Deravým dáždnikom proti raketám
Spojené štáty americké zlepšujú ochranu svojho územia – chcú rozšíriť svoj systém protiraketovej obrany proti medzikontinentálnym balistickým strelám a umiestniť svoje zariadenia v Poľsku a Českej republike. Z úst poľských a českých politikov bolo zatiaľ najhlasnejšie počuť dva argumenty v prospech umiestnenia týchto zbraní. Predovšetkým sa tvrdí, že americké „antirakety“ a detekčný i navádzací radar zvýšia bezpečnosť aj v strednej Európe. Druhým dôvodom, prečo by Stredoeurópania mali povedať áno, je záväzok podieľať sa na kolektívnej obrane, ktorý sme na seba vstupom do NATO zobrali aj my. Z doteraz zverejnených informácií o tomto protiraketovom systéme vyplýva, že je určený na obranu proti „obmedzenému raketovému útoku“. Má ničiť bojové hlavice vynesené medzikontinentálnymi balistickými strelami odpálenými „zámerne, náhodne alebo neautorizovaným spôsobom“, a to vo fáze, keď sa nachádzajú vvššie ako 130 km nad zemským povrchom, mimo atmosféry. Systém má byť schopný likvidovať iba jednotlivé vypálené strely. Protiraketových striel by malo byť desať až dvadsať a dosah radaru až štyritisíc kilometrov. Z nášho stredoeurópskeho hľadiska je zaujímavá aj účinnosť tejto zbrane. Oficiálne miesta deklarujú okolo deväťdesiat percent. Súhrn výsledkov testov, ktorý priniesol napríklad časopis ATM – armády, technika, militaria, však hovorí o tom, že testy protiraketového „dáždnika“ nie sú celkom férové. Americkí vojenskí experti a firmy, ktoré sa snažia propagovať a predávať svoje zbrane, museli podmienky testov zjednodušiť tak, aby „vyšli“. Vypálené hlavice, ktoré simulovali bojové napadnutie, vysielali napríklad rádiový signál, ktorý uľahčoval ich detekciu, čo skutočné bojové hlavice určite robiť nebudú. Takisto bol dopredu známy čas odpálenia testovacej „nepriateľskej“ rakety i jej trajektória. Podľa špecialistov nezávislých od americkej administratívy a armády by tak v prípade skutočného praktického nasadenia a reálneho napadnutia balistickou strelou bola účinnosť systému len päť až desať percent. Samozrejme, že zbrojárske firmy sa snažia svoj produkt stále vylepšovať, takže o niekoľko rokov, keď by mal byť inštalovaný v Európe, bude dokonalejší. No možno čakať, že podobne sa budú vylepšovať aj schopnosti útočných zbraní obísť takúto obranu. Dá sa teda očakávať, že „kapacita“ tohto systému by stačila na ochranu pred jednou alebo dvoma strelami vypálenými v jednom okamihu. To je dôvod, prečo by nemohol byť účinný proti masovému nasadeniu povedzme desiatok ruských balistických rakiet – tie by tento systém jednoducho neuniesol. Otázne je aj to, do akej miery by tento „dáždnik“ chránil strednú Európu. Zo zverejnených technických údajov je zrejmé, že „antirakety“ majú šancu zasiahnuť bojové hlavice smerujúce z územia Blízkeho a Stredného východu na americký kontinent. V tom prípade by bolo relatívne dosť času na to, aby systém bojovú hlavicu detekoval, vydalo sa veliteľské rozhodnutie, aktivovali sa „antirakety“ a navádzacie systémy vrátane prenosu dát, vydali sa povely a „antirakety“ sa odpálili. Američania sa usilujú o vybudovanie protiraketovej základne v Európe preto, že tým získajú tých niekoľko minút, ktoré môžu byť pre úspešný zásah „antiraketou“ rozhodujúce. Ale z rovnakého dôvodu, teda pre krátkosť času, by systém nestihol zareagovať včas, aby zostrelil bojovú hlavicu namierenú napríklad na samotný radar. Osobitnou otázkou je „konvenčný“ útok na americkú základňu, a tu americká strana hovorí, že v prípade potreby posilní ochranu radaru ďalšími prostriedkami. Ťažko sa ubrániť pocitu, že toto všetko znamená skôr zníženie bezpečnosti v Európe. Kto by tým teda získal? S veľkou pravdepodobnosťou sa dá povedať, že na americkej strane by profitovali republikáni, ktorí pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami budú môcť svojim voličom vykázať, že sa starajú o ich bezpečnosť. Okrem nich by dostala v podobe radaru novú hračku aj armáda – hračku, ktorej využitie bude značne širšie, ako len odhaľovanie nepriateľských balistických rakiet. A samozrejme, že ískajú aj americké firmy, ktoré sa budú podieľať na dodávkach a prevádzke. Oveľa menej by profitovali českí a poľskí politici, a aj to iba ak verejnosť uverí deklarovanému zvýšeniu bezpečnosti. Že by sa ku korytu dodávok dostali aj miestne firmy, je skôr nepravdepodobné aj vzhľadom na citlivosť týchto zariadení. Na druhej strane, napriek tomu, že pre Rusko tento systém neznamená priame ohrozenie, budú mať ruskí politici a vojnoví jastrabi o zámienku navyše na ďalšie investície do zbraňových systémov, jadrových hlavíc a ich nosičov. Či tento systém pomôže odradiť Irán, Severnú Kóreu a ďalšie krajiny od vývoja balistických rakiet a jadrových zbraní, je prinajmenšom otázne. Nuž predstava, čo by mohol jeden deravý protiraketový dáždnik spôsobiť, nie je príliš pekná. Autor je spolupracovník Slova
