Spojenci alebo: vydýchnutá komúna (úryvok)

Obdarované dieťa stojí horúčkovito na balkóne a pozerá sa za mydlovými bublinami, ktoré k nebu vyfukuje z drobnej slučky pred ústami. Kŕdeľ bublín stúpa teraz k oblohe, chaoticky živo ako hrsť modro sa lesknúcich guľočok. Potom, pri nasledujúcom pokuse, sa zo slučky s chvením, naplnený bojazlivým životom, oddelí veľký oválny balón, ktorý sa, unášaný vetríkom, znáša k dlažbe. Nasleduje ho nádej ohromeného dieťaťa. Ono samo sa vo svojej bubline údivu vznáša v priestore, akoby jeho osud niekoľko sekúnd závisel od nervózneho útvaru. Keď sa bublina konečne po dlhom, turbulentnom lete rozprskne, vydá zo seba umelec mydlových bublín na balkóne zvuk, ktorý je zároveň povzdychom aj výkrikom radosti. Počas života bubliny bol jej tvorca bez seba, akoby existencia gule závisela od toho, či ostane zahalená v pozornosti vznášajúcej sa spolu s ňou. Každý nedostatok sprevádzania, každé poľavenie v sprievodnej nádeji a sprievodnom chvení by jagavú vecičku odsúdil na predčasný zánik. Ale aj vtedy, keď sa, ponorená do nadšeného pozorovania svojím stvoriteľom, smela očarujúcu chvíľu vznášať v priestore, musela sa nakoniec rozplynúť v ničote. Na mieste, kde sa guľa rozprskla, ostala duša jej tvorcu, ktorá vyšla z jej tela, na chvíľočku sama, akoby sa podujala na spoločnú expedíciu a na polceste stratila partnera. Ale melanchólia netrvá dlhšie ako sekundu, a už sa vracia radosť z hry so svojou overenou úžasnou snahou ísť vpred. Veď čo iné sú stratené nádeje, ako podnety na nové pokusy? Hra neúnavne pokračuje, gule sa opäť znášajú z výšky a tvorca svojou pozornou radosťou opäť asistuje svojím umeleckým dielam pri ich lete v jemnom priestore. Na vrchole diania, keď je tvorca bublín uhranutý vlastným zázrakom, nehrozí hmýriacim sa a odlietajúcim mydlovým bublinám nebezpečenstvo, že by pre nedostatok ohromeného sprievodu predčasne zanikli. Pozornosť malého kúzelníka letí po ich stope doďaleka a podopiera tenké steny ich vdýchnutého tela svojou nadšenou prítomnosťou. Medzi mydlovými bublinami a ich tvorcom vládne solidarita, ktorá vylučuje zvyšok sveta. A ako sa jagavé útvary vzďaľujú, malý umelec sa stále znova a znova oddeľuje od svojho tela na balkóne, aby mohol byť plne pri predmetoch, ktoré sám uviedol do bytia. V extáze pozornosti vystúpilo detské vedomie zo svojho telesného zdroja. Kým inokedy vydýchnutý vzduch bez stopy mizne, získava vzduch uzavretý v guliach prchavý posmrtný život. Kým sa bubliny pohybujú v priestore, je ich pôvodca skutočne bez seba – pri nich a v nich. V guliach sa jeho exhalát od neho oddelil, a teraz sa oň stará vánok a nesie ho ďalej. Dieťa zároveň vystúpilo zo seba, keď sa stráca v lete svojej dych strácajúcej pozornosti oživeným priestorom. Tak sa mydlová bublina stáva pre svojho pôvodcu médiom prekvapivej expanzie duše. Bublina a jej pôvodca spolu existujú v poli, ktoré je vytvorené pozornou zúčastnenosťou. Dieťa, ktoré v priestore nasleduje svoje mydlové bubliny, nie je karteziánskym subjektom ustrnutým v nerozpínateľnej súradnicovej sústave, kým pozoruje istú rozpínateľnú vec na jej dráhe v priestore. Experimentujúci hráč so svojimi jagavými guľočkami vrhá do otvoreného priestoru nadšene solidárne a mení zónu medzi okom a predmetom na oživenú sféru. Stelesnené oko a pozornosť, detská tvár si otvára priestor pred sebou. Uprostred svojej šťastnej zábavy tak dieťa získava náhľad, ktorý ho potom škola odnaučí: totiž, že duch je svojím spôsobom v priestore sám. Alebo je lepšie povedať, že to, čo sa kedysi volalo duchom, bolo od začiatku okrídlenou vlastnosťou priestoru? Kto raz začal ustupovať podobným tušeniam, ten bude mať sklon pýtať sa týmto smerom ďalej: Keď dieťa vdýchne do mydlových bublín svoj dych a ostane im svojím extatickým pohľadom verné, kto dal predtým dych do hrajúceho sa dieťaťa? Kto je mladému životu pri jeho exode z detskej izby verný? V akých pozornostiach, v akých oživených priestoroch ostávajú deti obsiahnuté, keď sa ich životy dostanú na stúpajúcu plochu? Kto sprevádza mladých na ich ceste za vecami a za ich podstatou, rozdeleným svetom? Existuje teda za všetkých okolností niekto, ako extáza ktorého sa deti vznášajú v priestore možností – a čo sa deje s tými, ktorí nie sú ničím dychom? Ostáva vôbec všetok život, ktorý vzniká a ktorý sa diferencuje, obsiahnutý v určitom sprevádzajúcom dychu? Je legitímna predstava, že všetko, čo existuje a tematizuje sa, má niekto na starosti? Skutočne je známa potreba – Schopenhauer ju nazval metafyzickou – že všetko, čo patrí svetu alebo súcnu ako takému, má byť obsiahnuté v dychu ako v nespochybniteľnom zmysle. Dá sa táto potreba uspokojiť? Dá sa ospravedlniť? Kto ako prvý formuloval myšlienku, že svet nie je ničím iným ako mydlovou bublinou silného dychu? Čie bytie-bez-seba by potom bolo všetkým, o čo ide? Preložila a spracovala Nela Svetlá