Reklama

Islam a spomienky na Moskvu – Stredná Ázia dnes

Beseda v Klube Nového slova sa naposledy zamerala na región, ktorý nám je geograficky dosť vzdialený, ale napriek tomu sa v poslednom čase pomerne často objavuje v spravodajstve aj slovenských médií.
Počet zobrazení: 3533
6CB-m.jpg

Peter Juza, diplomat, päť rokov šéf misie SR v Taškente Svetozár Krno, politológ, cestovateľ Beseda v Klube Nového slova sa naposledy zamerala na región, ktorý nám je geograficky dosť vzdialený, ale napriek tomu sa v poslednom čase pomerne často objavuje v spravodajstve aj slovenských médií. Svedčí to o tom, že v globálnom meradle vzrastá jeho význam, a to predovšetkým v súvislosti s nárastom vplyvu militantného islamu. Stredná Ázia je najchudobnejším regiónom bývalého Sovietskeho zväzu a zároveň hraničí so silnými islamistickými krajinami. Táto kombinácia neveští nič dobré. Aj o tejto problematike sa v KNS rozprávali s jeho členmi a sympatizantmi dvaja odborníci, ktorí túto oblasť dobre poznajú nielen teoreticky, ale aj z vlastných skúseností. S. Krno: Keď sa povie Stredná Ázia, zvyčajne sa hovorí o piatich postsovietskych republikách: Kazachstan, Kirgizsko, Turkmenistan, Uzbekistan a Tadžikistan. Týchto päť republík získalo nierovnaké dedičstvo zo Sovietskeho zväzu, čo záviselo od polohy, ekonomických a prírodných podmienok, a to sa týka aj etnického zloženia. V Kazachstane nikdy nežila nadpolovičná väčšina Kazachov. Podľa posledných údajov z obdobia tesne pred rozpadom ZSSR tam bolo 30 percent Rusov. K tomu treba pridať veľký počet Ukrajincov, Bielorusov a aj Nemcov, lebo v Kazachstane bola veľká nemecká enkláva. V Kirgizsku žijú Kazachovia väčšinou na nížine a Kirgizi v horách. Okrem toho je tam 20 percent slovanských národov, ale žije tam aj obrovské množstvo menších národných skupín. O nich sa vtipne hovorí, že podľa OSN je vo svete 200 národov, z toho tristo žije v Kirgizsku. V Tadžikistane je iných národov a národností asi pätina. Je zaujímavé, že zatiaľ čo pobaltské republiky netrpezlivo čakali na rozpad ZSSR, týchto päť stredoázijských republík bolo z neho nešťastných a cítili sa podvedené tromi veľkými slovanskými republikami. V referende na otázku: „Ste za to, aby sa zachoval ZSSR?“ odpovedalo 98 percent v Strednej Ázií „áno“. V Kirgizsku mnoho ľudí nadáva na Rusov, že „to pustili“. Tento postoj má veľmi praktické príčiny. Keď som navštívil tento región, ukázali mi niekoľko miest, ktoré oni nazývali „gorod federaľnovo naznačenia“. Napríklad v Krasnogorsku boli bane – dnes je mesto polomŕtve, rozpadnuté, rozkradnuté kozy z družstva sa chovajú v paneláku pod schodami. Čo spája krajiny Strednej Ázie, je ich moderná história – sovietske a postsovietske obdobie. Získali nechcenú samostatnosť, nevedeli, ako budovať vlastný štát, lebo tam štátnosť, v tej podobe ako je dnes, nikdy nebola. Dnešné hranice sú výsledkom „Stalinovej ceruzky“, pretože tam bol veľký Turkestan ako gubernia, predtým tam boli chánstva. Neprirodzené štátne hranice sú veľkým problémom. Často to však nie je politický či etnický, ale praktický problém. Napríklad priehrada je v jednej krajine, elektráreň je v druhej a závlahový systém v tretej. Ďalej ich spája jazyk, s výnimkou Tadžikistanu. Turci dokonca hovoria, že ich jazyk je ten hlavný a jazyky stredoázijských národov sú len dialekty. Dôležité je, že si rozumejú, takže po rozpade ZSSR tam Turci okamžite zvýšili svoj vplyv. A ďalším spoločným fenoménom je náboženstvo. S výnimkou Kazachstanu, kde bola vysoká úroveň ruskojazyčného obyvateľstva a žijú tam Nemci, je vo všetkých ostatných krajinách podiel islamu okolo osemdesiat percent. Sila radikálneho islamu v tomto regióne je výsledkom jeho slabej ekonomiky a nízkej životnej úrovne, ale podmienky mu vytvorila história. V dvadsiatych rokoch silná ateizácia prerušila vplyv mierneho islamu, ktorý tam bol prítomný, prerušilo sa dopĺňanie nových kádrov, nových myšlienok, nových ideí. Toto vákuum na začiatku deväťdesiatych rokov nahradili radikálni islamisti zo Saudskej Arábie, ktorí navyše prišli aj s veľkými peniazmi. Duchovne boli tieto spoločnosti smädné ako púšť a očakávali, že s islamom príde niečo, čo ich uspokojí. Ale prišiel radikálny islam. A tieto štáty neboli schopné zbaviť sa ho ani zákazmi. Nekontrolovateľný prienik moslimského fundamentalizmu je asi najhorší dôsledok nepripraveného rozpadu ZSSR a autoritatívne režimy, ktoré inak kritizujeme, sú asi jedinou cestou, ako ten fundamentalizmus držať na uzde. Stredoázijské republiky spája, aj to, že po deštrukcii ZSSR sa moci chopili bývalé stranícke štruktúry a všetci prví tajomníci republiky sa stali demokraticky zvolenými prezidentmi. Niektorí boli tajomníkmi do nástupu Gorbačova, niektorí nastúpili v čase jeho pôsobenia. Všetky tieto krajiny rekonštruovali mocenskú štruktúru nasledujúcim spôsobom: prvý tajomník rovná sa prezident, tajomníci ÚV rovná sa poradcovia prezidenta, aparát prezidenta rovná sa Ústredný výbor. Všetky krajiny prijali ústavu, kde je prezident šéfom exekutívy a rozhoduje o všetkom. A okrem toho majú tieto krajiny spoločné to, že v nich funguje silný klanový systém. Klany sa transformujú na ekonomické záujmové skupiny, ale ten proces je pomalý, pretože rodové vetvy umožňujú získavať obrovské ekonomické výhody. Ak sú tieto režimy autoritatívne smerom dovnútra, neovplyvňuje to negatívne ich vzájomné vzťahy? A čo sa stane, ak sa zrútia? S. Krno: Jasné, ovplyvňuje, a niekedy je to veľmi bizarné. Raz, keď som tam bol, sme si prenajali auto. Šofér mi ukázal na mape, kadiaľ pôjdeme, a ja som s hrôzou zistil, že cesta vedie cez Uzbekistan, kam som nemal víza. Keď totiž stavali cesty, nerátali s tým, že sa ZSSR takto rozdelí. V čase Sovietskeho zväzu si prví tajomníci krajín vymieňali územia: ja tu mám dobré miesto na chatu, tak mi ty daj to a ja ti dám zase toto. A po vzniku nezávislých štátov sa tie územia stali problémovými. Diaľnicou sa z Taškentu do Samarkandu dostanete za tri hodiny, ale dvakrát prekonávate hranicu Uzbekistanu a Kazachstanu. Ak lídri týchto krajín nemajú medzi sebou problémy, tak sa na hranici nekontroluje. Ak vznikne nejaký problém, tak sa hranica zatvára zo sanitárnych dôvodov, veterinárnych, jednoducho dôvod si nájdu. Iste, ak strážnikovi dáte päť dolárov, pustí vás. Na druhej strane sa napríklad Tadžikistan práve vďaka autoritatívnemu režimu vyhol medzietnickým konfliktom. A navyše si udržali charakter svetských štátov. Napriek tomu, že tam má islam svoj vplyv. To je veľmi dôležité, pretože inak by sa tento priestor zmenil na Afganistan. A čo sa stane, ak tie režimy padnú? Abidžan v Uzbekistane či „tulipánová revolúcia“ v Kirgizsku ukázali, že sa nestalo nič iné, len že klan severný bol vytlačený južným. V Tadžikistane sa po krvavej občianskej vojne dohodla vládna strana so zjednotenou opozíciou, jeden sa stal predsedom vlády, druhý podpredsedom a vládnu tak dodnes. No zásadný problém, ktorý tam vznikne, je nedostatok vody. Napríklad v Uzbekistane je dnes 25 miliónov ľudí, ale v roku 2025 by ich tam malo byť tridsaťtri a pol milióna. Celkom vážne diskutujú o tom, že by otočili sibírske rieky. Ale teraz to stojí na peniazoch. Aký je postoj terajšieho Ruska k stredoázijským republikám? A ako tú súvisí s vojenskou infraštruktúrou, ktorú ZSSR budoval vo veľkom rozsahu práve v tomto regióne? P. Juza: Budovanie vojenskej infraštruktúry v strednej Ázii malo svoju logiku, pretože operácie, ktoré prebiehali v Afganistane, sa logisticky podporovali z tohto priestoru. Po rozpade ZSSR to zostalo opustené a zdevastované, ale tie základne, letiská, polygóny sú dodnes zaujímavé. Aj USA si vybrali tento priestor na logistickú podporu operácií v Afganistane, s výnimkou Turkmenistanu, ktorý deklaroval úplnú neutralitu. A tak sa objavili v Strednej Ázií základne iných vojsk než ruských. V Kirgizsku je letecká základňa zaujímavá tým, že je tam jedna letecká plocha, z jednej strany vojaci NATO, z druhej letecké sily Ruskej federácie. Druhú základňu vytvoril Bundeswehr na civilnom letisku v meste Termes. Každý mesiac sa tam dodnes strieda asi 220 nemeckých vojakov. Funguje preto, že riadne platia prenájom a využíva sa výlučne na záchranné akcie. Osem vrtuľníkov odtiaľ lieta do Afganistanu, pátra po ranených, nezvestných atď. Päť Herkulov má nemocničnú výbavu a jeden Jumbo je lietajúcou nemocnicou pre rozsiahlejšie vojenské operácie. Druhú základňu museli USA presunúť v roku 2005 z Uzbekistanu do Kirgizska. Tamojšia vláda súhlasila, lebo príjmy z prenájmu základne tvoria 25 percent ročného rozpočtu štátu. Rusi majú v tadžických horách kozmickú radarovú stanicu, priestor si prenajímajú, lenže to nie je bojová, ale pozorovacia základňa. Po rozpade ZSSR zostala ruská 207. vojenská brigáda strážiť afgánsko-tadžickú hranicu, ktorá bola priam diaľnicou pašovania drog. Teraz už Tadžici majú svoju pohraničnú službu, takže Rusi strážia len istú časť, respektíve majú dôstojníkov a robia metodickú činnosť. Okrem toho sa udržal Bajkonur, ktorý však nie je považovaný za vojenský objekt a Rusi zaň platia Kazachstanu nájom. Stredná Ázia je zaujímavá oblasť aj z hľadiska globálnej ekonomiky. Hovorí sa o nejakom alternatívnom riešení surovinovej či energetickej bezpečnosti Európy. Zaujímalo by ma, nakoľko môže v súčasnosti Európa kalkulovať s tými surovinami, ktoré sa v Strednej Ázií nachádzajú? P. Juza: Dnes to vyzerá v Strednej Ázii na proruský boom. Skutočne, Rusi po tom šoku, keď odtiaľ odišli, sa postupne vracajú. Nevracia sa Ruská federácia ako štát, ale vracajú sa ruské filmy, ruský biznis, ruské peniaze, ktoré idú predovšetkým do energetiky. Všetky štruktúry pre transport energetických médií sú čisto v rukách ruských firiem. Stredná Ázia preto hľadá alternatívne riešenia. Napríklad Kazachstan by chcel veľký objem ropy prepravovať cez Kaspické more do Baku a odtiaľ ropovodom do Turecka, lenže nemajú dosť tankerov. Ruské firmy zasa pripravujú projekty do Novorossijska, odtiaľ by tankery prevážali ropu do Burgasu. A z Bulharska by sa chceli napojiť cez Adriu na Družbu, aby trochu „okresali“ ambície ropovodu od Čierneho mora na Ukrajinu. Predtým ste hovorili o nostalgii za Sovietskym zväzom, teraz o proruskom boome. Znamená to, že na rozdiel od takého Pobaltia v Strednej Ázii nie je z minulosti zakorenené protiruská nevraživosť? S. Krno: Oni dodnes oceňujú význam Moskvy, či už cárskej alebo sovietskej, pokiaľ ide o civilizačné pozdvihnutie tohto regiónu. Moskva, cárska alebo sovietska, nespravila chybu v tom, že by prišla a nastolila svoje poriadky. Naopak. Cárska i sovietska moc rešpektovala miestne spoločenské pravidlá, ktoré sú skutočne rozdielne, a snažila sa plniť svoju civilizačnú misiu tak, aby to neprekážalo „prijímajúcemu subjektu“. V sovietskych republikách platilo nepísané právo, že prvý tajomník bol vždy miestny a jedine ideológ bol z Ruska, resp. rusky hovoriaci. Takže vplyv a zásahy boli také, že pri ľubovoľných otrasoch nevznikla v týchto spoločnostiach averzia voči Moskve. Nezasahovali im do systému života a nevtláčali im hodnoty, ktoré im nie sú blízke. A tá spoločnosť nemala pocit, že je nejakým spôsobom obmedzovaná. Sovietsky vplyv je dnes cítiť v tom, že neprevažuje individualizmus, ale rozhodujúci je kolektívny prístup. Spoliehanie sa na štát vyplýva aj z toho, že k charakteru ich spoločnosti patrí silná autorita, ktorá ich niekam dovedie. Spomínam si na spor so skupinou tzv. islamských podnikateľov, ktorí si založili niečo ako družstvo pomoci. Akram Jadušev, ktorý je už niekoľko rokov vo väzení, napísal knihu Cesta k viere, v ktorej opisuje, ako si navzájom pomáhať. Je v nej návod na vytvorenie svojpomocného družstva podnikateľov, zbieranie peňazí, vytváranie základu na pomoc deťom pri štúdiu podľa pravidla, kto má veľa detí, tomu treba pomôcť. A tým sa táto skupina stala nezávislá nielen finančne, ale prestali akceptovať aj štátnu moc. Tak ich zavreli. Tieto zoskupenia sú bežné po celej Strednej Ázii, aj keď ich nie je vidieť, pretože solidarita je tam veľmi silná. Zásahmi štátnej moci sa to však nedá riešiť, je to všadeprítomný fenomén, ktorý musíte svojím spôsobom pochopiť a akceptovať aj pri obchodných a politických kontaktoch. Pre tieto spoločnosti je charakteristické, že vyžadujú, aby ste vy chápali ich potreby, ale oni naopak, nebudú tolerantní voči vašim potrebám. Spomínali ste, že ruská i sovietska moc rešpektovali miestne danosti. Dnes sa však tieto krajiny zapájajú aj do medzinárodných štruktúr, ktoré presahujú hranice bývalého Sovietskeho zväzu, preto sa chcem spýtať, či udržiavanie tradícií vo fungovaní spoločnosti nespôsobuje problémy v tejto oblasti? P. Juza: Faktom je, že tamojšie komunity žijú úplne odlišným spôsobom. Oni majú problém aj s dodržiavaním klasických – z nášho pohľadu – demokratických princípov. Hlavná autorita v komunite sa volá „akfakalo“. V podstate platí, že by si tohoto „vodcu“ mali vybrať nejakým demokratickým spôsobom, pretože ide o čosi podobné, ako u nás starosta, on teda plní samosprávne a aj isté – nazvime to – prenesené štátne funkcie. Ale myslíte si, že ho naozaj volia v našom ponímaní? Nie! Akfakalom sa prirodzene stáva človek, ktorý má silnú autoritu v komunite – a koniec. Podobne je to so šéfom v „machale“, čo je vlastne sociálne, teritoriálne zoskupenie, čiže čosi ako naša obec. A v rámci tej machaly sa riešia problémy. Čiže aj šéf v machale by mal byť teoreticky volený v riadnych voľbách. V podstate technicky ho aj volia, lenže reálne vždy ide o najväčšiu autoritu v machale. A tak sa to posúva ďalej. Ide to do rodiny a opäť, hlava rodiny rozhodne. A ako konkrétny príklad môžem uviesť jarné parlamentné voľby, na ktorých sa zúčastnili aj pozorovatelia OBSE. Možno ste to okrajovo zaregistrovali: ich verdikt bol, že všetko sa uskutočnilo v poriadku, voľby boli korektné a platné. Lenže v jednej volebnej miestnosti sa stalo, že tam prišiel chlap, doniesol pätnásť občianskych preukazov, položil ich na stôl a povedal: „Volíme toho a toho!“ Švédsky pozorovateľ z OBSE nechápal, čo sa deje, a potom mu domáci úradníci vysvetlili: „Pozri sa, buď to zapíšeš ako problém, alebo – aby sme sa tomu vyhli – jednoducho povieme tomu pánovi, aby doviedol tých ďalších štrnásť ľudí sem a môžeš si byť istý, že oni urobia to isté a zvolia toho, koho on povie.“ Samozrejme, že podľa našich kritérií to je nemysliteľné, ale tá spoločnosť tak jednoducho funguje a nikto to nevníma ako problém. Funguje to. Ak hovoríme o civilizačnej misii sovietskej Moskvy, mali by sme spomenúť, že práve do tejto oblasti smerovali aj ľudia z Česko-Slovenska v rámci programu Interhelpo. Sú tam po „nás“ ešte nejaké pamiatky? S. Krno: Ja som sa dokonca stretol s tým, že mi ľudia priamo ukazovali, napríklad školu, už rozkradnutú textilnú fabriku, zavlažovacie zariadenie, ktoré boli výsledkom práce ľudí z Interhelpa. Jeden muž mi povedal: „Ja som chodil do školy s nejakou Marečkovou.“ No a navyše tam dodnes žijú naši krajania. Silná skupina je v Kirgizsku, v roku 2003 tam zriadili múzeum, je tam pamätná doska na pamiatku A. Dubčeka, funguje tam spolok československo-maďarský, vytvorili si mimovládnu organizáciu, ktorá buduje aspoň nejaké kontakty na Slovensko. Lenže odtrhnutie tých ľudí od materskej krajiny je také veľké, že ten vzťah je už taký „pocitový“. V sovietskom čase neexistovala žiadna národnosť, bol to sovietsky občan, takže oni stratili tú svoju identitu. Aj keď im náš štát pomáha, neexistuje program návratu týchto ľudí tak, ako to spravili Česi. Oni sú z toho dosť nešťastní, pretože oni si mysleli, že napíšu, že sú Slováci, že my ich tu zoberieme, dostanú občianske preukazy, pasy a s penziou vo výške desaťtisíc sa vrátia naspäť, čo by im zabezpečilo kráľovský život. Druhou skupinou sú potomkovia zajatcov z prvej svetovej vojny v Uzbekistane. Na Samarkandskej štátnej univerzite sme s jedným profesorom pripravili dejiny Slovenska v uzbeckom jazyku. Títo Slováci sa tam po druhej svetovej vojne poženili, zostali tam dobrovoľne. Obyčajne konvertovali, teda nájsť ich na nejakom inom cintoríne než na moslimskom je veľmi ťažké. Navyše sa už nehlásili k slovenskej národnosti, mená si začali písať inak, aby neboli podozriví. Títo Slováci boli väčšinou buď obchodníci alebo remeselníci. Zhodou okolností som našiel jedného človeka, ktorý potom dostal preukaz zahraničného Slováka. Bol to osemdesiatročný pán, ktorého dedo bol zajatcom z prvej svetovej vojny. On sa počas druhej svetovej vojny zúčastnil na oslobodzovaní jednej dedinky pri Topoľčanoch. A keď tam po bojoch sedeli, popíjali, nejaká babka naňho pozrela a pýta sa ho: „Počúvaj synku, ty si čí, na koho sa podobáš?“ On teda po rusky po-rozprával, lebo po slovensky nevedel, o svojom dedovi, a vtedy zistili, že to bola sestra jeho otca. On teda oslobodzoval, nevediac o tom, rodisko svojich predkov. Príbeh na román. V Tadžikistane nie je nikto, iba dvaja zamestnanci jednej českej firmy. Podobne v Turkmenistane. V Kazachstane pôsobí jedna rehoľná sestra z Oravy. A čo Milan Rastislav Štefánik? Sú tam po ňom ešte nejaké stopy? P. Juza: Štefánik mohol byť využitý pri budovaní vzťahov medzi Strednou Áziou a Slovenskom. Štefánik spolu s jedným ruským astronómom išli zo Sankt Peterburgu na prelome rokov 1906 – 1907 z poverenia Francúzskej akadémie vied pozorovať zatmenie Slnka. Vlak išiel cez celé Rusko, Kazachstan, do Taškentu. Tesne pred Taškentom, 6. decembra, sa vykoľajil. Tak naložili celú tú techniku, čo bol asi jeden vagón, ktorý mali prenajatý, na kone a ťavy a prešli do Uratjuby v Tadžikistane. Tam si prenajali priestor, nejakú rozvalinu horského sídla, kde boli najvýhodnejšie podmienky, ubytovali sa v miestnej škole a čakali na zatmenie Slnka. Lenže bolo zamračené a nič nevideli. Tak to tam vyplatili, zbalili techniku a poslali ju tou istou cestou späť. Ale Štefánik tam zostal až do januára 1907. So svojím kolegom napísali záverečnú prácu a vrátil sa do Paríža. Bola to epizóda, ktorá spájala Štefánika a Strednú Áziu. Vedecky. Moja koncepcia bola taká, že by sme ho tam mali predstaviť a dotiahnuť to do podoby, aby tam mal nejaký pamätník alebo niečo také. Pretože súčasní Uzbeci sú veľmi senzitívni na astronómiu, čiže to by ich na Štefánikovi mohlo zaujať. Tak sme popri študentských a vedeckých prácach vypracovali projekt a chcel som, aby sa našla v archívoch nejaká zmienka. Jediné materiály, ktoré sa toho týkali boli v archíve v Bulkove v Sankt Peterburgu. A sú preštudované a spracované. Tým, že tam bol v tom období a je to stredoázijská spoločnosť, jednoducho sme tam nenašli žiadne písomné zmienky. Zápis v hotelovej knihe, účtenku, návštevu lekára, bohužiaľ, nič. Existuje fotografia, kde je Štefánik v Samarkande na akejsi terase a za chrbtom má ešte zrúcaninu mesta. Dnes je už časť toho chrámu obnovená. To je jediné, čo sa našlo. Vznikol pre mňa teda problém, ako presvedčiť miestnu moc, aby sa postavila socha. To by nebolo až také nezvládnuteľné, ale pre mňa vznikla druhá úloha: vysvetliť ľuďom, kto ten Štefánik je, spraviť výchovno-vzdelávaciu časť, jednoducho, aby nechodili okolo sochy a nevedeli, kto to je. Nemali sme v rukách žiadne materiály, tak potom tento projekt trochu zamrzol. Ale keď už boli vytvorené podmienky na to, aby tam slovenská stopa zostala, tak som práve vďaka sovietskemu echu presadil vo vedení mesta premenovanie ulice. Bolo to v októbri, keď tam boli antiruské nálady, tak ulicu skladateľa Glinku premenovali na Bratislavskú ulicu, ale bol som korektný a požiadal som ich, aby polovicu tej ulice nechali Glinku, aby sa na nás Moskva nehnevala. Ale skutočne sa to v roku 2001 podarilo. Aj vďaka tomu, že v Bratislave na Dolných honoch je Uzbecká ulica a to bol jeden z hlavných tromfov, na čo sa chytili. Keby to už chceli premenovať, musia mať dôvod. Tá ulica je v centre mesta a čo je veľmi dobré a v čom máme založený najväčší „kapitál“, je fakt, že je tam najväčšia pedagogická univerzita, ktorú navštevuje 28 000 denných študentov, budúcich učiteľov. Navyše, je tam lýceum, lebo oni majú taký zvyk, že pri vysokej škole je aj stredná škola, a ďalej je tam metodické miesto, kde sa robí rekvalifikácia pedagógov. Teda rozhodujúca časť učiteľov základných škôl Uzbekistanu získala svoje vzdelanie na škole, ktorá je na Bratislavskej ulici. Pravidelne som tam každý rok chodil prednášať, raz to bolo pre denných, ale v aule so šesť a pol tisíc poslucháčmi, ako na štadióne, prednášal som im o slovensko-uzbeckých vzťahoch. Spracovali Lucia Mrázová a Jakub Topol

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama