Príroda v chápaní islamu

Ku kultúrnej pluralite dnešnej Európy neodmysliteľne patrí prítomnosť nových nekresťanských náboženských prúdov. Najnápadnejšie zapustil korene do európskej pôdy islam. V teologických diskusiách ide o pravdivé poznanie druhého a o úprimné svedectvo o vlastnej viere posilnené stretnutím s odlišnou tradíciou a potrebou reálneho potvrdenia vlastných etických hodnôt. Podľa teológa Hansa Künga mier vo svete nie je možný bez mieru medzi náboženstvami. Mier medzi náboženstvami nie je možný bez dialógu náboženstiev. Medzináboženský dialóg nie je možný bez vzájomného poznania. Hidžáz – kraj, kde vznikol islam Každý myšlienkový pohyb a každé významné politické hnutie musí z čohosi vyrásť. A musia mať i podmienky, aby sa rozvinuli a udržali. Hidžáz, kde sa narodil a pôsobil zakladateľ islamského náboženstva a zjednotiteľ Arabov Mohamed, bola až do začiatku 7. storočia po Kristovi jednou z málo známych oblastí Arabského polostrova. Bola to chudobná stepná oblasť obývaná rôznymi kočovnými kmeňmi, ktoré nie vždy nažívali v mieri a priateľstve. Nedostatok pastvín ich nútil bojovať medzi sebou o lepšie životné podmienky. Chudoba, drsnosť a zatvrdnutosť tohto kraja nútila jeho dobyvateľov sťahovať sa do susedných úrodnejších oblastí: do Zajordánska, Sýrie a Mezopotámie. Tu sa usadzovali a tu vznikli aj prvé severoarabské kráľovstvá. V hidžázskej stepnej oblasti bolo i niekoľko oáz, z ktorých najznámejšie boli Mekka a Medina. Tieto oázy boli známe už od staroveku ako dôležité obchodné stanice na starej karavánnej ceste z Jemenu do Sýrie. Život Arabov, ktorí žili v oázach, sa veľmi líšil od života ich kočovných súkmeňovcov v stepiach. Boli bohatší najmä vďaka obchodu a mali vyššiu spoločenskú a kultúrnu úroveň. Staré arabské kráľovstvá a ich dejiny zatienil veľký islamsko-arabský štát, známy neskôr ako ríša kalifov, ktorý sa celkom neočakávane utvoril v prvej polovici 7. storočia na Arabskom polostrove zásluhou Mohamedovej činnosti v Strednej Arábii v kraji Hidžáz. Príroda ako zrkadlo Božej moci Mohamedovo posolstvo tak ako je formulované v Koráne predstavuje najčistejší výraz absolútneho monoteizmu. Boh je Pánom všetkého stvorenstva. Nič na svete nie je zbavené závislosti od Boha. Vo vzťahu k neživej prírode nič nezahaľuje plnosť dispozičnej moci Boha. Tak ako sa Boh v každej chvíli stará o človeka, má v každej chvíli v rukách aj prírodu, a to nie ako remeselník (technités), ako si predstavovali antika a novodobý deizmus. Svet nie je orloj a nefunguje podľa svojich vlastných imanentných zákonov, ale Boh určuje sám v každom okamihu každé dianie bez toho, aby tu pôsobili „druhotné príčiny“ (causae secundae), teda bez toho, čo by sme my dnes zo svojho pohľadu považovali za bezprostredné a jedine platné kauzálne spojenie. Svet má síce svoj poriadok, nie je to však poriadok kozmický. Nie je záväzný pre toho, kto ho stanovuje, teda pre Boha. Boh môže z neho robiť výnimky, to znamená zázraky. Kauzalita je potom v prísnom slova zmysle len optický klam. To, čo si vysvetľujeme ako propter hoc, je v skutočnosti vždy len post hoc, ako hovoril islamský teológ al-Ghazzali. Anticipoval tým tézu Dávida Humea. Aj prírodné zákony majú len obmedzenú platnosť, totiž pokiaľ Boh robí zo zvyku tie isté rozhodnutia ako „contume de Dieu“ povedané s Leibnitzom. Boh je síce slobodný, nie však nevyhnutne rozmarný, hovorí znalec islamu Jozef van Ess. Podľa neho je tým už implicitne zodpovedaná otázka, ktorá v tejto súvislosti napadne hneď každému, kto uvažuje v kategóriách západného myslenia. Ako je to potom s prírodnými vedami a technikou? Podľa van Essa tieto obory nemusia byť takýmto spôsobom myslenia nevyhnutne obmedzované. Lebo napriek tomu, že Boh nie je vždy nevyhnutne vypočítateľný, nerobí každú chvíľu niečo iné; má svoje hranice a človek sa na neho v zásade môže spoľahnúť. Ani zázraky nerobí, kedykoľvek sa mu zachce. Takáto konvencia prírodovedcovi stačí. Vie, že prírodné zákony nie sú ničím iným než indukčné závery, ktoré prijímame až na ďalšie ako dané. Islamské náboženstvo teda nepovzbudzovalo k rozvíjaniu prírodných vied. Ale to nerobia ani iné náboženstvá, lebo to nie je ich úloha. Záujem o prírodné vedy vychádza z iných zdrojov, konštatuje van Ess. Al-láh v Koráne je však menej osobný ako Boh Izraela. Chýba mu pátos a vášeň biblického Boha. Môžeme z neho nahliadnuť len málo v „znameniach“ prírody a je natoľko transcendentný, že o ňom môžeme hovoriť len v podobenstvách. Korán preto na moslimov nalieha, aby na svet hľadeli ako na epifániu (zjavenie) Boha. Majú sa usilovať upriamiť svoju predstavivosť, aby dovideli skrz fragmentárny svet až k plnosti moci pôvodného bytia, k transcendentnej skutočnosti, ktorá sa vlieva do všetkých vecí, hovorí Karen Armstrongová. Podľa nej Korán stále zdôrazňuje potrebu inteligencie na rozšifrovanie Božích „znamení“ alebo „posolstiev“. Moslimovia sa teda nemajú vzdať rozumu, ale, naopak, pozerať na svet pozorne a skúmavo. Práve tento postoj neskôr moslimom umožnil vybudovať vynikajúcu tradíciu prírodných vied, ktoré neboli nikdy považované za také nebezpečné pre náboženstvo ako v kresťanstve. Skúmanie ako funguje prirodzený svet ukázalo, že má transcendentný rozmer a zdroj, o ktorom môžeme hovoriť len v znameniach a symboloch. Islam a životné prostredie Pre moslima Boh nehovorí z prírody, ale mimo nej. Aj na samom počiatku biblickej histórie sa prejavil Boh Izraela ako absolútne nezávislý od prostredia, v ktorom sa rozhodol dať poznať. Príroda zjavuje Boha, ako ho chápe Biblia, len tomu, koho sa Boh už predtým nejako osobne dotkol. Pre moslima, povedané trochu nadnesene, príroda jednoducho nie je predmetom teológie. Nie je preto ani mocou, ktorú by si človek mohol privlastniť; nemá pocitovú hodnotu. Slovo „Matka príroda“ nie je možné do arabčiny preložiť. Moslim nie je ochrancom nedotknutého životného prostredia. Keď to chceme vysvetliť, nemusíme siahnuť po teológii. Islam je doma v tých oblastiach zeme, kde príroda vystupuje proti človeku najviac nepriateľsky. Človek musí pred ňou unikať, nemôže sa jej oddať. Jeho ideálom je umelo vytvorený svet: mesto, zavlažovací systém, záhrada, ktorú si so sebou berie aj do svojho domu, kde sa prejavuje v utváraní koberca, hovorí van Ess, ktorý už bol citovaný. Arabi v dobe kalifov nenesú už nijaké stopy jednoduchého a jednotvárneho prostredia púští a stepí, ktoré kedysi zrodilo ich otcov a praotcov. Už za vlády prvého kalifa Mansúra sa začalo kopať v porieči Eufratu a Tigrisu mnoho zavodňovacích zariadení. V priebehu niekoľkých desaťročí sa celý dolný Irak zmenil na kraj popretkávaný hustou sieťou kanálov (Ján Paulíny, Život v ríši kalifov). Aj poézia islamskej mestskej kultúry, keď hovorí o prírode neopisuje, nedotknuté krajiny, ale kvetiny záhrad a porovnáva ich najčastejšie s totemom, šperkom, drahokamami. Ruža bola jedným z najobľúbenejších kvetov tých čias. Múdra otrokyňa Tavaddud v jednej rozprávke Tisíc a jednej noci hovorí: „Ruže a fialky sú najkrajšie kvety, granátové jablká a citróny, najlepšie ovocie a karfiol najužitočnejšia zelenina.“ Ešte zaujímavejší je výrok Mohameda, ktorý povedal: „Bielu ružu stvoril Alah z môjho potu, keď som vystupoval do neba. Červenú ružu z potu archanjela Gabriela, ktorý ma sprevádzal, a žltú z potu zvera Búraka, ktorý ma na svojom chrbte niesol.“ Raj sa v Koráne a islamskej tradícii najčastejšie nazýva džanna, „záhrada“, niekedy aj záhrady („eden“). Na základe koránskeho textu moslimskí teológovia vypracovali predstavy a názvy pre sedem (alebo osem) stupňov rajských záhrad. V najvyššej sa týči Boží trón (L. Kropáček). Myšlienka, že aj ostatná príroda – púšť, hory, les – je stvorením a môže mať svoj zmysel sa v islame primárne neobjavuje. Podľa biblistu Alberta de Pury na celom starovekom Prednom východe bol „civilizovaný“ svet, to znamená ľuďmi kolonizovaný, organizovaný, kontrolovaný a obývaný, niekedy znázorňovaný ako záhrada uprostred púšte, ako ohradené miesto uprostred divokej prírody. V protiklade s týmto usporiadaným priestorom potom vždy existovalo ešte ono „vonkajšie“, ktoré sa vymyká kontrole, predstavuje nebezpečenstvo a chaos. Toto vonkajšie je doménou divých zvierat a mnohoráz aj démonov. Stvorenie má v islame svoj zmysel buď vzhľadom na človeka, pokiaľ tento z neho má úžitok a môže za to ďakovať Bohu, alebo vo vzťahu k Bohu, pokiaľ sa v ňom prejavuje jeho moc. Islamskí teológovia nevychádzajú z kozmogónie ako grécki filozofi a v istom zmysle ešte aj stredovekí scholastici. Nepátrajú po prvom princípe prírody a nepíšu komentáre k starozákonnej knihe Genezis ako kresťanskí teológovia. Dôkazy existencii Boha, ktoré používajú, nie sú všeobecne povedané ani kozmologické ani teleologické. Svojím hlavným zameraním boli títo teológovia väčšinou právnici a ich obraz sveta je právnický, to znamená, zameraný celkom na konanie, a to na zodpovedné konanie, o akom je možné hovoriť len u človeka. Autor je teológ Literatúra Armstrongová, K.: Dějiny Boha, Argo, Praha 1996 De Purry, A.: Člověk a zvíře stvoření Boží. Kalich, Praha 1999 Eliade, M.: Dějiny náboženských predstáv a ideí III. Agora, Batislava 1997 Kropáček, L.: Duchovní cesty islamu. Vyšehrad, Praha 2003 Kropáček, L.: Křestané tváři v tvář islamu v současné Evropě. In: Teologické texty 5/1999,s. 158 – 161 Küng, H.; van Ess J.: Křestanství a islam,. Vyšehrad, Praha 1998 Novotný, A.: Biblický slovník. Kalich Praha 1956 Nový biblický slovník. Návrat domů. Praha 1996 Pauliny, J.: Život v ríši kalifov. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1972