Vysokoškolské diplomy v regáloch?
Vysoké školstvo čaká ďalší pokus. Napriek tomu, že minister školstva pomenoval niektoré problémy vysokoškolského vzdelávania správne, reforma s najväčšou pravdepodobnosťou ostane niekde na pol ceste. Navrhované zmeny sú plné regulácií a obmedzení, ktoré neodstránia príčiny a zrejme ani dôsledky problémov. Zdá sa, že keď sa na Slovensku začne hovoriť o reforme školstva, takmer každý minister prichádza s návrhom na zavedenie školného. Je to jednoduché. Keď sa za niečo platí, automaticky vzniká dojem progresívnych zmien. Bývalý minister Martin Fronc počas svojho pôsobenia vo funkcii vytrvalo predkladal jeden návrh zákona za druhým a akademická obec ich rovnako vytrvalo odmietala. Napriek tomu, že vláda Roberta Fica odmieta celoplošné spoplatnenie vysokoškolského štúdia, minister Ján Mikolaj presadzuje zavedenie školného v prípade všetkých foriem štúdia okrem dennej. Základným problémom externého štúdia pritom stále zostáva nevyjasnená funkcia a postavenie v systéme vysokoškolského vzdelávania. Treba otvorene priznať, že kvalita diaľkového štúdia v súčasnosti zaostáva za kvalitou dennej formy a nepredstavuje plnohodnotné vysokoškolské štúdium. Viac externistov, nižšia kvalita Na externistov sa spravidla kladú nižšie nároky a problémom je aj obmedzený kontakt medzi študentmi a pedagógmi. Školám, a zdá sa, že ani študentom to však neprekáža. Počet externých študentov pritom na mnohých fakultách výrazne presahuje počet študentov denného štúdia. Prevaha externistov je takmer na všetkých desiatich súkromných, troch štátnych a aj niektorých verejných vysokých školách. Najviac externistov je na ružomberskej Katolíckej univerzite a komárňanskej Univerzite J. Selyeho. Donedávna k nim patrila aj banskobystrická Univerzita Mateja Bela. V tomto akademickom roku študuje externe približne 76-tisíc z asi 200-tisíc slovenských vysokoškolákov. Vyrieši to trh? Ministerstvo školstva správne pochopilo, že externé štúdium v súčasnej podobe predstavuje vážny problém a rozhodlo sa ho riešiť kombináciou niekoľkých trhových a regulačných mechanizmov. Trhový mechanizmus znamená zvýšenie ceny za štúdium, čo okamžite zníži počet študentov. Regulácia spočíva aj v tom, že návrh počíta s obmedzením počtu externistov tak, aby tvorili ma-ximálne 50 percent z počtu denných študentov. A diskusie sa vedú najmä o výške poplatkov. Ministerstvo školstva pôvodne uvažovalo o hranici školného na úrovni štátneho príspevku na jedného študenta (priemerne 90-tisíc korún ročne), ale na návrh Slovenskej rektorskej konferencie nebude strop určený vôbec. Aký cieľ by sa teda mal spoplatnením dosiahnuť? Z návrhu je jasné, že sleduje spoločenskú potrebu znížiť množstvo diaľkových študentov, čo by v podstate mohlo priniesť požadovaný efekt. Nič však nezaručuje zvýšenie kvality štúdia. Prispôsobiť sa musia študenti Externé štúdium sa stalo populárnym najmä z dvoch dôvodov. Prvým je to, že je pre školu výrazne lacnejšie a umožňuje jej relatívne jednoducho získať štátnu dotáciu. Druhou motivačnou zložkou je fakt, že študent externej formy v porovnaní s dennou formou na získanie rovnakého titulu vynaloží nepomerné menšie množstvo energie. Prečo by to teda nefungovalo, keď to vyhovuje obom stranám? Málokto si však uvedomuje, že veľká popularita a vysoký dopyt sú meradlom úspechu v marketingu, nie v školstve. Čo teda s externým štúdiom? Ako sa zaručí jeho kvalita? Predovšetkým tak, že regulačným mechanizmom nebude zavedenie školného a obmedzenie počtu študentov, ale úroveň ich vzdelania. A tú možno zabezpečiť jedine tak, že školy nebudú zľavovať z nárokov, ale budú trvať na tom, aby vedomosti študentov dennej formy štúdia boli porovnateľné s vedomosťami absolventov dennej formy. Externé štúdium by nemalo fungovať ako jednoduchšia cesta k diplomu ani ako odkladací priestor neúspešných uchádzačov o dennú formu štúdia. Malo by sa vrátiť k svojmu pôvodnému poslaniu: stať sa štúdiom popri zamestnaní a plnohodnotnou formou na zvýšenie kvalifikácie. Ak chceme garantovať požadovanú úroveň vzdelania, nemôžeme prispôsobovať nároky študentom, ale vyžadovať, aby sa študenti prispôsobili nárokom, ktoré sa na nich budú klásť. Kto má platiť, a kto nie O spoplatnení externej formy štúdia môžeme začať diskutovať, keď zabezpečíme jeho požadovanú úroveň. Za takýchto okolností v podstate nie je vylúčené, aby si pracujúci študenti za vzdelávanie platili. Poplatky by však mali byť stanovené rozumne a nemali by presiahnuť skutočné náklady na štúdium. Na zvyšovaní kvalifikácie zamestnancov by sa okrem zamestnanca mal podieľať aj štát, aj zamestnávateľ. Tak, aby externé štúdium bolo dostupné bez ohľadu na výšku príjmu, ale s ohľadom na úroveň študenta a jeho motiváciu zvýšiť si svoju kvalifikáciu. Od poplatkov by mali byť oslobodení študenti, ktorí budú pracovať v povolaniach vo verejnom záujme. Vzdelávanie na verejných a štátnych vysokých školách by sa nemalo stať biznisom, a školné by malo predstavovať istú formu solidarity pracujúcich s nepracujúcimi. Kto si nebude môcť diaľkové štúdium zaplatiť, mal by mať možnosť študovať bezplatne v dennej forme s podporou existujúceho sociálnej systému pre študentov, ako sú štipendiá, dotácie na bývanie či stravu. Titulománia verzus vzdelanie V návrhu zmien sa nehovorí o tom, čo by mohlo slovenským vysokým školám a ich absolventom výrazne pomôcť. Bolonský proces znamenal nóvum v rámci slovenského vzdelávacieho procesu. Rozdelenie a transformácia študijných programov na tri stupne predstavuje oproti predchádzajúcemu stavu obrovskú zmenu. Zdá sa však, že v mnohých prípadoch boli uskutočnené zmeny iba formálne. Zavedenie bakalárskeho stupňa štúdia neprinieslo očakávaný efekt. Dôvodom je, že prvostupňové vzdelávanie stále neplní svoj účel. Študenti, zamestnávatelia aj verejnosť podľahli čaru titulománie. Nejdú za kvalitným vzdelaním, ktoré im umožní v praxi riešiť reálne problémy a pomáhať spoločnosti napredovať. Namiesto toho majú pred očami víziu získania niekoľkých písmen pred menom a nového riadku vo svojom životopise. Bakalári len neukončení magistri? Absolvent bakalárskeho štúdia by mal napríklad v povolaní, na ktoré sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie, vedieť pracovať samostatne. Bohužiaľ, realita je taká, že študenti sa v prvých rokoch štúdia venujú prednostne teórii, takže po troch rokoch štúdia nie sú pripravení na prax. Aj to je jedna z príčin, prečo sa u nás hľadí na bakalára ako na nedokončeného magistra alebo inžiniera. Prevažná väčšina bakalárov teda reálne nemá inú možnosť ako pokračovať v magisterskom alebo inžinierskom štúdiu. Takýto stav nevyhnutne devalvuje ponímanie magisterského a inžinierskeho vzdelania v očiach verejnosti a znižuje jeho váhu. Preto by sa v budúcnosti mala väčšina absolventov bakalárskeho štúdia uplatniť priamo v praxi a len menšia časť by mala pokračovať v ďalšom vysokoškolskom vzdelávaní. Do úvahy prichádza aj možná povinná prax po ukončení bakalárskeho stupňa vzdelania. Väčšina absolventov by si tak uvedomila, že prvý stupeň vysokoškolského vzdelania im na výkon povolania stačí. Tí, čo by sa rozhodli pokračovať, by k štúdiu pristupovali oveľa cieľavedomejšie, pretože by oveľa presnejšie vedeli definovať, aké znalosti potrebujú. Magisterské štúdium ako pridaná hodnota Pre absolventov bakalárskeho štúdia by mali vysoké školy vo zvýšenej miere poskytovať možnosť absolvovať postgraduálne certifikované kurzy, semináre a ďalšie formy celoživotného vzdelávania, ktoré by mohli mať komerčný charakter a boli by pre vysokú školu zdrojom príjmov. Výrazné zníženie počtu študentov na magisterskom stupni bude tiež predstavovať istú finančnú rezervu, ktorú môžu školy spätne investovať do zvyšovanie úrovne vzdelávania. Za takúto obsahovú zmenu hovoria aj výskumy Ústavu informácií a prognóz školstva, kde sa v súvislosti s bolonským procesom uvádza: „Dobrou zmenou môže byť, ak sa časť teoretických predmetov, medzi ktoré patrí na technických smeroch štúdia predovšetkým matematika, presunie do magisterských študijných programov, nadväzujúcich na programy bakalárske, a do prvých semestrov sa zaradia úvodné odborné predmety.“ Druhy stupeň vzdelávania by mal potom predstavovať akúsi pridanú hodnotu. Mal by vytvárať priestor na hlbšie pochopenie a riešenie teoretických problémov predmetu štúdia. Absolvent magisterského štúdia by mal byť pripravený na samostatnú vedeckú a výskumnú prácu. Doktorandi potrebujú podmienky Ak nám skutočne záleží na kvalite vysokoškolského vzdelávania, nesmieme zabúdať ani na prípravu budúcich vedeckých a pedagogických pracovníkov v doktorandskom stupni štúdia. Treba vytvárať nástroje, ktoré budú účinne motivovať absolventov, aby pokračovali v ďalšom štúdiu a výskume v rámci doktorandského štúdia. Pedagogická činnosť doktorandov by nemala ísť na úkor vedeckej a výskumnej práce. Je v záujme celej spoločnosti, aby najkvalitnejší absolventi zostávali na vysokých školách a venovali sa príprave budúcich generácií. Na to však musia mať vytvorené aj primerané materiálne podmienky. U doktorandov by mal naďalej zostať zachovaný status zamestnanca pre prípady zdravotného poistenia, poistenia v nezamestnanosti a dôchodkového poistenia. Zmena navrhovaná ministerstvom školstva by doktorandov oproti pracujúcim ešte viac znevýhodnila. Na jednej strane tu máme systém sociálneho zabezpečenia postavený na bezbrehom egoizme a individualizme a na druhej strane očakávame, že absolvent magisterského štúdia dá prednosť vedeckej práci pred vyšším okamžitým príjmom a dôchodkovým zabezpečením, ktoré ponúka práca v súkromnom sektore. Devalvácia kvality kvantitou Jednou z navrhovaných zmien vo vysokom školstve je aj zrušenie kategórie výskumných univerzít. Takáto zmena nemusí sama osebe znamenať nič dramatické. Bolo by však potrebné striktne odlíšiť univerzity od vysokých škôl. Na Slovensku vznikali vysoké školy spôsobom pripomínajúcim nekontrolovanú štiepnu reakciu a udomácnila sa prax, že takmer každá vysoká škola sa označuje za univerzitu. Minister školstva by sa nemal báť do tohto stavu radikálne zasiahnuť. Skutočnou reformou systému by bolo, keby na Slovensku zostali tri alebo štyri kvalitné univerzity a zvyšok by sa transformoval na vysoké školy. Štát by tak mohol lepšie a adresnejšie podporovať vedu a výskum. Razantne treba pristúpiť aj k zrušeniu tých inštitúcií, ktoré neposkytujú vzdelanie požadovanej kvality. Na pretrvávajúcu nízku úroveň niektorých univerzít poukázalo aj nedávno zverejnené hodnotenie Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA). Zrušenie alebo zlúčenie s iným vysokými školami by sa nepochybne malo týkať politicky motivovaných inštitúcií ako je napríklad katolícka alebo komárňanská univerzita. Takýto krok by si však najprv vyžadoval hlbokú analýzu a v neposlednom rade aj značnú politickú odvahu zo strany ministra a vlády. Sú neúspešní študenti odpad? Ján Mikolaj navrhuje zníženie počtu študentov prijímaných do prvého ročníka: „Nechceme, aby vysoké školy umelo brali dokonca bez prijímacích pohovorov študentov do prvých ročníkov a potom máme 30 až 40 percentný odpad,“ vyhlásil. Nazvať ľudí, ktorí z nejakých dôvodov museli zanechať štúdium, odpadom, je dosť odvážne a asi aj nemiestne. Minister zjavne nepátral po príčinách tohto stavu. Ústav informácií a prognóz školstva pritom vypracoval komplexnú a veľmi kvalitnú analýzu príčin študijnej neúspešnosti. Faktom je, že najvyššia študijná neúspešnosť pri prechode do prvého ročníka je práve na technických vysokých školách. Ako sa uvádza v analýze: „Veľká špecifická náročnosť štúdia technických študijných programov nezodpovedá trendu prijímacieho konania, ktoré často prebieha bez výberu, pretože ponuka prevyšuje záujem.“ Nepoznajú nároky, nemajú peniaze „Študenti sú bez problémov s prijímacím konaním prijatí na vysokú školu a nie sú si vedomí, že technické študijné programy sú intelektuálne náročné, že si vyžadujú systematickú prácu. Žiaľ, súčasný systém centrálneho rozdeľovania verejných finančných prostriedkov na vysoké školy je taký, že školy motivuje, aby do prvého ročníka prijali čo najviac študentov.“ V správe sa ďalej konštatuje, že 25 percent respondentov v dotazníkoch uviedlo medzi prvými dvoma hlavnými dôvodmi vedúcimi k ukončeniu či prerušeniu štúdia v prvom ročníku nedostatok financií. Treba sa teda zaoberať aj otázkami sociálneho zabezpečenia študentov. Citovaná analýza ponúka aj možné riešenia tohto problému. Medzi ne patrí napríklad zosúladenie náročnosti prijímacieho konania a náročnosti štúdia, zlepšenie poradenstva v oblasti výberu predmetov štúdia, zlepšenie pripravenosti absolventov stredných škôl na ďalšie štúdium či riešenie otázok finančnej situácie študentov. Regulovať, či neregulovať? Regulácia počtu prvákov je veľmi zlý nápad na riešenie neefektívnosti prijímacieho konania. Poukazuje na to, že vysoké školstvo (nielen ministerstvo) si nie je schopné s týmto problémom poradiť. Pritom ak by vysoké školy neboli pre nedostatok financií nútené ustavične zvyšovať počty študentov (čo nepomáha, lebo to robia všetky školy), stačilo by prijať výrazne nižší počet študentov, ale s väčšími predpokladmi na vysokoškolské štúdium. Od roku 1990 sa počet vysokoškolských študentov na Slovensku zvýšil z 50- na 200-tisíc, ale kvalita prijímaných uchádzačov sa štvornásobne zvýšila len sotva. Súkromné vysoké školy Finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu unikajú aj na financovanie súkromných vysokých škôl, pričom sa veľmi nepomýlime ako povieme, že ich kvalita je na Slovensku spravidla úbohá. Súkromné školy často predstavujú riešenie pre tých, ktorí neboli prijatí na riadne štúdium. Minister Mikolaj navrhuje zrušiť dotácie súkromným školám, ak budú vyberať školné. S tým sa dá len súhlasiť. Komu nestačí verejná vysoká škola, nech pokojne študuje na súkromnej, ale nech si za štúdium platí. Prečo by mu na to mal prispievať štát? V nijakom prípade nesmieme zabúdať na to, že aj súkromná škola musí garantovať istú úroveň a spĺňať kritériá potrebné na akreditáciu. Bývalý minister školstva Martin Fronc (ktorého prácu pre školstvo všetci dôverne poznáme) označil ministrove návrhy za pokus o likvidáciu súkromného vysokého školstva. Možno. Faktom však je, že ak niekto nezlikviduje (alebo nezreformuje) súkromné vysoké školstvo v dnešnej podobe, zlikvidujú tieto školy úroveň vysokoškolského vzdelávania. Nechýba koncepcia, ale realizácia Slovenské vysoké školstvo potrebuje konečne odštartovať koncepčnú a komplexnú reformu vysokoškolského vzdelávania. Pritom problémom nie je ani tak neexistencia jasnej koncepcie a vízie vysokého školstva, ale jej realizácia. Je potrebné začať sa zaoberať kvalitou, klásť dôraz na rozvoj vedy výskumu, inovácie a využitie informačných technológií. Na Slovensku však takýto prístup doteraz chýbal. Stále sa uprednostňovala forma nad obsahom, ustavičné diskusie o zavádzaní poplatkov odčerpávali energiu a bránili systémovým riešeniam. Nesmieme však zabúdať, že investície do vzdelania predstavujú najlepšiu záruku konkurencie a udržateľného ekonomického rastu. Autori sa dlhodobo zaoberajú problematikou vysokého školstva Navrhované zmeny - Návrh zavádza centrálny register zamestnancov verejných, štátnych a súkromných vysokých škôl a pobočiek zahraničných vysokých škôl. - Za dennú formu štúdia sa bude považovať najmenej 18 hodín priameho kontaktu učiteľa a študenta týždenne. - O výške motivačného štipendia a kritériách na jeho poskytnutie bude rozhodovať vysoká škola. - Vysoké školy budú môcť požadovať školné od študentov študujúcich externou formou. - Počet externistov v prípade verejných a súkromných vysokých škôl by nemal prekročiť 50 percent z počtu študentov prijímaných na študijné programy v dennej forme štúdia. - Finančné prostriedky na podnikové štipendiá pre študentov vysokých škôl poskytnuté podnikateľským sektorom budú odpočítateľnou položkou zo základu na výpočet dane z príjmov. - Podľa návrhu bude doktorand študentom vysokej školy, z čoho vyplýva, že na účely zdravotného, nemocenského a dôchodkového poistenia, ako aj poistenia v nezamestnanosti, nebude považovaný za zamestnanca vysokej školy. - Štátny súhlas na pôsobenie verejnej alebo súkromnej vysokej školy bude udeľovať vláda. - Právo navrhnúť kandidáta na rektora verejnej vysokej školy budú mať členovia správnej rady verejnej vysokej školy. - Správna rada bude mať tiež právomoc určovať plat rektora a po prerokovaní v akademickom senáte aj schvaľovať rozpočet verejnej vysokej školy. - Vysoké školy sa podľa návrhu novely zákona o vysokých školách budú členiť na univerzitné vysoké školy a ostatné vysoké školy; vypúšťa sa tak pôvodná kategória výskumných univerzít Zdroj: Ministerstvo školstva SR Školy ako fabriky na zisk Problém externého štúdia nie je ani zďaleka len otázka zavedenia školného. Už niekoľko rokov je to aj problém morálny a vysoké školy sa s ním stále nedokázali vnútorne vysporiadať. Externé štúdium sa stalo prakticky fabrikou s vysokým ziskom a nekvalitným produktom. Univerzity nikdy nevyberali školné za externú formu štúdia, ale študenti platia. Ide v podstate o dobrovoľné príspevky cez rôzne akadémie vzdelávania a občianske združenia, prostredníctvom ktorých univerzity nechávajú študentov za externú formu bez výčitiek svedomia, a protizákonne, platiť. Hoci novela zákona o vysokých školách zaviedla do praxe pravidlo, že vysokoškolské štúdium môžu poskytovať výhradne vysoké školy, mnohé z nich aj napriek tomu našli spôsob, ako zákon obísť. Tie isté vysoké školy, ktoré majú vzdelávať a vychovávať budúce generácie v duchu humanizmu, demokracie a úcty k zákonom. O to smutnejšie je, že rektori a dekani vítajú návrh na spoplatnenie externého štúdia ako definitívnu zbraň proti nezákonnému stavu, ktorý, paradoxne, spôsobili práve oni. Vrcholom arogancie je, že na Slovensku stále existujú univerzity, ktoré sa neštítia podmieňovať účasť študentov na štúdiu a prednáškach zaplatením príspevku. Exituje dokonca existuje fakulta, ktorej vedenie neváhalo posadiť k dverám prednáškovej miestnosti úradníčku, a tá „neplatičov“ zo sály vykazuje. Neveríte? Na internetovej stránke k predmetu, ktorý sa na tejto fakulte vyučuje, nájdete dve kategórie zadaní seminárnych prác: pre bežných študentov a pre „neplatičov“. (Pozrite si obrázok na str. 10) Ak bude spoločnosť tolerovať takéto správanie, nebude môcť efektívne fungovať ani tá najlepšie pripravená reforma ani úplne nový zákon o vysokých školách. Najhoršie na tom je, že budovanie občianskej spoločnosti v tomto prípade zlyhalo. Študenti sa nezákonnému stavu nevzopreli. A to nie je dobre. Školné – viac škody ako osohu Vzhľadom na to, čo sme doteraz povedali o študentských a rodičovských problémoch s financovaním štúdia je jasné, že platenie školného by znamenalo sociálnu diskrimináciu v prístupe k vysokoškolskému štúdiu. Keď sa v Rakúsku koncom 20. storočia zaviedli poplatky za vysokoškolské štúdium, argumentovalo sa v podstate rovnako, ako mnohí často argumentujú aj u nás. Aj v Rakúsku sa napríklad hovorilo, že sa tým získajú prostriedky na zlepšenie vyučovania, stabilizáciu materiálnych podmienok či na dobudovanie a prevádzku laboratórií. Po troch rokoch sa však vysokoškolský manažment aj študenti zhodli, že všetko sa zmenilo, no nie k lepšiemu, ale k horšiemu. Pre nedostatok financií sa zrušili študijné odbory, o ktoré nebol rovnaký záujem ako o iné, likvidovali sa katedry, ktoré nemali špičkové programy, rektori univerzít sa otvorene priznávali, že jediné, o čo sa ešte usilujú, je ich základný chod. Laboratóriá, ktoré bývali základom prestížneho postavenia univerzít vo vedeckom svete, sa zatvárali, pretože nemali dosť prostriedkov na náhradné súčiastky. U nás sa však aj napriek podobným skúsenostiam presadzujú riešenia, o ktorých sa iní presvedčili, že nevedú k predpokladaným výsledkom. Predpokladáme, že vyhlasovanie platenia školného za denné štúdium na verejných vysokých školách za dobrý liek na ich problémy, patrí do rétoriky politikov, nie do exaktnej argumentácie. (Príčiny študijnej neúspešnosti v prvom ročníku vysokoškolského štúdia, ÚIPŠ, november 2005) Priemerné mesačné náklady na štúdium ku koncu roka 2006 predstavovali pre študenta študujúceho v mieste bydliska 4 510 korún a mimo miesta bydliska 6 100 korún. Až 56 percent študentov počas štúdia pracuje, ale iba u 24,5 percenta pracujúcich sa obsah štúdia a predmet práce výraznejšie prekrývajú. Tretina pracujúcich študentov má pocit, že ich prospech je pre prácu popri štúdiu výrazne slabší. V minulom akademickom roku poberalo sociálne štipendium 15 percent študentov. (Sociálne a ekonomické podmienky študentov denného štúdia verejných VŠ na Slovensku, ÚIPŠ, december 2006) Výdavky za študijnú literatúru a študijné pomôcky, stravovanie, ubytovanie, cestovné domov, znamenajú mesačne tisícky korún. A pretože je nepredstaviteľné, aby k rokom vysokoškolského štúdia nepatrilo kultivovanie budúcej slovenskej inteligencie návštevou kultúrnych podujatí (divadlo, koncerty, kino) či čítaním literatúry, treba počítať s ďalšími výdavkami. (Príčiny študijnej neúspešnosti v prvom ročníku vysokoškolského štúdia, ÚIPŠ, november 2005)
