História (13)

Muž na druhý deň ráno zistí, že má doškriabaný celý chrbát. V myšlienkach sa prenesie späť do premilovanej noci. Zavrie oči a celé si to znovu a znovu premieta. Pri bližšom skúmaní v zrkadle zisťuje, že nejde o náhodné škrabance, ale o systém znakov a symbolov udávajúci miesto budúceho stretnutia. Na chrbte má vlastne mapu. Večer čo večer chodí na dané miesto a po pár dňoch Tajomná naozaj príde. Tentoraz sa milujú niekde inde (spomínala stavbu? lešenia?) a oveľa intenzívnejšie. Celý proces sa opakuje. Záhadný únik, krvavý chrbát, súbory znakov. Muža hra spočiatku vzrušuje a celkom sa jej poddá. Čas, ktorý uplynie od rekognoskácie „mapy”, vyhľadanie miesta a túžobné očakávanie, je obzvlášť trýznivý. Všimol si, že v podstate zodpovedá času zacelenia rán. Ten čas sa stále predlžoval, tak ako sa rany, už to neboli škrabance, prehlbovali. Teraz už vie, že nemusí bežať na miesto stretu hneď na druhý deň. Môže si pokojne vychutnávať plynutie času. Oceňoval, že mu nechala dostatok priestoru na erotické fantázie a snenie. Neskôr chce vedieť viac, avšak vždy je umlčaný dlhým a tiahlym ššššššss (Presne takým, aké je v skladbe China Girl od Davida Bowieho a Iggyho Popa. V Iggyho verzii je ššššššss oveľa presvedčivejšie, zvodnejšie až erotické, ale aj ten Bowie sa dá. Vysvetľovala mi Zuzana svojím neopakovateľným štýlom, kde bol častokrát detail nadradený celku.) A koniec? Veľmi rýchly a neromantický. Muž na kúpalisku, v plavárni, saune – už si presne nepamätám, stretne iného muža s „mapou” na chrbte. Náhle zistenie ho úplne zloží. Na stretnutie so svojou dominou ide vyzbrojený švajčiarskym nožom. Tentoraz jej mapu nakreslil on. Je jasné, že ďalšie „milovanie” prebehne na cintoríne a hĺbka vyrezaného kríža uľahčí prácu súdnemu patológovi. Príbeh. Prečo práve tento príbeh? Je to len vymyslený príbeh. Dobre, ale čo, ak si ho úplne nevymyslela, respektíve sa rozhodla nápad s mapou previesť do praxe. Pri predstave, ako moja láska behá v niekoľkomiliónovom Odniekiaľ po nočných parkoch či nebodaj lešeniach so zakrvavenými nechtami, som sa fakt pousmial. Ako mi niečo také mohlo vôbec napadnúť! Pochybnosti vyvolané spomienkou na príbeh však ustavične hlodali. Napil som sa vína. Nie, nie, nie. Bola mi verná, je mi verná a o chvíľku pristane na tomto obrom dehumanizovanom letisku a bude mi verná až do súdneho dňa. Cililing, zazvoní zvonec a rozprávky je koniec. Uvedomil som si, že mi víno stúpa do hlavy. Mám pocit, že letisko pohltí celé mesto. Je stále väčšie a väčšie. Samo sa už stalo mestom. Včera večer som dostal esemesku: Som na rozlúčkovej párty. Lejem do seba hektolitre vína a hormóny mám rozjebané na všetky svetové strany. Tak sa priprav. A ešte čas príletu. Potešil som sa. Vulgarizmy používala len na zdôraznenie intimity. Miloval som ju viac než kedykoľvek predtým. Dnes na letisku sa mi však správa premenila na hrozbu. Čo ak nevydržala? Uf, určite vydržala. Určite. Presviedčam sám seba. Z halových reproduktorov sa linie asexuálny, kybernetický hlas, oznamujúci prílet lietadla. Ruky sa mi trasú. Ešte si narýchlo zapaľujem a už ju vidím prichádzať. Zoskočím z barovej stoličky a bežím, teda skôr sa tackám, jej oproti. Bože, ako ja ju milujem! Zakopnem a zvalím sa rovno do roztvoreného náručia. O chvíľu sa už váľame na zemi. Tak takéto privítanie som naozaj nečakala. Hovorí s očividnou radosťou v hlase, vstáva a pomáha na nohy aj mne. Ja, ja… Kokcem. V očiach sa jej zaiskrilo a na mikrosekundu sa objavil známy úsmev. Priložila mi na pery ukazovák a nasledovalo dlhé tiahle ššššššss (na sto percent od Iggyho). Zobrala ma za ruku a ťahala von z budovy. Čas sa zrýchlil a priam sme leteli. Kufre sme hodili taxikárovi, preliezame nejaký plot, hihnem sa ako malé dieťa, zrazu sme na akomsi poli... Odkopáva štekle, sťahuje si sukňu (nohavičky museli ísť dole už v lietadle) a potom trhá šaty aj zo mňa. No načo čakáš, hlupáčik? V sekunde som nahý. Objímame sa a moceme, až narazíme na asfalt. Asi poľná cesta. Stiahne ma dolu. Kľakne si a rukami sa oprie ešte o horúci asfalt. V sekunde som pripojený a búšim do nej ako o život. Spoločne sme vyvrcholili v momente, keď nad nami preletel štartujúci Airbus. Došlo mi, že sa milujeme na štartovacej dráhe. Rozpálilo nás to ešte viac. Škoda, už nič neletelo. V alkoholicko-endorfínovom opojení sa mi vymazal údaj o tom, ako sme sa dostali domov. Ráno sa posteľ premenila na inštaláciu Tracy Emin. Rozlepím oči a už to frčí. Je opäť doma. Všetko je tak ako predtým. Preboha zmeškám štúdio. Peter, rýchlo volaj taxík! Rifle, tenisky, tričko, slnečné okuliare, laptop a už sedíme v našej staručkej Fiestičke. Tu si môj poklad, konečne vydýchne. Vytiahne rúž a maľuje si pery. Nasleduje ceruzka na obočie. Neviem sa na ňu vynadívať. Až teraz si všimnem jej krvné koláče. V chrastách na kolenách a lakťoch má drobné úlomky asfaltu. Bože, ty si ale doriadená. Nechcem ani len vidieť, ako vyzerá tvoj chrbát. Zdá sa, že si svoje „stigmy” doteraz vôbec neuvedomila. Chvíľku zarazene pozerá a potom začne tužkou na obočie premieňať odreniny na slniečka, kvety a usmievavých ľudí. Pekné, však? Neprekážajú mi rany z milovania. Mám ich rada. Teda z milovania s tebou. Chvíľu mlčíme. Možno rozmýšľa nad tým, že ten asfalt, čo sa jej dostal pod kožu, naskenuje spolu s kresbičkami a použije ako závesný obraz. Možno tak uvažujem o výtvarnom umení len ja. Vždy je dobré letieť odniekiaľ… k tebe. Paradoxne, na mieste, ako je toto, si „dospelý muž“ uvedomí plynutie času. Treba dodať to otrepané, bohužiaľ pravdivé, adjektívum – neúprosné. Miesto ako toto vlastne neexistuje. Ide skôr o priestorovú utópiu vytvorenú len dočasne, účelovo, na zákazku. Pre väčšinu bežných smrteľníkov nedostupnú a ťažko predstaviteľnú. Tu sa čas zastavil, respektíve spomalil. Tu sa dá myslieť na veci, ktoré sú v bežnom živote nepostrehnuteľné. Ak sa teda nezameriate na balistickú krivku golfovej loptičky. Ešte nedávno sme si vymieňali cukríky, formičky do piesku, autíčka, neskôr odznaky, mince, bankovky, známky a ešte neskôr kazety, platne a teraz... teraz si vymieňame ženy. Treba dodať, že ženy si asi vymieňajú nás, mužov. To však nechám na niektorú z nich, nech o tom porozpráva, nech o tom vypovie, podá správu, napíše divadelnú hru, alebo nech mi to pošepká do ucha. Niekto si zrejme známky vymieňa dodnes, moji dvaja najlepší priatelia kšeftujú s platňami. Vymieňanie sa stalo ich profesiou, avšak môj a Hakimov prípad to rozhodne nebol. Sedím na ratanovej stoličke, neďaleko jedného z bielych šiatrov, ktoré vyrástli na golfovom ihrisku pár kilometrov za Grazom. Z diaľky, by síce celá utópia mohla vyzerať ako obliehanie Viedne osmanskou armádou, bližší pohľad však napovie, že golfové ihrisko obsadila profesionálna cateringová spoločnosť a navyše dobre, veľmi dobre zaplatená. V stanoch sú ukryté vína a destiláty z celého sveta, pivko z prenosného výčapu je, našťastie, miestne, niekoľko druhov teplých jedál, šaláty, obložené misy a syry, ryby, kaviár... Niekto si skúša odpaly, niekto sa napcháva pečenou jahňacinou, niekto sa už začal spíjať a Hakim, pôvodom Afgánec, mi hučí do ucha, že tá nová reperka (pre tých, čo nie sú z biznisu uvediem, že ide o reprezentantku farmaceutickej firmy) pre banskobystrický a žilinský kraj musí byť na tejto konferencii jeho. Som trochu sklamaný, lebo je to jediná schopná srnka, ktorú môj sebecký gén zaregistroval, avšak liezť Hakimovi do kapusty nemá absolútne nijaký význam. Nakoniec, ide o nepísané pravidlo. Poznám ho odvtedy, ako prišiel do Martina. Vtedy nevedel po Slovensky ani ceknúť. Hovoril len lámanou angličtinou a po paštúnsky. Neuveríte, ale aj s touto jazykovou výbavou dokázal pretiahnuť viac medičiek ako ktorýkoľvek študent v histórii školy. Vedel som, že nová repa má odzvonené a na orientálne milovanie nezabudne do konca svojho života. Hakim teraz, samozrejme, hovorí po slovensky len s jemným prízvukom. Oženil sa, zobral si spolužiačku a spolu sa presťahovali do Česka, kde je už asi dva roky primárom psychiatrického oddelenia nemocnice, niekde na severe Česka, možno v Ústí, Liberci alebo v Tepliciach. Keď na tie ženské vytiahne orientálnu ľúbostnú poéziu, začínajú zvláčnievať aj bez toho, aby sa ich čo len dotkol. Pravda, slovenčina mala u českých kolegýň tiež osobité čaro, a tak mal Hakim o popularitu postarané. Už vidím, ako sa Pítr s Mirom smejú a obviňujú ma, že sa zaujímam o poéziu a umenie, len kvôli babám, inšpirovaný Hakimom. Ako keby zabudli, že sme vyrastali spolu a že základ je spoločný. Po „prednáškach“ sme teda tu, obedujeme na golfovom ihrisku neďaleko Grazu, kde mi je jasné, že ma čaká pekná nuda a kvantá chľastu so ženáčmi, ktorí radšej nechcú pokúšať osud, avšak teória im ide perfektne. Spoza kaviarenského stola, obťažkaného pivom a tými najdrahšími liehovinami, ktoré bar ponúka, sa dozviem, čo by štyridsaťpäťročný kolega z Prievidze dorobil s dvadsaťosemročnou kolegynkou z Bratislavy, keby len bol slobodný. Na druhý deň by nevedela ani len chodiť a spomínala by na to do konca života, ale viete chlapi, aké to je? No jednoducho nemôžem. Kolega z Trebišova by si s kolegynkou z Bratislavy poradil podobne. Ta ja by ju dzigal, že by neznala čia je. Zdá sa, že kolegynka z hlavného mesta má u kolegov najväčšie bodové ohodnotenie, pretože sa pripája aj oravský zástupca, niečo vyše päťdesiatky, vyšportovaný tenista, jaskyniar a horolezec, ináč primár v Dolnom Kubíne. Tak – nie je zlá. Videl som hneď, že po mne ide od prvej chvíle, ale ja som mojej starej verný. Nestojí mi to za to. Alebo ti už nestojí. Zaťal niekto a všetci sa náramne bavia. Juj, jaj, joj. Pocikám sa od smiechu. Dopopuku. Využívam zvýšenú hladinu hluku a opúšťam invenčný stolík. Potom mi ešte svitla nádej v podobe našej sprievodkyne z miestnej cestovky, ktorá pricupitala hneď po obede, aby nás zoznámila s miestnymi atrakciami. Nebol to celkom môj typ, mladé dievča, krv a mlieko. Priznám sa, že som skôr na vysoké a chudé. Nemusia byť pekné, len nech sú zaujímavé. Krv a mlieko zo Štajerského Hradca však v sebe mala neuveriteľné množstvo energie. Mlela tak rýchlo, že som mal problém porozumieť, rozhadzovala rukami, vysvetľovala, proste bola neuveriteľne zlatá... V neďalekej dedine Thal sa narodil Arnold Schwarzenegger a ani sa nenazdáme a už sme v mikrobuse, ktorý nás zavezie do Terminátorovho rodiska. Vydávame sa na malú pešiu túru, ktorá sa začína pri tristoročnom rodnom dome, kráčame k jazierku, kde Arnie na malom člnku požiadal Mariu Shriver o ruku. V priebehu niekoľkých minút sa zo mňa stáva Arnoldov životopisec, ale aby sa mi ešte o ňom nedajbože aj nesnívalo, zameriavam sa na výdych a nádych našej sprievodkyne. A v reštaurácii, kde obedujeme, obedovali aj oni dvaja, budúci pán guvernér Kalifornie so svojou snúbenicou. Z jej úst mi aj tá štajerská nemčina začína pripomínať harmóniu nebeskú, ale čo s tým Arnoldom? Je z neho dobrý a statočný americký občan, ktorý z času na čas podpíše nejaký ten rozsudok smrti, kašle na skleníkový efekt a nielen vo filme, ale aj z moci svojho úradu bojuje proti zlým teroristom. Čo na tom, že v Rakúsku naposledy videli teroristov pekne dávno, možno v roku 1914 a aj to bolo vlastne v Sarajeve. Štadión v Grazi tiež nesie meno slávneho rodáka. Občania sú naňho právom hrdí. Alebo žeby to bolo presne naopak? Verím, že keby bolo v meste referendum za, alebo proti Eraserovi (ale ako by asi znela referendová otázka?), väčšina obyvateľstva by dala prst dole. Všade predsa žijú uvažujúci ľudia a turistické atrakcie sú predsa len v inej kategórii, ako zdravý rozum. Moje úvahy nad Posledným akčným hrdinom vyvolané lektorátom preruší Hakim a hovorí, že nech ho nechápem zle, ale tú Štajerskú kobylku musí mať. Nech sa vraj naňho nehnevám, ale že za tri dni zvládne aj reperku aj Krv a mlieko. Ja osobne sa priznám, že som nevidela jediný jeden film a ani nechcem, aby ste si nemysleli, že som z pána Schwarzeneggera nejako namäkko. Rozpráva pri vedľajšom stole a zdá sa, že predsa len, nie sú všetci občania na Arnieho hrdí. Chutná a inteligentná, čo viac si môže trojdňový návštevník Grazu priať? Ach, jaj. Tvárim sa dosť neurčito, a tak Hakim tlačí na pílu ďalej. Veď vieš, doma nemôžem. Žena, deti, pacienti, mestské zastupiteľstvo, športový oddiel... Ja som vážený človek. Vysvetľuje mi. Neblázni, Hakim, veď sa nepoznáme deň dva. Ja viem, že si vážený človek a že jednoducho musíš urobiť to, čo musíš, aby si ťa spoluobčania vážili ešte viac. Tak len do toho a pretiahni ich obe, pre mňa za mňa aj naraz. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)