Sex, lži a filmové plátno
Do amerických kín sa začiatkom decembra tohto roku dostal pozoruhodný nový film režiséra Johna Camerona Mitchella. Podobne ako aj jeho predchádzajúce filmy, aj Shortbus si berie na mušku neokonzervatívnu Ameriku. Vzhľadom na jeho tému a spracovanie je možno ešte pozoruhodnejšie, do akej miery vyvolal búrlivé reakcie – totiž, takmer vôbec. Shortbus je podľa denníka Guardian „príjemná romantická komédia v tradičnom slova zmysle, plná rozchodov a zmierení, smiechu i plaču. Zároveň je v nej však viac skutočného a plne zobrazovaného sexu, než v hociktorom inom filme, ktorý kedy dostal licenciu na uvádzanie v normálnych kinách.“ Film zobrazuje scény, aké sa do väčšiny amerických či britských kín zatiaľ nikdy nedostali. Pre herca Jaya Brannana, ktorý vo filme hrá jednu z hlavných postáv, to je „jeden z najzmysluplnejších projektov, do akých som bol kedy zapojený. Sex býva vo filme a hudbe stvárnený tak zle, že ak sa nám podarí otvoriť o ňom diskusiu, myslím si, že sme dosiahli úspech.“ Scény tohto druhu nie sú už v mainstreamových filmoch úplným šokom. Okrem iného sa vyskytujú napríklad v neveľmi podarenom filme Michaela Winterbottoma 9 piesní, ktorý bude uvedený aj na filmovom festivale v Bratislave. No ako píšu recenzenti, „vo všetkých doterajších prípadoch bol sex výrazom zatratenia, previnilosti či násilia. Tieto filmy odrážali tendenciu, do krajnosti dovedenú v románoch Michela Houllebecqa, podľa ktorej je všetka moderná sexualita zúfalá či plná sebapohŕdania.“ Houllebecq vo svojej prvej knihe píše: „Sexuálne skúsenosti, nadobudnuté postupne v priebehu dospievania, podrývajú a napokon rýchlo zničia všetku možnosť projekcie emocionálneho a romantického druhu. Postupne a vlastne nesmierne rýchlo sa človek stáva takým schopným lásky ako stará fľandra. A tak, samozrejme, aj žije životom fľandry a čím je starší, tým menej je príťažlivý a z tohto dôvodu zatrpkne. Žiarli na mladých, a tak ich začína nenávidieť...“ Režisér John Cameron Mitchell sa pokúsil obecenstvu pripomenúť, že „sex môže byť aj fajn“ – zvlášť ľuďom v Spojených štátoch, „kde je to buď porno, alebo svojho druhu sebamučenie.“ Napriek zábavným scénam zobrazujúcim rôzne polohy sexuálnej gymnastiky, vrátane odvážneho pokusu o autofeláciu či gejskú trojku, Shortbus nie je erotický film. Sex je tu chaotický, absurdný a až príliš reálny, aby sa z neho stal materiál pre erotické fantázie. Shortbus je produktom režisérovej túžby natočiť film, ktorý „používa jazyk sexu ako metaforu iných stránok života jeho postáv,“ uvádza režisér pre The New Statesman. Film, ktorý by bol „sexuálne úprimný, provokujúci a podľa možnosti zábavný“. Je to nezvyčajné, ale diváci akoby skutočne pochopili, že i keď je film doslovný, určite nie je pornom – keďže ako tvrdí režisér, jeho účelom nie je dráždiť, ale preskúmať vnútorný život postáv. „Samozrejme, posadnutosť sexom tu je prítomná, pretože všetky postavy ventilujú svoje problémy v tejto oblasti,“ hovorí Mitchell. „Ale pri pozeraní filmu dostane erekciu len málokto. K sexu sme chceli pristupovať rovnako ako pristupujeme ku každej bežnej súčasti života. Nejde predsa len o vzrušenie. Svojím spôsobom sme chceli deerotizovať sex a zistiť, čo potom vlastne z neho zostane.“ Najpozoruhodnejšie na tom je, že snímka dokonca nevyvolala ani žiadne výhrady od náboženskej pravice, čím bol režisér dokonca trocha sklamaný. Podstata filmu je v skutočnosti práve viac politická ako erotická. Sám Mitchell ho opisuje ako „ľúbostný list“ predbushovskému New Yorku, kde stratené existencie rôzneho druhu nachádzali priestor na vyjadrenie. „New York bol vždy mestom, kde ľudia mali slobodu experimentovať, ale za uplynulých niekoľko rokov sa veľmi veľa vecí zmenilo,“ uvádza Mitchell. „Chcem, aby sa tento film stal oslavou minulosti.“ Je to pritom prvý film, v ktorom sa skupinový sex stáva aktom vlastenectva. Postavy žijú v New Yorku, pretože 11. september je jedinou vážnou udalosťou, ktorá sa kedy stala v ich živote. Keď divák vidí muža spievať americkú národnú hymnu s hlavou pri konečníku svojho partnera, kým naňho lezie tretí s rovnako ľubozvučným spevom, je to podľa vážnych recenzentov urobené s takým vkusom, že divák sa podľa nich iba ťažko zbaví dojmu, že tento film zobrazuje ideu Ameriky presvedčivejšie ako World Trade Center Olivera Stona. Keby Mitchellove postavy zdravili americkú vlajku oblečení, nemalo by to ani zďaleka takýto efekt. Mitchell hovorí úprimne a zo srdca. Bol vychovaný v prísnej vojenskej rodine, ktorá ho poslala študovať do katolíckej internátnej školy. „Ako dieťa som bol zdesený sexom – bolo okolo neho také strašné napätie, a že som bol skrytý homosexuál k tomu ešte dodalo,“ hovorí. „Určite by som nenatočil Shortbus, keby som nepochádzal z takého sexofóbneho prostredia. Uvedomil som si, že predstierať, že sex neexistuje, vedie k hrozným problémom. Myslím si, že práve tu býva začiatok sexuálneho zneužívania.“ Shortbus nie je hrubý, násilnícky film, a možno preto sa vyhol búrke polemík. Je však divokejší a drzejší ako iné filmy tohto druhu, pretože má v sebe niečo, čo ostatné filmy nemajú – zmysel pre humor. Humorne vyznievajú nielen konverzácie a všeobecná panika okolo hlavnej témy, ale aj samotné skutky. Podľa časopis Time je Shortbus film, ktorý „si nesmiete nechať ujsť“. Koniec filmu je ľahko predvídateľný. A práve takýto šťastný koniec je asi tou najzvrátenejšou vecou zo všetkých. Z článkov v The Guardian a The New Statesman zostavila Judita Takáčová
