Smutná salsa
Na Kube vládne neistota. Príde sloboda, alebo prídu iba „Yankees“? Mnohí predsa len veria, že sa Fidel Castro vráti k moci. V tieni veľkého stromu sa na havanskom Parque Central stretáva každé ráno skupina mužov. Vyzerá to, ako keby boli súdruhovia neuveriteľne rozrušení – a oni takí naozaj sú. Vykrikujú, gestikulujú, tancujú pri svojich argumentoch. Ďalší prichádzajú s ešte obdivuhodnejšími rečníckymi výkonmi a je len otázkou niekoľkých minút, pokiaľ sa skupina premení na masové zhromaždenie. Cudzinec sa drží v bezpečnom odstupe. Myslí si, že tam ide o politiku. O minulosť, súčasnosť a budúcnosť kubánskej revolúcie, o nevydržateľný život v socialistických putách. Mýlil by sa. Ide o bejzbal. Hádať sa o politike sa v tejto krajine nevyplatí. A keď nájde liga svojho majstra, a tým začne chýbať predmet diskusie, zmizne aj skupina rozrušených mužov. Dočasný odchod Potom prišiel 1. august. Fidel Castro bol núdzovo operovaný. Fidel Castro predal svoju moc, minimálne načas. Svoje okrúhle 80. narodeniny plánuje oslavovať spolu s národom až 2. decembra – hoci pripadajú na 13. august. Vzhľadom na to, že Kubánci radi hovoria a diskutujú, pozorovateľ by očakával, že v mestách sa vytvoria skupinky, ktoré budú už teraz naozaj diskutovať o budúcnosti krajiny a revolúcie. Caramba! To sa predsa nedeje každý deň. Nič také sa ale nedeje. Prišiel deň ako každý iný. Tichý, slnečný letný deň, bez starostí a plný pôžitkov. Čas ísť na pláž a užívať si nekonečne dlhé prázdniny. Ako keby nebolo žiadneho Fidela Castra, ani kontrarevolucionárov na Miami, ktorí si už znova balia kufre a chystajú sa späť na ostrov. Ako keby nebolo žiadneho George W. Busha. Ako keby nebolo jasné, že by najradšej poslal na ostrov v rýchlych člnoch svoje komandá a pozemné jednotky hneď, ako bude Castro mŕtvy. V krčme na rohu pri mojom byte je to trochu inak. Šiesti hostia, všetko seriózni starší muži, diskutujú nahlas a náruživo. Rovnako ako bejzbaloví fanúšikovia. Títo však necúvajú pred stále hlasnejšie opakovanou otázkou: Čo príde po ňom? Boli plne zabratí do rozoberania situácie podľa svojich najlepších lekárskych znalostí. Keď máte osemdesiat, nedá sa len tak vymeniť v tele jedna časť bez toho, aby to nepoškodilo ostatné. Pravdepodobne je už mŕtvy, myslí si jeden. Ďalší poukazuje na najnovšie poznatky lekárskej vedy, ktorá si už dokáže poradiť prakticky so všetkým. Tretí koriguje prvého: Nie, nie je mŕtvy. Vlastnoručne predsa podpísal predanie moci svojmu bratovi. 31. júla 2006, 18:22. A potom tu boli zábery v televízii, fotografie v novinách. V tom čase ešte musel žiť. Tým sa téma skončila. Ani slovo o neistej budúcnosti. Ani slovo o agresívnom susedovi na severe. Ani známka po obavách či strachu. Čo získajú, čo stratia Žije teda aspoň iskierka nádeje? Môj sused s podnikateľským duchom otvoril tu neďaleko prvú súkromnú kaviareň na ulici Aguacate. „Táto krajina potrebuje možnosť, aby poctivá práca prinášala poctivé peniaze. Akákoľvek zmena tam hore nám môže na tejto ceste pomôcť. Áno, ja mám nádej“, tvrdí. Ak Yankees a antikristi z Miami nakoniec zaútočia a presadia si svoje, Kubánci majú veľa čo stratiť. A nejde len o zdravotníctvo a vzdelávací systém, s ktorými sa môžu chváliť vo väčšine sveta. Ide napríklad aj o byty. Dnes žije 85 percent Kubáncov bez toho, aby platili nájomné, väčšina z nich vo voľne držaných bytoch. Mnohé školy a nemocnice sú v budovách, ktoré kedysi patrili obľúbencom Batistu. Chaos pri vracaní majetku by bol nepredstaviteľný, rovnako tak násilie a krutosť. Starosti o zajtrajšok si môžu Kubánci robiť len v tichu vlastných izieb. V krčmách alebo v rade čakajúc pred obchodom s potravinami sú stoikmi. Čo príde, to príde. Kto to môže zmeniť? Nič nie je isté V dlhej šachovej partii o moc vzal Castro opäť vietor z plachiet Miami a Washingtonu, keď sa sám načas odstavil od moci. Súčasne dal jasne najavo, ako to pôjde na ostrove ďalej – s ním, či bez neho. Najdôležitejšie posty v štáte a strane teraz zjednocuje v rukách brat Raúl. Je prvým tajomníkom strany, vrchným veliteľom ozbrojených síl a predsedom Rady ministrov. No všetko svojmu bratovi Fidel predsa nedal. Ministerstvo zdravotníctva ostáva v rukách Jose Balaguera, rezort vzdelávania preberá Jose Machdo spolu s Estebanom Lazom, jediným ministrom afrického pôvodu. Zásadné zmeny v sektore energetiky sú teraz na bedrách Carlosa Lageho, otca ekonomických reforiem z 90. rokov 20. storočia. A peniaze, ktoré štát do týchto sektorov investuje, kontroluje triumviát Lage – minister financií Francisco Soberon – minister zahraničných vecí Felipe Perez Roque. Nik nevie, či toto rozdelenie moci vydrží. Raul Castro nemá charizmu svojho brata. Nikdy nedokáže nadchnúť svoj národ tak ako Fidel a je považovaný za zástancu tvrdej línie. Hviezda Carlosa Lageho sa zdala už dávno vyblednutá, dnes je tu však opäť. Soberon je excelentným technokratom, nie je však vodcom. A Felipe Perez Roque je na kubánske pomery príliš mladý. Možno špekulovať, nič však nie je naisto. Vodca Fidel môže opäť dokázať zázrak a 2. decembra pripraviť v plnej sile niekoľkohodinový prejav, v ktorom potvrdí opätovné prebratie moci do svojich rúk. Kubáncov by tým neprekvapil. Na začiatok poslal svojim ľuďom niekoľko posolstiev. Úplné uzdravenie a záchrana národa od všetkého zlého ho ale iba čaká. „Nemôžem vám povedať žiadnu dobrú správu, bolo by to proti etike“, písalo sa vo Fidelovom prvom vyjadrení po operácii. Skutočné obavy majú v týchto dňoch informovaní cudzinci, ktorí vedia všetko a rozumejú všetkému, čo prebieha za scénou kubánskej moci. Ak to praskne, hovorí jeden s presvedčivým výrazom, potom zaútočia najprv na policajtov, a potom na nás. Z Kuby nebude úniku! Ja radšej ostanem tu. Článok bol uverejnený v týždenníku Die Ziet, redakčne upravené. Autor žije v Havane od roku 1994, o Kube napísal niekoĽko kníh
