O rozdrapenom kohútovi

Počet zobrazení: 1826

Bola som prváčka, po ceste zo školy čakával ma biely kohút. Kokošil sa po dvore, krákoril, rozdrapoval sa, nafukoval, a len čo som sa priblížila k záhradnej bránke, už bol pri plote. S plačom som sa zvrtla a bežala, odkiaľ som prišla, kohút na svojej strane plota za mnou.

Čakala som pod orgovánom, kým ho zlákajú sliepky z kŕdľa a mňa nechá na pokoji, no len čo som sa pohla, už do mňa! Raz mi dokonca vyskočil do vlasov, to som bola už od strachu bez seba. Zasiahol brat – presnejšie jeho čižma, ktorou milého kohúta na diaľku zarazil a ukázal mu jeho miesto.

Netušila som vtedy, že sa kohúty rodia s jasne danou povahou, genetickým kódom po svojich rodičoch. Ako ľudia. A že tak ako neslobodno ukázať strach zlému psovi, neslobodno ani kohútovi ukázať, že sa bojíme. Ten náš biely frajer ma desil, bojovala som so svojím strachom sama, a on nado mnou, prváčkou, ľahko víťazil. Nevedela som sa pohybovať pomaly a ešte som chcela s každým vychádzať po dobrom. Často si na nášho kohúta spomeniem: pred útočníkom neutekám, naučila som sa nevšímať si kikiríkanie a rozdrapovanie. Veď sú to len kohúti.

V tom našom povolebnom kurníku len tak lieta perie! Opozičný provokatér dostal vládny dvor, uši mu horia ako kohútovi hrebeň, ďobe protivníkov do krvi – a zlatých vajec aj tak niet. Zožral ich Fico! Pripomína mi človeka na okraji strechy, poistku od bomby omáľa v ústach, ktorými neustále melie ako pántom, vyhráža sa, zubami chce roztrhať svojho protivníka. Má v rukách skutočne reálnu moc, dialóg je nemožný, pretože nikto mu nemôže nič ponúknuť, aby cúvol. Aby sa spamätal. On nechce roztrhať len jedného človeka, v zuboch má milión volebných lístkov. Voličov, ktorých je približne toľko, ako tých víťazných. Tých potrebuje zničiť, aby už nikdy!

Celý svet je nakazený vírusom, my sme ešte aj potrestaní týmto kohútom. V decembri roku 1952 atmosférický tlak spôsobil v Londýne katastrofu. Ľudia sa dusili v smogu, bol to hotový Armagedon. V literatúre sa spomína „prekliata londýnska hmla“. Trvala štyri dni a pripravila o život dvanásťtisíc ľudí. Winston Churchill, vtedy už takmer osemdesiatročný, dokázal aj túto prírodnú katastrofu politicky využiť, zaprisahal sa, že do zdravotníctva naleje peniaze, aby už nikdy… (No, štátnik).

A my tu dnes máme po prírodnej katastrofe, ktorou tá choroba je, takmer trinásťtisíc hrobov. V nemocniciach chorých v rukách vyčerpaných sestričiek, lekárov… a milá vláda im ide stúpiť na krk, lebo peniaze „nenaleje“. Svojimi „atómovkami“ nám všetkým stojí na krku už vyše roka a pol. Marionety sa tu krútia pred kamerami, ako keby ONI boli dôležití, vlasť sa im rozpadá pod rukami a šíria fašistické heslo OČISTA. Naši potomkovia sa budú o nich učiť, ale my to máme s nimi vydržať? Od stola idú rušiť nemocničné postele, lebo ich je priveľa na tak málo lekárov a sestričiek. Ktohovie, koľko ich v tejto skúšanej krajine vôbec zostane… A pacienti? Kam zmiznú oni? Všetci visíme na zdurených žľazách zúrivého kohúta.

(Text vyšiel na Pravda.sk 20. septembra 2021)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984