Zdravotníctvo v tomto roku čakajú aj ostré štrajky

Andrej Kučinský, predseda Slovenského odborového zväzu pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb Narodil sa v roku 1949 v Prešove. Po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v metropole Šariša začal učiť na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Košiciach, kde pôsobil 3 roky, a potom do roku 1995 pokračoval ako učiteľ na Strednej zdravotníckej škole. V tomto roku bol zvolený za podpredsedu Slovenského odborového zväzu pracovníkov zdravotníctva a sociálnej starostlivosti a v nasledujúcom volebnom období bol zvolený za predsedu zväzu. Ním je už druhé volebné obdobie. Je ženatý, má dve deti. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš Čo vás najviac zaťažuje v týchto dňoch? - V posledných dňoch mňa, ale aj mnohých zamestnancov rezortu zdravotníctva traumatizuje spôsob odmeňovania zamestnancov rezortu. Problémom však nie je len odmeňovanie, ale aj samotný chod zdravotníckych zariadení a v konečnom dôsledku aj dostupnosť a kvalita poskytovaných zdravotníckych služieb pre obyvateľstvo. Vysvetlite našim čitateľom, o čo konkrétne ide. - O zmenu spôsobu odmeňovania zdravotníckych zamestnancov. Zmena spôsobu odmeňovania znamená v jej dôsledkoch to, že táto skupina zamestnancov je dnes na úplnom chvoste rebríčka príjmov, lebo nás už preskočili aj školáci. Priemerná mzda v zdravotníctve vlani nedosiahla ani 90 percent priemernej mzdy v hospodárstve. Je to od tejto vlády neseriózne, keď vezmeme do úvahy náročnosť a zodpovednosť práce zdravotníkov, či nevyhnutnosť neustále sa ďalej vzdelávať. Prečo od vlády, nejde skôr o zdravotné poisťovne? - Ide, ale od vlády je neseriózne to, že všetci od toho problému odťahujú ruky, a pritom vládni politici majú možnosti tento problém riešiť. Veď zdravotníci sú občania s rovnakými právami, ako iní, o ktorých sa vláda stará. Nám síce každý dá za pravdu, ale nikto nič neurobí, aby sa naše návrhy a pripomienky realizovali. Neseriózna bola aj transformácia Všeobecnej zdravotnej poisťovne ako verejnoprávnej inštitúcie na štátnu akciovú spoločnosť. Akciovka je obchodnou spoločnosťou a aj keď v súčasnosti je štátnou akciovou spoločnosťou, v budúcnosti sa môže dostať do súkromných rúk. Do zdravotnej poisťovne povinne prispievajú zo zákona tak zamestnanci, ako aj zamestnávatelia či štát, ide teda o verejné financie, ktoré sa však postupne môžu stať predmetom zisku obchodných spoločností. Pociťujete túto zmenu negatívne? - Áno. V čom? - Napríklad v tom, že zdravotnícke zariadenia nedostávajú preplatené tie služby, ktoré vykonali alebo ktoré by mali pacientom poskytnúť, ale len tie, ktoré si u nich vopred poisťovne objednajú. Pritom v tomto povolaní v krízových situáciách nemôžete postupovať podľa objednávky, ale musíte pomôcť vo chvíli, keď ide o zdravie či dokonca životy ľudí. Zdravotnícke zariadenia sa tak nevyhnutne zadlžujú a toto všetko je výsledok toho, že táto vláda poprela v zdravotníctve základné princípy, na ktorých má fungovať: solidaritu, vzájomnú pomoc, etiku. Tie nemajú miesto tam, kde rozhodujú peniaze. Nemyslíte si, že to nie je len problém zdravotníctva, že hodnoty sa vôbec z politiky vytratili? - Nevytratili sa, len sa vykryštalizovali: jedinou hodnotou pre politikov sú peniaze. A nadobúda to obludný charakter, lebo ku skutočne rýchlej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti sa dostane len ten, kto na to má. Vnímajú to takto aj samotní zamestnanci? - Zvlášť tí, ktorí v zdravotníctve pôsobia už roky, dokážu chápať u pacientov aj to, v akej sú sociálno-ekonomickej situácii. Veď napokon to denne vidia aj na zhoršení fungovania na svojich pracoviskách, keď nám manažmenty nemocníc čoraz častejšie opakujú, že na to, či na ono niet dosť peňazí. A potom sa stane to, čo teraz v prešovskej fakultnej nemocnici, kde sa prvé kolo kolektívneho vyjednávania skončilo vyhlásením štrajkovej pohotovosti. Riaditeľ Peter Biroš, ktorý je zároveň v tzv. Lintnerovej skupine poslancov Národnej rady, vo svojom návrhu tvrdí, že bude garantovať mzdy z minulého roka len do výšky 80 percent a 20 percent je tzv. mzdový prémiový bonus, ktorý zamestnanci dostanú za priaznivý hospodársky výsledok oddelenia. Naše výhrady, že zamestnanci nemajú dosah na splnenie kritérií, ktoré umožnia získať tých 20 percent, riaditeľ odmietol tvrdením – nech nekradnú lieky, obväzy, nech šetria vodou, elektrinou... Mzda zamestnanca je z pohľadu manažmentu miestom, kde sa dá výrazne šetriť. Cena práce v zdravotníctve nezávisí od kvality, ale od objemu financií v zariadení. Máte možnosť prezentovať svoje pripomienky či návrhy zodpovedným za rezort? - Práve v polovici januára rešpektovalo ministerstvo našu požiadavku na zvolanie rezortnej tripartity, na ktorej sme chceli riešiť mzdové otázky. Určite zohralo úlohu aj to, že s tým súhlasila aj asociácia nemocníc, pretože rokovanie o mzdách sa zaseklo na financiách. Preto sme chceli, aby na zasadaní boli aj zástupcovia poisťovní ako súčasť návrhu vyššej kolektívnej zmluvy medzi odbormi a Asociáciou nemocníc Slovenska. Ale ten najdôležitejší – minister – na rokovaní nebol, a nebol na rokovaní tripartity už vyše roka, hoci oficiálne je jej predsedom. Takže nemáte problém, aby ste boli vypočutí? - Platí to, čo som povedal na začiatku: všetci nás chápu, všetci sa s nami stotožňujú, ale okrem toho pokrčia plecami a ďalej sa nedostaneme. Iba sme sa dohodli, že keď Všeobecná a Spoločná zdravotná poisťovňa budú mať finančne uzavretý rok 2005, môžeme sa k otázkami financií na mzdy vrátiť. My sa však obávame, že ani vyšší objem financií v rezorte nezabezpečuje, že sa dostanú do zdravotníckych zariadení. Podľa toho, ako informovala Slovenská lekárska komora o rokovaniach medzi poisťovňami a poskytovateľmi zdravotníckych služieb, to vyzerá tak, že vaše obavy sú reálne... - My sme sa 10. septembra 2005 aj s lekárskou komorou a ďalšími stavovskými organizáciami zhromaždili na protestnom mítingu pred úradom vlády, kde sme požadovali zvýšenie objemu financií pre zdravotníctvo najmä vyššími odvodmi štátu za jeho poistencov. V parlamente pán minister povedal, že v tom nevidí problém, lenže práve vládni poslanci to nepodporili, takže pán Zajac s tým nemá problém asi len preto, lebo nie je poslancom. A je zaujímavé, že ako riaditeľ nemocnice je pán Biroš nešťastný z nedostatku financií a zvaľuje vinu na zdravotné poisťovne, ale ako poslanec... ... a náhradník práve za ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca... - ... už nedokáže ani navrhnúť, ani dvihnúť ruku za to, aby štát odvádzal za svojich poistencov čiastku, ktorá zníži deficit zdravotníckych zariadení. Takže to je taká zvláštna liberálna politika. Čo prináša transformácia zdravotníckych zariadení zamestnancom? - Zväčša zníženie miezd. Okrem neziskových organizácií sa totiž nemocnice menia na obchodné spoločnosti, v ktorých platia tvrdé trhové pravidlá. A práve teraz tvrdo pociťujeme, že manažmenty chcú šetriť predovšetkým na mzdách. A hoci pôvodne nám vládni politici sľúbili, že na zdravotníkov sa napriek transformácii budú vzťahovať – zjednodušene povedané – pravidlá verejnej služby, nastal opak. Rudolf Zajac síce podpísal vyššiu kolektívnu zmluvu na rok 2005, lenže hneď potom rozoslal listy riaditeľom zdravotníckych zariadení, aby podľa nej nepostupovali a aby postupovali tvrdo podľa Zákonníka práce. A tak sa platy často rozdelili do dvoch zložiek, z ktorých tú druhú – vo výške 20 až 30 percent – zamestnanci dostať nemusia. To je fakticky zníženie miezd. - V podstate áno. Pritom v mnohých zariadeniach sa prepúšťa, zatvárajú sa oddelenia. Dokonca som počul, že urobili všetko, čo sa dá, a aj tak sa ďalej zadlžujú. Takže sa nám zdá, že v zdravotníctve naozaj niet dosť peňazí, aby poskytovalo kvalitné a zároveň každému dostupné služby. Informácie o znižovaní miezd sú paradoxné, veď sme vládnou propagandou neustále masírovaní, že nám rastie nielen nominálna, ale aj reálna mzda. Ako to teda vyzerá v zdravotníctve? - V prvých troch štvrťrokoch 2005 to vyzeralo tak, že priemerný plat zamestnancov v zariadeniach, ktoré patria pod ministerstvo zdravotníctva, bol 15 448 korún. V tých, ktoré patria samosprávam, to bolo 13 991 korún a v neziskových organizáciách 12 884. Ale v týchto číslach sú už aj príplatky za pohotovosti, za prácu nadčas. K tomu teba zobrať do úvahy, že v rezorte zdravotníctva 5 rokov neboli valorizované tarifné mzdy. Priemerná inflácia počas týchto rokov bola 7 percent, čo je spolu 35-percentný prepad. Už samotný fakt rozdielov v mzdách v závislosti od zriaďovateľa je absurdný. Sestry na chirurgickom oddelení, s rovnakým vzdelaním, rovnakou zodpovednosťou, rovnakým prístupom, sú rozdielne odmeňované (rádovo tisícky korún). Je veľký rozdiel medzi základným platom a tým, čo si musia zdravotníci privyrobiť nadčasmi? - V priemere okolo 5-tisíc korún. Čiže tretina mzdy závisí od nadčasov! A tohto trendu sa obávame, lebo zatiaľ čo vlani aspoň zariadenia patriace pod ministerstvo zdravotníctva rešpektovali tzv. tabuľkové platy, preto na tom boli najlepšie, v tomto roku to už platiť nebude. Takže najmä pokiaľ ide o platy, nič dobré nás nečaká. Ale na druhej strane nás bude na srdciach hriať pocit, že celkový deficit verejných financií je čoraz nižší, makroekonomické čísla sa nám zlepšujú a sme ekonomickým tigrom strednej Európy. Pri takomto vývoji je pochopiteľné, že musí rásť nespokojnosť zdravotníkov. Je situácia v Prešove výnimkou, alebo môžeme očakávať štrajkové pohotovosti či dokonca štrajky aj v iných nemocniciach? - Zdravotníci boli vždy zvyknutí pomáhať ľuďom bez reptania. Určite každý pozná okrídlenú vetu, že toto nie je zamestnanie, to je poslanie. A je to naozaj tak. Lenže situácia sa stáva kritickou, lebo ľudia sú stále viac nútení pozerať sa nie na povolanie a žiť z okrídlených viet, ale z reálnej mzdy. Ak v celej spoločnosti dostávajú na frak hodnoty ako solidarita a etika, nemožno čakať, že budú platiť akurát vo vzťahu ku mzdám zdravotníkov. Chcem tým len povedať, že v zdravotníctve trvá trochu dlhšie než v iných oblastiach, kým sa spoločenská nespokojnosť prejaví razantnejšie navonok. Ale vlani ste predsa boli v uliciach už len trikrát... - A ukazuje sa, že to nestačilo. Preto som presvedčený, že keď zamestnanci prešovskej nemocnice – kde prvé kolo kolektívneho vyjednávania nebolo ani vyjednávaním, len stanovením požiadaviek zo strany manažmentu bez akéhokoľvek ústupku – sa rozhodli pre výstražný štrajk, resp. štrajkovú pohotovosť, som presvedčený, že sa to prejaví aj v ďalších mestách. Lebo ak sa tí ľudia nechcú dostať na úplné dno, neostane im nič iné. Veď za čo sa majú tie zdravotné sestry hanbiť? Za to, že požadujú mzdy aspoň také, aké mali, hoci aj tak už boli najmenšie? Prečo by sa im mali znížiť? Oni skutočne ani pri najlepšej vôli nedokážu šetrením odstrániť zadlžovanie nemocníc. Neurčujú ceny liekov, zdravotníckeho materiálu, nemajú vplyv na rast cien plynu a elektriny. A ak niekto tvrdí, že kradnú obväzový materiál a nevykazujú vykonané úkony tak, ako majú – skrátka, nemajú pocit spolupatričnosti k nemocnici – tak ich to uráža ako zamestnancov bez rozdielu. Nezdá sa vám, že sú to len výhovorky, pretože zamestnávatelia najmä v chudobných regiónoch aj tak vedia, že tí ľudia nemajú kam odísť? - Je pravda, že mnohí zamestnávatelia majú zjednodušenú predstavu o znižovaní miezd najmä v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. Tá má pri predkladaní nových mzdových dekrétov krátke zdôvodnenie – ak nepodpíšeš, môžeš ísť! Terajšia Dzurindova vláda urobila viaceré kroky, ktoré zjednodušujú tlak zamestnávateľov na zamestnancov a na odborové organizácie. Pociťujete tento fakt aj v zdravotníctve? - V zdravotníctve je to v súčasnosti najvýraznejšie. Prispelo k tomu popri realizácii transformačných zákonov aj niekoľko ďalších „legislatívnych úprav“, ktoré nás dostávajú do ťažkej pozície. V prvom rade je to známa Kaníkova novelizácia Zákonníka práce, ale najmä skutočnosť, že pre zamestnancov zdravotníckych zariadení neplatí zákon o odmeňovaní (Zákon č. 553/2003 Z. z.) a teda ani kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre verejnú službu. Mzdové náležitosti sa dojednávajú v podnikových kolektívnych zmluvách a tu je väčšina našich predsedov existenčne závislá od zamestnávateľa. Niekedy sa objavujú informácie o tom, že zmluvy musia zamestnanci alebo odborové organizácie podpisovať pod nátlakom. - Nátlak, ktorý smeruje k znižovaniu celkového sociálno-spoločenského postavenia zamestnancov rezortu, je evidentný a jeho prejavom je napätie na pracovisku. Je prirodzené, že zamestnávateľ siahne na pohyblivé zložky miezd u zamestnancov, ktorí porušili pracovnú disciplínu, dopustili sa chyby alebo prehreškov voči etike. Keď sa to však deje programovo a paušálne a mzda sa mi má znížiť len preto, že som sestra či lekár, tu už ide o spoločenskú degradáciou stavov! Ale aj o možnosť danú legislatívou či celkovým stavom v rezorte. Je vrcholom mocenskej arogancie či skôr prízemnej tuposti ak je takýto nátlak posvätený konštatovaním, že zamestnanci musia zmeniť svoje myslenie! To už je len krok od tvrdenia, že zamestnanci v zdravotníctve musia pracovať za minimálnu mzdu, lebo práca v tomto rezorte je skôr poslaním než povolaním! Zákony z dielne ministra Zajaca charakterizoval jeden z predchádzajúcich ministrov zdravotníctva nasledovne – dať do rezortu minimum financií, od riaditeľov nemocníc požadovať, aby vytvárali zisk! Určite má pravdu, lebo riaditeľ zariadenia neovplyvní cenu plynu, elektriny, liekov či zdravotníckeho materiálu, ba ani objem financií z poisťovní. Od neho sa žiada, aby negatívne ovplyvnil cenu práce zdravotníckeho zamestnanca! Skutočnosť je však taká, že z Bratislavy sa ľahko hovorí o hrdinstve, ale keď odborári stoja tvárou v tvár ohrozeniu vlastnej existencie, strata „odvahy“ je celkom prirodzená. Musíte teda viac než doteraz komunikovať a pomáhať, možno dokonca povzbudzovať odborárov na podnikovej úrovni, aby sa nebáli bojovať za svoje práva? - Prechod kolektívneho vyjednávania na podnikovej úrovni je pre zamestnávateľov výhodný a bol to cielený úmysel ministra Zajaca, lebo sa takto dá ľahšie vytvoriť tlak na radových zamestnancov, ako keď existovala rezortná kolektívna zmluva, ktorá určovala aspoň nejaké mantinely pre všetkých. Rozdeľuj a panuj... - Skôr rozbi a panuj! V septembri minulého roku pred protestným mítingom pán minister konštatoval, že pravou príčinou protestu zdravotníkov sú vlastne odbory, ktoré boli pri kolektívnom vyjednávaní o mzdách málo dôrazné a tvrdé. Mal na mysli odborové organizácie v zariadeniach, pretože Vyššia kolektívna zmluva pre verejnú službu už jeho zásluhou pre príspevkové organizácie rezortu neplatila. Tak sme si jeho slová zobrali k srdcu a využili sme to, že odborová organizácie si môže za vyjednávača vybrať aj niekoho „cudzieho“, takže som sa zúčastnil na niekoľkých vyjednávaniach, hoci nemôžem byť všade, lebo je to časovo náročné. Dá sa vyjednávať na základe ekonomických rozborov, dá sa bezhlavo žiadať nemožné, dá sa podpísať všetko, čo riaditeľ navrhne, a práve preto kolektívnemu vyjednávaniu na podnikovej úrovni venujeme v poslednom období viac pozornosti nielen informáciami, ale aj na stretnutiach s predsedami základných organizácií. Je pravda, že ľudia sú často zvyknutí spoliehať sa na pomoc, ale napokon tí, ktorí pomoc aspoň hľadajú, sú na tom lepšie, ako tí, ktorí na ňu iba čakajú. Nie je to podľa vás dôkaz, že predsa len prehnaná individualizácia v konečnom dôsledku ľuďom škodí, že spoločne dokážu viac? - Samozrejme, keď sa každý bude môcť spoľahnúť iba na seba, všetci vlastne budeme slabí. A keď nám bude vládnuť už len koruna, tak ani nebudeme potrebovať ministrov. A Svetová banka a menový fond nám budú tlieskať, aký úžasný experiment sa nám to podaril, a my sme naozaj pokusnou krajinou. Keď som kolegom opisoval naše transformačné kroky, tak sa ma pýtali, či to myslím vážne, a potom sa čudovali, že to národ dovolil. V západnej Európe sa ľudia neboja byť tvrdší a razantnejší, lenže tam sa nestretávajú s takým politickým a mediálnym nátlakom, s takou mocenskou aroganciou a bezohľadnosťou voči oponentom zo strany vládnej moci. - Situácia v rezorte zdravotníctva u nás nevisí vo vzduchoprázdne, je súčasťou celkovej slovenskej scény. Často čítam, že ľudia už majú dosť politiky. Skôr by som povedal, že majú dosť politikov. Pán minister Zajac v minulom roku skoro neschádzal z obrazovky. Už sme si mohli myslieť, že robí externe v televízii! A on len vzorne využíval pôžičku Svetovej banky na premasírovanie mozgov občanov s cieľom presvedčiť ich o potrebe a spasiteľskej úlohe ním pripravenej zdravotníckej reformy. Už som raz spomenul slovo pokus. Slovensko je vďačnou krajinou pre pokusy a experimenty. S takýmto systémom zdravotníctva, aký sa schválenými reformnými zákonmi zavádza u nás, sa nestretneme nikde na svete. Je to aj „vďaka“ tomu, že občan žil pred 89. rokom v presvedčení, že to, o čom sa hovorí v televízii a rozhlase, je pravda! Mnohí z tých, ktorí v tom presvedčení zostali aj pri televíznych reklamách nebankových subjektov, sa trpko sklamali. Mnohí, a to ukazujú prieskumy o reforme zdravotníctva, sú dnes sklamaní! Lenže vláda nám nesľúbila, že všetko zásadné, čo bude robiť, budú nevyskúšané veci, že to vlastne budú len akési pokusy na ľuďoch. A takéto experimenty sa robia v zásade iba v rozvojových krajinách. - My sme však súčasťou EÚ a v marci 2000 bola Radou Európskej únie v Lisabone vyhlásená Európska sociálna agenda, ktorá obsahovala aj charakteristiku európskeho sociálneho modelu. Malo to byť trvalé úsilie o zvyšovanie efektívnosti ekonomiky, súbežne s rozvojom sociálnej oblasti. Tu je základným predpokladom, že rozvoj ekonomiky nie je možný bez súčinnosti všetkých pracovníkov. Dôležitú úlohu tu zohráva sociálny dialóg medzi zamestnancami a zamestnávateľmi na všetkých úrovniach. V slovenskom zdravotníctve to má často len formálny charakter. To zvádza k porovnávaniu s rozvojovými krajinami, kde vlastne chýba stredná vrstva a rozdiely medzi malou skupinou bohatých a väčšinou chudobných sú priepastné a politicko-ekonomický diktát vylučuje sociálny dialóg. Situácia v zdravotníckych zariadeniach sa v tomto ohľadne začína odkláňať od sociálneho modelu Európy. Na druhej strane treba priznať, že aj u nás sa nájdu špičkové pracoviská a špičkoví pracovníci, ktorí sa vyrovnajú aj najvyspelejším krajinám. - Úroveň zdravotníckych pracovísk, ale aj kvalita špičkových pracovníkov je v plnej miere závislá od úrovne materiálno-technického vybavenia. Stav rezortu má svoj odraz v zdravotnom stave obyvateľstva. V Európskej únii patrí naše zdravotníctvo v porovnaní s inými krajinami svojou úrovňou k najhorším. Kratšie než my žijú len obyvatelia Litvy, Estónska a Maďarska. S využitím fondov Európskej únie je v našom zdravotníctve problém najmä preto, že uchádzať sa o ne nemôžu súkromníci (všeobecný lekár, zubár, pediater) ani nemocnice, ktoré sa stali alebo sa stanú akciovými spoločnosťami. Samozrejme, že aj u nás sa nájdu špičkové pracoviská a špičkoví pracovníci. Ich kvalitatívny a kvantitatívny rast závisí od celkového postavenia zdravotníctva v národnom hospodárstve a od „filozofického prístupu“. Inými slovami, kým bude vláda charakterizovať peniaze nasmerované do zdravotníctva ako výdavky, a nie ako investíciu do budúcnosti, ťažko možno očakávať zlepšenie zdravotného stavu obyvateľstva, zvýšenie kvalitatívnej úrovne zdravotníckych služieb a zlepšenie sociálno-spoločenského postavenia zdravotníckych pracovníkov. Toto, čo hovoríte, určite nie je veľmi optimistická vízia. My sme sa v poslednom minuloročnom čísle pýtali mnohých významných ľudí na ich očakávania v roku 2005. Keďže je ešte len január, dovolím si položiť túto otázku aj vám: takže s akými očakávaniami vy osobne a vôbec zdravotnícki zamestnanci vstupujete do nového roku? - Veľmi rád by som povedal niečo optimistické, ale keďže dobre poznám skutočnosť, keďže už poznáme rozpočtové východiská a napokon aj úlohy, ktoré vyplývajú z ďalšej transformácie v zdravotníctve tak, ako ju naplánoval minister Rudolf Zajac – mám teraz na mysli tie úlohy, ktoré sú termínovo ohraničené do konca tohto roka – očakávam, že to bude veľmi rušný rok. Aspoň z pohľadu nás odborárov. Prečo? - Pretože sa pozrite, čo sa momentálne deje. Čo konkrétne máte na mysli? - Mali sme za sebou len prvú januárovú dekádu a už sme zaznamenali vyhlásenie prvej štrajkovej pohotovosti v prešovskej fakultnej nemocnici a podobných zariadeniach, teda zariadení v podobnej situácii je tu viac. Takže pre nás odborárov to bude veľmi náročný rok, v ktorom sa budeme musieť prezentovať nielen svojimi rokovacími schopnosťami, ale aj použitím typických odborárskych prostriedkov a nástrojov, akými sú protestné zhromaždenia či štrajková pohotovosť. Očakávate, že sa objavia v nemocniciach aj ostré štrajky? - Súčasná situácia nasvedčuje, že skôr áno ako nie.