Až do poslednej kvapky
Privatizácia vody sa často prezentuje ako jediná možnosť rozvoja čistých a prístupných zásob vody. Viacero škandálov a politických nepokojov však viedlo v boji o túto „strategickú surovinu“ k porážkam nadnárodných spoločností. Minulý rok bol v mnohých oblastiach opäť rokom sucha. Nedostatkom vody trpeli mnohé mestá či celé oblasti, v rozvojovom i rozvinutom svete. Problémom však nebol ani tak jej celkový nedostatok, ako skôr neefektívny spôsob jej využívania a dopravy spotrebiteľom. Tým, že službu prevzala súkromná spoločnosť, sa jej kvalita nijako nezvýšila – jediným výsledkom bol nárast cien. Koncom jari mal problémy s vodou juhovýchod Anglicka. Úrady dokonca museli pristúpiť na zákaz zavlažovania trávnikov, čo urobilo z pýchy londýnskych parkov vysušené polopúšte. Napriek tomu sa v zastaranom rozvodnom systéme stratilo každý deň 915 000 litrov vody – spoločnosť Thames Water očividne nenaplnila tisíckrát opakovanú nepravdu o „zodpovednom súkromnom vlastníkovi“. Hoci jej investičné výsledky sú skutočne úbohé, firma zdvíha cenu služby. Tá istá spoločnosť prebrala spolu s francúzskym nadnárodným gigantom Suez v roku 1997 kontrolu nad systémom dodávok vody v indonézskej Džakarte. Sprievodným javom sú opäť sťažnosti na zlé služby, časté výpadky (aj na niekoľko dní) a každoročný pravidelný rast cien o tridsať percent. Zmluvy sa rušia Lenže karta sa pravdepodobne obracia. Hoci spoločnosti Thames Water prinášajú aktivity v Británii ročný zisk 250 miliónov libier, jej zahraničné podniky majú problémy. Spoločnosť sťahuje investície z krajín mimo Európy a nemecká firma RWE, ktorá v skutočnosti Thames Water vlastní, ju ponúkla na predaj. Podobná situácia sa vyskytuje aj inde vo vodárenskom sektore. Francúzska Veoila (predtým Vivendi), najväčšia svetová vodárenská firma, má problémy s obrovskými dlhmi. Aj globálne druhý najväčší Suez predáva a sťahuje sa z trhov, ktoré považuje za „politicky rizikové“. Má na to dobrý dôvod: v marci tohto roku zrušila argentínska vláda zmluvu s jej argentínskou pobočkou Aguas Argentinas. Dôvodom boli katastrofálne výsledky, zlá kvalita vody a neschopnosť spoločnosti splniť investičné sľuby. Jej podnik Aguas de Illimani v bolívijskom El Alto skončil rovnako – po sérii protestov vyvolaných nízkou kvalitou služby a stálym zvyšovaním ceny vláda kontrakt súkromnej spoločnosti odobrala. Samozrejme, je predčasné hovoriť o konci privatizácie vodných zdrojov – európske nadnárodné spoločnosti teraz napríklad „objavujú“ trhy v strednej a východnej Európe. V každom prípade sa však tento projekt dostal do problémov. Druhá rozvojová správa OSN o vode publikovaná v marci 2003 konštatuje, že „v dôsledku politických a vysoko rizikových operácií mnohé nadnárodné vodárenské spoločnosti svoje aktivity v rozvojových krajinách obmedzujú“. Ešte v deväťdesiatych rokoch pritom na veľkú radosť vodárenských korporácií presadzovali Svetová banka, Medzinárodný menový fond a regionálne rozvojové banky privatizáciu ako jediné riešenie rozvojových problémov. Na prístup k čistej pitnej vode a účinnej kanalizácii nehľadeli ako na základné právo, nevyhnutnú podmienku dôstojného života, potrebnú aj zo širšieho hľadiska (napr. aby sa znížila chorobnosť obyvateľov). Plánovali len zaviesť „plné trhové mechanizmy“ a za vodu i kanalizáciu pýtať „trhovú cenu“ – čo je samé osebe dosť nezmyselné vzhľadom na vysokú nedokonalosť tohto trhu na strane ponuky. V každom prípade vo vode nevideli základný zdroj, ale využívateľnú komoditu. Dotácie, ktoré znižovali ceny pre konečných užívateľov, sa rušili, cena služby sa zvyšovala. V bolívijskej Cochabambe znamenal príchod firmy Bechtel nárast ceny o 60 percent. Následky v Bolívii sú dostatočne známe – „vodné vojny“ viedli k zrušeniu nepopulárneho kontraktu a podporili príchod novej, radikálnejšej vlády Eva Moralesa. Nejde však o izolovaný prípad. V júni 2002 paraguajský parlament natrvalo suspendoval plán privatizácie štátnej vodárenskej spoločnosti Corposana (dnes sa volá Essap), ktorú krajine naordinoval Medzinárodný menový fond. Miestne protesty viedli k zrušeniu privatizácie v juhoafrickom Nkonkobe i poľskom Poznani. Úspešná kampaň vo francúzskom Grenobli viedla k návratu vodárenstva pod kontrolu samosprávy. V novembri 2005 viedol verejný tlak k zrušeniu privatizačného projektu v indickom Dillí, financovaného Svetovou bankou. Padajúce mýty o privatizácii Porážky nadnárodným spoločnostiam však nepriniesli iba protesty verejnosti. Kontrakty v Stredoafrickej republike, Čade, Číne, Gambii, Malajzii, Mali, Tanzánii a Ugande sa zrušili preto, že súkromné firmy čiastočne alebo vôbec nesplnili sľuby o investíciách do rozvoja rozvodnej siete. V Mozambiku, Vietname a Zimbabwe prekazilo privatizáciu rozhodnutie samotných firiem stiahnuť sa. S každým novým krachom privatizačného projektu sa oslabujú aj argumenty v prospech privatizácie ako takej. Mýtus, podľa ktorého bude systém fungovať efektívnejšie, ak sa doňho zavedie konkurencia, zanikol ako prvý. Ak by aj tento predpoklad liberálnych ekonómov platil, v systéme vodárenstva nebol prakticky vôbec vyskúšaný. Najväčšie vodárenské spoločnosti, firmy Suez, Vivendi, Thames, SAUR a Anglian, sú totiž prepojené sieťou spoločných podnikov, ktorej cieľom je skôr uchrániť ich korporátne záujmy než stimulovať konkurenciu. Rozpadol sa aj mýtus, že súkromný sektor prinesie investície. „Súkromné spoločnosti investujú iba tam, kde im to prinesie zisk, nie tam, kde je to potrebné,“ tvrdí Peter Hardstaff, hlavný analytik organizácie World Development Movement. Tento fakt dokazuje aj správa organizácie zo začiatku roka 2006. Súkromný sektor podľa nej dokáže vytvoriť iba 900 nových prípojok za deň. Aby sa splnil jeden z tzv. miléniových rozvojových cieľov – o polovicu znížiť počet ľudí bez prístupu k vyhovujúcej vode a základnej kanalizácii – bolo by potrebných 270 000 prípojok za deň. Tvrdší lobing Súkromné vodárenské nadnárodné spoloč-nosti sa v tejto situácii rozhodli zvýšiť úsilie ovplyvniť globálnu vodárenskú politiku. V októbri 2005 založili novú korporátnu lobistickú skupinu AquaFed, na čele ktorej stojí bývalý výkonný riaditeľ Suezu Gérard Payen. Odvtedy už stihla vyvolať politický škandál, keď sa ukázalo, že návrh dokumentu ministerskej deklarácie Svetového fóra vody vyšiel z Payenovho počítača. Nadnárodné spoločnosti vyvíjajú aj lobistický tlak na rozvojové banky, aby garanciami znižovali „politické riziká“ (ak sa vláda rozhodne reagovať na nesplnené sľuby či zvyšovanie cien). Nič to ale nemení na fakte, že model privatizácie vodných zdrojov vo všeobecnosti zlyháva. Aj preto 90 percent vody vo svete dodáva verejný sektor. Návrat verejného sektora Ak sa súkromné firmy z oblasti vodárenstva neprestanú sťahovať, ich priestor bude musieť, prirodzene, obsadiť verejný sektor. Na viacerých alternatívnych stretnutiach o budúcnosti vodárenstva sa medzi návrhmi objavuje často pojem verejno-verejné partnerstvá – spolupráca štátneho sektora a samosprávy na neziskovej báze s cieľom poskytovať čo najkvalitnejšiu a najdostupnejšiu službu. V niektorých prípadoch je takáto spolupráca východiskom z núdze – vodnú infraštruktúru vo venezuelskom Caracase vyvinuli bez pomoci štátu najmä samotní miestni obyvatelia, tí bez práva na pôdu, ktorú obývajú. Správa takýchto systémov si teda vyžaduje spoluprácu poskytovateľa služby so zástupcami komunity. Latinská Amerika je v mnohom lídrom pri presadzovaní participácie v zmysle hesla „verejné znamená viac než len štátne“. Aj v súvislosti s politickými zmenami na kontinente žiadajú občania stále vyššiu účasť na rozhodovaní, prostredníctvom ktorej majú efektívnejšiu demokratickú kontrolu. Z týchto skúseností môžu čerpať aj európske krajiny. Nadnárodné spoločnosti sa síce ešte stále snažia získať kontrolu nad vodnými zdrojmi v strednej a východnej Európe, no v Taliansku či Francúzsku prebieha deprivatizácia. Súkromné firmy sa ukázali ako neefektívny vlastník a kontrola nad zdrojmi a distribúciou vody sa vracia verejnému sektoru. Na základe článku Oscara Reyesa The Last Drop v časopise Red Pepper a informácií na www.waterjustice.org spracoval Radovan Geist.
