Blairov začiatok konca
Spisovateľka Doris Lessingová raz o britskom premiérovi Tonym Blairovi povedala: „Verí v mágiu. Že ak niečo poviete, je to pravda.“ Deväť rokov vládne, akoby bol schopný meniť realitu len slovami – napríklad keď napriek všetkým dôkazom trval na tom, že bombové útoky v Londýne zo 7. júla nemajú nič spoločné s angažovaním sa Británie v Iraku“. V poslednom čase však táto mágia vyprcháva. Nezrovnalosti medzi tým, čo Blair robí, a pravdou narástli do takých veľkých rozmerov, že pod váhou týchto protirečení sa akoby rúcal celý jeho premiérsky úrad. Symbol príklonu doprava Už sľúbil, že odstúpi pred nasledujúcimi voľbami – mali by sa konať najneskôr v roku 2010. Otázkou teraz je, či bude schopný správne načasovať svoj odchod, alebo či bude vo vleku udalostí. V polovici marca žiadali jeho rezignáciu Economist aj Guardian – obe médiá ho pritom minulý rok podporili. Blairov očividný nástupca, Gordon Brown, predstavuje ako spoluarchitekt posunu Labouristickej strany doprava skôr zmenu osobnosti, než zmenu politickej trajektórie. Každopádne, nech už to príde kedykoľvek, časť ľavice Blairov odchod nadšene privíta. Pravdou však je, že jeho vládnutie odhalilo neschopnosť radikálnejšej ľavice – nielen miestnej, ale i lokálnej – vytvoriť podstatnú a koherentnú odpoveď centristickým stranám, ktoré v deň volieb voliča vydierajú tvrdením, že ak budú hlasovať pre kohokoľvek iného (radikálnejšieho), bude to v konečnom dôsledku znamenať víťazstvo pravice. Pre radikálnejšiu ľavicu (či „autentickú ľavicu“) je Blair symbolom toho, že záujmy centristických strán sa môžu niekedy zhodovať s jej záujmami, centristické priority a víťazstvá však nemôže považovať za svoje. Symptómy vládnutia Blairovu pozíciu oslabili v poslednom čase najmä dve epizódy. Prvou bol škandál okolo „kupovania si“ šľachtických titulov. Premiér musel priznať, že vedel o tom, že traja bohatí muži, ktorých nominoval na titul do Snemovne lordov, požičali Labouristickej strane (s veľmi výhodným úrokom) spolu 3,5 milióna libier (asi 190 miliónov korún). Blair o tom vedel, nevedel však o tom ani pokladník strany ani zástupca premiéra. Druhou bol jeho vzdelávací zákon. Napriek tomu, že Labouristická strana má v parlamente väčšinu 69 hlasov, presadiť ho mohol iba vďaka podpore toryovcov. Zákon v zásade privatizoval systém vzdelávania a deťom z chudobného alebo minoritného prostredia nechal tie najhoršie školy. Päťdesiatdva labouristických poslancov hlasovalo proti zákonu. Ani jedna z týchto udalostí by sama osebe nebola rozhodujúca. No spolu sú symptomatické pre Blairovo vládnutie. V nich odhalil svoje nepochopenie či neochotu pochopiť záujmy svojich najlojálnejších voličov – pracujúcich chudobných – spolu so vzdialenosťou od strany, v ktorej mene vládne, a mieru, do akej načúva záujmom konzervatívnych a bohatých vrstiev. Výmena programu za moc Vzhľadom na to nie je prekvapením, že Blairova pozícia je veľmi zlá, ale skôr to, že nebol zosadený už skôr. Jeho úspechy stoja vo veľkej miere na volebných porážkach, ktoré boli pred ním, a na špecifickej histórii strany. Labouristická strana bola založená odbormi, aby zastupovala záujmy pracujúcich v parlamente, a bola vždy ideologicky široká. Zatiaľ čo v iných častiach Európy boli sociálnodemokratické a komunistické tradície reprezentované dvoma stranami, v Británii väčšina z oboch smerov našla svoj domov u labouristov. Keď bol Blair zvolený za lídra v roku 1994, konzervatívci boli pri moci 15 bolestivých rokov. Vedenie labouristov pripisovalo volebné problémy prílišnej radikálnosti. V nasledujúcich troch rokoch bolo mantrou labouristov, že ak chcú vyhrať voľby, ľavica v strane musí prehrať. Oslabenie vzťahu k odborom, rozpustenie mechanizmov vnútornej demokracie a vzdanie sa záväzku voči jednostrannému nukleárnemu odzbrojeniu boli chápané ako pragmatické obete pre volebné víťazstvo. Keď sa v roku 1997 dostali k moci, odklon doprava sa zmenil na dogmu. Ostávali v úrade, so stále menšou väčšinou vyhrávali voľby a vzdávali sa v podstate každého podstatnejšieho rozdielu od pravice. Vnútrostranícke rebélie, odchody a vnútorná opozícia boli umlčiavané otázkou: „Koho by ste chceli radšej pri moci: nás alebo ich?“ Zmeny Problémom bolo, že niekedy naozaj nebolo možné určiť rozdiel. Nedávna štúdia Inštitútu fiškálnych štúdií odhalila, že ekonomické nerovnosti sa v Británii od nástupu labouristov prakticky nezmenili. Zhoršilo sa postavenie etnických menšín, žiadatelia o azyl sú kriminalizovaní a v niektorých oblastiach sa stáva britská krajná pravica potentnou politickou silou. V čase začiatku irackej vojny už historický projekt strany neexistoval. Blair preskočil sociálnu demokraciu, gaullizmus a pristal kdesi v tábore neokonzervatívcov a talianskeho premiéra Berlusconiho. To neznamená, že vládnutie labouristov neprinieslo nič pozitívne. Zaviedli minimálny plat, hoci aj na veľmi nízkej úrovni (v Británii dovtedy neexistoval), registrované partnerstvá pre homosexuálne páry a hoci narástla nerovnosť, podarilo sa znížiť úroveň chudoby, ktorá už neohrozuje 700 000 detí. No labouristický postoj voči pracujúcim pripomína Baldwinov popis postoja severu USA voči Afroameričanom v 19. storočí: „Čo sľúbili, to nedali, a čo dali, po prieťahoch a neochotne, len jednou rukou, vzali druhou rukou späť.“ Chýbajúca alternatíva Labouristická strana tak zmutovala z nedokonalého nástroja progresívnej zmeny na jej aktívnu prekážku. Pre radikálnejšie ľavicové britské prúdy to vytvára dilemu. Naľavo od labouristov nevznikla žiadna volebná sila, ktorá by ju bola schopná nahradiť a žiadna vnútorná sila sa neukázala schopná prinavrátiť stranu k jej koreňom. Nikde to nebolo jasnejšie, ako v prípade vojny v Iraku. Schopnosť radikálnejších prúdov mobilizovať milióny pre najväčšie demonštrácie v histórii krajiny a trvalý tlak na Blaira ukázali silu ich argumentov. No neschopnosť premeniť mobilizáciu do volebného výsledku odhalila politickú slabosť navrhovaných riešení. Britská radikálnejšia ľavica ukázala, že sa vie nahnevať, nedokázala však nájsť spôsob, ako sa upokojiť. Článok bol uverejnený v týždenníku The Nation www.thenation.com Redakčne upravené
