Ceny MFF Bratislava sa dostali na tri kontinenty

Vidieť za deväť dní 36-krát Petru Polnišovú vo „vtipnej“ reklame na istý obchodný reťazec, to je naozaj útok na duševné zdravie filmového diváka. Žiaľ, je to zároveň aj jediný spôsob, ako vidieť rovnaký počet zaujímavých filmov, ktoré aj tohto roku ponúkol svojím 8. ročníkom Medzinárodný filmový festival Bratislava. Tých filmov bolo, samozrejme, oveľa viac, lenže premieta sa súčasne v siedmich kinosálach a fyzické možnosti jedného človeka sú obmedzené. Štatistika hovorí, že v 11 programových sekciách bolo uvedených spolu 177 titulov na 258 projekciách. Ako zrátal Miro Ulman, zostavovateľ sekcie Slovenské filmy 2006, celková dĺžka všetkých festivalových filmov predstavovala 12 778 minút, čo je takmer 213 hodín – necelých deväť dní – permanentného premietania. Priznávame bez mučenia: ani zďaleka sme nestihli všetko. Súťaž: 19 titulov z 18 krajín Stihli sme však kompletnú súťaž, ktorú tvoria prvé a druhé hrané filmy. V kvalitatívne vyrovnanej kolekcii sa nachádzala nejedna snímka, ktorá už získala ocenenie na niektorom z významných svetových festivalov. Odborná porota označila za najlepší film súťaže dielo singapurského režiséra Roystona Tana 4.30. Za oficiálnym zdôvodnením – „za prenikavé zobrazenie osamelosti človeka, ktorý si napriek tomu dokáže uchovať ľudskú integritu“ – sa skrýva podmanivý príbeh o zvláštnom priateľstve jedenásťročného chlapca, ktorého matka odcestuje, a jej podnájomníka, tridsiatnika, ktorý smúti za stratenou láskou. Obaja hrdinovia sú osamelí, no zároveň sa spolu nemôžu rozprávať – chlapec je Číňan, podnájomník Kórejčan – a tak ich komunikácia prebieha len v podobe drobných znamení, tajomných odkazov. Najlepším režisérom sa podľa názoru poroty stal Mexičan Amat Escalante za film Krv, ktorý v minimalistickom príbehu znudeného manželského páru majstrovsky zobrazuje ľudské odcudzenie a stratu ľudskej dôstojnosti. Aj cena za najlepší ženský herecký výkon putovala mimo Európy, a to brazílskej herečke Hermile Guedesovej za titulnú úlohu v snímke režiséra Karima Ainouza Suely na nebi. Hlavnou hrdinkou je mladá žena, ktorá sa po dvoch rokoch prežitých v Săo Paule vracia s novonarodeným synom do svojho rodného mestečka a len postupne pochopí, že jej manžel za ňou napriek ich dohovoru nikdy nepríde. Cenu za mužský herecký výkon získal mladý poľský herec Antoni Pawlicki za postavu Wojteka vo filme Slawomira Fabického Z kaluže do blata: jeho nejednoznačného hrdinu životné okolnosti prinútia prijať miesto nelegálneho vymáhača dlhov – lenže na tento morálny ústupok sa nabaľujú ďalšie, až sa napokon protagonista sám stane obeťou svojho zamestnávateľa. (Mimochodom, tento film ponúka zaujímavé porovnanie s inou poľskou snímkou Exekútor, ktorú sme nedávno videli v rámci Dní poľského filmu a ktorá sa zaoberá vymáhaním dlhov v legálnom podaní – pričom podobnosť oboch prístupov je až zarážajúca.) Film Z kaluže do blata zarezonoval medzi súťažnými snímkami najvýraznejšie, lebo cenu mu udelila aj porota FIPRESCI a zároveň sa stal najlepším filmom podľa hlasovania divákov. Zvláštne uznanie odbornej i ekumenickej poroty získal film Khadak režisérskej dvojice Peter Brassens – Jessica Woodworthová: Belgičan a Američanka nakrútili svoj hraný debut v Mongolsku a zvláštnym spôsobom v ňom spojili sociálnu realitu s prvkami sveta šamanizmu. Ekumenická porota ocenila režijný debut talianskeho herca Kima Rossiho Stuarta Trebárs aj libero, obraz rozpadu jednej rodiny, v ktorom si po boku samotného režiséra zahrala aj Slovenka Barbora Bobuľová. Študentská porota udelila svoju cenu maďarskému filmu režisérky Ágnes Kocsisovej Čerstvý vzduch, sviežemu príbehu matky a dospievajúcej dcéry, v ktorom študenti ocenili nebanálne využitie štylizácie (napríklad farebné odlíšenie protagonistiek). Bez ocenenia – azda preto, že už má na konte Zlatú kameru za najlepší debut z Cannes – zostal jeden z najpozoruhodnejších filmov súťaže, rumunský 12.08 na východ od Bukurešti (réžia Corneliu Porumboiu), ktorý sa sarkasticky pozerá na rumunskú spoločnosť pätnásť rokov po zvrhnutí Ceauşescovho režimu, v trpkej komédii, ktorá miestami – v obrazoch nepodarenej televíznej talkshow – prechádza do frašky. V súťaži až na dve-tri výnimky nebol slabý film, a keďže niet priestoru na to, aby sme sa venovali všetkým, spomeňme ešte aspoň snímku Mollina cesta, ktorá slúži – popri už spomínanom Khadaku – ako zaujímavý príklad čoraz viac sa prehlbujúcej internacionalizácie kinematografie: režisérka Emily Atefová má francúzsko-iránskych rodičov a jej domovom je Nemecko, no žila aj v USA, Francúzsku a Veľkej Británii. Jej debut vznikol v nemeckej produkcii a jeho protagonistkou (i jej predstaviteľkou) je mladá Írka, ktorá hľadá v Poľsku (nakrúcalo sa v banskom mestečku Walbrzych) otca svojho ešte nenarodeného dieťaťa. Nesúťažne, ale atraktívne Mnoho zaujímavých filmov bolo uvedených v nesúťažných sekciách – stabilných i variabilných: tie druhé tvorila sekcia Iný Balkán a profil britského režiséra Michaela Winterbottoma, ktorý ponúkol desať zo štrnástich filmov, čo dosiaľ natočil. (Na margo: bratislavský festival akoby sa ani po ôsmich rokoch nevedel rozhodnúť, či pozývať, alebo nepozývať hviezdy, a tak po vlaňajšej Vanesse Redgravovej padla voľba na českého herca Jana Třísku; stretnúť sa však osobne práve s M. Winterbottomom by bolo nepochybne bývalo zaujímavé.) Kto stavil na istoty, nepochybil: v programe našiel snímky známych svetových tvorcov, neraz ocenené na tých najprestížnejších festivaloch, ako boli Grbavica, debut srbskej režisérky Jasmily Žbanićovej, Vietor sa zdvíha Kena Loacha alebo Kráľovná Stephena Frearsa, ďalej diela Tsai Ming-lianga (Tvrdohlavé mraky, Nechcem spať sám), Gusa Van Santa (Slon, Posledné dni) či Kim Ki-Duka. S veľkým záujmom divákov sa stretol film Milujem ťa, Paríž, na ktorom sa päťminútovými poviedkami na tému „Paríž – mesto lásky“ podieľalo až dvadsať známych režisérov z celého sveta a množstvo hereckých hviezd. Toho, kto dal prednosť skôr spoznávaniu fyzickej stránky ľúbostných vzťahov a posúvaniu hraníc erotiky v umeleckom filme (neraz až na hranicu pornografie), určite zaujal americký Shortbus režiséra Johna Camerona Mitchella (titul filmu je názvom newyorského undergroundového klubu otvoreného pre ľudí všetkých sexuálnych orientácií) či Winterbottomových 9 piesní, príbeh o priebehu a rozpade jedného ľúbostného vzťahu, vyrozprávaný prostredníctvom nesimulovaných sexuálnych scén a hudobných čísel. Určitou kuriozitou v súťaži hraných filmov bola animovaná snímka dánskeho režiséra Andersa Morgenthalera Princezná – jej titul je vlastne „umeleckým“ pseudonymom už nežijúcej pornohviezdy. Princezná spolu s nórsko-britskou snímkou Slobodu Jimmymu! ukázala, že animácia – a to aj zábavná a divácky vďačná – to nemusí byť vždy len Disneyho škola (i keď v tomto prípade išlo o snímky určené dospelému divákovi). Slnko v sieti – slnko svieti? Festival ponúkol ešte viac sprievodných podujatí ako po iné roky (a nemáme na mysli trošku infantilné živé sochy a podobné atrakcie). Najdôležitejšou z nich bolo udeľovanie národných filmových cien nazvaných Slnko v sieti. Táto ambícia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie vzbudzuje už od svojho ohlásenia pred tromi rokmi isté rozpaky. Na jednej strane má podobné ceny každá vyspelá kinematografia (Oscar, Český lev, Donatellov David v Taliansku, Cézar vo Francúzsku, Goya v Španielsku), na druhej strane pri živorení slovenskej kinematografie vyvoláva podobná snaha trpký úsmev. Logickejšie by bolo mať najprv košatú kinematografiu a potom za výnimočné výkony udeľovať ceny, ale dajme akademikom šancu ísť „na vec“ naopak. Koniec koncov, sami priznávajú, že ocenenia majú motivačný charakter a že v nejednom prípade ide o individuálne výkony v koprodukčných filmoch – nemusíme sa teda tváriť, že Zelenkove Příběhy obyčejného šílenství alebo Švankmajerovo Šílení (žeby to šialenstvo v názvoch bolo príznačné?) sú slovenské filmy len preto, lebo v nich máme menšinový koprodukčný podiel a sem-tam sa v nich mihnú slovenskí herci. A ako to teda dopadlo? Šesť ocenení si odniesli tvorcovia filmu Slnečný štát (Jiří Brožek – strih, Peter Mojžiš – zvuk, Vladimír Godár – hudba, Martin Šulík a Marek Leščák – scenár, M. Šulík aj réžia a produkcia), štyri pripadli snímke Šílení (Anna Geislerová a Jan Tříska – herecké výkony, Juraj Galvánek – kamera, Jan a Eva Švankmajerovci – výtvarný počin). Najlepším animovaným filmom bolo Nazdravíčko! Ivany Zajacovej a Jozefa Mitaľa, najlepším dokumentom Barabášova Amazonia vertical. Najlepším filmom v slovenských kinách bola Kukuška režiséra Alexandra Rogožkina, ktorú distribuovala Asociácia slovenských filmových klubov. Ceny za výnimočný prínos slovenskej kinematografii si odniesli kameraman Stanislav Szomolányi a filmový kritik Pavel Branko. Názov Slnko v sieti (iste nemusíme pripomínať, že pôvodne ide o film režiséra Štefana Uhra z roku 1962, ktorý sa považuje za prvé dielo československej novej vlny) je skvelý – zahŕňa v sebe tradíciu i novátorstvo, odkazuje na konkrétne dielo a zároveň má metaforický význam. A nech nás nemýli, že úzko súvisí so zatmením, ktoré je dôležitým motívom filmu – azda sa aj vďaka novým cenám skončí éra zatmenia v slovenskej kinematografii a slnká už nebude treba prácne chytať do siete. Svoje ocenenia udelili počas MFF aj redaktori internetového časopisu Kinema. Ich cena s trochu kostrbatým názvom Kinema Film roka 2006 sa zameriava na filmovú distribúciu – najlepším filmom roka sa stala kórejská snímka Oldboy (na 2. mieste skončil americký Let číslo 93 a na treťom opäť kórejský film režiséra Kim Ki-Duka 3-iron). Najnavštevovanejším filmom roka bola animovaná Doba ľadová 2, ktorá mala aj najlepší preklad/dabing (Dana Farkašová). O svojej cene rozhodnú aj čitatelia Kinemy – práve počas festivalu sa spustilo hlasovanie, ktorého výsledky sa dozvieme koncom januára budúceho roka – iste vznikne zaujímavé porovnanie vkusu redaktorov a divákov. Z domácich dielní Ak sa teda Slnko v sieti udeľovalo v roku, keď nemal premiéru ani jediný slovenský celovečerný hraný film (resp. film s väčšinovým slovenským podielom), neznamená to, že v sekcii Slovenské filmy 2006 nebolo čo prezentovať. Popri už odpremiérovanom (a aj medzinárodne oceňovanom) dokumente Iné svety režiséra Marka Škopa svoju verejnú premiéru absolvoval televízny film Dušana Trančíka Zima kúzelníkov (23. decembra ho uvedie STV) i nový dokument Pavla Barabáša Tepuy, v ktorom známy filmár a cestovateľ spolu s našimi jaskyniarmi tentoraz navštívil Chimantu, jeden z 53 stolových vrchov vo Venezuele. Z dokumentov sme mohli vidieť ešte sociologickú sondu Jara Vojteka Cesta za snom a dve snímky z produkcie VŠVU – skupinový portrét Ľudia na trati Arnolda Kojnoka a portrét mnohodetnej rómskej matky O Soni a jej rodine od Daniely Rusnokovej. Nie je bez zaujímavosti, že Filmová a televízna fakulta VŠMU sa stáva najplodnejším producentom filmov na Slovensku, o čom svedčí aj rad zaujímavých hraných snímok prezentovaných na festivale: Ábelov čierny pes (r. Mária Čengel-Solčanská), Ďalšie dejstvo – Következő felvonás (r. Mátyás Prikler), Cheese (r. Milan Balog), Obyvatelia domu (r. Kristína Herczegová) a V tesnej blízkosti (r. Marta Ferencová). Mimo VŠMU, ale takisto v slovenskej produkcii vznikol film Tričko Iránčana Hosseina Martina Fazeliho a Smäd Martina Repku (v koprodukcii s Nemeckom). Tým sa výpočet slovenských filmov uvedených na festivale nekončí: tri desiatky snímok z kategórie videoartu vznikli na pôde VŠVU (viac ako dramatickosť v nich vynikala výtvarná stránka) a po dvadsaťjeden – a päťminútových filmov ponúkol „hosťujúci“ festival Azyl. V sekcii nezávislých filmov Proti prúdu boli uvedené dva ďalšie vynikajúce dokumenty z dielne poslucháčov VŠMU. Samuel Jaško vytvoril snímkou Kurva skvelý obraz ženy živiacej sa najstarším remeslom; aj vďaka prístupu režiséra, ktorý dokázal svoju kontroverznú protagonistku motivovať k úprimným výpovediam, vznikol portrét, ktorý má – nech to znie akokoľvek paradoxne – hlboko ľudský rozmer. Podobné porozumenie pre svojho čudáckeho protagonistu, vysokoškoláka, ktorý túži stať sa pornohercom, mal aj Peter Begányi, autor snímky Pornoromantik. Festival sa skončil, nech žije distribúcia! Ideálny by bol stav, keby sa najlepšie filmy z festivalovej ponuky dostali aj do bežnej distribúcie v našich kinách či aspoň filmových kluboch. Zatiaľ to funguje skôr naopak: festival si do programu vyberá v predpremiére kvalitné filmy pripravené do distribúcie. V týchto dňoch má premiéru aj otvárací a záverečný film festivalu: dráma Ridleyho Scotta Dobrý ročník s Russellom Crowom v hlavnej úlohe (hoci je to americká produkcia, ide o londýnskeho bankára, ktorého dedičstvo zaveje do Provensálska) a komédia s provokatívnym názvom Ďakujeme, že fajčíte (réžia Jason Reitman, syn komárňanského rodáka Ivana Reitmana). Náročnejší diváci sa z festivalového programu môžu tešiť na nový film Woodyho Allena Sólokapor, poslednú snímku nedávno zosnulého Roberta Altmana Zajtra nehráme!, populárny francúzsky film Francisa Vebera Dvojník, sociálnu drámu Akiho Kaurismäkiho Svetlá v súmraku, multietnickú snímku Tonyho Gatlifa Transylvánia, ale aj na spomínanú Kráľovnú a filmy Kim Ki-Duka (Luk, Čas). Autor je filmový publicista