Rodičovské okienko

Eric Berne (1910 – 1970), okrem iného autor knihy Games People Play (v češtine Jak se lidé hrají) ktorá sa stala bestsellerom nielen medzi odborníkmi, ale aj medzi laickou verejnosťou, bol americký psychiater a pôvodne psychoanalytik, ktorý založil nový smer psychoterapie, transakčnú analýzu. Transakčná analýza preberá mnohé prvky hlbinných psychoterapii, ale obohacuje sa o prvky škôl založených na nácviku a učení. Formulky „Ja som O. K., ty si O. K.“ už tiež takmer zľudoveli. Jednou z premís transakčnej analýzy je existencia tzv. „scenárových posolstiev“, ktoré získavame v detstve prostredníctvom rodičovskej výchovy a neskôr sa nimi v živote riadime. Ponúkame úryvok z knihy švajčiarskeho psychiatra Leonharda Schlegela, ktorý po štyroch zväzkoch Základov hlbinnej psychológie (po slovensky vyšli v trenčianskom vydavateľstve F) vydal obsiahlu knihu venovanú Ericovi Bernemu a transakčnej analýze. Článok považujem za poučný pre všetkých súčasných aj budúcich rodičov. Leonhard Schlegel Všeobecne o scenárových posolstvách (úryvok) Vplyvy, ktoré na dieťa doliehajú z jeho okolia, ale aj iné udalosti, ako nehody a choroby, ktoré môžu mať poznačujúci účinok, sa v transakčnej analýze formulujú ako posolstvá, aj keď nejde o nijaké slovami vyjadrené správy, príkazy či zákazy. Terapeut sa bude zaoberať v prvom rade negatívnymi scenárovými konceptmi, ktoré sú typické pre životy psychicky trpiacich a chorých. Deštruktívne scenárové posolstvá môžu byť napriek romantickým túžbam a dobrým predsavzatiam v podstatných záležitostiach príčinou nešťastia alebo podnetom na to, že život, podľa zvyčajných meradiel nenápadný či dokonca radostný, sa zrazu naruší negatívnymi epizódami, ba nakoniec môže deštruktívne vyústiť do závislosti, zločinu, psychózy alebo samovraždy či nešťastnej staroby. Berne opakovane upozorňuje na to, ako môže istý scenár vyjaviť negatívny koniec života protirečiaci všetkým očakávaniam. Scenárové posolstvá si môžu aj protirečiť. Jeden z rodičov môže „povedať“ (aj len neverbálne vyžarovať, nepriamo nechať povšimnúť, naznačiť, možno dokonca utrúsiť v domnelom vtipe): „S tebou sa to raz zle skončí!“ a druhý z rodičov alebo vplyvná stará mama môže zároveň povedať: „Budeš mať šťastie vo všetkom, čoho sa len dotkneš!“ Scenárové posolstvo môže byť aj samo o sebe viaczmyselné, napr.: „Šetri si svoje peniaze!“ Pričom však u matky, ktorá to hovorí svojmu synovi, môže zároveň zaznievať „ ... ale ty ich, samozrejme, aj tak rozhádžeš, ako tvoj otec“ (či tvoj strýko alebo starý otec). Rovnako môže človek sám zažiť, ako sa jeho otec o peniaze vôbec nestará. V takom prípade sa môže matkina dobre mienená rada dostať k synovi ako „Šetri si svoje peniaze, aby si ich potom všetky naraz vydal!“ V plnom význame slova je scenár obsažný celkový koncept života. Psychoterapeut ako scenárový analytik sa však v praxi zaoberá vo všeobecnosti scenárovo podmienenými posolstvami, ale málokedy takými, ktoré sa odrážajú v bezvýznamných každodenných úkonoch, ako čo a ako „sa“ je, ako „sa“ oblieka, ako „sa“ hovorí „Dobrý deň“, zaobchádza s vriacou vodou atď., ale skôr posolstvami, ktoré sa týkajú základných životných smerníc či životných pravidiel a ktoré programujú dôležité rozhodnutia, a to predovšetkým životnými smernicami, ktoré sa odrážajú negatívne, či už stále, očividne alebo „podprahovo“, či už epizodicky, alebo len na nešťastné posledné roky života. Podľa mojich skúseností od tajných deštruktívnych tendencií nie sú celkom oslobodení ani takzvaní zdraví ľudia, takže takmer o každom sa dá povedať, že by mohol žiť ešte pozitívnejšie, slobodnejšie, zmysluplnejšie a šťastnejšie. Aby som predišiel nedorozumeniam, ešte raz zdôrazňujem, že to, čo formulujem ako posolstvo, môže byť rodičmi alebo inými dôle-žitými osobami sprostredkované aj neverbálne, napríklad tým, ako matka nazerá na svoje dieťa, akým tónom k nemu a k iným v jeho prítomnosti hovorí, ako sa ho dotýka a ako s ním zaobchádza. To všetko pôsobí už oveľa skôr, ako dieťa začne rozumieť slovám a myslieť v pojmoch. Neskôr, keď rozumie reči dospelých, môžu slová dovtedajšie predpoklady potvrdiť a posilniť. A veľmi zriedka – keďže dieťa bude niečomu radšej rozumieť tak, ako to zodpovedá jeho predchádzajúcim skúsenostiam – zrušiť či významovo oslabiť. Dieťa je však zároveň schopné postrehnúť, čo rodičia nechcú povedať, ale čo potajme, často bez toho, aby si toho boli sami vedomí, vlastne mienili; je rovnako schopné postrehnúť, čo jeho sebaobrazu a obrazu sveta vychádza v ústrety bez toho, aby to rodičia naznačovali. Nakoniec existuje možnosť, že dieťa chápe to, čo rodičia hovoria, čisto doslova, a nie podľa významu a robí z toho sofistikované závery, čo potom malý prefíkanec využíva, aby obišiel rodičovské zákazy. Aj udalosti nezávislé od rodičov či iných rodičovsky vnímaných autorít možno chápať ako „kľúčové zážitky“, posolstvá – zvláštnosť transakčnej analýzy! V životných pravidlách či inštrukciách rodičov je dôležité a niekedy ťažké rozpoznať rozhodujúci psychologický obsah, ktorý niekedy vyzerá ináč, ako si sami rodičia predstavovali. Otec dáva synovi inštrukciu, aby nasledoval vodcu a keďže sa to deje v hitlerovskom Nemecku, má pritom na mysli Adolfa Hitlera. Syn sa správa podľa inštrukcie, uzná však za autoritu Ježiša alebo Marxa a stane sa fanatickým kresťanom alebo marxistom, pričom si navyše môže nahovárať, že sa celkom oslobodil od otcovho vplyvu. Zbožní rodičia si nevedia predstaviť nič krajšie, ako že ich dcéra jedného dňa ako evanjelistka privedie druhých k jedinej platnej pravde. Dcéra sa však môže stať prívrženkyňou hnutia hippies a s gitarou a hašišovou cigaretou vedie iných mladých ľudí k ideálom, ktoré sa zdajú dôležité jej. Od drog si možno dokonca sľubuje liek pre svet. Človek môže na psychiatrickej klinike „skončiť“ ako pacient, alebo ako psychiater. Vplyv rodičov na scenárové posolstvá Postoj rodičov k životu Postoj rodičov k životu ovplyvňuje ich deti bez ohľadu na to, či si to rodičia uvedomujú alebo nie. Čím dôraznejší a čím menej výnimočný je ich postoj k určitým oblastiam života, tým skôr sa deťom sprostredkuje. Ako príklad môžu slúžiť postoje k práci, výkonu, úspechu, k peniazom, k otázkam inteligencie, k hlúposti, talentu, ku kráse a škaredosti, k pôvabu a neohrabanosti, k telu a sexualite, k takzvanej mužskosti a ženskosti, k náboženským otázkam a mnohému inému. Rodičia alebo iné relevantné osoby môžu považovať život ako celok za krásny či strastiplný. Istá matka učila svoje deti, ktoré sa neskôr u mňa liečili, že život je ako koláč z kravského hnoja, z ktorého sme každý deň nútení kúsok zjesť. Takémuto výroku môžu porozumieť až deti, ktoré chápu reč, som však presvedčený, že už dojča a malé dieťa cíti takýto matkin postoj k životu, rovnako, ako to, že ináč na ne pôsobí matka, ktorá vstupuje do každého nového dňa rozžiarená. Očakávania a obavy rodičov Keď na svet príde dieťa, privítajú ho určité očakávania, ktoré si rodičia zvyčajne utvorili už predtým. Je dieťa chcené, alebo nechcené? Očakávajú rodičia, že im prinesie radosť, alebo bude pre nich bremenom? Očakáva sa dievčatko, alebo chlapček? Je mu dopredu určená istá rola: rola hračky? Verného obrazu? Udržiavateľa rodokmeňa? Opatrovníka na staré kolená? Pýchy celého príbuzenstva? Už výber krstného mena je dôležitým náznakom nápadných očakávaní, zvyčajne bez toho, aby si to rodičia uvedomili. Nesie dieťa meno svojho otca či matky, starých rodičov alebo iných príbuzných a známych? Dostane meno niekoho slávneho z histórie, divadla či filmového umenia? Dostane meno, aké nosia mnohí iní, či aspoň tam, kde vyrastá, akési vyslovene vzácne, výnimočné meno? V Japonsku je celkom bežné, že sa krstné meno dieťaťa vyberie podľa nádejí a očakávaní rodičov. Michiko Fukazawa (1977) referuje o istom dievčatku, ktorého krstné meno, „dieťa vedomosti“, vybral otec. Vynikajúcimi školskými výsledkami, ktorými sa odlíšila aj od súrodencov, vyhovela potom svojmu menu a v ňom vyjadreným očakávaniam. Pri nehode mala poškodený mozog s následnými úpornými bolesťami hlavy a poruchami sústredenia a neuspela na prijímacej skúške na vysokú školu. Napriek tomu bol jej otec presvedčený, že keď sa raz uzdraví, stane sa z nej lekárka alebo univerzitná profesorka. U nej sa však vyvinula mentálna anorexia, a tú sa podarí liečiť až vtedy, keď sa naučí byť sama sebou a neposudzovať sa viac podľa očakávaní svojho otca. Niektoré deti dostanú meno mŕtveho súrodenca a prenášajú sa na ne očakávania, rodičmi pôvodne adresované jemu, zvyčajne po smrti ešte idealizovanému. Dieťa, ktoré dostane meno mŕtveho súrodenca, má niekedy celý život neurčitý pocit, že je náhradníkom a nemá nijakú vlastnú identitu. Istú úlohu môže hrať aj priezvisko: „Gerstmaierovci boli už celé storočia lekári; možno sa práve toto dievčatko či tento chlapček stane raz slávnym lekárom.“ „Nerob si nijaké nádeje,“ hovoria rodičia, ktorí sa tak snažia potlačiť vlastné túžby. „Starý otec bol obyčajný robotník, otec bol robotník, čo iné by mohlo byť z teba?“ Obavy sú negatívne očakávania a môžu byť rovnako účinné. Tak sa môže matka potajme obávať, že sa z jej syna stane alkoholik rovnako ako z jeho otca, z jeho starého otca či z matkinho brata. Otec sa môže obávať, že sa jeho dcéra stane „zhýralou ženou“ rovnako ako jeho jediná sestra, ktorá svojho času „priniesla domov“ nemanželské dieťa. Keď sa jeho dcéra dostane do tohto veku, bude na ňu zvlášť prísne dozerať a práve tak vyjadrovať svoje očakávania. Dokonca svoju „zhýralú“ sestru tajne miloval? Aj vtedy, keď deti konkrétnym vzorom vôbec nezodpovedajú, môžu vyslovene bojazliví rodičia „vyžarovať“ dané očakávania. Úryvok z knihy Leonhard Schlegel: Transakčná analýza ako kreatívne spojenie hlbinnej a kognitívnej psychoterapie (v tlači, vydavateľstvo F, Trenčín) Vybrala a preložila Svetlana Žuchová