Politický poker

Na švajčiarskej politickej scéne sa 13. decembra 2007 odohralo čosi, čo vzbudilo pozornosť aj v zahraničí. Zmenil sa unikátny švajčiarsky politický systém? Táto otázka názorne dokumentuje, aké ťažké je porozumieť „čiernej skrinke“ s názvom švajčiarska politika. Čo sa vlastne stalo? Jedného z doterajších ministrov pri opakovaných voľbách ministerskej rady nezvolili. V iných krajinách by to pri zostavovaní vlády bola bežná epizóda, tak prečo ten rozruch? Odpoveď musí byť trochu obšírnejšia. K vyhroteniu tichého politického zápasu, ktorý vyústil do situácie vzbudzujúcej toľko pozornosti, prispeli tri aspekty: aktér (minister), tradícia, voľby a v neposlednom rade ešte taktika. Aktér V tomto prípade nejde o „nejakého“ ministra. Ide o Christopha Blochera, vodcu a najznámejšiu postavu Švajčiarskej ľudovej strany (SVP, konzervatívna pravica). Christoph Blocher pôsobil na politickej scéne štýlom, ktorý bol vždy rozporuplný: populizmus hrajúci kartou strachu medzi obyvateľstvom, „neochvejne veriaci svojej pravde a nepoznajúci žiadne zaváhanie a cúvnutie“ (definícia novín Tagesanzeiger z 15.12.2007). Ako neochvejný bojovník porušujúci tabuizované témy zdvojnásobil za 15 rokov rady voličov SVP a doviedol ju na výslnie švajčiarskej politickej scény. Aj keď je SVP už od r. 1959 zastúpená vo vláde, pod vedením Blochera sa dokázala vždy profilovať nielen ako vládna strana, ale aj ako opozícia a takto bola aj vačšinou obyvateľstva vnímaná. Christopha Blochera sa SVP pred štyrmi rokmi, pri predposledných voľbách do Bundesratu (ministerskej rady), podarilo napriek odporu ľavicových strán pretlačiť do vlády. SVP dosiahla v parlamentných voľbach veľké víťazstvo a právom si nárokovala druhú stoličku v ministerskej rade, ktorá sa proporcionálne skladá z najsilnejších politických strán v parlamente. Strana SVP chcela všetkými prostriedkami dosiahnuť obsadenie dvoch kresiel v ministerskej rade. Do boja vytiahla svojho najsilnejšieho koňa: Christopha Blochera. Vo voľbách do vlády zvíťazil, i keď tesne, a vyboxoval od kresťanských demokratov ministerku, ktorá musela proti svojej vôli odísť z vlády. Pod výsledok sa podpísalo viacero faktorov: Na jednej strane poslanci dúfali, že Blocher sa v kolektíve podriadi spoločnému duchu, a na druhej zapôsobilo vyhrážanie: ak nebude Blocher ministrom, odíde SVP do opozície. Zloženie vlády sa nezmenilo od roku 1959 do roku 2003 a odchod jednej vládnej strany by sa v takej stabilnej krajine akou je Švajčiarsko rovnal veľkému zemetraseniu a takmer národnej katastrofe. Voľba Blochera do vlády vyvolala aj negatívne emócie, ale tie sa za pár týždnov utíšili. Nádej na Blocherovo umiernenie v nasledujúcich štyroch rokoch jeho účinkovania vo vláde pomaly umrela. Hral dvojitú hru – ministra a vodcu opozície. Jeho pôsobením sa však zmenil tón komunikácie a politická kultúra. Blocher označil za cieľ svojho účinkovania vo vláde snahu priniesť svoju podnikateľskú náturu do vládnych kruhov, na každom kroku rigorózne šetriť a kontrolovať a komentovať činnosť svojich kolegov ministrov. Výsledkom bol nepokoj vo vláde, drsnejšia komunikácia, momenty, ktoré boli prínosom len pre SVP. Svoju úlohu vodcu opozície v podstate nikdy neopustil. Tradícia a voľby Ultimátum SVP a hrozba odchodu do opozície pred štyrmi rokmi spôsobili veľký rozruch a odpor. Napriek tomu, že Bundesrat je v Švajčiarsku nástrojom exekutívy, je zastúpenie strany vo vláde veľmi doležité. Až do udalosti z r. 2003 bolo nepísaným zákonom, že ministra neodvolajú a z vlády odíde až po vlastnom uvážení. Nový minister pozastaví svoje člensto vo svojej materskej strane pred vstupom do vlády, aby sa našli čisto pragmatické rozhodnutia. Kandidátov na ministrov nominujú ich strany a do vlády ich volia poslanci parlamentu. Už aj skôr sa stalo, že niektorých kandidátov nahradili iní, a to aj proti vôli materských strán, ale bola to skôr veľká výnimka. Taktika Keď sa tentoraz schyľovalo k voľbám ministrov, nebola si SVP stoličkou svojho najväčšieho triumfátora celkom istá. Právom: ľavicové strany dávali už dávno pred voľbami najavo, že sa budú snažiť vodcu SVP do vládneho grémia nezvoliť. Lenže nebolo isté, či sa k odporu voči Blocherovi pridajú aj poslanci parlamentu okolo stredu politického. Aby zabránila akýmkoľvek špekuláciám a zákulisným hrám, vytiahla SVP znovu hrozbu odchodu do opozície. Ale čo fungovalo pred štyrmi rokmi, tentoraz totálne zlyhalo! Väčšina poslancov okolo ľavého stredu organizovane navrhla protikandidátku z radov SVP, ktorá vlastne ani nekandidovala. Eveline Widmer-Schlumpf sa napriek veľkému tlaku, aby post ministerky odmietla, a proti veľkému odporu materskej strany SVP, rozhodla ponuku prijať. Jej – podľa niektorých nehorázne – rozhodnutie vyvolalo protirečivé reakcie. Od veľkého ohromenia a sklamania (podľa viacerých čierny deň švajčiarskej demokracie) až po oslavné ódy pri jasnom nedocenení dôsledkov tejto udalosti. Obe strany podľa očakávania obviňovali svojich protivníkov a v konečnom dôsledku v podstate neniesol za čin zodpovednosť nikto. A čo teraz? SVP uskutočnila svoje hrozby a odišla do opozície. V skutočnosti na to však nebola ani sama pripravená. Situácia, keď dvoch ministrov, stále príslušníkov SVP, materská strana ignoruje, je groteskná a nikomu nie je jasné, ako to bude fungovať. Fakt, že ignorovaní ministri budú i naďalej zastupovať záujmy SVP, očividne neruší absolútne nikoho. Ale čo vlastne vo Švajčiarsku znamená opozícia? Ako najsilnejšia politická strana musí byť SVP opatrná. Ku každému rozhodnutiu vlády a parlamentu môže organizovať odpor v podobe referenda, ale to bude viac na škodu ako na úžitok. Takže čo ďalej? To nevie ani sama SVP. Na túto alternatívu nebol pripravený nikto, a takisto nikto nemá nijaký strategický koncept. Strane v neposlednom rade hrozí rozkol, pretože nie všetci poslanci sú ochotní nasledovať kurz vedenia strany z výslnia politickej scény do opozície. „Umravnenie“ neposlušných poslancov a zabezpečenie jednoty v strane je teraz hlavnou snahou SVP. Istotu, že všetci sa vrátia do lona vedenia, nemá nikto, a to vyvoláva v strane veľkú neistotu. Táto strana, doteraz vynikajúca v politickej taktike, sa tentoraz očividne hrubo prerátala. Mala vlastne vedieť, že Švajčiari reagujú na vyhrážky odmietavo. Je to práve SVP, ktorá pod hrozbami odpovedá na tlak zvonku vždy slovom „nie“. A SVP práve túto reakciu od svojich protivníkov neočakávala. Nielen jeho strana, ale aj Christoph Blocher má pred sebou neistú budúcnosť. Vo švajčiarskej politike hral veľa rokov dôležitú úlohu a bude ju hrať aj ďalej, ale roky vo vláde zanechali na ňom stopy. Náročná funkcia stála veľa energie a Christoph Blocher nevzbudzuje dojem, že by v budúcnosti dokázal doviesť stranu k ďalším métam. Je načase vytiahnuť novú generáciu politikov. Zdá sa však, že doteraz sa na agendu výchovy nových politických ťahúňov dosť zabúdalo. V politickom grémiu nevidieť nijaké nové vyčnievajúce hlavy. Niet sa ani čo čudovať – v Blocherovom tieni je dosť mrazivo. Aký dôsledok bude mať vzniknutá situácia na švajčiarsku politiku, je neisté. Najpravdepodobnejše je, že sa v podstate nič nezmení. SVP hrá už dávno dvojitú hru a má aj pred svojou základňou zviazané ruky. Hrať sa na stáleho rozbíjača hry si ani nemôže dovoliť. Jedinou doteraz viditeľnou zmenou je, že SVP pri televiznych diskusiách žiada rovnaké zastúpenie ako všetky vládne strany spolu... Požiadavka, ktorá však skôr odpútava od situácie. Politický pozorovateľ sa poteší zmene v politickom kabarete, ale pravdepodobne zostane opäť ušetrený, pretože táto opozícia je vlastne podvod v pomenovaní. Autor pôsobí na univerzite vo Švajčiarsku