Ďalšia venezuelská rozprávka

Venezuelský prezident Hugo Chávez opäť raz rozvíril mediálne vody v zahraničí. Tentoraz nie ponukou humanitárnej pomoci obyvateľom USA, ale rozhodnutím nepredĺžiť vysielaciu licenciu súkromnej televíznej stanici. Vlastne to akoby zodpovedalo schéme latinskoamerického caudilla. Vládca sa dostane k moci na vlne nespokojnosti ľudových más. Pod kontrolu štátu dostane hlavné ekonomické zdroje krajiny a prerozdeľuje ich cez štedrý sociálny systém svojim podporovateľom z radov chudoby. Zahraničie a opozícia sú obviňované zo sprisahania proti vláde „zastupujúcej záujmy ľudu“ a prezident, krytý širokou podporou, si upevňuje moc na úkor demokratických práv a slobôd. Poslednou čerešničkou je útok na slobodu prejavu – štátna televízia je už dávno pod kontrolou režimu, teraz sa snaží odstrániť súkromné televízie, ktoré ovládajú jeho odporcovia. Lenže ono to nie je také jednoduché. Takáto interpretácia zakrýva minimálne polovicu pravdy. Keď sa znárodní ropný priemysel a zisky sa používajú na sociálne programy (ktoré mienkotvorcovia v niektorých prípadoch nazývajú „investíciami do ľudského kapitálu“ a v iných „nezodpovedným populizmom diktátora“), na jednej strane to nepochybne posilňuje postavenie vlády, súčasne je to však odozva na požiadavky väčšiny obyvateľov (a – hoci to už závisí od ideologického uhla pohľadu – pomáha ekonomicky a politicky krajine s obrovským problémom chudoby). Rovnako sa možno pozerať na „kauzu Chávez kontra sloboda médií“. Po tom, ako Chávez ohlásil, že spoločnosti RCTV nebude obnovená licencia na vysielanie, majiteľ spoločnosti Marcel Granier povedal: „Všetci vieme, o čo ide. Snažia sa zrušiť slobodu tlače a prinútiť médiá, aby poslúchali pravidlá vlády.“ To druhé je možno pravda, to prvé určite nie. RCTV patrí k skupine štyroch súkromných televíznych staníc, ktoré ovládajú 90 percent televízneho trhu v krajine. Od začiatku Chávezovej vlády sú nekompromisne opozičné – jeho politika nemôže vyhovovať majiteľom médií, patriacim k venezuelskej elite. Všetky tieto televízie sa fakticky spolupodieľali na pokuse o puč v roku 2002, keď sa opozičné strany spojili s armádou, aby odstránili Cháveza. Stanice vtedy úplne zablokovali správy o masovej mobilizácii na prezidentovu podporu – ako je ich dobrým zvykom doteraz – a šírili dezinformácie o jeho odstúpení. Rovnako zavádzajúco postupovali pri neúspešnom „štrajku“ manažérov, ktorý mal ochromiť znárodnený ropný priemysel. RCTV je pritom zaujatá zo všetkých najviac a postupuje najneprofesionálnejšie. Je preto vcelku prirodzené, že keď prišiel čas na pravidelnú obnovu licencie pre túto stanicu – pričom podmienkou jej udelenia je, samozrejme, dodržiavať určité pravidlá – vláda sa rozhodla licenciu neobnoviť a namiesto toho ju ponúkla kooperatívnemu družstvu pracovníkov televízneho kanála alebo štátnej televízii. Je to boj o kontrolu nad mediálnym priestorom. Vlastník, ktorý prispôsoboval vysielanie kanála svojim záujmom, má nad ním stratiť kontrolu. Európa – i Slovensko – má vlastné negatívne skúsenosti ako s médiami, ktoré sú kontrolované štátom, tak aj s médiami, ktoré presadzujú ekonomické a politické záujmy svojich vlastníkov. Isteže, z Cháveza to nerobí práve rytiera demokracie. Ale ani z lokálnych magnátov hrdinských ochrancov politických práv.