Fidel Castro, životopis pre dva hlasy

Už je to dosť dávno, čo elitné jednotky najmocnejšej a najbohatšej krajiny kontinentu napadli svojho chudobného suseda oslabeného dlhou občianskou vojnou. Keď sa útočiaca armáda blížila ku kľúčovej základni a strategickému letisku suseda, jeho lídri volali o pomoc. Na ich volanie odpovedala malá krajina na druhom konci sveta. Armáda 55-tisíc dobrovoľníkov prekročila oceán, rozdrvila inváziu a zachránila nezávislosť krajiny. (Na pamiatku Ernesta Che Guevaru, popraveného 9. októbra 1967) Tento príbeh nie je z Pána prsteňov. Je to skutočný príbeh zo skutočného kontinentu, ktorý sa volá Afrika. Útočníkom bola armáda rasistickej Juhoafrickej republiky, a strategická základňa a letisko, pri ktorom jej útok zastavili, je Cuito Cuanavale v Angole. Písal sa rok 1988 a dobrovoľníci, ktorí porazili rasistickú armádu prišli z Kuby. Na víťazstvo pri Cuito Cuanavale v marci 1988 nadviazal drvivý postup druhej kolóny kubánskych dobrovoľníkov v juhozápadnej Angole pri hraniciach s Namíbiou. Porážka Juhoafričanov v Angole zmenila mocenskú rovnováhu v regióne a prinútila vládu Južnej Afriky a Spojených štátov rokovať s Angolou a Kubou o splnení Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 435 požadujúcej nezávislosť Namíbie. Jasná pozícia kubánskych vyjednávačov opierajúca sa o nadvládu kubánskych Migov 23 nad vzdušným priestorom Angoly a severnej Namíbie a jasnú hrozbu angolsko-kubánskej invázie do Namíbie prinútila Juhoafričanov vzdať sa ďalšej okupácie Namíbie. V marci 1990, ďaleko od pozornosti väčšiny Európy pohltenej udalosťami konca roku 1989, sa Namíbia stala plne nezávislou krajinou. Kubánske intervencie Triumf kubánskych expedičných síl poslal šokové vlny po celom kontinente. Posledný otvorene rasistický režim na svete sa z porážky a straty sebavedomia už nikdy nespamätal. „Porážka armády apartheidu bola inšpiráciou pre bojujúcich ľudí Južnej Afriky! Porážka rasistickej armády pri Cuito Cuanavale umožnila... (demokraciu v Južnej Afrike)! Cuito Cuanavale bolo míľnikom v histórii za oslobodenie južnej Afriky!“ Tieto slová – aj s výkričníkmi – nepochádzajú z úst nerelevantného akademika alebo kubánskeho propagandistu, ako by ste sa mohli domnievať. Ak, pravdaže, za niekoho takého nepovažujete Nelsona Mandelu. Príbeh, ktorý tu pripomínam nepatrí medzi tie najznámejšie v histórii. V knihe Fidel Castro, životopis pre dva hlasy (Ikar, 2007) z pera španielskeho profesora Ignacia Ramoneta žijúceho v Paríži sa Castro dotýka niektorých dôvodov, prečo je to tak. O jednom z nich veľa naznačuje aj fakt, že kým slovenský preklad knihy si môžete prečítať rok po vyjdení španielskeho originálu v septembri 2007, anglickú verziu na najväčšom portáli predávajúcom knihy v USA amazon.com stále nenájdete. Vráťme sa k zdanlivo nelogickému venovaniu tohto článku pamiatke Ernesta Che Guevaru popraveného práve pred 40 rokmi. V čase nášho príbehu jeho kosti už dávno práchnivejú kdesi v bolívijskej džungli. Napriek tomu pomoc Kuby africkým revolúciám s jeho ikonickou osobnosťou úzko súvisí. Už dva roky po triumfálnom vstupe revolucionárov do Havany poslala Kuba svoju prvú loď s nákladom zbraní s niekoľkými desiatkami lekárov na pomoc povstalcom bojujúcim za oslobodenie Alžírska spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Loď sa vrátila so stovkou alžírskych sirôt a zranených obetí vojny. O dva roky neskôr Kuba vyslala na africkú pôdu svoje prvé skutočné vojenské oddiely. Brigáda kubánskych obrnených transportérov (Kube ich na obranu v prípade ďalšej americkej invázie práve daroval Sovietsky zväz) a niekoľko stoviek kubánskych bojovníkov pomohli Alžírčanom odraziť útok marockej armády. Che Guevara sa týchto bojov nezúčastnil, ale nepochybne o tomto ťahu vedel a podporoval ho. Koncom roku 1964 sa však už osobne vybral na dlhú cestu po Afrike, počas ktorej sa stretol s mnohými vodcami národooslobodzovacích a protikoloniálnych hnutí v Alžírsku, Ghane, Guinei, Mozambiku, Mali, Kongu, Tanzánii a inde. A v apríli 1965 Che so skupinou okolo 150 v boji ostrieľaných a vyzbrojených spolubojovníkov prekročil z Tanzánie jazero Tanganika a vstúpil na územie východného Konga. Nasledujúcich sedem mesiacov Kubánci pod Che Guevarovym vedením cvičili partizánske jednotky bojujúce proti režimu generála Mobuta podporovaného európskymi a juhoafrickými vládami a žoldniermi. Až o rok neskôr sa Che konečne – po krátkom zastavení v Československu a na Kube – dostal do Bolívie, kde sa pokúsil rozpútať partizánsku vojnu za zvrhnutie skorumpovaných juhoamerických diktatúr a kde zahynul. Malá superveľmoc Príbeh kubánskych vojenských intervencií je fascinujúci z mnohých pohľadov. Či sa nám Fidel Castro a jeho Kuba páčia alebo nie, pod jeho vedením sa Kuba stala zo zaostalej banánovej republiky malou superveľmocou. Vplyv tejto 11-miliónovej ostrovnej krajiny vzdialenej len niečo vyše sto kilometrov od územia USA ďaleko presahuje jej bezprostredné susedstvo. Kuba je takmer 50 rokov nepretržitým objektom amerického nepriateľstva. Embargo, teroristické útoky a pokusy o atentáty inšpirované a financované vládami USA, zákaz cestovania na Kubu pre Američanov a naopak, okamžité prijatie každého kubánskeho utečenca do USA, ktoré nemá obdobu v nijakej inej krajine, takmer nepretržitá hrozba vojenskej intervencie... To je len časť dlhého zoznamu prejavov americkej nenávisti voči Castrovej Kube. A predsa: Castro je stále tu a v priebehu dlhých desaťročí bola Kuba napriek vlastnému ohrozeniu schopná projektovať svoju vojenskú silu naprieč oceánmi. Kubánci dokázali niečo, o čom sa verí, že to dokážu len USA. Ako možno vysvetliť, že 11-miliónová krajina bola schopná vyslať cez Atlantik 55-tisíc ozbrojencov a podporovať ich úspešné vojenské ťaženie proti najsilnejšej a najbohatšej krajine v Afrike? Len na porovnanie: po štyroch rokoch vojny v Iraku s asi 150-tisíc vojakmi sa armáda USA potáca na pokraji zrútenia; európske mierové sily v Kongu alebo v Bosne a Hercegovine sú podstatne menšie, a predsa testujú, čo Európa unesie – napriek tomu, že za nimi stojí polmiliardová populácia a najbohatšia ekonomika na Zemi. Áno – tanky, MIG-y a ďalšie zbrane Kubáncov v Angole im poskytol Sovietsky zväz a jeho spojenci. Ale kľúčom sú ľudia: ľudia pripravení bojovať, a ak treba, zomrieť. Odkiaľ ich Kubánci zobrali? Čo je ešte šokujúcejšie – ak Kuba bola schopná správať sa ako „malá superveľmoc“ vo vojenskej oblasti, ešte viac to platí o jej veľmocenskom postavení v oblasti humanitárnej pomoci. Po revolúcii roku 1959 polovica zo 6 000 kubánskych lekárov opustila krajinu – zväčša odišli do USA. O 45 rokov neskôr, v roku 2005, mala Kuba 70 000 lekárov a lekárok a ďalších 25 000 študentov na lekárskych fakultách. A 30 000 kubánskych lekárov pracuje v lekárskych misiách po celom svete. Fidelov sen je, že v priebehu nasledujúcich desiatich rokov bude mať Kuba 100 000 lekárov a vzdelá ďalších 100 000 lekárov pre rozvojové krajiny. Domáci cieľ zdravotného systému Kuby je jasný a zrozumiteľný: v najbližších rokoch predĺžiť strednú dĺžku života Kubáncov na 80 rokov. A súčasne byť schopní poskytovať lekársku pomoc kdekoľvek na svete, kde to bude potrebné. Po zdevastovaní Guatemaly hurikánom tam Kuba poslala ďalších 700 lekárov, ktorí sa pridali k trom stovkám, ktoré tam už boli. Keď ničivé zemetrasenie v októbri 2005 postihlo severný Pakistan a zabilo tam 80 000 ľudí, do konca mesiaca tam prišlo 2 500 kubánskych lekárov. Mnohí z nich zostali šesť mesiacov. Mnohí z nich patrili ku Kontingentu Henryho Reeva, vytvorenému krátko po tom, čo po hurikáne Katrina Kuba ponúkla USA 1 610 svojich lekárov na pomoc zničenému New Orleansu. Ktorá iná krajina na svete je ešte schopná poskytnúť lekársku pomoc takýchto dimenzií? Ktorej inej krajine by vôbec záležalo na utrpení ľudí vo vzdialených, chudobných krajinách? Ako je možné, že my Európania, hrdí na svoju kultúru a humanistické tradície, vzdelaní a bohatí, nie sme ani vzdialene schopní urobiť to, čo dokážu Kubánci? Toto sú otázky, ktorým by sme my Európania nemali vyhýbať. Ako je krajina s 11 miliónmi obyvateľov schopná mobilizovať také obrovské ľudské zdroje, či už ide o desaťtisíce bojovníkov alebo desaťtisíce lekárov? Fidel Castro ponúka odpoveď, ktorá je asi dosť blízko pravde: dobrovoľníci. Počas tri roky trvajúcej série rozhovorov zachytených na 600 stranách knihy Castro opakovane zdôrazňuje, že nikdy na nijakú vojenskú misiu Kuba neposlala nikoho, kto by sa neprihlásil dobrovoľne. Toto dobrovoľníctvo režim nepochybne podporuje, ale nikto nebol nútený k účasti v zahraničných ťaženiach pod hrozbou mnohoročného väzenia, ako je to v prípade mnohých vojakov USA v Iraku. Castro veľmi zrozumiteľne vysvetľuje, že krajina, ktorá je pod ustavičnou hrozbou útoku si politicky nemôže dovoliť poslať svojich občanov do rizika smrti v zahraničnej vojne, pretože smrť vojakov prinútených k takej vojne by politicky podkopávala režim. Keď je však rozhodnutie ísť dobrovoľné, prípadnú smrť dobrovoľníka rodina akceptuje bez toho, aby obviňovala režim, že ich milovaného poslal na smrť. Duch idealizmu a dobrovoľníctva ktorý priniesol kubánskych bojovníkov do Cuito Cuanavale alebo lekárov do veľhôr Kašmíru či inde, je súčasťou dedičstva Che Guevaru. Napokon Che bol oboje – lekár aj bojovník. Bolo o ňom známe, že v čase voľna dobrovoľníčil, kde bolo potrebné a že bol vášnivým propagátorom dobrovoľníctva medzi mladými Kubáncami. A pre nič iné, už pre toto si zaslúži si, aby sa naňho nezabudlo. Článok uverejnil internetový denník Changenet.sk, www.changenet.sk Redakčne upravené