Lamentácie

A. Vraj prvý kameň má hodiť, kto je bez hriechu. Ľudia stáli okolo hriešnice, ktorá si zaslúži ukameňovanie podľa božského zákona, a zrazu boli nesmelí. Ešte pred chvíľou si mysleli, že budú s chuťou kameňovať. A zrazu im bránila pochybnosť. „Som bez hriechu?“ Žijeme, akoby sme boli bez hriechu. Byť bez hriechu je dôležitá časť zdravia. Keby som nebol bez hriechu, musel by som cítiť akúsi bolesť, ťažobu, nevoľnosť, slabosť: ako človek, ktorý nemá bez choroby žalúdok, pľúca, zhyby. Som zdravý, všetci sa čudujú mojej sile. Som teda bez hriechu. Môžem hodiť, ba musím hodiť prvý kameň. Dejiny robia ľudia, ktorí hádžu prvé kamene. B. Mám ľúbiť blížnych ako seba. Hm. Moja sebaláska je všeliako pokrivená: ako pokrčený papier. Je pokrčená hrča papiera „plocha“? Je pokrivený útvar sebalásky „láska“? „Máš sa rád?“ Opýtal som sa blížneho. Je veľmi mierny a priateľský. „Prečo sa mám mať rád“, odpovedá, „spolužitie so mnou mi je nepríjemné. Musím žiť so sebou ako korytnačka so svojím pancierom“. Len neveľa blížnych mi povedalo, že sa majú radi, ako majú radi svoje ženy, deti, rodičov, kamarátov. Väčšina ľudí, teda „blížnych“, je v rozpakoch, keď majú odhadnúť, ako sa majú radi. „Nikdy som o tom nerozmýšľal“, „Neviem, sebalásku nevidím, ako si nevidím pohrudnicu alebo obličkovú panvičku“. Filozof sa ma opýtal: „Je narcistická láska ´láska´? Alebo“, filozof sa odmlčal. Načo rozprávať? Načo písať? C. Čokoľvek som videl, zdalo sa mi menšie ako moja predbežná predstava. „Toto je Cheopsova pyramída? Je menšia, ako som čakal.“ „Toto je chrám Svätého Petra? Myslel som si, že je väčší“. „Aha, Escorial. Dosť stratený vo veľkej krajine“. Moja mikropsia je na vine aj zmenšovaniu dejín. Tankovú bitku pod Moskvou, bombardovanie Hamburgu, Varšavské povstanie sú akoby hry penzionovaného generála s cínovými vojačikmi. Napodobňujem Svetového Ducha, ktorý, ako sme si mali všimnúť, má idiopatickú mikropsiu. D. Odchádzam: bez úmyslu, bez cieľa, závisím len od času, ktorý sa vo mne zhmotnil do hustej a ťažkej substancie. Minulosť je prázdna ako ovdovená izba, napíšem na ňu: „Prenajíma sa“. Nasťahujte sa, nebudem prekážať. Našiel som starú modlitbu, obťažoval som Pána ako podúradník. Už vybledlo jej písmo, ale môžete ju použiť, zíde sa vám, keď vás hrôza obkľúči, veď ani vy nie ste bez hriechu. Čakám, ako som čakával v destve, v stojacom vlaku: vyjde pán výpravca, pozrie sa na svoj úradný ciferník, zapíska a rozsvieti zelený signál, ide sa. Autor je psychiater a spisovateľ