Palestína a právo na sebaurčenie
V Deň medzinárodnej solidarity s palestínskym ľudom, dvadsiateho deviateho novembra, venovala OSN ako každoročne od roku 1977 rozpravu palestínskej otázke. Napriek tomu, že médiá takmer dennodenne vytvárajú predstavu o vývoji udalostí v Izraeli a v Palestínskej samospráve, skutočná podstata izraelsko-palestínskeho konfliktu, ako i realita tamojšieho života zostáva pred nami takmer úplne zahalená. Konflikt je podľa prevažnej väčšiny vonkajších pozorovateľov sporom dvoch národov, zmietaných nacionalistickými a náboženskými predsudkami o vládu nad územím. Jeho najpodstatnejšiu súčasť – problém sebaurčenia palestínskeho národa a právo palestínskych utečencov na návrat do svojich domovov – však vníma len málokto. Napriek množstvu výziev, ktorými Organizácia spojených národov apelovala na Izrael, aby sa podriadil princípom vyplývajúcim z Charty OSN a Všeobecnej deklarácie ľudských práv, nikdy sa tak nestalo. Právo Izraela na existenciu pritom od začiatku nikto nespochybňoval. Keď sa Valné zhromaždenie OSN uznieslo ukončiť mandát Veľkej Británie ohľadom Palestíny, bolo to preto, aby sa dvom národom žijúcim v tejto zemi umožnilo uplatniť právo na sebaurčenie a na vytvorenie nezávislých štátov. Židovský štát – dnešný štát Izrael – skutočne vznikol a v krátkom čase dokonca rozšíril svoje teritórium na 77 percent územia Palestíny. Palestínski Arabi svoj štát nikdy nezaložili a väčšina z nich sa po roku 1948 ocitla v ponižujúcich podmienkach exilu. A ešte dnes, takmer šesťdesiat rokov po tomto uznesení, bojujú za uskutočnenie tohto svojho potvrdeného práva emotívnymi výzvami, diplomatickou činnosťou či ozbrojeným násilím. Podstatou otázky Palestíny bol a je problém sebaurčenia palestínskeho národa. V rokoch 1953 – 1957 sa otázka Palestíny posudzovala ako problém utečencov. V rezolúcii 194 (III) z 11. decembra 1948 Valné zhromaždenie rozhodlo o práve palestínskych utečencov na návrat do svojich domovov a o vyplatení kompenzácií za stratený majetok a v roku 1974 explicitne uznalo základné právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie bez vonkajších zásahov podľa zásad Charty OSN, právo na národnú nezávislosť a suverenitu a potvrdilo právo palestínskych utečencov na návrat. Pritom zdôraznilo, že závažnosť situácie spôsobila izraelská politika a aktivity na okupovaných palestínskych územiach a odmietanie Izraela uviesť do praxe akékoľvek rezolúcie týkajúce sa palestínskych Arabov. V priebehu nasledujúcich rokov schválilo Valné zhromaždenie niekoľko ďalších obsahovo podobných rezolúcií. Otázka Palestíny predstavuje jadro problému celého Blízkeho východu. Z jej povahy vyplýva, že nebude vyriešená, kým sa palestínskemu obyvateľstvu neumožní realizovať svoje základné právo na sebaurčenie a vytvorenie vlastného palestínskeho štátu a kým sa palestínskym utečencom neumožní návrat do ich domovov. Nato však nestačí len každoročne predkladať otázku Palestíny na zasadaniach Valného zhromaždenia OSN a vydávať množstvo odporúčaní a rezolúcií, ktoré aj tak nikdy nikto neakceptuje. Autorka vyštudovala politológiu
