohľad na tú istú situáciu z troch rôznych uhlov pohľadu. Román nemá výrazný príbeh, skôr je plynutím spomienok na detstvo, akousi rodinnou ságou, dospelé sestry hovoria o rodine svojich starých rodičov, o nevydarenom manželstve svojich rodičov a nakoniec o svojich viac-menej pobabraných životoch. Rytmom textu, ale aj tematicky, návratom k dávnym spomienkam, mi kniha na niektorých miestach pripomenula štýl a témy Češky Petry Hůlovej, najmä ságu mongolskej rodiny Pamět mojí babičce. Práve rytmus textu Lucíe Etxebarrie považujem za jeho najväčší klad. Cristina, jedna z rozprávačiek, v jednej zo „svojich“ kapitol explicitne hovorí: „Nemám tému, mám jen rytmus.“ (str. 126) Táto výpoveď by mohla charakterizovať celý príbeh. Pokusy o témy, predovšetkým o tzv. „ženské“ témy, sú, na rozdiel od rytmu, ktorý plynie celkom prirodzene, trochu násilné. Podobne, ako prísne poradie kapitol určené nemeniteľným poradím písmen v abecede, o ktorom by sa dalo povedať, že narúša spontánnosť rytmu, je aj príbeh miestami obmedzovaný schémou, ktorá ho krotí, udržuje v hraniciach, na druhej strane však schematizuje a zjednodušuje. Prvá zo sestier, ktorá dostáva slovo a s ktorou sa tak čitateľ stretáva, je Cristina, dvadsaťštyriročné dievča, ktoré sa po vysokej škole a sľubne sa rozbiehajúcej kariére v kancelárii nadnárodnej spoločnosti rozhodne pre zamestnanie barmanky v „trendy“ madridskom bare. Po Cristine, práve vo chvíli, keď čitateľ už inú rozprávačku ani iné javisko v knihe nečaká, sa ujíma slova jej staršia sestra Rosa. Je nadpriemerne inteligentná, ako sa zistilo už v škole, a nadpriemerne ctižiadostivá. Rosa žije život, ktorý Cristina odmietla, namiesto večierkov a sexuálnych dobrodružstiev sa už v puberte uzavrela do sveta prírodných vied, a keďže je o šesť rokov staršia od Cristiny, hrá v príbehu rolu osamelej mladej ženy, nie však už dievčaťa, silnej a s hviezdnou kariérou, ktorá však nevie, čo si počať so zvyškom života, s citmi, ktoré ani jej prírodovedné vzdelanie neudrží dlhodobo a bezpečne na uzde. Nakoniec rozpráva Ana, ktorá dopĺňa dve prototypové ženské postavy (živočíšnu, neskrotnú Cristinu a racionálnu „karieristku“ Rosu) o tretí „typ ženy“, ktorý v príbehu logicky ešte chýbal. Ana je z troch sestier najstaršia, najposlušnejšia, najtichšia, ako mladá sa vydala, nikdy nebola zamestnaná, ani to nechcela, zmysel života nachádzala v starostlivosti o domácnosť. Zmysel života, ktorý sa však vytratil, takže Ana trpí vo chvíli, keď jej Etxebarria dáva v príbehu slovo, všetkými príznakmi klinickej depresie: Dni trávi zavretá doma, nevstáva z postele, stratila chuť do jedla, pôvodné radosti ju prestali baviť, neustále plače. Monológy všetkých troch sestier vťahujú čitateľa svojím rytmom, ktorý je najvýraznejší vo výpovediach Cristiny, aj explicitne sa odvolávajúcej na rytmus trance hudby, ktorý je však rovnako prítomný v celej knihe, dodáva jej sugestívnosť a ľahkosť, s ktorou sa číta. Ľahkosť, ktorú textu dodáva rytmus, jej uberá tematická schematickosť. Postavy troch sestier príliš pripomínajú symboly. Cristina symbolizuje prototyp ženy, ktorá sa odmietla dať skrotiť mainstreamovou spoločnosťou a napriek vzdelaniu žije, aspoň z pohľadu svojej rodiny, na jej okraji. Rosa je ctižiadostivá, bohatá, úspešná a sama. Je to typ hrdinky zo ženského časopisu. Ana je ženou, z akých sa mnohé vysmievajú, v domácej zástere a s hlavou plnou čistiacich prostriedkov a značkového nábytku. Navyše možno každú zo sestier, každú z typických predstaviteliek druhu „žena“, osvetliť z dvoch strán: Na Cristinu sa možno pozerať ako na nespoľahlivú polytoxikomanku (ako o sebe sama hovorí), ktorá trávi noci v bare na extáze a pri trance hudbe a ktorá sa na večierkoch a párty vrhá do nesčíselných ľúbostných/sexuálnych avantúr, z ktorých uteká rovnako rýchlo, ako sa do nich vrhla. (A príjemne tak narúša stereotyp ženy, ktorá si vynucuje dlhodobý vzťah, a muža, čo pred ním uteká.) Okrem toho je však Cristina jemná a zranená, neustále sa odvoláva na bývalého priateľa Iana, s ktorým prežila nežnú a na jej pomery až neočakávane konvenčnú lásku. Jej excesívny život sa dá chápať „len“ ako reakcia na stratu, na celú reťaz strát, na stratu otca v detstve, ktorý, tiež podľa predpisov „ženskej“ literatúry, opustil rodinu a nechal matku samu s tromi dcérami. Ana, ktorá je na prvý pohľad celkom neschopná samostatného života, nerozlučne spätá so životom svojho manžela a rodiny, akoby sama nemohla ani dýchať, na prvý pohľad nudne upätá a kŕčovitá, sa neskôr priznáva, ako ju v lese znásilnili, ako ona, vychovaná mníškami, považovala znásilnenie výlučne za svoju chybu a ako sa celý jej život premenil na márny pokus zmyť zo seba špinu, ktorú od tej noci nosila so sebou. Nakoniec Rosa, ktorá vystupuje ako vytesaná z ocele, vybavená nevídanou inteligenciou a telesnou výškou, je pri inom uhle pohľadu osamelou ženou, ktorá má síce mocné zbrane, sama však nevie, čo si s nimi počať. Takto však tri sestry, ale aj ich vnútorná štruktúra, pôsobia zjednodušene a príliš schematicky. Rovnako, ako sa v knihe nájdu krásne rytmické pasáže, ktoré znejú ako hudba, pôsobia iné didakticky kŕčovito, napríklad rozhovor Any a Rosy, v ktorom každá bráni svoj životný štýl a svoje hodnoty, je ako z feministickej čítanky. Navyše si autorka síce vyberá hrdinku Cristinu, ktorá pracuje v bare, ale na niekoľkých miestach opakuje, že Cristina má vysokoškolské vzdelanie a dobré známky. Akoby sa sama bála urobiť hrdinku „iba“ z barmanky. Rovnako sa snaží písať o „spodine“, miestami o drogovo závislých a duševne chorých, avšak vysoko kultivovaným jazykom, vzdelane a sčítane, akoby potrebovala zdôrazniť odstup od scény, ktorú opisuje. Aj toto pôsobí rušivo a príbeh sa stáva autentickejší na miestach, kde odstup padá, anorektičky sú anorektičky a heroinisti heroinisti. Zaujímavé je, ako Etxebarria „priradila“ k sestrám isté duševné poruchy. Už v názve sa hovorí o prozacu, kultovom anidepresíve. Anina depresia je vlastne karikatúrou jej bežnej povahy, jej symptómy predstavujú jej prehnané a skreslené vlastnosti. „Zdravá“ Ana je pasívna, tichá, poddajná, podriadená a ustráchaná, depresia z nej robí svoj vlastný tieň, ešte sivší, vydesený, uplakaný, stratený. „Zdravá“ Cristina je veselá, extrovertná, bezuzdná, živočíšna a nebojácna, kým z rozprávania jej sestry sa dozvieme o jej nesčíselných samovražedných pokusoch a vyhrážkach, o sebapoškodzovaní, keď si rezala predlaktia tak, že kúpeľňa bola plná krvi, o jej hre s najrôznejšími závislosťami a o zvláštnych stravovacích návykoch. Symptómy jej choroby, ktorú by psychiater diagnostikoval ako poruchu osobnosti, tiež „len“ karikujú a skresľujú jej „prirodzenú“ povahu. Takto sa Etxebarria sympaticky hrá s konceptom zdravia a choroby, s otázkami o zdraví a chorobe jednotlivca, ale aj spoločnosti, o konvenčnom a nekonvenčnom, „normálnom“ a „nenormálnom“. Napriek niekoľkým výhradám považujem práve toto za najpodstatnejšie a veľmi cenné posolstvo príbehu.