Takže... zasa vojna?

Zvyšujúce sa napätie okolo Iránu musí znepokojovať každého mierumilovného človeka na tejto planéte. Situácia sa môže skomplikovať oveľa dramatickejšie ako iracká kríza. Najväčším nebezpečenstvom v tomto spore však nie je iránsky jadrový program, ale skutočnosť, že v črtajúcom sa konflikte sa stretli dvaja nebezpeční náboženskí fanatici: Mahmúd Ahmadínedžád a George Bush. Na prvý pohľad má všetko jasnú zápletku: Irán nechce zastaviť vlastný jadrový program, možno sa usiluje vyrobiť nukleárnu zbraň, a tak ho treba zastaviť skôr, ako začne svojou politikou ohrozovať okolie, konkrétne Izrael. Ale takéto povrchné vysvetlenie môže stačiť len tým, ktorí majú príliš krátku pamäť a nezaoberajú sa podstatnými súvislosťami. Nemenovaný člen britského vládneho kabinetu upozornil už v auguste 2002 reportéra týždenníka Newsweek: „Teraz chcú ísť všetci do Bagdadu. Ale naozajstní muži chcú do Teheránu.“ Vtedajší námestník amerického ministra zahraničných vecí John Bolton (ktorý bol do funkcie dosadený tzv. jastrabmi, aby zavŕšil politickú izoláciu Colina Powella) zasa podľa najvplyvnejšieho izraelského denníka Ha´aretz prezradil vysokému činiteľovi v Tel Avive, že keď USA dokončia dobytie Iraku, začnú sa zaoberať Iránom. Dnes je John Bolton veľvyslancom Spojených štátov v OSN a na pôde svetovej organizácie už v októbri minulého roku varoval, že ak sa medzinárodné spoločenstvo nevysporiada s Iránom, Washington „vyrieši tento problém samostatne“. A vnímavejší čitatelia si akiste spomenú na časté otázky analytikov bezprostredne po invázii, či je teraz na rade Irán alebo Sýria (čo vtedy Washington oficiálne odmietal). Je teda prinajmenšom namieste, aby sme boli (aj po skúsenosti s falošnou zámienkou, ktorá vyvolala irackú vojnu) maximálne ostražití. Relevantné dôkazy zatiaľ chýbajú Vec je totiž opäť oveľa zložitejšia, ako to nahovára svetu Biely dom. David Key, bývalý šéf americkej inšpekčnej skupiny, ktorá hľadala v Iraku neexistujúce zbrane hromadného ničenia, varoval v článku pre Washington Post, že podobne ako pred troma rokmi, aj teraz naháňajú Spojené štáty fatamorgánu – hrozbu, pre ktorú nemajú relevantné dôkazy. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu totiž v minulosti niekoľkokrát vyhlásila, že v Iráne nezistila program na výrobu jadrových zbraní. Väčšina doterajších „dôkazov“ proti Teheránu pochádzala z kruhov disidentov a emigrantov, pričom si treba uvedomiť, že tieto skupiny majú svoju vlastnú agendu (zvrhnutie režimu) a že musia byť (najmä po skúsenostiach z Iraku) overené z iných zdrojov. Okrem toho Irán doteraz vždy spolupracoval s MAAE a popieral, že by svoj nukleárny program chcel využiť inak ako na mierové účely. Napokon, na tomto mieste treba zdôrazniť, že v tejto otázke sa v Teheráne vždy zhodovali aj reformisti s konzervatívcami. Bývalý iránsky prezident Mohammad Chatámí niekoľkokrát vyhlásil, že jeho krajina sa nikdy nevzdá jadrovej technológie, ktorú potrebuje na výrobu elektrickej energie. Dvojaký meter Napriek tomu sa USA a Veľká Británia rozhodli zvýšiť v konfrontácii s Iránom napätie. Oba štáty presvedčili Radu MAAE, aby ignorovala zistenia svojich vlastných inšpektorov a vyhlásila, že Irán porušil Zmluvu o nešírení jadrových zbraní a aby jeho aktivity skúmala Bezpečnostná rada OSN. Pozrime sa však na politický kontext tohto stanoviska. Za spomínané vyhlásenie hlasovala aj India, ktorá zmluvu o nešírení jadrových zbraní dosiaľ nepodpísala, napriek tomu, že sama vlastní nukleárne hlavice. Neurobili to ani ďalšie jadrové mocnosti: Pakistan a Izrael. Napriek tomu týmto štátom nikto nehrozí sankciami (prechodné opatrenia voči Náí Dillí a Islamabadu boli zrušené ihneď po tom, čo sa obe krajiny zapojili do protiteroristickej koalície). Je síce pravdou, že blízky americký spojenec Izrael nezískal svoj jadrový potenciál prostredníctvom USA, ale prostredníctvom Francúzska, v každom prípade však dve stovky izraelských hlavíc a politika Georgea Busha bezpochyby povzbudzujú moslimské krajiny k tomu, aby si vyvinuli atómovú poistku voči izraelskej alebo americkej intervencii. Okrem toho, úmyselne sa tu prehliada fakt, že zmluvu o nešírení jadrových zbraní v tejto chvíli oveľa dokázateľnejšie porušujú západné krajiny. Dohoda totiž v článku IV zaväzuje vlastníkov atómových bômb k opatreniam smerujúcim k nukleárnemu odzbrojeniu. Takéto aktivity štáty jadrového klubu nielenže nevyvíjajú, ale Spojené štáty priamo vyrábajú nové druhy, zvyšujú ich ničivú silu, presnosť i dolet. Opäť treba zdôrazniť, že Irán (na rozdiel od Indie či Izraela) dohodu podpísal, čím sa zmluvne, ale aj opakovaným ubezpečením jeho najvyšších predstaviteľov zaviazal, že podľa článku II sa nebude o podobné zbrane usilovať. Zmluva však nezakazuje štátom vyvíjať vlastný nukleárny program určený na mierové účely a v tomto smere je požiadavka Washingtonu na úplné zrieknutie sa jadrovej energie pre Teherán prakticky neakceptovateľná. Na druhej strane treba pripomenúť, že Irán si môže za vzniknutú situáciu do určitej miery sám. Militantné až agresívne výroky prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda na adresu Izraela znepokojili celý západný svet a z tohto hľadiska je zvýšená pozornosť a diplomatický nátlak celkom namieste. No vyhrážať sa vojenským zákrokom je za tejto situácie absolútne neadekvátna reakcia. Svetové spoločenstvo by malo na iránskeho vodcu reagovať jeho vyhlásením za personu non grata, podobne ako to kedysi urobilo s rakúskym prezidentom Kurtom Waldheimom. Ale jeho výroky ešte nijakú vojenskú akciu nelegitimizujú. Nielen preto, že Ahmadínedžád neprijal žiadne politické rozhodnutie, ktoré by smerovalo k uskutočneniu jeho šialeného nápadu vymazať Izrael z mapy sveta (napokon, myslím si, že táto rétorika mala inú úlohu – povzbudiť v palestínskych voľbách hnutie Hamas, ktoré dostáva z Teheránu až pätinu svojich príjmov). Ale predovšetkým preto, že takýto postup by mal nedozerné následky na medzinárodnú politiku a svetový mier. Dôsledky prípadného útoku Treba si uvedomiť, že Irán je už dnes regionálnou mocnosťou a pre moslimský svet znamená to, čo Brazília pre Latinskú Ameriku (z tohto hľadiska mu pád Husajnovho režimu iba posilnil pozíciu). Jeho armáda je neporovnateľne bojaschopnejšia ako iracká a navyše solidarita celého arabského sveta by bola v takomto prípade samozrejmá. Čo sa týka iránskeho jadrového programu, treba vedieť, že v ňom skutočne jestvuje nevyjasnená (zdvorilo povedané) „výskumná časť“, o ktorej MAAE donedávna nebola informovaná a ktorá môže byť vojensky zneužiteľná. No cielený vojenský útok na nukleárne zariadenia by z tohto hľadiska nič podstatné nevyriešil. Ak Irán priznáva, že viac ako osemnásť rokov vyvíjal jadrový výskum, každý vie, čo to znamená: dosiahnuté znalosti nemožno zlikvidovať, takže je úplne nezmyselné hovoriť o eliminácii iránskych nukleárnych schopností prostredníctvom leteckých úderov. Jediné, čo by medzinárodné spoločenstvo dosiahlo, by bol predvídateľný následný krok Teheránu, ktorý by celkom určite vypovedal zmluvu o nešírení jadrových zbraní a určité technické oddialenie nukleárneho programu. Spojené štáty by museli časť svojho vojenského arzenálu presunúť z Iraku, kde sa dá aj tak očakávať vypuknutie občianskej vojny a rozdelenie krajiny s následnou destabilizáciou Turecka. Rusko by v tomto konflikte celkom určite nezostalo neutrálne a na základe bilaterálnej dohody o technickej spolupráci ozbrojených síl by Iránu podľa všetkého poskytlo významnú pomoc vo forme dodávok zbraní. Vojenské riešenie by taktiež spôsobilo kolaps izraelsko-palestínskeho mierového procesu, vystupňovanie teroristických útokov, urýchlenie ropnej krízy a zvýšenú rezistenciu krajín Blízkeho východu voči už aj tak oslabenému Washingtonskému konsenzu. Nemožno taktiež vylúčiť, že Čína, ktorá sa podľa všetkých dostupných údajov už dlhší čas pripravuje na vojenský útok voči Tchaj-wanu, by vzniknutú situáciu zneužila na vyriešenie mocenských ambícií v regióne. Ak k tomu prirátame posledné vyjadrenia francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, ktorý sa štátom podporujúcim terorizmus vyhrážal jadrovým útokom, musí byť každému jasné, že Blízky východ sedí na sude s pušným prachom. Propagandistická príprava sa už začala Za takýchto okolností sa javí vojna proti Iránu ako číre šialenstvo. Ako tvrdia viacerí diplomati v OSN, ak Bush načisto nezošalel, vojna nebude. Lenže posledné roky ukázali, že práve na toto sa pri americkom prezidentovi celkom dobre nedá spoľahnúť. Napokon, Bush už v auguste minulého roka oficiálne nevylúčil ani útok na Irán. V roku 2003 americký prezident zrejme očakával, že Spojené štáty dokážu systémom „bleskovej vojny“ nastoliť v Iraku sebe naklonený režim a budú sa môcť pustiť do konfrontácie s Teheránom. V tej dobe prezident USA vyhlásil „os zla“, čo mnohí analytici dešifrovali ako neklamný znak, že je iba otázkou času, kedy Bush napadne Irán. Jeho viceprezident Dick Cheney už dnes prednáša desiatky prejavov, v ktorých vykresľuje temný obraz Iránu ako „najväčšej hrozby od skončenia studenej vojny“. Ak vám to niečo pripomína, tak nie náhodou. Ten istý scenár bol použitý pred vojnou v Iraku. Masívna propagandistická príprava, zámerná mystifikácia a démonizácia nepriateľa pomocou tých najnegatívnejších superlatívov – to všetko sú klasické nástroje, ktoré skôr nasvedčujú tomu, že Washington chce vojnu. Nechcem zbytočne líčiť čierne scenáre, ale pri takomto vývoji je len otázkou času, kedy vypukne svetová vojna. Medzinárodný systém nemôže dlhodobo fungovať na báze nepredvídateľných vojenských dobrodružstiev Georgea Busha, nemôže byť stabilný bez dodržiavania elementárnych pravidiel. Existuje totiž nápadná podobnosť s udalosťami, ktoré predchádzali irackej vojne. Opäť počujeme ten istý zvuk vojnových bubnov, ktoré nám tentoraz oznamujú, že pre zmenu vyvíja zrýchlený program na výrobu zbraní hromadného ničenia Irán. Ak iránsky nukleárny plán nemá byť len zámienkou na prepadnutie ďalšej krajiny, musia Spojené štáty splniť dve veci: predložiť Bezpečnostnej rade OSN hodnovernejšie dôkazy ako boli tie, ktorými sa v prípade Iraku strápnil Colin Powell, a zachovať podobne striktný postoj i voči jadrovým programom iných krajín ako India, Izrael alebo Pakistan (USA tieto štáty nielenže netrestajú, ale im dokonca poskytujú vojenskú pomoc v hodnote niekoľkých miliárd dolárov). V opačnom prípade treba povedať, že z hľadiska vlastnej bezpečnosti a pocitu vonkajšieho ohrozenia by za pretrvávajúcich okolností bolo legitímne alebo skôr pochopiteľné aj úsilie Teheránu získať atómovú bombu ako odstrašujúci prostriedok. Zmluva o nešírení jadrových zbraní má totiž jasné pravidlá. Ak má platiť, musia sa dodržiavať univerzálne a bez výnimky, inak hrozí, že nukleárne hlavice zmenia svoju funkciu na jednotku sily. Keď vládnu náboženskí fanatici Na celom konflikte ma však najviac znepokojuje iný prvok – neprehliadnuteľný náboženský kontext politickej inšpirácie oboch prezidentov. George Bush je presvedčený, že na Blízkom východe vykonáva poslanie od Boha a ako prívrženec ultrakonzervatívnych hnutí, ktoré majú veľmi blízko k mesiášskym a apokalyptickým myšlienkam, verí, že Antikrist je už na Zemi, Armagedon sa blíži a možno ho povedie on sám. Mahmúd Ahmadínedžád mal taktiež mesianistické videnie, počas ktorého ho vraj obklopilo svetlo. Po tomto zážitku iránsky prezident vyhlásil, že hlavným poslaním jeho vlády je pripraviť cestu na príchod uctievaného dvanásteho imáma Mahdího, ktorý by mal vyvolať Posledný súd a koniec sveta. Tu treba povedať, že presvedčenie ctiteľov dvanásteho imáma považoval za extrémne aj ajatolláh Cho-mejní, kým prezident Ahmadínedžád ich dosadil do svojho kabinetu i naprieč štátnou správou. Zrážka takýchto koncepcií sa môže skončiť iba katastrofálne. A to napriek tomu, že iránski konzervatívci i americká kresťanská pravica si pred poslednými prezidentskými voľbami v USA takpovediac „padli do oka“. Šéf Najvyššieho národného bezpečnostného výboru Iránu Hasan Rowhani napríklad vtedy vyhlásil, že je v najvyššom záujme jeho krajiny, aby americkým prezidentom naďalej zostal George Bush. Zdôvodňoval to tým, že republikáni ich nikdy tak „neobťažovali“ dodržiavaním ľudských práv ako demokrati, aj keď o tom hovorili. Príkladov z histórie, keď sa dvaja fanatici stali dočasnými spojencami preto, aby rozpútali konflikt obrovských rozmerov, je mnoho. Ak si neuvedomíme, s akými šialenými koncepciami sa tu hrá, nikdy nepochopíme, čo svetu v súčasnosti hrozí. Náboženský fanatizmus premenený na politickú doktrínu je esenciálnym vyjadrením hrozby, ktorá nahrádza najtemnejšie totalitné ideológie 20. storočia. Autor je vysokoškolský učiteľ