Pohľad na prírodu z biblického hľadiska

Zhruba po dobu posledných tridsiatich rokov sa v literatúre zaoberajúcej sa súčasnou ekologickou krízou občas stretneme s tým, že sa kresťanské chápanie prírody (či skôr jeho nepochopenie alebo podceňovanie) dáva do súvislosti s negatívnym prístupom súčasného človeka odchovaného západnou kultúrou k hodnotám smerujúcim k zachovaniu prírody. Spiritualita stvorenia, ktorá vychádza z kozmu, nie je len najstaršou náboženskou tradíciou, ktorú nájdeme u všetkých národov, ale je aj základom našej kresťanskej spirituality. Na túto skutočnosť poukazujú biblické texty, ktoré začínajú správou o stvorení. Platón nazval kozmos obrazom Boha a škola stoikov pozerala na prírodu ako plnú božských síl. Pre amerického dominikána Matthewa Foxa je stredom spirituality stvorenia úcta a úžas nad tajomstvom prírody a všetkých bytostí vôbec, radosť a tvorivosť (kreativita), spravodlivosť a súcit. Stvoriteľ a stvorenie Biblická zvesť sa začína stvorením. Boh stvoril nebo a zem. Všeobecne sa týmto údajom chápe celý vesmír. Ide tu však o veľmi konkrétnu zvesť. Boh je stvoriteľom všetkého viditeľného i neviditeľného. Starozákonní svedkovia neuvažujú v abstraktných pojmoch nášho veku. „Na počiatku“ (Gn 1, 1) znamená to, že stvorenie je kľúčom k celým dejinám Izraela, dokonca celého ľudstva. Pritom pojem samého „počiatku“ nie je možné chápať (len) historicky ako akýsi nehybný časový bod (prvobod) kdesi v dávnoveku, pretože tento počiatok by zase musel byť chápaný archetypicky a teda mýticky. Stvorenie stojí teda „pred“ človekom, a nie „za ním“. Človek ako Adam speje alebo má spieť k tomu, aby bol stvorený. Stvorenie pokračuje, to znamená, že človek ešte nie je celkom tu, pracuje sa na ňom. Počiatok (hebr. rešit) je tam a vtedy, keď sa mocou Boha presadzuje v živote človeka a v behu sveta nové, to, čo tu „prirodzene“ nie je, načo musí dať povel „fiat“ (buď) sám prítomný Boh. Boží ľud Starého zákona svojím hymnom o stvorení vzýval a oslavoval svojho Boha zmluvy pri liturgickej slávnosti v jeruzalemskom chráme. Izraelský ľud tým tiež odlišuje svoje vyššie ponímanie Boha od tých predstáv o bohoch a od mýtov o stvorení sveta, ktoré sa vyskytovali u národov, s ktorými v priebehu svojich pohnutých dejín prišiel do styku (Egypťania, Babylončania, Asýrčania atď.). Bohovia národov, ktoré žili v okolí Izraela, nie sú schopní vyslobodzovať, nevytvárajú nič nové, ani ho nepripravujú. Do sveta povier a fatalizmu, rozvrátených vzťahov a neistoty znie radostná zvesť, že nebo a zem sú stvorením láskavého Boha, ktorý sa o človeku a o všetko svoje stvorenie neprestáva starať. Stvorenie je dobré dielo (Gn 1, 31), nie sú to božstvá alebo démoni, ktorí budia hrôzu a úzkosť. Správa o stvorení (Gn 1, 1) sa tak stáva jedinečným zasľúbením, ktoré otvára biblickú zvesť. Zjavuje nám najvlastnejšie Božie stvoriteľské plány: vytvoriť dobré podmienky pre život a pre spoločenstvo Boha a človeka. Človek – tvor v dejinách stvorenia Na obsiahle pochopenie ľudskej existencie treba začať súvislosťami a prostrediami, v ktorých človek vystupuje a z ktorých žije: vznikom vesmíru, evolúciou života a dejinami vedomia, nie výnimočným postavením človeka vo vesmíre, jeho podobnosťou Bohu a jeho vedomou subjektivitou, zdôrazňuje evanjelický teológ Jürgen Moltmann. Z teologického hľadiska preto hovoríme o človeku ako „tvorovi v spoločenstve stvorenia“ a skôr ako tohto tvora budeme chápať ako imago Dei (obraz Boží), chápeme ho ako imago mundi, ako mikrokozmos, v ktorom sa znovu nájdu všetci tvorovia a ktorý môže existovať a chápať samého seba len v spoločenstve so všetkými ostatnými tvormi. „Človek je jednota duše a tela. Ako telesná bytosť v sebe zahrňuje prvky hmotného sveta; v ňom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas k slobodnému chváleniu Stvoriteľa“ (Gaudium et spes, čl. 14). Je veľmi pozoruhodné, že toto spoločenstvo spočiatku zahrňuje zvieratá. Existencia zvierat je teda od samého počiatku ponímaná so zreteľom na ich vzťah k ľuďom. Existuje pre tento pohľad zdôvodnenie v biblických tradíciách a aké perspektívy nám otvárajú? Každé nahliadnutie do starozákonných správ o stvorení najprv ukazuje, že človek je tvorom medzi inými tvormi. Existuje spoločenstvo stvorenia a človek je jeho členom. Toto spoločenstvo stvorenia je však vytvorené v určitom poradí, takže biblickí exegéti právom hovoria o dejinách (príbehu) stvorenia. To, čo je opísané „stvorením na počiatku“, je „príbeh (toledot) sveta pri jeho stvorení“ (Gn 2, 4a). Správa o stvorení je správou o dejinách v časovej postupnosti. Nie je správou o bezčasovom prapôvodnom stave alebo o dramatickom zápase, ktorý predchádzal stvoreniu. Podľa biblistu M. Balabána stvorenie znamená vždy počiatok a počiatok je vyhlásením stvorenia (Iz 40, nn). Objavuje sa tu niečo, čo nemá žiadnu kontinuitu s tým, čo bolo v minulosti, niečo, čo „počiatkuje“, niečo čo nemá žiadnu analógiu, končiace radikálne so starým, konštatuje Balabán. V týchto dejinách (príbehu) stvorenia sa človek objavuje ako posledný. Do tej miery je stvorenie neba a zeme, svetla a tmy, zeme, rastlín a zvierat prípravou na stvorenie človeka. Je posledným tvorom a ako taký aj najvyšším tvorom. Nie je však „korunou stvorenia“, ako hovoria teológovia. Podľa Moltmanna je korunou stvorenia sabat, ktorým Boh zavŕšil stvorenie a hodnotí ho ako „veľmi dobré“. Ako posledný Boží tvor pred sabatom človek v sebe stelesňuje ostatné tvory. Komplexný systém nazývaný „človek“ v sebe zahrňuje všetky jednoduchšie systémy evolúcie života, pretože „človek“ je z nich vybudovaný a z nich vzišiel. Po tejto stránke sú v ňom prítomné, rovnako ako je on odkázaný na ne. Je imago mundi (mikrokozmos). Ako mikrokozmos človek reprezentuje makrokozmos. Ako „obraz sveta“ zastupuje človek všetkých ostatných tvorov pred Bohom. Žije, hovorí, koná za nich. Chápaní ako imago mundi sú ľudia kňazskými, to znamená sprostredkujúcimi tvormi. Vstupujú pred Boha za spoločenstvo stvorenia. Chápaní ako imago Dei zastupujú zároveň Boha v spoločenstve stvorenia a reprezentujú ho. Po tejto stránke sú zástupcami Boha na zemi. Keď stoja ľudia za stvorenie pred Bohom a za Boha pred stvorením a keď spočíva v tom ich kňazské poslanie, potom sa človek v kresťanskom učení o stvorení, ktoré vychádza z biblických textov, ani nesmie stratiť v spoločenstve stvorenia ani z neho nesmie byť vylúčený. Ľudia sú imago mundi a imago Dei zároveň. V tejto dvojakej úlohe stoja z časového hľadiska pred sabatom (dokončením) stvorenia. Pripravujú sviatok stvorenia (sabat). Podľa biblistu Alberta de Puryho človek nebol stvorený ako služobník Boha či bohov (motív ľudskej práce pre Boha tu celkom chýba), ale pre svoje vlastne „šťastie“, keď to tak môžeme povedať. Šťastie človeka by však nebolo úplné, keby bolo obmedzené len na vzťahy medzi tvormi. Potrebuje aj vzťah (dôvery, lásky a rozhovoru) k Bohu (porov. Gn 1, 2). Až ten potom ostatným vzťahom, ktoré si vytvára, dáva ich plný zmysel bez toho, aby ich pritom akýmkoľvek spôsobom potláčal, konštatuje de Pury. Pohanské zaobchádzanie s prírodou sa vyznačovalo stratou identity – to znamená, stratou úcty k transcendentnému Bohu a aj stratou sebaúcty človeka. Ľudia, ktorí padali na tvár pred ľudským stvorením v akejkoľvek podobe, splynuli s uctievaným predmetom a tak stratili samých seba. Balabán, ktorý už bol citovaný, to vyjadruje takto: pred prírodou, jej žiarivosťou, ale aj jej obludnosťou je hodné a slušné „snať klobúk“, ale neklaňať sa jej, ako keby bola niečím viac, než som ja sám. Čo znamená biblické poverenie k vládnutiu nad prírodou (Gn 1, 28)? Medzi súčasným človekom, to znamená medzi nami samými a starovekým človekom klasických dôb, leží takzvaná „moderna“, dlhá epocha, ktorá na seba brala rozmanité podoby od vrcholného rozkvetu až po fázu úpadku, epocha, ktorej je spoločné to, že človeka a najmä „západného“ človeka, ktorý sa považoval za dobyvateľa, chápala ako stred vesmíru. Zvieratá sú mu natoľko podrobené a začlenené do jeho ríše, že je im venované len veľmi málo pozornosti. Sú tu len preto, aby človeku slúžili, a takéto ponímanie má nevyhnutne dosah na ľudské sebaporozumenie a sebavymedzenie. Idea dominantného postavenia človeka nad prírodou nemá pôvod v Biblii. Keď ju stredovekí scholastici zastávali, je pravdepodobné, že pochádza z aristotelovskej filozofie, ktorá bola konceptuálnou bázou scholastickej teológie. Ešte v období renesancie anglický filozof F. Bacon zastáva tento Aristotelov názor, hoci inak odmieta jeho filozofiu. Ako však rozumieť tomuto biblickému povolaniu „vládnuť“ nad zvieratami? (Gn 1, 26-30). Dlho sa myslelo, že túto pasáž je možné chápať v tom zmysle, že človeku je daná úplná voľnosť k exploatácii sveta zvierat. Dnešní biblickí exegéti však jednomyseľne hovoria, že v našom texte nejde ani o zotročenie ani o utláčanie zvierat človekom. Autori ako K. Koch a E. Zenger navrhli chápať v našom kontexte sloveso „panovať“ (hebr. ráh) v zmysle „mať zodpovednosť pastiera za svoje stádo“. V myšlienke „panovania“ človeka nad zvieratami sa tak podľa biblického rozprávača neodráža porušenosť stvoriteľského Božieho poriadku v dôsledku hriechu, ale je reflexiou ideálneho stavu pred pádom do hriechu. Človek by mal vládnuť zvieratám asi tak, ako slnko vládne dňu a mesiac noci (Gn 1, 14-18). Balabán upozorňuje, že formulácia o vládnutí je polemická: chce eliminovať prirodzenú túžbu, identifikovať sa s prírodou, splynúť s ňou, stratiť od nej odstup a tak prísť o svoju ľudskú tvár. Človek ako „Boží obraz“ si má byť vedomý toho, že má výchovnú pastiersku zodpovednosť za svet okolo seba. Neuznáva sa tu zbožstvená príroda, ktorá si človeka podrobuje a zaväzuje a ktorá si ho pretrváva na svoj obraz. Človek sa nesmie oddať niekomu či niečomu inému, než je Boh ako Pravda a Výzva. Zmyslom biblického mandátu „nech panujú“ nie je zotročovanie prírody, človek tu nie je postavený do role „homo brutalis“. Žiada sa povedať, že príroda na človeka čaká, veď „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (Rim 8, 19). Mimoľudské tvorstvo tak ako je, bez človeka, je len trápnym torzom a odcudzuje sa samo sebe. Biblická metafora o človeku ako Božom obraze, ktorá má zvestný charakter (Gn 1, 27), pripomína vzťah človeka k Bohu, ktorý je jedinečný a osobne angažovaný. Tento vzťah však nevyrastá „sám zo seba“ (nie je imanentný), ale je zodpovedným odpovedaním na Božie „chovanie sa“ k človeku. Literatúra Balabán, M., Hebrejské člověkosloví. Herrmann, synové, Praha 1996. Balabán, M., Tydlitátová, V., Tázání po budoucím. Herrmann, synové, Praha 1998. De Pury, A.: Človek a zvíře stvoření Boží. Kalich, Praha 1999. Grün, A., Seuferling, A.: Spiritualita stvoření. Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2000. Läpple, A.: Úvod do Starého zákona. ČKCH, Praha 1972. Moltmann, J.: Bůh ve stvoření. CDK Brno 1999. Ondok, J. P.: Přírodní vědy a teologie. CDK Brno 2001. Výklady ke Starému zákonu. Kalich, Praha 1991. Autor je teológ