11. september 2001
Celý svet si v týchto dňoch pripomína teroristický útok na New York pred piatimi rokmi. Odsúdeniahodný čin, ktorého páchatelia si zaslúžia ten najprísnejší možný trest. Vzhľadom na opakujúce sa hrozby terorizmu je stále nevyhnutné spoločné úsilie celého sveta na vykorenenie tohto fenoménu. Pokročilo toto úsilie či sa vydalo nefungujúcou cestou? Aj bežne informačne ostrieľaný Slovák vie, že extrémisti používajú dve zástavy na ospravedlnenie svojich hrozných činov: okupáciu Palestíny a nedemokratickosť vlastných režimov. Riešil svet od 11. septembra tieto problémy? Neurobilo sa nič Ako Palestínčan, ktorý sa narodil v diaspore – teda v dočasnom utečeneckom tábore, ktoré boli založené koncom štyridsiatych rokov pre Palestínčanov vyhnaných Izraelom zo svojich domovov – viem príčiny terorizmu rozmeniť na drobné. Sú to krivdy, nespravodlivosť, chudoba, zúfalstvo a bezvýchodiskové situácie. Každý Palestínčan, tak ako ja, môj otec a aj jeho predkovia, je terčom permanentného teroru zo strany štátu Izrael. Izrael, ktorý okupuje celú moju vlasť a neváha použiť najsurovejšie spôsoby násilia voči nášmu národu. Od svojho samotného vzniku až dodnes. Z Palestíny boli za prizerania sa celého sveta nedobrovoľne vyhodení pôvodní obyvatelia. Dve tretiny Palestínčanov žijú od štyridsiateho ôsmeho roku dodnes v neľudských podmienkach v provizórnych táboroch. Ich „dočasný“ pobyt už trvá takmer šesťdesiat rokov. Ako Palestínčan som terčom aj iného teroru. Propagačného teroru zo strany Spojených štátov amerických, ktoré používajú právo veta na pôde Bezpečnostnej rady OSN, aby zabránili každému úsiliu o odsúdenie agresívnej politiky Izraela voči môjmu národu. Napriek tomu odsudzujem všetky formy teroru a z môjho uhla pohľadu nič nemôže ospravedlniť takýto ohavný čin. Nikdy som nemal a nemám pochopenie pre tých, ktorí ho páchajú. Svojím podielom chcem pomáhať v boji proti tomuto fenoménu. Ale musia tak robiť predovšetkým tí, ktorí majú v rukách moc a prostriedky. Oni musia odstrániť jeho príčiny. Päť rokov po 11. septembri musím konštatovať, že neurobili nič. Práve naopak, situácia vo svete a na Blízkom východe sa oveľa zhoršila, lebo pod taktovkou boja proti terorizmu sa posilnil a upevnil vzťah Spojených štátov amerických s nedemokratickými režimami arabského sveta. Pretože kritérium pre americkú administratívu nebol vzťah konkrétneho režimu k ľudským právam a hodnotám, ktoré uznávajú demokratické štáty, ale hlavným kritériom bolo a je, či tieto štáty budú tolerovať izraelskú agresiu a okupáciu palestínskych území. A ďalšie kritérium bolo a je, či tieto štáty budú de facto uznávať protiprávnu okupáciu Iraku. Nový blízkovýchodný poriadok znamená pre americkú administratívu len jedno – poslušnosť. A chcú to uplatniť aj pomocou hrubej sily. Ako inak môžeme vysvetliť postoj americkej administratívy k izraelskej agresii voči Libanonu, ktorá zničila celú infraštruktúru a bez rozdielu veku či príslušnosti k politickej strane zabíjala jeho obyvateľov? Američania boli proti zastaveniu paľby, to znamená, že boli za pokračovanie agresie. Hneď v prvých dňoch útoku ministerka zahraničných vecí Condolleezza Riceová hovorila, že táto vojna je vraj potrebná pre zrod nového blízkovýchodného poriadku. Nedemokratické voľby v Egypte boli pre Američanom prijateľnými. No demokratické a transparentné voľby v Palestíne boli pre nich absolútne neprijateľné, lebo palestínsky národ si dovolil slobodne zvoliť svojich zástupcov. Boli neprijateľné, lebo výsledky neboli vyhovujúce. Treba si však položiť otázku: prečo si Palestínčania vo voľbách zvolili tých, ktorých zvolili? Nie je to dôsledok neriešenia okupácie? Kto stvoril fundamentalizmus Namiesto toho, aby americkí predstavitelia zadefinovali terorizmus, určili jeho príčiny a odstránili ich, odstraňujú iba teroristov. Lenže zajtra, žiaľ, sa narodia iní. Táto cesta nevedie k riešeniu. Ignorovali Organizáciu spojených národov, a tým zničili jej autoritu v očiach svetovej verejnej mienky. Keby terorizmus chceli skutočne odstrániť, museli by odstrániť okupáciu Palestíny a nedemokratickosť v diktátorských arabských režimoch, s ktorými sa kamarátia. Lebo toto je živná pôda pre extrémizmus a terorizmus. Situácia v arabských krajinách je viac ako katastrofálna, prehlbuje sa priepasť medzi sociálnymi skupinami a do tejto oblasti ešte nedorazil ani len pojem ľudských práv, nieto práva samotné. Ťažia z toho dve skupiny: mocenský aparát a rôzne extrémistické skupiny náboženského charakteru. Západ v záujme fiktívnej stability v oblasti toleruje prehrešky voči demokracii. A demokratické sily v arabských krajinách, ktoré majú iný pohľad na vec a ktoré bojujú za skutočnú nezávislosť, ekonomickú ako aj kultúrnu, nemajú podporu. Prečo pri tejto príležitosti píšeme o arabských krajinách? Z jednoduchého dôvodu. Celý takzvaný boj proti terorizmu mal a má ideologický podtext a agresia voči arabskému ľudu, či v Palestíne, Libanone alebo v Iraku, sa stala každodennou politikou Spojených štátov amerických a Izraela. Nad našimi mŕtvolami sa nikto už ani nepozastaví. Denné zabíjanie našich ľudí sa premenilo na obyčajné. Mŕtvi sa premenili na čísla a naša smrť sa stala rutinou. Prečo si myslím, že arabské krajiny, ktoré sú moslimské, sú terčom tejto politiky? Keď sa hovorí o islame, hovorí sa o ňom ako o arabskom. Pritom Arabov je menej ako tristo miliónov, z toho zhruba dvadsať percent sú arabskí kresťania. Moslimov ako takých je na svete miliarda tristo miliónov. Historicky islamský radikalizmus nevznikol v arabských krajinách. Navyše to boli Angličania, ktorí pomáhali vzniku politických strán na náboženskom islamskom základe. História vzniku Moslimského bratstva v Egypte je toho dôkazom. Vtedy Angličania chceli vytvoriť protiváhu voči národným silám, ktoré žiadali ukončenie kolonizácie Egypta. A videli v nich tiež protiváhu voči režimu, ktorý im vtedy nevyhovoval. Ani Američania sa neprizerali. Práve oni žiadali spojencov v Arabskom zálive, aby organizovali a finančne podporovali skupiny islamských mudžahedínov v boji proti sovietskej okupácii v Afganistane. Návratom mudžahedínov do arabských krajín, najmä do Egypta, Alžírska a Jordánska, sa zvýšili aktivity teroristického charakteru zamerané proti týmto režimom. Vidieť človeka Prečo arabská oblasť? Sú tri príčiny: Po prvé, po druhej svetovej vojne, ktorá mala za následok oslabenie postavenia Veľkej Británie vo svete a stratu Indie, sa zvýšila dôležitosť arabských krajín, ktoré sa zmenili z potrebnej cesty do Indie na cieľ kolonizácie. Nemalú úlohu zohralo objavenie nafty ako hlavného energetického zdroja. No a do tretice to bol vznik Izraela, ktorý sa stal svojou servisnou úlohou predĺženou rukou koloniálnych veľmocí. Arabské režimy pritom nedokázali zabezpečiť základné potreby svojich občanov. Arabský občan sa cíti ponížený, chudobný a nevzdelaný. A každé uplatňovanie demokratických noriem môže priviesť k moci, buď predstaviteľov totalitného myslenia, ktorí sú pri moci alebo fundamentalistov. Obidva varianty sú zlé. Tak aké je riešenie? Vidím ho v troch rovinách. Medzinárodná - spočíva v reorganizácii OSN a v upevnení jej úlohy v riešení problémov, ktoré majú regionálny aj medzinárodný dosah. Členstvo v OSN už nesmie byť deklaratívne, ako je to dnes. Charta OSN a Listina ľudských práv musia byť záväzné pre všetkých. A OSN by mala vytvoriť mechanizmy, ktoré budú kontrolovať rešpektovanie všetkých jej záväzných dokumentov zo strany jej členov. Po druhé, pre arabské krajiny by sa mal naštartovať proces podobný Helsinskému zo sedemdesiateho piateho roku, ktorý mal za cieľ demokratizáciu východnej Európy. Takýto proces musí vytvárať mechanizmy rešpektovania ľudských práv bez ohľadu na to, kde sa budú uplatňovať, lebo ľudské práva majú univerzálny charakter. Po tretie, zvýšiť vzdelanie a prehlbovať ho v arabských spoločnostiach. Vzdelaný človek je racionálne uvažujúci človek, ktorý je lepšie pripravený nielen na trh práce, ale aj proti manipulácii extrémistov. Je to dlhodobejší proces. Ale účinný, ak na jeho začiatku bude človek a na jeho konci zostane človek. Nie Arab. Opakujem, človek... Autor je palestínsky publicista
