Apokalyptické memento (3)

Arogantná obmedzenosť Stalina ignorujúceho informáciu vyzvedača Richarda Sorgeho o napadnutí Sovietskeho zväzu spôsobila, že nemecký útok v lete 1941 zasiahol sovietsku stranu absolútne nepripravenú. Mnohé sovietske jednotky zajali skôr, ako sa stihli spamätať zo šoku, a sovietske lietadlá ani nestihli vzlietnuť. Ale hoci nacisti dokonale využili moment prekvapenia a zrazili protivníka na kolená, na totálne víťazstvo nemali. Najväčšia krajina sveta dokázala zmobilizovať všetky rezervy a pripraviť sa na smrtiaci protiúder. Človek, ktorý Sovietom pomohol k víťazstvu nad vlastnými súkmeňovcami, bol napokon Nemec. Presnejšie, polovičný Nemec a polovičný Rus. Bolo preňho obzvlášť kruté, že súkmeňovci jeho otca bojujú proti súkmeňovcom jeho matky. Ten človek bol už spomínaný vyzvedač Richard Sorge a v krušných chvíľach začiatku druhej svetovej vojny pomohol napadnutej krajine veľmi výrazne. Zvrat aj vďaka vyzvedačovi storočia Sovieti mali na Sibíri dislokované elitné jednotky, ktoré boli pripravené na prípadný útok nemeckého spojenca, Japonska. Lenže Richard Sorge, podľa niektorých najlepší vyzvedač 20. storočia, získal už v septembri spoľahlivé informácie z najvyšších japonských miest o tom, že Japonci v nijakom prípade neplánujú útok na Sovietsky zväz. Sorge o tom informoval Moskvu. Uverí tentoraz Stalin svojmu elitnému vyzvedačovi? Raz ho už ignoroval a jeho krajania za to zaplatili nesmiernym utrpením a bolestivými stratami. Čo urobí stupídny sovietsky diktátor teraz? Našťastie, tentoraz bol múdrejší a svojmu vyzvedačovi uveril. Napokon, ani veľmi nemal na výber. Nemecké jednotky boli už pod Moskvou, a tak stiesnený diktátor správu Richarda Sorgeho akceptoval. Elitné sovietske divízie sa stiahli do srdca krajiny, k Moskve. Transsibírska magistrála prekonávala zaťažkávaciu skúšku. Elitné jednotky sovietskej armády však boli v krátkom čase na mieste. Čerstvé, vyzbrojené najmodernejšími zbraňami, novými lietadlami, vybavené teplým oblečením a všetkým potrebným na vedenie vojny v ruskej zime, na ktorú boli špeciálne vyškolené a vycvičené. Bolo to, ako uvádza John Keegan v knihe Druhá světová válka, 10 divízií, 1 000 tankov a 1 000 lietadiel a Stalin mohl tento krok urobiť predovšetkým vďaka ubezpečeniu vyslanému od jedného z najpozoruhodnejších špionážnych agentov histórie, Richarda Sorgeho. Predovšetkým vďaka čerstvým jednotkám sa Sovietom podarilo vyrovnať sily na tomto úseku frontu. Naopak, Nemci sa dostali do úzkych. Pôvodne rátali s rýchlym víťazstvom. Akokoľvek rýchlo však postupovali nacistické jednotky, ovládnuť obrovskú krajinu nebolo vôbec ľahké. To nebolo Francúzsko, ktoré nemecké jednotky prevalcovali za krátkych pár týždňov. Zásobovať armádu vzdialenú tisíce kilometrov od materskej krajiny presahovalo možnosti Nemecka. Najmä preto, že zásobovanie ohrozovalo čoraz mohutnejšie partizánske hnutie, čo situáciu nemeckých jednotiek komplikovalo stále viac. Ruská zbraň kalibru nad mínus 30 stupňov Nemeckí velitelia a vojaci nerátali ani s tým, že ich v napadnutej krajine zastihne zima. Stalo sa to, čoho sa najviac báli. Na území Sovietskeho zväzu, predtým Ruska a dnes znovu Ruska, sa nachádza najstudenejšia dedina na svete, Ojmjakon. Teplota vzduchu tam v zime klesá až pod mínus 70 stupňov Celzia. Takýto hrozný mráz síce nemecké vojská nezažili, ale práve v čase bitky o Moskvu klesla teplota na mínus 30 stupňov. Na takéto drastické mrazy nebola nemecká železná mašinéria, akokoľvek precízne vyrobená, stavaná a porazená „tajnou zbraňou Sovietov“ – smrtiacou ruskou zimou, doslova zamŕzala. Nezamŕzala však len technika. Čo bolo horšie, mrzli aj ľudia. Neboli zvyknutí na také kruté mrazy a nemali ani potrebné teplé oblečenie. Tisíce nemeckých vojakov museli vo svojej prvej zime na východnom fronte podstúpiť amputácie kvôli omrzlinám. A tak už v prvom roku lacných víťazstiev a opojnej eufórie z leta 1941 zažívali nemecké vojská v Sovietskom zväze prvé kruté vytriezvenie. To vtedy, keď Červená armáda koncom roka 1941 odrazila útok na Moskvu a prinútila wehrmacht na ústup. Bol to prvý klinec do Hitlerovej rakvy. Začiatok konca spupnej arogancie nacistickej moci. Začiatok konca aj zásluhou polovičného Nemca a polovičného Rusa,Richarda Sorgeho. Nemci proti nacistom Pre nacistov však bola nebezpečná aj hrozba zvnútra. Najväčšia hrozila zo strany domáceho hnutia odporu, ktoré predstavovali organizované skupiny, predovšetkým v armáde. Treba objektívne konštatovať, že najenergickejšími bojovníkmi proti nacizmu boli nemeckí komunisti. Po požiari Ríšskeho snemu vo februári 1933 sa začal pohon na príslušníkov Nemeckej komunistickej strany, takže tí vstúpili do ilegality a pokúsili sa o znovuvybudovanie svojho aparátu. Po začatí vojny proti Sovietskemu zväzu odhalilo gestapo skupinu, ktorej špičky pracovali na niekoľkých ríšskych ministerstvách a boli v kontakte so sovietskou tajnou službou. Gestapo ju pomenovalo Rote Kapelle (Červená kapela). Ku komunistickým odbojovým skupinám patrili aj skupiny Rote Hilfe Deutschlands (Červená pomoc Nemecka), ktorú gestapo zlikvidovalo už pred začiatkom druhej svetovej vojny, Europäische Union (Európska únia) a iné. Aj vodcovia socialistov a odborov ako Wilhelm Leuschner a Julius Leber spolupracovali v ilegalite s občianskym hnutím odporu, ktorého ústrednou postavou bol niekdajší lipský primátor Carl Friedrich Goerdeler. Boli v kontakte aj s opozičnými skupinami vo vnútri armády, kde bol vedúcou postavou generálplukovník Ludwig Beck. Zo sociálnodemokratického prostredia vzišli skupiny ako Sozialistische Front (Socialistický front), zlikvidovaný už v roku 1936, a mnohé iné. Z prostredia nemeckých odborov povstala napríklad skupina Gewerkschaftsliche Freiheitsbund gegen das Hakenkreuz (Odborársky oslobodzovací zväz proti hákovemu krížu) a ďalšie. Jestvovali aj mnohé ďalšie skupiny hnutia odporu – mládežnícke, spolkové, občianske, cirkevné i armádne. Silné bolo aj vzopätie niektorých kultúrnych činiteľov. K najvýznamným článkom hnutia odporu patril takzvaný Kreisauer Kreis (Kreisauský kruh), ktorý sa zhromaždil okolo grófa von Moltkeho. Súčasťou nemeckého hnutia odporu boli aj nemecké cirkvi, predovšetkým tie najsilnejšie, evanjelická a katolícka. Z radov evanjelickej cirkvi boli najznámejší pastori Bonhoeffer a Niemöller. V katolíckej cirkvi najviac vynikal münsterský biskup Clemens August gróf von Galen, ktorý si pre svoje odvážne protinacistické postoje vyslúžil prezývku Löwe von Münster (Lev z Münsteru). Z katolíckeho prostredia pochádzali napríklad skupiny Kölner Kreis (Kolínsky kruh) či Kreuzkampf (Krížový boj). Nacisti však bezohľadne prenasledovali aj predstaviteľov cirkví a mnohí z evanjelických a katolíckych kňazov, ktorí sa nacizmu vzopreli, počas druhej svetovej vojny zahynuli. Veľa ich zomrelo v koncentračnom tábore Dachau, kde boli od konca roka 1940 sústredení všetci väznení duchovní. Celkovo v tomto koncentračnom tábore zomrelo počas vojny 29 438 väzňov. Z toho bolo 1 072 duchovných všetkých konfesií, medzi nimi 1 036 rímskokatolíckych. Tábor prežilo 1 691 duchovných, ako uvádza Joachim Schmiedl v diele Karl Leisner – Leben für die Jugend. Mučení a umučení Nie všetci z mučeníkov-duchovných boli Nemci. Výrazne najviac bolo umučených poľských kňazov. Z celkového počtu 1 780 v Dachau väznených duchovných z Poľska ich až 868 zahynulo. Boli medzi nimi aj traja poľskí biskupi. Nemeckých kňazov bolo väznených celkove 447 a z nich bolo umučených 94. Treba však poznamenať, že koncentračný tábor Dachau nebol jediným miestom, kde nemeckí kňazi počas druhej svetovej vojny umierali. Mnohí mučeníci z ich radov umreli inde. Napríklad v Berlíne pôsobiaci kňaz Bernhard Lichtenberg zomrel 5. novembra 1943 v Hofe cestou do koncentračného tábora Dachau, Alfons Wachsmann, bývalý farár v Greifswalde, bol za svoju protinacionálnosocialistickú činnosť popravený 21. februára roku 1944 v Berlíne-Brandenburgu. Takýchto prípadov by bolo možné spomenúť podstatne viac. V hnutí odporu však boli zastúpené aj rôzne ďalšie skupiny obyvateľstva. Podľa nemeckej štatistiky (Zur Geschichte der NS-Konzentrationslager) zatklo gestapo v októbri 1941 celkove 15 160 osôb. Rozčlenenie zatknutých podľa dôvodu zatknutia bolo takéto: Počet štátnopolicajných zatknutí v októbri 1941: komunizmus a marxizmus – 1 074, opozícia – 3 796, katolícke cirkevné hnutie – 416, evanjelické cirkevné hnutie –12, Židia – 476, hospodárstvo – 234, štrajky – 8 556, zakázaný styk s vojnovými zajatcami – 596. Celkový počet – 15 160. Nemecké hnutie odporu bolo veľmi mohutné a rôznorodé. Jeho komplexný rozbor si vyžaduje samostatný článok, takže podrobnejšie sa k tejto problematike vrátim až niekedy v budúcnosti. Zatiaľ aspoň toľko na ilustráciu. Aktivity predstaviteľov hnutia odporu zosilneli po hanebnej porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade. Zapojili sa doňho aj mladí ľudia. Mníchovskí študenti písali letáky a vyzývali k odporu proti obludnému režimu. Osobitne sa vyznamenala skupina Weiße Rose (Biela ruža). Mladých ľudí združených okolo súrodencov Hansa a Sophie Schollovcov napokon popravili. Spolu s inými mučeníkmi nacizmu však ukázali svetu, že bolo aj iné, nenacistické Nemecko. Temné stránky vojny Najvýznamnejším počinom hnutia odporu bol určite atentát na Hitlera 20. júla 1944, ktorého strojcom bol plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg. Ale akokoľvek precízne bol naplánovaný, tento pokus o likvidáciu führera nevyšiel. Nacisti po ňom rozpútali krvavé represálie, ktoré pripravili o život tisíce ľudí. Ani to však nebol koniec odporcov nacizmu. Napriek krutým represáliám jestvovalo hnutie odporu do posledných dní nacistickej hrôzovlády a patrí k svetlým stránkam novodobej histórie Nemecka. Ak sa v tejto chvíli znova vrátime k 13. a 14. februáru 1945 a zvážime všetky uvedené fakty, musíme nezmyselnú leteckú vojnu proti nemeckým civilistom počas druhej svetovej vojny vystaviť na pranier. Z morálneho hľadiska to bola nezmyselná, barbarská likvidácia civilného obyvateľstva a kultúrny vandalizmus, aký história ľudstva doposiaľ nezaznamenala. Veď neušetrila ani tých najbezbrannejších, teda malé deti. Navyše, jej skutočné výsledky boli nechceným zrkadlovým odrazom proklamovaných cieľov: Letecká vojna spojencov posilnila pozície nacistov a výrazne škodila nemeckému hnutiu odporu. Trápnym fiaskom bola aj z vojenského hľadiska, pretože nijako neoslabila vojenské aktivity wehrmachtu. Nezmyselné bombardovanie nemeckých miest patrí k najbarbarskejším kapitolám druhej svetovej vojny a táto neospravedlniteľná čierna škvrna výrazne znižuje zásluhy Anglosasov na porážke nemeckého nacizmu. Medzititulky Slovo Autor je nezávislý žurnalista Zdroje: MÜLLER, Helmut – KRIEGER, Karl Friedrich – VOLLRATH, Hanna, Dějiny Německa, Praha, nakladatelství Lidové noviny, 1995 DUROSELLE, Jean-Baptiste, Dejiny Európy a Európanov, Bratislava, Fortuna Print, 2002 ZENTNER, Kurt, Illustrierte Geschichte des zweiten Weltkriegs, München, Südwest Verlag Neumann & Co, 1963 KEEGAN, John, Druhá světová válka, Praha – Plzeň, BETA – Dobrovský & Ševčík, 1996 MEŠKO, Marek, Mníchovský atentát na Hitlera, Historická revue 5/2001 BERTHOLD, Will, Atentáty na Adolfa Hitlera, Bratislava, Perfekt, 2001 AŠENBRYL, David, Šlapala politika podle hvězd? Často!, Epocha, 13/2007 SCHMIEDL, Joachim, Karl Leisner – Leben für die Jugend, Vallendar-Schönstatt, Patris Verlag, 1996 Zdroje na internete: Zur Geschichte der NS-Konzentrationslager: http://de.indymedia.org/2006/10/158804.shtml Bombenterror gegen Deutschland (?): http://www.geschichtsthemen.de/bombenterror.htm Der „Kreisauer Kreis“: http://www.dhm.de/lemo/html/nazi/widerstand/kreisauer/index.html Weiße Rose: http://de.wikipedia.org/wiki/Wei%C3%9Fe_Rose Operácia Barbarossa: http://sk.wikipedia.org/wiki/Oper%C3%A1cia_Barbarossa Nacistické Německo:http://wikipedia.infostar.cz/n/na/nazi_germany.html World%20War%20II Widerstand gegen den Nationalsozialismus: http://de.wikipedia.org/wiki/Widerstand_gegen_den_Nationalsozialismus Pfarrerblock (KZ Dachau): http://de.wikipedia.org/wiki/Pfarrerblock_(KZ_Dachau)