Sociálne encykliky o vlastníctve a slovenskí klérofašisti
K základným dokumentom cirkevnej teórie spoločnosti patria sociálne encykliky pápežov. Keď sa ľudáci dostali k moci, existovali dve takéto encykliky – Rerum novarum vyhlásená pápežom Levom XIII. v roku 1891 a Quadragesimo anno s podpisom pápeža Pia XI. z roku 1931. Medzi hlavné problémy nastoľované v „sociálnych encyklikách“ patrí vlastníctvo a jeho charakter. Lev XXII. v Rerum novarum jednoznačne vytýčil princíp súkromného vlastníctva. Jeho obhajoba tvorí pevnú časť encykliky. Ochrana vlastníkov Podobný postoj zaujal o 40 rokov neskôr Pius XI. Úvodnú kapitolu a prvú časť encykliky Quadragesimo anno venoval odkazu pápeža Leva XIII. Zdôraznil jeho aktuálnosť vôbec a v otázke vlastníctva osobitne. Druhá časť mala výrečný názov Normy v oblasti práva na vlastníctvo. V týchto encyklikách sa zoširoka hovorí o potrebe ochrany súkromného vlastníctva. V Quadragesimo anno sa napríklad spomínajú „nespravodlivé požiadavky práce“, najmä robotníkov. Medzi mnohými ďalšími apologetikami je zaujímavé stanovisko, podľa ktorého sa nik nesmie dotknúť vlastníctva ani vtedy, keď je zneužívané. Pius XI. pokračoval v šľapajach svojho predchodcu, ktorý otvorene žiadal, aby štát ochraňoval vlastníkov bez ohľadu na rozsah ich majetku i spôsoby jeho využitia. V Rerum novarum sa hovorí: „Najhlavnejšou je povinnosť štátu zabezpečiť súkromné vlastníctvo prostredníctvom múdrych zákonov. Zvlášť dnes, pri toľkom zápale bezuzdnej žiadostivosti, treba pospolitý ľud držať nakrátko... Nech teda zasiahne štát, postaví hrádzu buričom...“ Šírenie „sociálneho učenia“ cirkvi „Sociálne učenie“ cirkvi odvodzované od uvedených encyklík sa veľmi aktívne propagovalo všade, kde cirkev pôsobila. Podieľali sa na tom aj cirkevné kruhy na Slovensku. Robili tak prostredníctvom cirkevných aparátov alebo tlače. Popri nich to boli rôzne subjekty, ktoré boli pod vplyvom vedúcich cirkevných kruhov. Išlo o klerikálne politické strany („československí“ lidovci, ľudáci, maďarskí klerikáli), kresťanské odborové organizácie a iné združenia. Všetci spoločne hlásali „posvätnosť“ každého súkromného vlastníctva a za všetkých okolností. A nastoľovali požiadavku, aby si princíp súkromného vlastníctva v klerikálnom poňatí osvojil aj buržoáznodemokratický štát. Keď sa hlinkovci dostali k moci a monopolne bačovali vo vojnovom slovenskom štáte, mali prakticky neobmedzené možnosti uplatňovať v praxi „sociálne učenie“ cirkvi, vrátane jeho stanovísk ohľadom vlastníctva. Mali možnosti v záujme vlastníkov využívať orgány v podstate diktátorského štátu. To všetko sa robilo, no nie vo vzťahu k všetkým vlastníkom! Ľudácke praktiky V súvislosti s politickými zmenami v štáte odchádzali zo Slovenska mnohí Česi. Bez ohľadu na to, či „dobrí“ alebo „zlí“, mali právo vlastniť, a nik nemal právo odnímať im ich majetok. Ale ľudácka prax bola iná. V publikácii „Vznik a práca“ je popri inom zaradený telegrafický rozkaz hlavného veliteľa Hlinkovej gardy adresovaný rôznym stupňom velenia Hlinkovej gardy, vrátane Hlinkovej dopravnej gardy. Rozkaz znel: „Nariaďujem s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty... Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenie s razítkom. Na jednu osobu nechajte najviac 500 Ks. Zhabané predmety označte poznámkou, zhabané. „Ženy môžu prehliadať ženy zvlášť dôkladne.“ Ľudáci, už vtedy aktívne konajúci v zhode s fašistickými tendenciami, tak siahli na majetok ľudí bez rozhodnutia oprávnených orgánov, ktorými aj vtedy boli len súdy. A nemenej vážna bola skutočnosť, že konali v rozpore s pápežskými „sociálnymi encyklikami“, ktoré inak všemožne ospevovali. Brutálne vyvlastňovanie Židov V spomínanom rozkaze sa hovorí o zhabaní majetku aj Židov utekajúcich pred klérofašistickým terorom zo Slovenska. Bol to však len začiatok bezhranične cynického, hromadného okrádania židovských občanov. Bol to proces, ktorý začal krátko po vyhlásení ľudáckeho štátu. Od marca 1939 do septembra 1940 prebiehala arizácia, teda vyvlastňovanie Židov takzvanou evolučnou cestou. Táto etapa bola uzavretá zákonom o pozemkovej reforme vo februári 1940 a prijatím prvého arizačného zákona v apríli 1940. Od leta 1940 sa hospodárske protižidovské opatrenia zostrili. Na jeseň roku 1940 bol zriadený Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ), ktorého úlohou bolo vylúčenie Židov zo „slovenského hospodárskeho a sociálneho života“ a zabezpečenie prechodu židovského majetku do „kresťanských rúk“. Tento úrad sa napriek „nevinnosti“ svojho názvu vyznačoval mimoriadnou tvrdosťou, ba až krutosťou a bezohľadnosťou pri arizácii židovského majetku. Najmä jeho dlhoročný šéf Anton Morávek bol radikálnym stúpencom najtvrdšej rasovej politiky nemeckých nacistov. Od začiatku aktívne a iniciatívne presadzoval nielen odobratie celého židovského majetku a vyradenie Židov tak z hospodárskeho, ako aj zo spoločenského života na Slovensku, ale aj ich vyvážanie do koncentračných táborov a napokon ich fyzickú likvidáciu. A. Morávek sa vo svojej činnosti opieral najmä o podporu vtedajšieho predsedu vlády Bélu Tuku, pod ktorého priame riadenie patril. Preto boli dlhú dobu márne aj protesty proti jeho pôsobeniu nielen zo strany súkromných firiem či bánk, ale aj zo strany vedenia Slovenskej národnej banky a štátnych hospodárskych inštitúcií. Korupcia a rozkrádanie A. Morávek a jeho Ústredný hospodársky úrad majú navyše celkom preukázateľne na svedomí rýchly a obrovský rast korupcie, ktorá celý arizačný proces sprevádzala. Existujú doklady, že aj samotný Morávek a jeho blízki sa na arizácii poriadne obohatili. S najväčšou pravdepodobnosťou práve tento fakt stál za jeho pomerne skorým útekom do zahraničia. Stopy po A. Morávkovi sa ešte uprostred druhej svetovej vojny strácajú v Maďarsku a predpokladá sa, že aj s obrovským majetkom ušiel do niektorej z juhoamerických krajín. Bezhlavá arizácia počas pôsobenia A. Morávka na čele ÚHÚ spôsobila veľké hospodárske škody. Často sa totiž stávalo, že úrad nebral na vedomie varovania miestnych orgánov štátnej správy a zlikvidoval židovské živnosti a firmy, ktoré zabezpečovali prácu desiatkam ľudí. Za arizátorov boli často vybraní ľudia, ktorí nedokázali podniky riadiť, nerozumeli sa obchodu, ani konkrétnej oblasti, v ktorej mali podnikať, a tak rýchlo priviedli arizované firmy ku krachu. V dôsledku toho nielen že ľudia prišli o prácu, ale na mnohých miestach sa minimálne prechodne zhoršovala zásobovacia situácia, lebo zaniknuvšie židovské živnosti nemal kto zo slovenského obyvateľstva nahradiť. Navyše tento stav privádzal do zúfalstva banky, ktorým noví majitelia okamžite prestali splácať pôžičky. Aj keď sa po Morávkovom úteku situácia zmiernila, klérofašistický režim stihol vyvlastniť okolo 140 židovských podnikov s továrenským charakterom a asi 120 veľkoobchodov. Masovo sa konfiškovali drobné remeselné a obchodné živnosti. Bolo ich niečo vyše 12-tisíc. Do rúk arizátorov prešlo necelých 1 900 podnikov a živností. Ostatné štát zlikvidoval, aby neprekážali „kresťanským“ podnikateľom. Po zoštátnení židovského vlastníctva pôdy nasledoval podobný postup voči domovému majetku a v septembri 1942 Židov okradli aj o hnuteľný majetok. Najbrutálnejšie kroky v hospodárskej sfére sa na slovenských Židoch uskutočňovali od septembra 1940 do septembra 1942. Zlikvidovanie hospodárskej základne Židov súčasne znamenalo otvorenie cesty pre zločinné konanie slovenských klérofašistov, ktoré bolo súčasťou zlopovestného holokaustu. Potieranie sociálnych encyklík „Sociálne encykliky“ pápežov v kontexte s vlastníctvom nehovoria nič o etnických či náboženských aspektoch. Vôbec nespomínajú možnosť vyvlastnenia. A to ani vtedy, keď sa dotýkajú možností zlého využitia vlastníctva. Na Slovensku sa v čase ľudáckeho bačovania vyvlastňoval židovský majetok práve na náboženskom a etnickom základe. Teda štát, v ktorom mala vysoká cirkevná hierarchia rozhodujúci vplyv, na čele ktorého bol katolícky kňaz, ktorý tvrdil, že sa opiera o „sociálne učenie“ cirkvi, vedome eliminoval časti „sociálnych encyklík“ Leva XIII. a Pia XI. o problematike vlastníctva. V súvislosti s hodnotením klérofašistického režimu na Slovensku sa už všeličo povedalo o jeho hospodárskom profile i o okradnutí slovenských Židov. Ale akosi sa zabúda na väzby medzi praxou a teóriou, presnejšie ideologickou bázou a konkrétnymi postupmi ľudákov v hospodárskej sfére. Teoreticko-ideologickou základňou v tomto smere bola cirkevná teória spoločnosti, často označovaná ako „sociálne učenie cirkvi“. Zrejme ide o cieľavedomé zahmlievanie podstaty problému. A to tak u nás, ako aj zo strany Vatikánu. Lebo poznanie pravdy nie veľmi korešponduje so súčasným úsilím vyhlasovať „sociálne učenie“ cirkvi za ideový základ spoločenského diania u nás. Prevzaté z dvojmesačníka Prometheus so súhlasom jeho redakcie
