Reklama

Pohoda 2006

Jubilejný desiaty ročník festivalu Pohoda priniesol okrem očakávaných headlinerov aj zaujímavú etno hudbu z celého sveta. Na trenčianskom letisku sa tak konali skutočné hudobné hody.
Počet zobrazení: 2305
13_pohodacb-m.jpg

Jubilejný desiaty ročník festivalu Pohoda priniesol okrem očakávaných headlinerov aj zaujímavú etno hudbu z celého sveta. Na trenčianskom letisku sa tak konali skutočné hudobné hody. Z toľkých dobrôt až prechádzal zrak. Bolo si len treba vybrať… Otom, že Pohoda už dávno nie je iba hudobný festival, sa mohol presvedčiť každý hneď na úvod. Marián Labuda v úlohe Jozefa Tisu zaplnil do posledného miestečka natrieskanú TB Arénu, takže mnohí zostali stáť vonku. Medzi nimi aj my. Keďže bol čas obeda, vybrali sme sa niekam sa najesť. V stánkoch s občerstvením sa so železnou pravidelnosťou striedal tamdem klobása s cigánskou, občas doplnený o varenú kukuricu. Žiadna výhra nebola ani drevenica so strapačkami. Nežijeme však preto, aby sme jedli, všakáno, ale jeme preto, aby sme žili. Dva dni sa dajú prežiť aj na takejto strave, ešteže Pohoda netrvá štyri dni ako Roskilde... Záchranou nám napokon bolo voňavé kuracie soté, ktoré okrem arómy lákalo už aj svojím názvom: sereďská kuracia vášeň. No nedajte si to! Po tejto malej kulinárskej exkurzii sme sa vrátili na hlavné pódium. Africký dixieland Mňaga a Ždorp patria doslova k inventáru Pohody. Kedysi hlavné hviezdy, dnes už len predskokani. Je to celkom logické, lebo títo veselí Moraváci sa za posledných desať rokov hudobne nepohli prakticky ani o krok. Je smutné prizerať sa, ako kapela vykráda sama seba. Vytvoriť niečo dobré je kumšt, no odísť zo scény v pravý čas je ešte väčšie umenie. Ešteže majú staré hity, ktoré máme tak radi! A tak sme si spolu s Petrom Fialom a jeho partou z Valmezu zopár pesničiek zanôtili a vydali sme sa na etno – Kofola stage. Trochu pokazenú náladu nám okamžite vylepšil africký Gangbé Brass Band. Partia z Beninu roztancovala časť obecenstva – a to si ešte len skúšala nástroje. Keď to tento 10-členný ansámbel rozbalili naplno, krepčil úplne každý. Dychová sekcia a africká rytmika spolu ladili a bolo ich radosť počúvať. Takýto „vytešení“ sme potom čakali na vystúpenie Natache Atlas. Do istej miery to bola pre nás studená sprcha. Na to, že Atlas hrá hudbu s koreňmi v Oriente, pôsobilo jej prejav dosť „umelohmotne“, a tak sme si odskočili na vedľajší stage, kde hrali Stereo MCs. Klasika, ktorá vždy pobaví, aj keď to už dávno nie je to pravé orechové. To sa určite nedá povedať o koncerte Hany Hegerovej. Po dlhom prehováraní sa Michalovi Kaščákovi podarilo túto skvelú šansoniérku presvedčiť, aby zahrala na open air festivale. A stálo to zato! „Ty si má levandulová,“ ozývalo sa zborovo zo stoviek hrdiel. Výborná atmosféra! Asi iba málokto by čakal, že mladé publikum s ňou odspieva väčšinu piesní. Tu však nastala prvá festivalová dilema – zostať do konca alebo ísť na Pixies? Keď ich miluješ, nie je čo riešiť Bostonskí škriatkovia sú naša „srdcovka“, pre ktorú sme sa pred dvomi rokmi vybrali špeciálne vyše tisíc kilometrov do Dánska, aby sme ich mohli vidieť naživo. Keby nám niekto na začiatku 90. rokov, keď v Bratislave fungoval akurát tak klub na Kominárskej, povedal, že budú hrať kdesi pri Trenčíne na letisku, tak by sme ho v lepšom prípade vysmiali, v horšom považovali za šialenca. A teraz sme riešili otázku: ísť či zostať? Tomu sa povie relatívnosť času. Prednosť napokon predsa len dostali Pixies. Podobne ako pred dvomi rokmi to bostonské kvarteto rozbalilo už hneď od prvého akordu a bez zbytočných rečí odohrali takmer všetky svoje „staré pecky“. Pixies hrali, akoby ani nikdy neboli prestali. Ukázali, prečo aj 15 rokov od vydania posledného radového albumu majú na celom svete toľko priaznivcov. Burácajúce gitary, punkové riffy posplietané s psychedéliou a jednoduchými popevkami tvoria jedinečný celok, ktorí buď milujete, alebo vám lezie na nervy. My patríme k tej prvej skupine. Kapela na záver pridala aj najväčšie hity Here Comes Your Man a Where Is My Mind? Publikum šalelo a my s ním. Basgitaristka Kim Dealová s blaženým úsmevom na tvári sa poďakovala a bolo po všetkom. Ako som si však prečítal v jedných novinách, Pixies vraj „hrali na polovičný výkon“. Podľa čoho tak dotyční autori súdia, nevedno, predpokladáme, že nemajú veľmi s čím porovnávať. Preto si pomôžeme so sloganom od Kofoly: Keď ich miluješ, nie je čo riešiť… Pretože hrali fakt skvelo. Tichá radosť a chutné muffiny Koncert Pixies splnil naše očakávania jednej z hlavných hviezd piatkového večera. No ďalší z vrcholov nás ešte len čakal. Skupinu Zero 7 sme už videli dvakrát predtým a nesklamali nás ani tentoraz. Nemali síce so sebou toľko speváčok ako na predošlom turné, zato Sia Furlerová dokázala všetky dokonale zastúpiť. Jej priezračné vokály majú na uši poslucháčov priam terapeutické účinky. Blonďavá speváčka na pódiu doslova žiarila a jej dobrú náladu jej nepokazil ani výpadok elektrického prúdu. Po krátkej pauze vyplnenej improvizovaným jam session potom Zero 7 postupne odohrali piesne zo všetkých troch albumov. Pôsobili pritom neuveriteľne živo. Dvaja hlavní protagonisti kapely Henry Binns a Sam Hardaker ukázali, že aj elektronická hudba sa dá hrať s dušou a nemusí pôsobiť ako playback. Takto príjemne ukolísaní sme sa vybrali na Apache Indian and Reggae Revolution. Raggamuffin v jeho podaní ľuďom zjavne chutil a tí sa dobre bavili. Apač z britských ostrovov udržiaval všetkých v dobrej nálade až do záveru koncertu, keď sa publikum vyzvŕtalo pri jeho hitovke Boomshackalak. Bola to dôstojná bodka za prvým dňom, ktorého hudobnú nádielku sme si dokonale vychutnali i my. Odpoludnie v rytme ska Druhý deň pre nás začal malým nedorozumením. Vsugerovali sme si totiž, že vystúpenie Coldcut začína až o tretej poobede a vybrali sme sa preto do mesta. Od kávičky pod hradom Matúša Čáka nás odtrhol pohľad do programu, a tak sme sa rýchlo ponáhľali späť. V tanečnom stane sme stihli aspoň záver ich vystúpenia. Z toho mála, čo sme videli je ťažko súdiť, no podľa prítomných vraj chlapíci z Ninja Tune za mašinkami svoj dídžejský set odohrali bravúrne. Škoda len toho nešťastného načasovania. Večer a na veľkom pódiu by to bolo asi „iné kafe“. Ondřeja Havelku netreba azda nikomu predstavovať. Na Pohode už spolu s Melody Makers hral a skôr rockové publikum jeho vystúpnie prijalo s nadšením. Na Pohodu tentokrát priniesol dobrú náladu spolu s tanečnou skupinou Wind. Pri swingu z 20. a 30. rokov, medzi ktorými nechýbali ani pesničky od Jaroslava Ježka, sa tak opäť pohupávali mladí i tí skôr narodení. Hneď po jeho vystúpení sme sa presunuli na etno stage, kde hrala maďarska „ľudová“ kapela Muzsikás. Počet divákov zjavne nezodpoval tomu, že na pódiu vystupovala doslova legenda. Ktovie prečo? Aj bez Marty Sebestyénovej bolo radosť na nich pozerať. Ľudia si možno šetrili sily na šnúru ska kapiel, ktorú odštartovali New York Ska Jazz Ensemble. Tí, čo sa zahriali na Newyorčanoch, sa o chvíľu mohli dosýtosti vyblázniť na mexických Los de Abajo. Tým však príval ska neskončil. V skackaní sa plynulo pokračovalo na treťom pódiu, kde hrali Venezuelčania z Desorden Público. Skvelí zabávači z človeka vytriasli doslova dušu a po ich koncerte si bolo treba na chvíľu niekde oddýchnuť a nabrať sily. Veď pred nami boli ešte Polemic a francúzsky Babylon Circus! Nevedno, či to bola náhoda alebo zámer, ale sobotné popoludnie sa premenilo na jednu veľkú ska-parádu, pri ktorej každý tancoval ostošesť. Tango Pravý nefalšovaný rock na Pohode predstavili švédski The International Noise Conspiracy. Energický priamočiary punkový prejav týchto vyhlásených ľavičiarov v mnohom pripomínal ich slávnejších krajanov z The Hives. Napriek tomu, že túto kapelu sme predtým vôbec nepoznali, odchádzali sme z ich koncertu nadšení. Na kus reči sme sa preto ešte pristavili pri hlúčiku Škandinávcov, ktorí nad hlavami držali svoju vlajku. Na naše veľké prekvapenie sme zistili, že nielen my chodíme na Roskilde, ale už aj Dáni a Švédi chodia na Pohodu! Príjemné zistenie. Ešte príjemnejším zážitkom bolo večerné vystúpenie usmievavej speváčky Skye. Jej nádherný hlas sa niesol nad celou Pohodou. Okrem pesničiek z jej sólového albumu Mind How You Go, ktorý vydala tento rok, zazneli aj staršie kúsky od Morcheeby. Pokiaľ pri skladbe The Sea sa publikum ešte nechytalo, refrén hitu Over and Over už spievali všetci zborovo s ňou. Skye ho zahrala vo veľmi peknej verzii, bez akéhokoľvek doprovodu, iba na španielke. Ani sa nám nechcelo odísť, ale na „kofole“ už začínala hrať argentínsko-uruguajská skupina Bajofondo Tangoclub. Každý, kto má rád Gotan Project, si nemohol nechať ujsť ich vystúpenie. Ako sa napokon ukázalo, ich koncert patril k tomu najlepšiemu, čo na Pohode zaznelo. Elektrotango v ich prevedení bolo skutočne radosť počúvať, ba dokonca vďaka vídžejovaniu aj pozerať. Dobrú náladu nám nemohol pokaziť ani neuveriteľný chlad, ktorý znenazdajky prišiel po sparnom dni. Človek je však tvor vynaliezavý, a tak sme sa zašli zahriať do Samsung stanu. Hralo tu síce hlučné techno, ale bolo tu tak teplúčko. Aj keď sporo odetí, vďaka tomuto „vyhrievaniu“ sme ešte stihli vidieť Zónu A a Gogol Bordello. Gitary a bicie sa v kultovej kapele Koňýka a spol. streli iba občas, čo však v ich prípade vôbec neprekážalo. Podržali ich hlasivky verného publika, ktoré s nimi zaspievalo najväčšie hity. Gogol Bordello, napriek tomu, že ich máme veľmi radi, sme absolvovali iba s maximálnym sebazaprením, lebo zima už bola neznesiteľná. Z jubilejnej Pohody sme však odchádzali nadmieru spokojní. Aj keď nás mrzelo, že sme nestihli Bratov Orffových, Živé kvety, Lavagance, Danka Jones, Nynu Hynes a mnoho ďaľších skvelých interpretov. Byť úplne všade je však nad ľudské sily a to ani na festivaloch nejde. Základ si je vychutnať hudbu a najmä byť v pohode. A to sme boli.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama