Narodeniny

Narodeniny Pomalým, smutným krokom kráčala halou vystlatou dlažbou zvanou čadič. Tá luxusná dlažba, akvárium ligotavých rybičiek, či dokonale vykladané klenby, to všetko boli pozostatky z bývalého režimu “totality“. Ale ilúzia vládcov robotníckej triedy pominula a miesto nej ju vystriedala krutá realita. Podľa niektorých to bola pozitívna zmena a všetko to zlé ospravedlňovali daňou, ktorú treba najprv zaplatiť, aby budúcnosť bola lepšia, podľa iných zase, zlaté časy pre tých, kde bohatší sa stávali bohatšími a chudobní chudobnejšími. Kráčala halou, kde hučali stroje. Vlastne nebol to ani krok, ale kolísanie z nohy na nohu. Bolo 20 hodín a ona bola taká hrozne unavená. Ešte dve hodiny a bude mať po šichte. Vzdychla si. V diaľke bolo vidieť robotníkov v montérkach s prilbami na hlave. Pripomínali jej mravce. Usilovné mravce. Vtom si uvedomila, že aj ona je takým istým mravcom. Aj ona má na hlave prilbu. Pracuje v tejto továrni už 8 rokov, ale stále má pocit, že sem nepatrí. Že je to len taký film, v ktorom hrá hlavnú úlohu – robotníčku s bielou prilbou na hlave. Už prvé dni, keď sem nastúpila, si myslela, že si tu nikdy nezvykne. Plakala, že toto v živote dosiahnuť určite nechcela, že jej miesto je niekde inde, že si to nezaslúži. Nie, nepociťovala pohŕdanie nad takouto prácou. Naopak. Práca sa jej zdala celkom fajn a obyčajných, prostých ľudí mala radšej. Za prácu sa človek hanbiť nemusí, pokiaľ ju robí, ako najlepšie vie. Čoraz väčšmi sa pri jednoduchých ľuďoch lepšie cítila, aj keď sama si pripadala úplne iná. Najviac sa jej páčila práve tá jednoduchosť. Ale to, že je stále tam, kde je, sa jej zdalo nespravodlivé. Považovala to za neúspech svojho života. Vždy predsa bola usilovná, dobrá žiačka. Patrila medzi najlepšie v triede, ale odkedy zatvorila za sebou bránu strednej školy, akoby jej život denno-denne pristrihoval krídla a maturita s vyznamenaním – to bol jej posledný úspech, čo kedy dosiahla. Jej láskou boli deti. Tak veľmi chcela pracovať medzi nevinnými detskými dušičkami. Učiť ich, čo sa má a nemá. Dať im svoju lásku. Rozdať im všetko krásne, čo vo svojom vnútri má a cíti. Najmä v poslednom čase si uvedomovala, akú obrovskú chuť má utiecť z tohto dospeláckeho sveta medzi ne, kde je všetko tak nádherne jasné, čo je zlé a dobré. Kde niet žiadneho majstra, predáka či papaláša, ktorý drží od obyčajného robotníka svoj pokrytecký namyslený od-stup. Ale, bohužiaľ, nepriazeň osudu, žiadne známosti, štvornásobné neprijatie na vysokú školu jej neumožnili tento sen uskutočniť a bola tam, kde bola. Teraz kráčala halou prevziať sprievodky od vsádzkara. „Dana! Na moment,“ prerušil jej rozjímanie nad sebou Diesel. Bola to jeho prezývka, pripomínajúca jeho výraz tváre. „No poď sem! Ku nám na procesor. Niečo chceme s tebou prediskutovať!“ naliehal. Bez slova vošla do kabíny, kde sedeli štyria robotníci v začmudených montérkach. Šibalsky sa usmievali a Dana už tušila, o čo im ide. „Ta co mojo. Počul som, že máš sviatok,“ pokračoval Diesel. „Aj ja počul, ale nepocítil,“ pridal sa Čviro. Nízky, chudý muž pripomínajúci malého vtáčika-čvirika so šibalskými očami, ktorého nikto nevolal ináč a dokonca sa stalo, že mnohí ani nevedeli jeho skutočné meno. „Keby ste mi ho nepripomínali, tak naň aj zabudnem.“ „Škoda by bolo zabudnúť, veď vieš, aké sú u nás zvyky.“ „Viem... chcete piť.“ „Keď máme dôvod, prečo nie?“ „Ono, aj keď ten dôvod nemáte, tak si stále nejaký nájdete. Však?“ „Ta jak. Takto aj má byť. Veď stále sa dá niečo osláviť. Čo by to bol za deň, keby nie?“ „Zapamätaj si, mladá, že každý deň, ktorý nemáš čo oslavovať, nestojí za nič!“ „Jasné! Dzivče. Žijeme len raz. Tak jak še dohodneme? Pôjdeš s nami oslavovať, alebo nám dáš nejaké chechťáčiky a oslávime to patrične aj za teba?“ snažil sa rozprávať spisovne slovensky Diesel, ale jeho hutorácky prízvuk pôsobil skôr komicky. „A kedy to chcete osláviť?“ „V nedeľu po nočnej. Aj Kecal bude mať meniny, tak to spojíme.“ „Hm... v nedeľu nemôžem, už cestujem na dovolenku. Radšej vám dám tie prachy. Dobre chlapci?“ Chlapi súhlasili. Dana vyšla z kabíny s chrobákom v hlave. Má sviatok a pritom si už uvedomuje, že ju neteší, že má 29 rokov. V podstate je stará dievka a o rok bude mať pre pána-jána 30! Je sama, bez detí a nemilovaná. Keď žila ešte mama, každý sviatok bol pre ňu neobyčajný. Stále sa snažila, aby sviatok nebol ako obyčajný deň, ale niečím iný, výnimočný. A potom sa aj ona sama snažila si sviatočný deň vychutnávať už od rána. Len čo otvorila oči, už si hovorila sama sebe: „Dnes má Danka narodeniny. Dnes je tvoj deň!“ Započúvala sa do spevu vtáčikov, snažiac sa nevnímať škrípanie električiek. Povedala si, že dnes spievajú iba pre ňu. Pustila si rádio, aby počula, akú pesničku hrajú pre oslávencov a snažila sa to nejako osudovo spojiť. Naučila ju to vlastne mama. Každému jednému súrodencovi dávala pocítiť, keď mal sviatok, že je to jeho neobyčajný dník. Ale dnes sa jej „dník“ zdá až príliš obyčajný. Precitla. Uvedomila si, že mama už tu nie je a ona má 29 rokov. A hlavne nikoho nezaujíma, že ich má. Pomyslela si: „Som úplne sama na tomto svete plnom ľudí. Mám otvorené srdce, ale nikto oň nestojí.“ Pocítila akúsi divnú bolesť pri srdci, ale snažila sa to nevnímať a pokračovala vo svojich úvahách. „Otec, ten je namočený denno-denne v liehu a mojich kolegov zaujíma len jedno-jediné. Dôvod a zdroj, ako si vypiť. Ani si len nedali tú námahu, aby mi aspoň slušne a zdvorilo zagratulovali. Ale je to vlastne jedno. Aj tak by to bola iba formalita a o tú nestojí. Veď úzkosť a prázdnota by ju chytila tak – či tak“. „Danka, ideš ku mne?“ šibalským úsmevom ju vyrušil Igor. „Áno. Idem. Čo iné mi ostáva,“ hľadala slová Dana. „Chceš povedať, že ku mne chodíš nerada?“ „To nie, Igorko, ale dnes mám toho už naozaj dosť. Už sa neviem dočkať, kedy mi skončí zmena. Ale aj ty vyzeráš dosť unavený.“ „Som. Odkedy som sa oženil, mám iba galeje. Asi som do toho nemal tak rýchlo skočiť.“ Igor bol jeden z tých ľudí, ktorých si obľúbila. Rada s ním spolupracovala. Bolo cítiť z neho dobrotu, ešte mladícke nad-ľahčovanie situácie a možno aj bezmocnosť. Vlastne tá bezmocnosť Danku na ľuďoch dosť priťahovala. Rada pozorovala ľudí v električke, ako sa chystali do práce, alebo išli domov z práce. Na niektorých bola vidieť poriadna únava či radosť, starosti či smútok, ale hlavne sa jej páčili ľudia, z ktorých sršala dobráckosť a akási slabosť, ktorú si nedokázala vysvetliť. V každej tvári bol napísaný jedinečný ľudský príbeh. S Igorom si cel-kom dobre rozumela a cítila sa pri ňom bezpečne, ale nič viac. Zobrala od neho sprievodky. Vtom vošiel dnu majster. Bol tuč-nej, ale vysokej postavy, s ústami ako žaba. Jeho nafúkaný nervózny výraz ju oslovil a rázne zvolal, sťaby vojak: „Dobrý deň!“ „Dobrý...“ „Ozaj, nedoniesla si mi sprievodku na komisiu, ako to!“ „Jaj! Zabudla som. Ale do desiatej ti všetky prinesiem.“ „Čo do desiatej?!“ skočil jej do reči nervózny majster. „Žiadne do desiatej! Sprievodky sa majú doniesť hneď! Nepoznáš pravidlá? Čo sú toto za poriadky!“ Igor s Danou na seba nemo hľadeli. Mlčky počúvali rozdrapovanie sa tučného chlapa. Keď za sebou zabuchol dvere, Igor poznamenal: „Kľudne mi ich prines až o desiatej. Zbytočne by si sa tu terigala hore-dole. Asi sa dnes majster zle vyspal. Nič si z neho nerob.“ Dana len pokrčila plecami. Jej majster bol jeden z tých, čo nemali chrbtovú kosť. Keď bol socializmus, bol veľký súdruh, bil sa do hrude a poučoval všetkých, čo a ako majú robiť, rozmýšľať. A po prevrate sa začal biť do pŕs, že je veľký kresťan, len to skrýval. K obyčajným ľuďom sa správa nemilosrdne, povýšenecky a jediné, čo ho zaujíma, je udržať sa na poste majstra aj za cenu podrazov. Všetci to o ňom vedeli. Dávali si naňho pozor, ale nikto mu to nepovedal do očí. Čo nechápala, bolo, prečo to takýmto ľuďom prejde. Veď ani ona sama sa na to necítila, aby sa mu postavila. „Tak čauko! Zatiaľ,“ vybrala sa na cestu späť. Z jedálneho kútika vybehla žeriavnička. Mala niečo po štyridsiatke. Bola plnoštíhlej postavy, ale nevyzerala zle. Jej mahagónové vlasy jej dodávali trochu atraktívnosti. „Danka, však ma počkaj! Znáš, co še stalo? Prišla ku nám nová žeriavnička.“ „Viem, taká štíhla, čierna...“ „Co štíhla?! Suchá! Však nemá ani rici, ani cici. Neznam co toty chlopy na nej vidza. Šak je jak vyschnutá cigareta. A znáš, aká je neporádna? Maňa mi hutorela, že šicko nahádže do skrinky. Ta toto je žena? Pod úroveň. Ja ti hutorím.“ Dana mlčala. Pani Eva, táto mahagónová skrinka na klebety, vedela totiž každé slovo prekrútiť. „A znáš, že totu novú načapali,“ zanietene pokračovala pani Eva „še bočkať s tým Edom, co ma tri dzeci?“ „On už má tri deti? Vyzerá mlado.“ „Tak jak ci hutorím. A ty co moja? Ešci sa nevydávaš?“ „Nie. Ešte nie.“ „A možno máš aj pravdu. Ta naco ti je neaký ožran? Šak každý chlap len slope. A máš aj čas. Našpor sebe korunky. Čula som, že máš narodzeniny A keľo máš roky?“ „29 rokov,“ smutne odpovedala Dana. Pani Eva zmĺkla. Potom sa len po slovensky ozvala: „Nehnevaj sa, Danka, že sa ťa tak vypytujem, ale máš ty nejakého priateľa?“ „Áno mám,“ klamala Dana. Vedela, že inú odpoveď, ako áno povedať pani Eve nemôže, ak sa nechce pred ňou zhodiť a byť roznášaná pred všetkými, že je starou dievkou. „No a ženiť sa nechce? A koľko má rokov? Veď tvoje biologické hodiny už tikajú.“ „Ako ...ja. ...29.“ „Mladý, ale aj tak by mal na teba pozerať. Kedy chceš porodiť prvé dieťa? Po tridsiatke?“ „Chceli sme sa už vziať...ale...ale zháňame byt... Len akosi... Neviem... Sú dosť drahé.“ „Pravda, pravda... Dnes to majú mladí veľmi ťažké... Ja som dostala byt zadarmo, ale teraz neviem odkiaľ by som naňho vzala.“ „Danka! Môžeš na moment?!“ začula za chrbtom hlas Emila Zádorožného. Hoci mal gymnázium a vedel hrať perfektne šachy, každý ho považoval za hlupáčika. Iba Dana nie. Rada sa s ním rozprávala o živote. Pripadal jej ako dobrák s čistým srdcom, ktorý síce rozpráva niekedy viac, ako je treba okolo jednoduchých vecí, a tým mnohým ľuďom lezie na nervy. Ale takýto je predsa aj jej obľúbený strýko, ktorý je lekárom a ľudia si ho vážia. Aj Danka si ho váži. Emil mal rád vesmír a zaujímal sa o umelú inteligenciu. Svoje úvahy rozprával všetkým naokolo a mnohým pripadal preto ako čudák. Nestráviteľný individualista. Ale Dana si uvedomovala, že v skutočnosti je veľmi múdry a inteligentný. „Vieš, Danka... Ja som ti chcel zagratulovať k tvojim narodeninám. Neviem síce, koľko máš rokov, ale u žien sa to ani nepatrí zisťovať,“ vytiahol spoza chrbta jeden červený karafiát. „Jéééj ! Ďakujem ti.“ Danu to naozaj veľmi milo prekvapilo. To teda nečakala. Naozaj s tým nerátala, že sa nájde niekto, kto jej chce urobiť radosť. Bola v skutočnosti v rozpakoch a nevedela to rozdýchať. Pani Eva sa zvláštne zaškerila. „Ta ja sa s vami lúčim, mládež!“ „Neviem, či máš rada červené karafiáty. Lebo som rozmýšľal, či nemám kúpiť radšej ružový,“ začal jej rozprávať okolo kúpy karafiátu. Dana ho vlastne ani veľmi nevnímala. Len sa vďačne usmievala. Vychutnávala si tú radosť pri srdiečku a mierila do svojej kabíny. Videla, ako sa uštipačne usmievajú robotníci, hľadiac na ňu s kvetom v ruke a v pätách s Emilom, ktorý jej zápalisto niečo vysvetľoval a pritom smiešne salutoval s rukami. „Náš Emil je gentleman!“ začula vysmievačne šepkať Paťa. „Čo len toľko do nej hustí? Sa jej čudujem! Čo ho niekam nepošle?! Taký ťuťo?!“ Obaja vošli dnu do kabíny. Dana napochytre zháňala nejakú vhodnú nádobu na svoj červený karafiát. Vtom nečakane vošiel dnu Kecal. Bolo vidieť, že sa mu to nepáči a že chce zakročiť. Emil pochopil, že prišiel kvôli nemu, ale aj tak chcel dokončiť vec, ktorú začal, a ešte troška si vychutnať Danku. „Už idem, ale ešte ti chcem popriať veľa šťastia a spokojnosť v živote,“ usmieval sa na Danu a odrecitoval jej pritom blahoželanie až do konca. „Ďakujem ti, Emil, naozaj si mi urobil veľkú radosť. Nikdy ti to nezabudnem. Potešilo ma to, ale radšej už choď, aby si nemal kvôli mne problémy.“ „To je maličkosť... pre teba budem mať hoci aj problémy,“ nesmelo hľadal slová. „No poďme, poďme, hrdina, si v práci a nie na rande, Rómeo!“ ťahal ho von Kecal. „A aby si sa mala na dovolenke dobre... A aby tam na teba spadlo aspoň kúsok šťastia!“ smrteľne vážne sa tváril Emil. „Ó, Emil je filozof! Ale už dosť! Majster je zúrivý! Emil, tu nemáš čo robiť! Máš sa zdržiavať na svojom pracovisku! Kvôli tebe nebudeme mať prestoj!“ popoháňal Emila preč z kabíny, sledujúc toto svedectvo dvoch osamelých sŕdc. (Pokračovanie v budúcom čísle)