Kenská mizéria
Zdá sa, že povolebný chaos v Keni potvrdzuje predstavu, že ani „jedna z najstabilnejších afrických demokracií“ sa nevymyká z klasického obrazu „africkej politiky“, v ktorom sa konflikty riešia mačetou a lynčovaním. V skutočnosti je však tento najnovší konflikt dôsledkom absolútneho zlyhania štátu v poskytovaní služieb, ktoré by mal spoločnosti zabezpečovať. „Etnické“ konflikty sú však v skutočnosti často skôr zápasom o prostriedky prežitia. Na typický príklad poukazuje Meera Selva v denníku The Guardian. V roku 2005 sa na okraji údolia Rift v Keni zrazili príslušníci etník Masai a Kikuyu. Zápasili o prístup k jedinému miestnemu spoľahlivému zdroju vody – pumpe. Nie je to len akademická diskusia o príčine – od charakteru konfliktu závisí aj jeho riešenie. V tomto konkrétnom prípade ho predstavuje stavba nových púmp alebo zabránenie deforestrácii, ktorá spôsobuje, že rieky a potoky v suchom období rýchlo miznú. Platí to aj pre celú krajinu. Hoci bola Keňa relatívne pokojná a prosperujúca africká krajina, v kenskej spoločnosti rástlo vnútorné napätie. Štát nebol schopný plniť ani základné funkcie (napríklad zabezpečenie poriadku) a tak ho, najmä na vidieku a v chudobných oblastiach, nahrádzali iné mocenské štruktúry (či už tradičné, alebo gangy grupujúce sa okolo bohatých a vplyvných „silných mužov“). Prezident Kibaki sa zameriaval na rozvoj súkromného sektora a turistického priemyslu. Jeho vláda zabezpečila pomerne stabilný makroekonomický rast, lenže sľuby týkajúce sa riešení problémov v sociálnej oblasti, ktorými sa prezentovala pri svojom nástupe k moci, ostávali len na papieri. Mnoho podporovateľov opozičného lídra Raila Odinga sa preto regrutovalo z obyvateľov Kibery – najväčšieho slumu Afriky rozkladajúceho sa na okraji Nairobi. Hoci v ňom žije viac ako jeden milión obyvateľov (tretina populácie kenského hlavného mesta), na zásobovanie vodou jej pridelili len dve percentá výdavkov Nairobi. Ešte horšie je to s financovaním škôl, budovania a údržby ciest či zdravotníckych zariadení. V takejto situácii potom mizéria a frustrácia občanov pomáha hociktorému opozičnému lídrovi regrutovať na svoju stranu na všetko odhodlaných podporovateľov.
