Hrach o stenu hádzať
Politické umenie? Dnes? Kladne na túto otázku odpovedá skupina česko-slovenských výtvarníkov, vystavujúcich v týchto dňoch v kultúrnom priestore Stanica Žilina-Záriečie. Výstava krátko pred komunálnymi voľbami tvorí zaujímavú reflexiu i atak na našu politickú súčasnosť. Naviac diela, ktoré vznikajú priamo v Žiline počas týždňového workshopu politického artu, prinesú nový pohľad na prostredie-mesto, kde žijeme. Súčasťou výstavy sú aj štyri bilbordy, ktoré sa nestranne a kriticky zamiešajú do prebiehajúcej predvolebnej kampane. „Dôležité je, aby umenie neskĺzalo do banálnej nenávistnej pózy a prvoplánového protestu, pretože politické alebo angažované umenie má k tomu často tendenciu. Oceňujem preto, ak sa v takomto druhu umenia, ktoré nepracuje s imagináciou – aj keď ani to sa nedá úplne vylúčiť – ale faktami, nedostáva výtvarná a kreatívna zložka do úzadia. Výpoveďou môže byť už samotný spôsob realizácie, ktorý sa neobmedzí iba na ilustrovanie a komentár ku konkrétnym udalostiam. Je samostatnou realitou, ktorá odráža inú realitu, ktorú nazývame skutočnosťou a v prvom rade umením. Je naivné domnievať sa, že iné mediálne reality musia byť zákonite pravdivejšie ako táto umelecká,“ hovorí Radovan Čerevka, jeden z vystavujúcich umelcov a kurátor výstavy. Workshop a výstava sú druhým projektom vychádzajúcim zo spolupráce s výtvarníkmi z okruhu Kadedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení TU v Košiciach. Prvou bola spoločná výstava Hot Stuff v marci 2006, kde si košickí študenti z platformy Fullscreen prizvali pražských kolegov z okolia galérie A. M. 180. Výstava Hrach o stenu hádzať, ktorej vernisáž sa uskutočnila 24. novembra 2006, kurátorsky a organizačne pripravil Radovan Čerevka a aj v porovnaní s predchádzajúcou výstavou svoj projekt vymedzil: „Chcel som predstaviť niekoľko košických výtvarníkov s odlišným prístupom k umeniu, ktorí inklinujú k postkonceptuálnemu uvažovaniu a je im vlastná značná dávka irónie. Irónia, ktorá ich diela pracujúce s reálnou skutočnosťou odľahčuje. Svoj postoj modelujú skôr pomocou postoja niekoho iného. Nežijeme v dobe, kde by mali platiť veľké dogmatické pravdy, a to isté platí aj v umení.“ Zúčastnení umelci s politickými a spoločenskými otázkami pracujú dlhší čas. Radovan Čerevka v pozvaní k spoločnému workshopu a výstave spojil svojich spolužiakov Petra Vrábela, Matúša Lányiho a Tomáš Makara z „košickej scény“ a etablovanejších umelcov: laureáta Ceny Oskára Čepana 2004 Mária Chromého, či výtvarníka a organizátora viacerých výstav s politickým podtextom Juraja Dudáša. Je dôležité povedať, že Rado Čerevka je sám autorom a do projektu nevnáša veľké teoretické koncepcie – naopak, tento prierez tvoril so zámerom výmeny skúseností a spoločnej produkcie medzi výtvarníkmi, ktorí majú podobný postoj k úlohe umenia. Ten je jeho dostatočným argumentom: „...má reflektovať dobu, v ktorej žijeme, a niesť konkrétny odkaz.“ Informácie o zúčastnených umelcoch: Mário Chromý (1974) absolvoval AVU v Prahe. Je zakladateľom skupiny Vlčiak. V roku 2004 získal Cenu Oskára Čepana. Vo svojich krátkych videách inscenuje aktuálne, sociálne, privátne a intímne situácie. Svoj kriticko-ironický postoj zaostruje na medziľudské vzťahy v kontexte odvrátenej tváre spoločnosti. Pracuje v rôznych médiách od objektu a inštalácie po video alebo 2D obrazy a internetové projekty. Má široký okruh tém v spektre od svetovej a domácej politiky, rôznych sociálnych projektov až po hudobné presahy. Máriova videotvorba sa vyznačuje zvláštnym zmyslom pre humor, snúbi sa v nich hravá zmyselnosť s obscénnosťou, povrchná krutosť so sarkastickým výsmechom. Radovan Čerevka (1980) je absolventom Ateliéru slobodnej kreativity 3D na KVUaI v Košiciach. V roku 2005 sa stal finalistom ceny Oskára Čepana. Vo svojich videách, inštaláciách a objektoch sústredene skúma podoby a vzťahy moci, propagandy a násilia. Modelárska práca, zámerne nesochárske materiály a postupy podporujú primitívnosť propagačnej a náborovej upútavky, na ktorú sa Čerevkove videá podobajú. Netvorí agitujúce a apelujúce umenie, i keď narába s jeho znakmi a funkciami. Čerevkove videofilmy (napr. Kaukazské narodeniny) sú zmesou sarkastických a humorných skečov z partizánskeho folklóru, ktoré poukazujú na absenciu ľudského a morálneho rozmeru a prítomnosť šialeného vo vojnovom a vojenskom. Juraj Dudáš (1975) študoval na VŠVU v Bratislave v Ateliéri maľby, štúdiá dokončil v Prahe na AVU u prof. Milana Knížáka. V roku 2000 získal štipendium v Luxembursku. V roku 2001 sa stal finalistom ceny Oskára Čepana. Dudáš sa vo svojej tvorbe často prezentuje ako konceptualista s kurátorským presahom. Rieši postavenie umelca v spoločnosti – pod pseudonymom DJ Giorgio mystifikuje svoje okolie dokonalou promotion, ale aj natvrdo kritizuje domácu výtvarnú scénu. Vo svojich priestorových inštaláciach využíva estetiku spravodajských médií alebo napodobňuje reklamný imidž veľkých firiem. Naopak, v krátkych animovaných videách dokáže suverénne kombinovať webovú grafiku a absurdný ironický humor. V poslednej dobe spolupracuje so svojím bratom Ivanom pod pseudonymom „Dudas Brothers“. Matúš Lányi (1981) je diplomant v Ateliéri experimentálnej grafiky (prof. Rudolf Sikora) na KVUaI v Košiciach. V roku 2006 bol za svoj príspevok ku graffiti-workshopu v Košiciach dokonca vypočúvaný a hrozilo mu obvinenie. Venuje sa maľbe, grafike, videu a inštalácii. Už niekoľko rokov sa zaoberá vlastnou modifikovanou témou náboženstva a jeho vizuality, ktorú autorsky snúbi so súčasnou počítačovou vizualizáciou napr. systému Windows (vrátane metaforického využitia jeho symbolov.) Vo svojich videách a objektoch sa zaoberal aj silným fenoménom straty dát, ktoré dokonca prirovnal k smrti človeka, pochovaného so všetkými náležitosťami či rituálmi. Tomáš Makara (1982) je diplomant v Ateliéri experimentálnej grafiky (prof. Rudolf Sikora) KVUaI v Košiciach. Venuje sa videu, animácii a počítačovej grafike. Využíva paródiu i manipuláciu. Často pracuje s vizuálnymi prvkami populárnej kultúry, ktorú veľmi dobre pozná, spolu s jej protagonistami z filmového priemyslu a vytvára tak vlastné parodické remaky. Pomocou pozmenenej reklamnej kampane, ktorá propaguje napr. náboženskú skupinu sľubujúcu raj, artikuluje skrytý, často kritický obsah. Zobrazenia čerpá z reálnych časopisov náboženských skupín, ktorých úlohou je informovať o výhodách vyplývajúcich z prijatia určitej viery a života v istej komunite. Peter Vrábeľ (1982) je diplomant v Ateliéri slobodnej kreativity 3D (prof. Juraj Bartusz) na KVUaI v Košiciach. Venuje sa rovnakou mierou interaktívnym inštaláciám a videu. Zaujímajú ho paradoxné, absurdné situácie a deje z každodenného života, ktoré akoby boli dôsledkom oveľa väčších, globálnejších problémov. Často natáča videá v štýle paparazzi a dostáva sa tak aj do nebezpečných situácií. Video sa potom môže stať časťou inštalácie postavenej už v bezpečnom priestore. Realizuje aj interiéry diskoték a klubov, kde sa mu darí bezprostredne pracovať s vnímaním diváka – návštevníka. Spolu s Radovanom Čerevkom a Tomášom Makarom založil videoskupinu Kassaboys, ktorá sa venuje videu v kontexte relácie Umenie06 na STV 2, do ktorej prispievajú vlastnou rubrikou. Skupinu doplní Ján Nálevka (1976) absolvent Fakulty výtvarních umění VUT v Brne, tvoriaci videá, objekty i inštalácie. V jeho dielach často nájdeme mechanizmus, ktorý určuje ich výslednú podobu. Napríklad použije technológiu z bežného života a tá akoby pracuje zaňho. Zároveň však nejde len o ready-made, často majú hlbší zmysel, hoci sa zdajú neškodné, môžu i provokovať. Výstavu Hrach o stenu hádzať si návštevníci môžu pozrieť na Stanici Žilina-Záriečie do konca decembra 2006.
