Duševná choroba a americký sen (5)
Ľudia a veci Máme tu teda dočinenia so zjavným protirečením. Toľko nešťastia v krajine, ktorá vznikla na princípe „hľadania šťastia“! Je pravda, že tento princíp je sám o sebe klamlivý, keďže nesľubuje šťastie, ale len možnosť ho hľadať. A čo väčšina ľudí nakoniec dostane, je iba nekonečné hľadanie a veľmi, veľmi málo radosti. Napriek tomu hrá identifikovanie sa americkej spoločnosti so šťastím veľkú rolu v politických a ideologických zápasoch dvadsiateho storočia. Na rozdiel od útlaku sovietskej spoločnosti sa Amerika tvárila ako „slobodná krajina“, v ktorej môžu ľudia žiť akokoľvek sa im zapáči. A v ekonomickom rozmachu a silnejúcom konzumnom spôsobe života sa šťastie dalo kúpiť na každom kroku. Ešte nikdy nebol pôžitok z trhu taký závratný – ligot nákupných centier, zvodnosť reklamy, magická aura, ktorá akoby obklopovala každý nový výrobok. Spoločnosti, ako napr. Nike, už nepredávajú len výrobky, ale ponúkajú stelesnené sny. Ale napriek všetkému jasu a modernosti, ich posolstvo je staré ako sám kapitalizmus: Šťastným vás robí vlastníctvo. Toto je základné pravidlo trhu v celej svojej surovosti: že všetko (a všetci) nejako súvisí s predávaním a kupovaním, každý vzťah sa redukuje na to, čo Marx kedysi nazval „tokom peňazí“. Tento postoj je v kapitalizme natoľko rozšírený, že si len málokedy uvedomujeme, aký je zvrátený. Zvrátený, lebo jeho posolstvo znie, že šťastie nezávisí na ľuďoch, ale na veciach. Inými slovami, ide o odľudštené šťastie. Otázka znie – je to ešte stále šťastie? Väčšina ľudí očividne verí, že áno. Konzumný spôsob života je mimoriadne populárny. Ale epidemický výskyt duševných chorôb poukazuje na obrovský rozdiel medzi tým, o čom si ľudia myslia, že to cítia, a tým, čo skutočne cítia. Poháňaní neutíchajúcou mašinériou reklamy presvedčili ľudia na okamih samých seba, že sú šťastní. Ale v konečnom dôsledku musí existovať súvislosť medzi šťastím a naplnením skutočných potrieb a túžob, ináč nie je toto „šťastie“ ničím iným ako ilúziou, istým druhom eufórie, ktorá sa neveľmi líši od eufórie po alkohole či po návšteve kostola. Odľudštené šťastie je oxymoron: veď skutočné šťastie môže pochádzať len od ľudí, nie od vecí. Nepopierame, že šťastie si vyžaduje istý stupeň materiálneho pohodlia. Nikto predsa nemôže byť šťastný, ak napríklad hladuje alebo nemá strechu nad hlavou. Ale veci nám môžu zabezpečiť iba podmienky pre šťastie, nie sú jeho náhradou. Plné brucho a strecha nad hlavou nie sú náhradou šťastia, a keď život pozostáva len z nich, je to mizerný život. V kapitalizme sa formy šťastia vysvetľujú jeho obsahom. Dobrým príkladom je jedlo. Obrovská pozornosť sa venuje vareniu a reštauráciám, a predsa to pramálo súvisí s pôžitkom z jedla. Zvyčajne ide oveľa viac o spoločenský status spojený s vychutnávaním vyberaného jedla a vína, alebo, aby sme to povedali zreteľnejšie, o snobský dojem. Namiesto toho, aby sme sa tešili z jedenia, je jedlo naším fetišom. Keby išlo predovšetkým o šťastie, čoskoro by sa ukázalo, že dobré stolovanie si vyžaduje dve podmienky – dobré jedlo a dobrú spoločnosť. Ale druhej z týchto podmienok sa nevenuje dostatok pozornosti, pretože kapitalistická spoločnosť je principiálne neschopná to priznať. V nóbl reštauráciách je arogancia predpísaná, takže v ústach vám takmer vždy ostane zlá chuť, nech je jedlo akokoľvek dobré. Vo „fast foodoch“ zatiaľ ľudia tlačia do seba neprirodzené, mechanicky vyrábané jedlo v neradostnom prostredí, kde jediným znakom šťastia je umelohmotný úsmev Ronalda McDonalda. Prečo je pôžitok z dobrej spoločnosti takou vzácnou skúsenosťou? Pretože priateľstvo, kamarátstvo a spoločenstvo sú v kapitalizme marginalizované. Ak existujú, tak je to napriek spoločnosti, nie vďaka nej. V systéme, ktorý v jednotlivcovi vidí len kupujúceho alebo predávajúceho, čo môžu mať títo dvaja spoločné? Ľudia síce žijú v „spoločenstvách“, ale bez akýchkoľvek pút medzi sebou, bez akýchkoľvek spoločných záujmov, a táto prázdnota je najlepšie viditeľná v „srdciach“ týchto spoločenstiev – v nákupných centrách, kde neprebieha žiadna spoločenská aktivita. Každý človek sa redukuje na opuzdrenú, atomizovanú existenciu. Každý deň sa do práce veziete preplneným autobusom alebo metrom a nikdy sa s nikým nedáte do reči alebo sa im nepozriete do očí. Celé roky bývate na ulici alebo v dome, a s nikým zo svojich susedov ste doteraz neprehovorili ani slovo. Idete s niekým do kina alebo na koncert, a keď sa predstavenie skončí, každý si ide svojou cestou, bez akéhokoľvek rozhovoru či medziľudskej interakcie. Milióny ľudí strávia celé dni, niekedy dokonca týždne, bez kontaktu a po večeroch vysedávajú doma v modrastej žiare televíznej obrazovky. Obzvlášť to platí pre starých ľudí, ktorých suicidálne myšlienky sú podľa Správy Surgeon-General „prirodzeným sprievodným javom vysokého veku“. Toto všetko je takou neoddeliteľnou súčasťou našich životov, že sa nad tým zvyčajne ani nepozastavujeme. Sexuálna bieda Ale atomizovaná existencia je neľudská. Byť odcudzený od iných ľudí znamená byť odcudzený od svojej vlastnej ľudskosti. Takýto druh individualizmu nie je sloboda, ale väzenie, ktoré si človek vybudoval sám v sebe. A jeho dôsledky, rany, ktoré spôsobuje, sú najciteľnejšie v ľudských vzťahoch medzi najbližšími. Ak šťastie pochádza z materiálneho vlastníctva, ak je každý vzťah určený svojou peňažnou hodnotou, čo sa stane s láskou? Aj láska sa totiž stáva vecou, ktorú treba vlastniť. Rovnako ako jedlo, aj láska je formou šťastia odčlenenou od svojho ľudského obsahu, takže sa z nej stáva fetiš, ktorý nijako nesúvisí s nehou. Navonok žijeme v sexuálnom raji, veď na každom kroku (v reklamách, v televízii, v kine a na internete) natrafíme na telá, na mladé, zvodné ženské telá. Takmer žiadny obraz nie je nevhodný a čím je niečo tabuizovanejšie, tým viac je to trendy. Od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastala obrovská zmena v postoji ľudí a puritánstvo nahradila oveľa „slobodnejšia“ sexualita. A čo by mohlo byť hmatateľnejšou demonštráciou šťastia amerického sna, ako tento ľahký prístup k telesnému pôžitku? Ale táto zmena je oveľa povrchnejšia, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pod ňou je stále rovnaká sexuálna bieda, aká vládla kedysi v puritánskych časoch. Vyplýva to z článku uverejneného rok pred Správou v časopise Journal of the American Medical Association, podľa ktorého 43 percent žien a 31 percent mužov trpí sexuálnymi dysfunkciami. Opäť máme dočinenia so zarážajúcimi údajmi, rovnako alarmujúcimi ako štatistiky týkajúce sa výskytu duševných chorôb. Napriek všetkej povrchnej slobode a otvorenosti v sexualite takmer polovica žien a tretina mužov nežije žiadnym sexuálnym životom. Niektorí z nich trpia fyziologickými problémami, ale najväčším faktorom je emočná nepohoda, ktorej hlavnými dôsledkami sú, podľa citovaného článku, zhoršenie ekonomickej situácie a sexuálna trauma, napríklad znásilnenie či sexuálne zneužívanie v detstve. Alebo, aby sme to povedali inými slovami, dôvodom tejto nepohody je násilie, ekonomické rovnako ako sexuálne, ktoré svoje obete natoľko poznačí, že stratia sexuálnu citlivosť. Článok hovorí o „silnej súvislosti medzi sexuálnou dysfunkciou a zhoršenou kvalitou života“, čo je dôležitý argument, keďže podčiarkuje skutočnosť, že napriek jeho fetišizácii neexistuje sex vo vzduchoprázdne. Buď prekvitá ako súčasť naplneného vzťahu, alebo sa mu nedarí, či celkom zmizne, ak je vzťah „chorý“. Takže nech sú čísla v Správe akokoľvek alarmujúce, realita je pravdepodobne ešte horšia, keďže je veľa ľudí, ktorí síce netrpia sexuálnou dysfunkciou v klinickom zmysle, ale aj tak sú hlboko nešťastní z väčšiny aspektov svojich životov, vrátane sexuality. Sex bez nehy je odľudštený – a neuspokojujúci – rovnako ako potláčanie sexuality. Jeden z príznakov odľudštenia nájdeme v bežnom, každodennom jazyku. Veď prečo hovoríme o „hormónoch“ namiesto túžby a o „chémii“ namiesto zaľúbenia sa? Ľudské vzťahy sú redukované na biologické mechanizmy a stráca sa tak nadradenosť citu nad spoločenskými a rodinnými tlakmi ku konformite. V takomto biologickom chápaní vyzerá sexuálny vzťah ako náhodné stretnutie molekúl. Dvaja ľudia na seba narazia, skočia spolu do postele na základe akejsi „chémie“ a potom sa „rozídu“. Keď „chémia“ „pominie“, vydajú sa rôznymi smermi a sami, až kým opäť nenarazia na kohosi iného. Môžu tak zakúsiť celé tucty vzťahov a ostať slepí k svojim vlastným pocitom a k pocitom svojich milencov/mileniek. V takýchto vzťahoch sa nič nemení – a nič sa nemení ani pri každom nasledujúcom vzťahu – lebo všetko ostáva povrchné. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle) zdroj: www.wsws.org. Vybrala a preložila Svetlana Žuchová
