Kant a internacionalizmus

Heslá sú vždy exponentmi určitého dobovo historického kontextu. Tento kontext môžu predstavovať procesy vo vnútri určitej skupiny ľudí alebo dokonca celého národa: za Kantových neskorých čias, keď sa francúzska revolúcia vyslovila v prospech ľudských práv (na čo pripravili pôdu filozofia prirodzeného práva, racionalizmus a osvietenstvo, rovnako ako meniace sa politické a hospodárske pomery), bola takýmto heslom fráza o svetoobčianstve. Pre samotného Kanta znamenal kozmopolitizmus, svetoobčianstvo viac než heslo; pre neho to bola idea, o ktorej výslovne hovoril, že je neuskutočniteľná. Ale neuskutočniteľné sú koniec koncov všetky Kantove myšlienky a ideály; v empirickej praxi nebudú dosiahnuté nikdy, o ich dosiahnutie sa môžu ľudia len usilovať. Kantove idey neoznačujú ani tak cieľ, ktorý má byť dosiahnutý, ale skôr úlohu či smer, ktorým sa treba vydať a ktorý ukazuje na konečný cieľ bez toho, aby sme ho mohli kedykoľvek dosiahnuť. Svoju úlohu vo veci podpory kozmopolitizmu poňal Kant veľmi vážne. Nezavrel oči pred drsnou historickou realitou, ako to urobili napríklad Klopstock, Herder, Goethe a Schiller. Naopak, snažil sa ideálu svetoobčianstva, o ktorom si vyššie spomenutí mysleli, že môže byť uskutočnený len vo forme poézie, dať jediný správny a rozumný výraz, ku ktorému sa treba vedome, síce pomaly, no stále približovať ako k politickému ideálu. Záujem o prosperitu sveta Kant ide vo svojej požiadavke na praktické uskutočnenie svojho ideálu dokonca tak ďaleko, že stavia „záujem o prosperitu sveta“ (Interesse am Weltbesten) za jeden z hlavných cieľov výchovy. Je nevyhnutné vyžadovať, aby osnova výchovného plánu bola kozmopolitná. Prosperita celého sveta je vec, ktorá nám v našom súkromnom živote nemôže nikdy škodiť. Človek totiž tým, že podporuje svetovú prosperitu, súčasne prispieva i k upevňovaniu svojho šťastia. Kant dúfa, že až v napĺňaní kozmopolitnej idey sa rozvinú všetky schopnosti ľudského rodu a „srdce bude plesať nad výhľadom do lepšej budúcnosti ľudstva“. V jednom zázname vyslovil Kant svoj názor takto: „Človek môže pri pohľade na to, čo prebieha vo svete, zaujať dva postoje; postoj „syna zeme“ (Erdensohn), alebo postoj svetoobčana (Weltbürger). V prvom prípade sa človek nezaujíma o nič iné, než o históriu a o veci len potiaľ, pokiaľ majú vplyv na naše blaho. V druhom prípade sa človek zaujíma o ľudstvo, o celý svet, pôvod vecí, ich vnútornú hodnotu, ich konečný účel. Naproti tomu prvé stanovisko zavádza človeka k jeho najzákladnejším povinnostiam, ktorými však nesmie byť priveľmi zväzovaný. Robí z človeka činného a čestného muža, ale predsa len s trošku sebeckým srdcom a užším rozhľadom. Erdensohn je fixovaný na veci a ľudí, ktorí ho zväzujú v rozlete. Svetoobčania sa musia na svet pozerať ako miestni, a nie ako cudzinci. V ich prípade nejde o to, byť iba pozorovateľmi sveta, ale skutočnými svetoobčanmi. Na základe toho vidíme, že Kant svoj internacionalizmus neponímal v dnešnom bežne chápanom zmysle. Pozrite sa napokon na dnešný univerzálne komunistický postoj, ktorý požaduje, aby sa jedinec začlenil svojím životom nielen do celku všetkého ľudstva (Menschenheitsganze), ale aj do celku všetkého sveta (Weltganze), jeho zákonov a života. To, čo má Kant na mysli pod pojmom kozmopolitné, vyslovuje ešte raz na konci svojej Antropológie, keď hovorí, že „dosiahnutie účelu, totiž uskutočnenie dobra, sa nemôže očakávať od slobodného súhlasu jedincov, ale len prostredníctvom organizácie občanov sveta“. Pod kozmopolitizmom teda rozumie systém, ktorý ľudí spája sociologicky rovnakým spôsobom, ako je ľudský rod spojený biologicky. Ak však nazerá na všetky spoločenské javy predovšetkým právne filozoficky, robí tak aj v prípade najvzdialenejšieho sociologického javu, svetoobčianstva. Vyslovene sa bráni ponímať „ideu pokojného, i keď ešte nie priateľstvom sa vyznačujúceho spoločenstva všetkých národov na zemi“ filantropicky alebo eticky. Pre Kanta je to právny princíp a svetoobčianske zriadenie, empiricky vzaté, je čistým produktom práva. Tri svetoobčianske stavy U Kanta treba rozlišovať pri pozorovaní empirickej internacionálnej skutočnosti tri veci: mier medzi národmi (Völkerfriede), svetový zväz (Völkerbund) a svetový štát (Völkerstaat). Prirodzeným stavom medzi národmi je vojna alebo možnosť vojny. No stavom občianskej spoločnosti je mier, pretože sloboda jedného môže existovať vedľa slobody druhého. Tak to platí medzi jedincami. Platí to však aj medzi štátmi. Ako má jednotlivec povinnosť vstúpiť s ostatnými jedincami do konštitučného zväzku, do povinnosti voči štátu, aj štáty majú analogickú povinnosť. Preto je večný mier, v ktorom vedľa seba môže existovať sloboda štátov bez vojny, povinnosťou. Stav večného mieru nie je prirodzeným stavom, ale musí byť najprv založený – a síce ako stav zákonný; lebo keby stav mieru vznikol sám od seba, keby teda nepriateľstvo štátov medzi sebou postupne opadlo, nebola by tým ešte daná žiadna skutočná garancia trvalej bezpečnosti. Večný mier nie je preto iba povinnosťou, ale najvyšším politickým dobrom. Nemali by sme sa pýtať, či je večný mier možný alebo nezmyselný, ale musíme konať tak, ako by možný bol (pričom možno nie je), aby sme ho týmto privodili a ukončili bezbožné krviprelievanie, na ktoré doposiaľ sústredili všetky štáty svoje sily, i keď konečné naplnenie tohto úmyslu vždy zostane len zbožným želaním. Štátoobčianskemu zriadeniu zodpovedajúce zriadenie svetoobčianske by sa uskutočnilo v podobe svetového zväzu. Druhý definitívny článok vo Večnom mieri požaduje: medzinárodné právo má byť založené na federalizme slobodných štátov. Mravné národy sa musia poponáhľať, aby čo najskôr unikli z takého zvráteného stavu drsnosti, nevybrúsenosti a dobytčej nedôstojnosti ľudstva. Namiesto mierových zmlúv, ktoré sú vlastne len prímeriami, musí byť pomocou zmluvy vytvorený mierový zväz národov (foedus pacificum), ktorý sa bude snažiť ukončiť všetky vojny. Tento zväz by nemal dostať štátnu autoritu, ale jeho jedinou úlohou by bolo zabezpečiť slobodu združených národov bez toho, aby sa tieto národy museli podriadiť všeobecným zákonom alebo nejakému tlaku. Prvý podnet na vznik takéhoto spolku by mal dať mocný a osvietený národ, lebo zväz národov je požiadavkou kultúry. Spočíva v myšlienke federalizmu. V praktickom živote by sa tento zväzok národov mal prejaviť vo všeobecnej pohostinnosti a rozvoji obchodu. V medzištátnych sporoch rozhoduje stály štátny kongres ako svojvoľné, v každý moment rozpustiteľné zhromaždenie rozmanitých štátov. Tu sa budú riešiť spory civilným spôsobom pomocou súdnych procesov, nie barbarskými spôsobmi či vojnou. O nejakom celosvetovom štáte nechce Kant nič počuť, i keď úplne neodsudzuje myšlienku jedného federalizovaného štátu pre Európu. Celosvetový štát na celej Zemi by pre neho bol rozpor sám osebe. Namiesto pozitívnej idey svetovej republiky by v takom prípade nastúpila len jej negatívna náhrada. Všeobecný spolok národov nesmie mať suverénnu moc, ale musí byť len federalistickým spolkom štátov, ktorý bude možné v každom momente rozpustiť. Celosvetový štát je v praxi neuskutočniteľný. Vedľa ohromných vzdialeností by proti nemu stáli predovšetkým ctižiadosť, mocichtivosť a hrabivosť tých, ktorí by vykonávali moc. Musíme dať za pravdu H. Hettnerovi, ktorý hovorí: „To prevratné svetoobčianstvo, ktorému podľahli i najväčší velikáni 18. storočia, dokonca i samotný Lessing, Herder či Goethe a Schiller, získava u Kanta jedinú správnu a rozumnú formu: voľný zväzok slobodných národov.“ Spojenie vlastenectva a kozmopolitizmu Ako moderné podotázky na poli internacionalizmu spomeňme Kantove návrhy vojnového a obchodného práva, ktoré sa uskutočnili v ženevskej konvencii, jeho zásahy v prospech litovčiny ešte v jeho neskorom veku, rovnako ako poznámky, že prekážky mieru spočívajú predovšetkým v rozdielnosti reči a náboženstva. Nemôžem nakoniec nedoplniť Kantovu na našu prítomnosť mutatis mutandis tak veľmi trefnú poznámku: „Rozdiel medzi európskymi a americkými divochmi spočíva v tom, že mnohé kmene v prípade amerických sa navzájom nepriateľmi úplne pojedli, zatiaľ čo európski divosi vedeli podstatne lepšie, ako naložiť s porazenými. Radšej zvýšili počet svojich poddaných, a teda i množstvo nástrojov na ešte expanzívnejšie vojny.“ Zostáva ešte preskúmať, ako Kant zladil otázku kozmopolitizmu s otázkou národa. Pritom si rozhodne nesmieme vytvoriť svoj názor podľa O. Jachmanna, ktorý sa všetkými silami pokúšal dokázať, že Kant bol nadšený stúpenec nielen svojho kráľa, ale i svojej pruskej vlasti. Je nepochybné, že Kant miloval svoj Königsberg a Východné Prusko. Ale napriek tomu zostáva veľkou otázkou, či je správne všetko, čo Jachmann hovorí. „Miloval svoju vlasť, bol hrdý, že je občanom svojho štátu, v ktorom vládne nezlomná spravodlivosť a ktorého kniežatá sa sami usilujú o ideál dokonalého štátneho zriadenia, a v srdciach svojich poslucháčov a priateľov rozdúchaval čisté vlastenectvo. Svojím príkladom poskytol pravý vzor toho, ako skĺbiť slobodný kozmopolitizmus s prísnym vlastenectvom.“ Z Kanta samotného to nemôžeme dokázať, ani z jeho spisov, ani z jeho poznámok... V každom prípade Kanta jeho spoluobčania vnímali ako svetoobčana, čo ukazuje už samotná skutočnosť, že ho v roku 1796 vyzývali na spoluprácu pre plánovaný časopis Kosmopolit. Pre Kanta je kozmopolitizmus – to slovo používa on sám – nie konštitutívna, ale len nedosiahnuteľná regulatívna idea. Pod národom (gens) rozumie „tých ľudí alebo aj časť tých, ktorí sa na základe spoločného pôvodu považujú za spojených v občianskom celku“, zatiaľ čo ľud (populos) „je na určitom území zhromaždená skupina ľudí tvoriacich celok“. I keď výslovne podotýka, že nemecký národ nechce osobitne vyzdvihovať, pretože by ho inak musel chváliť, čo by bola samochvála, napriek tomu dokáže proti sebe ostro a s veľkou láskou vyvážiť národné prednosti a zápory. Tu nás zaujíma najmä poznámka, že Nemec nemá národnú hrdosť a nezávisí ako kozmopolita od žiadnej vlasti, a tiež poznámka, že Nemecko je krajina kozmopolitov. Kant príležitostne ľutuje, že niektorí ľudia sú v dôsledku patriotizmu odvádzaní od kozmopolitného zmýšľania. Pri posudzovaní tohto Kantovho výroku treba uvážiť, že pojem civis Germanus sum sa vtedy ešte v Nemecku nevyslovoval ako slovo pýchy a povinnosti: Nemecko v čase absolutizmu a roztrieštenosti neposkytovalo na konci 18. storočia mnoho podnetov na národnú hrdosť a vlastenecké nadšenie. Keďže sa človek nemohol odvážiť dúfať vo veľkosť vlasti, nemohol byť hrdý na to, že je nemecký občan, tešil sa z toho, že je svetoobčan. Pritom Nemecko vtedy bolo, ako raz poznamenal Kant, veľkoobchodníkom s učenosťou. Pravá veda je však vždy medzinárodná v dobrom zmysle slova, pretože pravda sama je tiež medzinárodná. A Kant bol bezpochyby učenec. V každom prípade je priliehavá poznámka P. Natorpa, ktorý hovorí: „V Kantových časoch nebolo vôbec zvykom viesť o nemectve dlhé reči. Človek dokázal svoju skutočnú vernosť vlasti tým, že robil to svoje, dával národu významný obsah, ktorý sa v čase najhlbšieho vyčerpania a roztrieštenosti zdal byť skoro stratený.“ Autor (1888–1958) je nemecký filozof a teológ. Esej je z jeho knihy Filozofické problémy komunizmu z roku 1922 (zverejnená na www.svetoobcan.sk).